Národnie Noviny, júl-september 1884 (XV/76-115)

1884-09-11 / nr. 107

xandrom III. možná je medzi 13 a 17. septembrom. K prvému pozdraveniu čara — mieni ďalej rečený časopis — rakúsky cisár pôjde na ruské územie, a síce v ranných hodinách 14. sept. na zvláštnom vlaku Severnej železnice, čo týka sa špeciálne schôdzky nášho cisára s carom — tak pokračuje — v Berlíne za najpravdivejšiu držia versiu, že cisár Vilhelm svojho prasestrenca (čara) nepozdraví súčasne s ra­kúskym cisárom, ani nie na ruskom alebo rakúskom území, lež asi o dva týždne pozdejšie, pravdepodobne v Štetine. No, jestli dopustí zdravotný stav cisára Vilhelma, je pravde najpodobnejšie, že pôjde na spo­ločnú schôdzku v rakúskom Sliezsku alebo v ruskom Poľsku, a síce v sprievode Bismarcka. „Pol. Corr.“ oznamuje, že v deň cárovho mena, 11. septembra, vo Viedni pri dvore vydržiava sa banket, na ktorý pozvaní sú ruský velposlanec Lo­banov s celým personálom poslaneckým, i ruskí dô­stojníci, ktorí sú vyslaní na manévre. Varšava, 9. sept. Včera večer car a carevna navštívili carské divadlo poľské. Návšteva nebola oznámená, preto pri jích vstúpení do divadla pred­stavenie nepretrhlo sa; ale obecenstvo vítalo jich oduševneným hurrá. Cárski manželia ostali v di­vadle do samého konca. Večer spustil sa tuhý dážď, veliké zástupy obecenstva pri tom všetkom netratily sa z ulíc až v pozdnej noci. Car Alexander III. „Schlesische Ztg.“ pred schôdzkou cisárov uverejňuje v dopise z Petrohradu charakteristiku čara Alexandra III., z ktorej prejí­­mame : „Čara Alexandra III. za hranicou predstavujú si v mnohom celkom neprávo. Smutné okolnosti, v kto­rých nastúpil ti ón, tlačili mladého panovníka. Jemu vlastná utiahnutosť javila sa v tom čase ešte viac; k tomu prišlo zatvorenie sa pred svetom, čomu bol sa vtedy podrobil na žiadosť svojich najdôver­nejších radcov, celkom proti svojej vôli; ničomné lže, rozširované v časopisoch, nezostaly bez účinku a tak utvorili si v zahraničí o cárovi obraz, pred­stavujúci ho v svetle málo priaznivom. „Hrozná katastrofa, totiž smrť Alexandra II, hodila tiene na celú deržavu. Pomery boly skutočne smutné, no zato vonkoncom nie také zlé, ako jich vyobrazovali v zahraničí zo zášti proti Rusku a z hnusnej burzovej špekulácie. Alexander III. mal proti nihilismu ťažké postavenie. Loris-Melikov, ktorý pri trónnej zmene fungoval ako minister vnútra a mal mimoriadnu plnú moc, pod Alexandrom II. márne bojoval proti sprisahaniu, používajúc hneď systém láskavý, hneď zas prísny. Štátnik tento videl spásu Ruska v konštitúcii, car Alexander spieral sa jej a viedol zápas proti najdôvernejším radcom svojho otca, pri čom po prvý raz eklataňtným spôsobom ukázala sa jeho energia. Liberálne zahraničné časopisy vy­­lialy za to celú záplavu hany na nového čara, „ktorý ešte drží sa prežitého stanoviska samovládcu,“ a ruské časopisy tohože smýšľania, s „Golosom1' na čele, nakoľko len dovoľoval jim tlačový zákon, pri­­sviedčaly zahraničným. No car stál si pevne A tým vykonal svojej krajine službu nekonečnú. „Car Alexander III. svojím jasným, pokojným zrakom, ktorý charakterisuje všetky jeho skutky, zpoznal pomery a nihilismu snažil sa odňať pôdu odstránením zla, z ktorého on (nihilismus) vytekal a ktoré používal, aby v ľude rozsievať mohol nespo­kojnosť. Tak od počiatku všetka jeho snaha namerená bola k tomu, uviesť vo vnútornej správe poriadok, odstrániť nadužívania, klamy a pýchu úradníctva, ktorá zvlášte tlačila ľud. Car pre tento cieľ najlepší nástroj videl v grófovi Ignatievu . . .