Národnie Noviny, apríl-jún 1881 (XII/39-67)

1881-05-28 / nr. 62

) S' NAROĎME NOVINY. Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 12 zl., na pol roka 6 *1., na štvrťroka 3 zl. Ročník 111, Redakcia, administrácia a expedícia v Xurc. 8v. Martine. Sobota 28. mýja 1881. Bezmenné dopisy prijímajú ga len od známych už dopisovatelov. Nefraukované listy sa neprijímajú. Číslo 62. Lučenské obete. Sedem chovancov lučenskej praeparandie vyhodili z ústavu, a síce piatich vôbec zo .všet­kých ústavov uhorských, a dvoch len z lučen­­ského. Stalo sa to tak, že ‘dostal sa za direk­tora voľajaký Zajzon Dénes, človek smädný po zásluhách, ktorý v povedomí svojej duševnej miserie, riadnou cestou nebol by tak ľahko prišiel k zásluhám o vlasť. Práca a verné plnenie po­vinnosti, namáhanie sa až do vyčerpania posled­ných síl, neúnavná činnosť na- poli výchovy — to sú chodníčky, na ktorých čestný učiteľ prae­­paraadie hľadá vydobyť si uznanie. A.však pre dnešné haraburdácke duše jo takáto čestná cesta pri dlhá a obťažná. „Vyhodím pár panslávov zo školy a basta! Zásluhy budú!“ A tak sa stalo. Poniektorí šubajci lučenskej praeparandie, v povedomí, že budú učiť slovenské deti, hľadeli pocvičiť sa v slovenčine. Učiť sa slovensky! Hurrah, pre Zajzona krásne pole slávy! Praeparandistov pred školský súd! Zlo­činy, ktoré odokrylo smädné oko Zajzonovo, boly naozaj dušou otriasajúce! Ved našli v bytoch žiakov pár slovenských kníh! Slovenská kniha, je toľko jako vlastizrada. Von so žiakmi! Zo všetkých ústavov jich treba vyhodiť, lebo čítali slovenskú knižka! Mysluli sme, ža súd Zajzoaov nepotvrdí ministerium. Avšak sklamali sme sa. I sám Trefort hľadá zásluhy na zajzonských chodníčkoch. Ministerium nielen že potvrdilo, ba ešte sostrilo katonský súd natoľko, že zakázalo vyhodeným žiakom i len privátne zkúšky skladať na štátnych ústavoch. „A feunáľ.ó törvényes renddel össze nem egyeztethető, a magyar állam és a magyar nem­zet elleui izgató s gyűlöletet keltő eszmék és elvek ápolása és terjesztése. (Pestovanie a rozširovanie so stávajúcim zákonným poriad­kom nesúhlasiacich, proti maďarskému štátu a madarskému národa poburujúcich a nenávisť budiacich zásad a ideí). S takýmito slovami odô­vodnený je výrok. Zas ten samý spôsob, jaký používali pri rušení ústavov a škôl slovenských. Všade inde na svete sóda iba skutky, len u nás padajú i myšlienky pod inkvisiciu. Zásady a idey súda, pohnutie duše a tlkot srdca je do­statočný aby ťahali ľudí na zodpovednosť. V ce­lom výroku nenie ani jedným slovom spomenuté dajaké faktum, dajaký čin — „eszmék“ a „elvek,“ za idey a zásady pozbavujú mladých šubajcov všetkého, vrhajú rodičov do nesnádze a biedy. Jaká nesvedomitosť vyzerá z celého pokra­čovania, bude nám jasné, ked povážime, že medzi vyhodenými „panslavistickými“ chovanci lučen­skej praeparandie nachádza sa i jeden Nemec, ktorý dostal doma nemecké, na školách maďarské vychovanie. Tohoto na každý pád zvláštneho pansláva pýtali sa pri inkvisicii medzi inším ku pr.: „Viete, čo je to pansláv?“ Od po ved: „Nie.“ „či držíte za správne, že zavreli revúcke gymnasium?“ Odpoved: „Nie.“ „Prečo sym­­patisujete so Slovákmi?