“ Ako tu ďalej spomína dopisovateľ Ignatieva, Skobeleva a panslavismus, to Nemcovi ešte možno odpustiť. „Vstúpením grófa Tolstého na čelo minister­stva vnútorných diel — pokračuje — prestal vplyv panslávskej strany, nesmyselné túžby „liberálnej strany“ za konštitúciou boly udusené. Na nihilisti­ckom území tiež navrátil sa pomerom primeraný po­koj. Keď takého raka, ako je nihilismus, ani nemožno razom vykoreniť, predtým mocná zločinská stránka je teraz na každý spôsob rozohnaná. Polícia, v po­sledných rokoch znamenite zlepšená, koná v plnej miere svoju povinnosť v odkrývaní zločinských zá­­myslov, ktoré niekde ešte nachodily by sa. „Z osobnej pohnútky cárovej s najväčšou prís­nosťou zachodiío sa proti klamom a iným neporiad­kom vo vnútornej správe. Alexander III. sotva na­stúpil trón, už začala sa pravota pre zpreneverenie v poslednej vojne-a pri iných príležitosťach. Neboli šetrení ani najvyšší hodnostári. Zahraničie dozvedelo sa len o dôležitých processoch tohto druhu; naproti tomu úradný orgán civilnej správy a úradný list vo­jenský týždenne uverejňujú výroky, donesené proti officierom a úradníkom pre prečiny v službe, a vý­roky bezohľadne sa prevádzajú. Takouto bezohľadnou prísnosťou deržava očistí sa od zla, nákazy a zpre­­neverení a bude cárovi za to povďačnou. Požehnané následky malý revisie, zavedené z rozkazu cárovho vo všetkých guberniách proti senátorom, majúcim neobmedzenú moc. Pri tom odokryli mnoho zla a pôvodcovia jeho hnaní pred súdy. Doniesla svoje dobré ovocie i revisia v provinciách východného mora proti senátorovi Manassejovi a ruskí Nemci lepšie by urobili, keby sa preto tak nerozčulovali, lebo len kto čisté prádlo má, môže ho každému ukázať. „Car, v protive so všetkými svojimi predchod­cami, s veľkou energiou zavádza sporivosť vo všet­kých odvetviach správy. V tomto urobil počiatok vo svojom vlastnom dome, o millionv znížiac rozpočet dvorného ministerstva. Túto tendenciu priviedol k platnosti i pri vojenskej správe; výdavky sú i tu značne zmenšené, pri tom všetkom, že armáda pod­stúpila veľkú reorganisáciu a boly značne rozmno­žené menovite kavaléria, strelecké bataillony a in ženýrske sbory. Postavenie dôstojníckeho sboru po­lepšilo sa menovite zrušením privilégií a rangových rozdielov medzi pechotou, kavalériou, špeciálnymi sbory, mladou a starou gardou, povýšením platu u nižšej šarže. Sriadený je i avancement na základoch spravedlivejších. „V osobnosti cárovej v poslednom čase tiež na­stúpila zmena. Korunácia totiž opatrila ho úplným povedomím svojej moci a priviedla k pravému zpo­­znaniu svojho vysokého postavenia. Deň, ktorého car v Moskve zmužilými a rozhodnými slovy zavrátil očakávanie sedliactva, ktoré, dajúc sa strhnúť nihili­stickému štvaniu, túžilo po všeobecnom rozdelení zeme, vyznačuje novú epochu v jeho panovaní. Vtedy po prvý raz vystúpil ako panovník, ktorý sám ho­vorí k svojmu ľudu. Car teraz, kde len môže, uka­zuje, ačpráve bez vypínania, že cíti sa byť samo­vládcom. On v pevných rukách drží opraty vlády a pri jeho pokojnom, energičnom charakteri a jeho jasnom zraku možno očakávať, že zostane verným narazenému smeru k požehnaniu svojej krajiny a za­bezpečeniu — europejského mieru.“ Paríž, 9. sept, Y departemente východných Py. renäí včera 15 osôb umrelo na choleru. Rím, 9. sept. V Neapoli včera onemocnelo na choleru 650 osôb, z tých 310 umrelo. Kráľ v sprie­vode princa Amadea a ministrov Depretisa a Manci­­niho navštevuje tamejšie nemocnice. Madrid, 9. sept. V provincii alicantskej včera piati umreli na choleru. Cholera. Domáce zprávy. Gróf Ludvik Tisza, brat ministerpredsedu, bol dňa 7. t. m. v Dicsô-Sv. Martine, kde pred svojimi voličmi rozviňoval svoje náhľady o daktorých politi­ckých otázkach. Rozumie sa, že gróf Tisza je hor­livým, keď aj čo do výrečnosti nie šťastným obran­com všetkého, čo vláda vykonala. Čo povedal o re­forme panskej snemovne, to počuli sme už dávno od ministra Trefurta, že z akých živlov mala by byť na budúce sostavená. Ani šesťročný vyslanecký mandát nenie nič nového. Určitejšie než kto iný dosial vy­slovil sa o potrebe zmeny tlačového zákona. On nechce vraj zkúmať, „či stupeň vzdelanosti nášho národa je tak pokročilý, že sudcovstvo v tlačových záležitostach mohlo sa preniesť na poroty. . . Ale isté je, že tlače vždy častejšie zneužíva sa k rozne­covaniu nenávisti medzi plemenami a konfessiami, ako aj k nápadom na osobnú česť. Proti tomu niet inej pomoci, ako aby ohľadom týchto priestupkov vyzdvihol sa z prípadu na prípad tlačový zákon a jích stíhanie aby sa prenieslo na riadne súdy a admi­­nistrativné vrchnosti.“ Ku koncu svojej, prednášky osvedčil sa gróf Tisza, že mandát tohto okresu ne­prijme, ale že podrží si segedínsky. Ako vidno je gróf Tisza liberálny vystúpiť proti svobode tlače. Včera bol Koloman Tisza do V. Váradu pri svojich voličoch. Niet pochybnosti, že aj on rozvinul tu svoj politický programm, poťažne programúi práce budúceho snemovania. Prehľad časopisov. BESEDNICA. Štyria blázniví bramini. O braminoch či brahmanoch, gymnosopbistoch známe, že sú indiánski mudrci a nástupníci starých brahmanov, ktorí veria, že prvý človek, ktorého „brahme“ menujú, osem svetov nášmu rovných stvo­ril, a tie svojimi námestníky spravuje. Oni ďalej pri svojej pohanskej obmedzenosti veria, že duše z jed­­noho do druhého tela vandrujú a držia prísne pôsty, domnievajú sa, že žiadne živé tvory usmrtiť a poží­vať sa nesmejú (či sa od nich nenaučili naši vege­tariáni?) a majú obzvláštny rešpekt ku kravám a pávom, pritom mučia a katujú sa na storaký spôsob, čím u obecného ľudu veľkú vážnosť požívajú. Vo hvez­dárstve sú ale tak sbehlí, že vo vyrátaní zátmenia ani minutu nepochybia. Nuž o týchto „múdrych ľuďoch“ podávame roz­právku na zábavu. V jednom indickom meste pripravili vraj veľkú obecnú hostinu k pocte braminov. Štyria hodne vyhladnutí bramini tatam spolu cestovali a na ceste potkali sa s jedným vojakom, ktorý jich úctivé po­zdravil. Bramini sa medzi sebou pohádali, že ktorému z nich to pozdravenie patrilo. Nevedeli sa dohodnúť. Konečne za vojakom bežali a zpýtali sa ho, že kto­rého z nich vlastne pozdraviť chcel. Vojak sa zasmial na „štyroch bláznoch“. „Toho som pozdravil, ktorý je najväčší blázon medzi vami.“ Tí štyria bramini V Italii cholera neprestáva, ba každým dňom sa rozmáha. Nie dosť na tom, vypukla už i v Špa­nielsku pozreli jeden na druhého, žiaden nechcel druhému popustiť tú veľkú úctu, každý sa bil na prse, dotvr­­dzujúc, že je on najväčší blázon, až sa naposledy na tom usniesli, že tú vec pred súd mesta Damašku prednesú. Neobyčajná tá rozopra hromovou rýchlosťou rozniesla sa po celom meste a polovica obyvateľstva shŕkla sa a tam postávala v súdnej sieni i pred ňou, zvedavá súc na výsledok. Prvý takto chcel dokázať, že jaký je on blázon. Ako vidíte, mnohovážni sudcovia, moje šaty sú otr­hané; že prečo sú také, to vám teraz vyrozprávam. Jeden bohatý kupec je mojím susedom, ten mi ne­dávno dva krásne obleky daroval. Dľa svätých ná­boženských predpisov dal som pre