“ Odpoved: „Preto, že sú umní ľudia a dobrí vlastenci.“ „Prečo ste urobili .porovnanie terajšieho veku s vekom Jo­zefa II? a či ste to právom učinili?“ O d p.: „Áno, právom; lebo jakým právom Madari pro­testovali proti germanisácii pod Jozefom II., ta­kým právom môžu teraz BBváci protestovať proti madarisácii.“ „Od koho Ste sa naučili takýmto zásadám?“ O d p.: „Sám od seba.“ Myslíme, že táto antológia z lučenskej in­­kvisície postačí ku charakteristike celého slav­­uého pokračovania. Vidíme jako za vlasý- ťahali dôvody, aby mohli vyhodiť šuhajov z ústavu k vôli patriotickým zásluhám pánov professorov. Historické porovnania, náhodué poznámky do­nesené denunciantmi postačily, aby nemilosrdná ruka nesvedomitého professora zaprela siedmim šuhajom brány do verejného života, zamedzila j;m dráhu ťažkého učiteľského stavu. Besnota chauvinistov prechádza už do zverskej bezci­­teľnosti. Ruka vrahov našich neraz pošpinila sa už dusením našej mládeže, i *bo chabému zlostní­kovi najmenej nebezpečenstva plynie v boji s útlymi, bezpomocuými. Boj s mužmi, bárs bezbrannými požaduje odvahu a mravnú silu, lebo i tá bezbranná ruka môže urobiť nečakaný silný záchvat a potriasť rozmaznené telíčko zásluhobažných hazafikov. Avšak tá školská mládež nemá spôsobu vŠráuiť sa násilenstvu. Ona odvislá, slabá, chudobná, snášať musí trpelivo všetky päsťové údery v tvár; ona trpef musí denne urazenie citu, počúvať musí hnusnú špri­­haninu na veci sväté, vysoké, ktorými vzplala jej svieža hruď. Mládež slovenská zvíja sa pod brutálnou pravicou nevedomcov s profesorskými diplomami, ktorí za jednu kvinkvonálku zapre­dajú všetko, za pochvalu z hor3 vyhodia tucty taleutósnych mladíkov zo škôl. Mládež slovenskú ženú systematicky do zúfalstva, umele vsádzajú jej do duše zášť, ktorá ponesie raz hrozné ovocie. Obrazená, hnusue obrazená duša mladoňa nikdy nevyzdiavie! Ona chorieť bude ua žravú nemoc nenávisti proti tyranom a hubiteľom pekných snov, nádejí a oduševnelýcb predsavzatí. Tie pokutované „eszmék“ a „elvek“ nevyhľadí žiaden hladuý po zásluhách Zajzon, ani jeho kompan Hudecz Miksa, ani jeho konferenčný senát. Bičovaná mlaď naša nezabudne do smrti žiaden úder vašej asiatskej knuty ! Sejete vetor, sejete, búrku budete žať. Politický prehľad. ------27. mája 1881. Následkom známej proklamácie bulharského knie­žaťa Alexandra ozvaly sa hlasy, ktoré pre zmätky, vzniklé v ústavnom živote mladého kniežatstva, ob­­viňovaly doprosta samého kňaza, iné zase obrátily sa proti národa, ako takému, v ktorého lone pustily sa prúdy pomerom tamejším naskrze nezodpovedajúce. Podali sme v tejto otázke i mienku v „Rusi“ vyslo­venú, mienku úprimnú, dobroprajnú, v ktorej popri poukázaní na pochybenie samých Bulharov vyslovilo sa zazlenie i samému Rusku. Opravdový smysel avšak i tohto hlasu bol ten, že Bulharsko uprostred tak ťažkej okolnosti, akou samo v sebe je zakladanie nového štátu v dobe terajšej, nemalo sa pozbaviť nezištných a mohutných pomocných rúk. K mladému Bulharsku nesie sa vplyv rozličný; najbližšia budúcnosť ukáže, či múdrosť národa a jeho kniežaťa, zopretím sa proti iným, pripustia k sebe vplyvu pre nich jedine blahonosného. Knieža Ale­xander už sdelil vláde podmienky, ktoré za potrebné sóznál vzhľadom na prospešnejší rozvoj vnútorných záležitostí. Podmienky tieto, jichž úplné schválenie žiada si od národného shromaždenia, pozostávajú zo troch článkov. Dia 1. článku kniežaťu na dobu siedmich rokov udelená má byt mimoriadna moc k uvádzaniu nových ustanovizní, aké majú byt na pr. sostavenie štátnej rady alebo reformy vo veške­­rých odvetviach vnútorných diel. Vo smysle 2. článku odročená má byť tohoročná riadna sessia národného shromaždenia a rozpočet, odhlasovaný na tento rok, zostal by platným i pre rok budúci. Článok 3. splno­mocňuje kňaza, pred uplynutím siedmich rokov k svo­­laniu národného shromaždenia ad hoc, ktorému, vzhľa­dom na revisiu ústavy, predložily by sa na základe nových zkúseností a potrieb osnované návrhy. * * * O tunisskej otázke v „Gazette deHongrie“ píše Jozef Reinacb, spolupracovník „Republique Framjais“ : „Nechceme šíriť slová o poburovaní, ku ktorému podnet daly naše tunisské úspechy. Ináče je už vše­obecne známo, že poburovanie toto v Londýne bolo len slameným plameňom, áno nebolo tak základným ani v Ríme, akým bolo by sa zdalo dľa spôsobeného povyku. Ako úprimní priatelia Angiié a Italie, úvod­nými článkami a slepým krikom jednotlivých časo­pisov nedáme zaviest svoje opravdové smýšľauie voči národom, z ktorých v jednom máme spojenca dáv­nejšie než od pädesiatich rokov, ku druhému viažu nás však na poli bitiek uzavrené smluvy.“ Ked po­dotkne sa v čláuku, že záležitosť tunisská bola ve­dená s takou múdrosťou a opatrnosťou, že v Anglii ozaj jest čo želeť, že takú múdrosť a opatrnosť ne­dokázali ani v zemi Zulov ani v Kábule, poukáže ešte na pomery, uprostred ktorých, ked väčšina Eu­rópy súhlasí s Francúzskom , marné bolo by obávať sa takého kriku. Loyalita francúzskej republiky do­káže, že z tunisskej smluvy nebude mať špeciálneho osohu ani Anglia ani Italia, ani Tunis, ani samo Francúzsko.* * * Poznamenali sme svojím časom, že z účasti na vražde Abdula Aziza obvinený je i Midhat paša. Keď uväz­není boli ostatní účastuíci, Midhat utiekol v Smyrne do budovy francúzskeho konsulatu, ako na miesto, ktoré je vo smysle medzinárodného práva neutrálne a nedotknuteľné. Nepoviedlo sa mu však dobre. Tissot, francúzsky veľposlanec v Carihrade, upravil konsula smyrňanského, aby Midhatovi odoprená bola ochrana, následkom čoho bývalý velvezír vydaný bol porté. Teraz zle-nedobre na diplomatov francúzskych zo strany politikov, ktorí neztratili ešte príchuť svo­jich tureckých sympathií. V „Correspondance de Pest“ píše, ako sa udáva, vysokého rangu diplomata rakúsko-uhorský, že ak vykrváca Midhat paša, zod­povednosť padne ua tých, čo mali smutnej smelosti, vydať serailu tohto štátnika, aby tak utlumili jeho hlasu, pozdvihnutého v záležitosti tunisskej. Značná časť opovrženia a všeobecného pohoršenia prischne na neslušného smyrnianskeho konsula Francúzska a na carihradského veľposlanca jeho, ktorý opovážil sa potupne vysloviť o mužovi, ktorý je vraj najznačnej­­ším štátnikom východu a jediný bol by v stave rege­nerovať ríšu ottomanskú.* * * Zanechanie snemovne prichádza do užitku. Pred­včerom urobili to v Berlíne členovia bundestagu. Pri

Next