čistotu háby vyprať a tak som jich na drevo vyvesil, aby uschly. Popod šaty pes (podľa hinduského pochopu nečisté zviera) pretiahnul sa. Nevidel som, či sa jich dotknul, či nie, ani môj syn, ktorý sa v blízkosti hral, nevedel nič dosvedčiť, čo som mal robiť? Prešiel som štvornožky sťa pes popod šaty a pýtal sa svojho syna, či som sa dotknul šiat? On, že nie. Ale teraz mi do rozumu prišlo, že ten pes mal vypuklý chrbát, ja po mnohom lámaní hlavy pripravil som si na ľadve kosák a ešte raz som tú cestu štvornožky vykonal. Kosák sa toho obleku dotknul, tak som sa mohol presvedčiť, že ten pes skutočne dotknul sa šiat a tak jich poškvrnil. Na tisíc kusov som háby rozdriapal a za to ma každý za blázna držal. Jeden bramin vetil takto: jestli ten pes dotknul sa šiat, prečo jich sprosták zas nevypral, namiesto toho, že jich podriapal; druhý: keď už takú silnú pochybnosť mal, radšej chudobným seudrákom „Pesti Napló“ veľmi rozdiáždil sa rečou grófa Ludv. Tiszovou. Píše: „Gróf Tisza povedal v Dicsô- Svatom Martine, aby sme sotreli z čiernej tabule strannícke gravamina, ale to len potom riekol, keď celú čiernu tabuľu nie gravaminami, ale upodozre­­niami proti opposícii zapísal. Ale to nenie najvýznam­nejšie v jeho reči. Palmu vydobyly si tie slová, že on jako svobodomyseľný vystupuje a obviňuje oppo­­síciu z retrogradného, zpiatočníckeho smeru — a on — slavný svobodomyseľník takú reč hovorí, ktorá je zčiastky vtipno konservatívna, ale vcelku nenie ani máčny máčik svobodoinyselná. S opposíciou mu bolo ľahko narábať, keď nemal žiadneho protivníka. Miernu opposíciu pomenoval ultramontannou, antisemitickou, krajnú opposíciu revolucionárnou Jedno je tak pravda, jako druhé. Nevieme, či pán gróf drží Szilágyiho, Ernuszta, Hodossyho, Griinwalda za ultramontánov, alebo bar. Prónaya za revolucionára. Títo páni ne­zostanú dĺžni odpoveď gr. Tiszovi. Veríme mu, že vláda predostre návrh o predĺžení mandátu. Veď to (najnižšia to trieda ľudu v Indii) mohol dať tie šaty; tretí: keď si takto váži dar, druhý raz nič nedostane. Ktosi z poslucháčov zavolá: „rád bych videl, jako on to štvornožky bežal?“ „Hľa, takto“, povedal bra­min a pustil sa štvornožky do behu po sieni. A všetci sa rozchychotali na takom bláznovi. Potom začal druhý hovoriť. Jednoho dňa strojil som sa k verejnej slávnosti, i dal som si hlavu oholiť a žene som kázal, aby holičovi dala pol penny, ale žena ma nerozumela a dala mu celý penny. Ja žia­dal, aby mi holič vydal z neho, on ma ale vysmial: „Jestli práve tak chcete, tedy radšej za ten pol penny oholím i vašej žene hlavu.“ vAby na škodu nevyšiel peniaz, nahovoril som ženu. Žena zvolila a milý holič rozchýril to po celom meste. Tak sa nazdávali, že som si postihnú! ženu v nevernosti a preto som ju vraj dal oholiť. To nie dosť, ale aby výstražný príklad druhým ženám dali, chceli mi ju vodiť sťa čudo po celom meste. To ja ale prirodzene nedovolil a vyložil zovrubne, prečo a ako sa stalo. Nuž ľudia ma vy­smiali, vraviac, že som ja najväčší blázon na okršleku zeme; rodina mojej ženy ma hodne nabila, a čo naj­smutnejšie, počas tej trmy-vrmy opozdil som sa i od hostiny, ačpráve som sa celé tri dni postil, len aby som tam hodne napakovať mohol. Ale ani ten tretí nechcel zadať svoje právo k ti­tulu veľkého blázna a nasledujúcou rozprávkou chcel si ho pojistif. Opravdivé meno moje je „Anayanta“, ale teraz ma „Retel Anayanta“ zovú. A toto má svoju históriu. Keď som pojal ženu, o dakoľko dní som sa s ňou poškriepil. To som jej povedal, že sú

Next