Národnie Noviny, apríl-jún 1885 (XVI/42-75)
1885-05-28 / nr. 61
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok................. 12 zl. na pol roka................. 6 zl. na štvrt roka............... 3 zl. Ročník XVI. Redakcia, adLministríioia a expedícia v Tulx»ö. Sv. Martine. Štvrtok, 28. mája 1885. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Jíefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 7 kr. Číslo 61. V Ťažište našej monarchie. Cislajtánski Nemci pretekali sa s Čechmi v navštívení peštianskej výstavky. Maďari robia si z toho kapitál, ukazujú na svoj význam v Rakúsko-Uhorsku, a vo svojej fantásii, rozpálenej týmito okolnosťami, už vidia Pešťbudín ako sídlo monarchie. „ Eugen Savoyský povedal po prvý raz — píše „Bud. H.“ — ahy habsburgská dynastia preložila svoju stolicu do Budína a tak viedla politiku východnú. Keby bola to urobila, teraz iste sedela by v Carihrade, lebo dedičom Turecka nebol by sa stal Rus. Bismarck druhý radil rakúskemu cisárovi, aby ťažište svojej ríše preložil dalej na východ. Rozumel pod tým Uhorsko, Pešťbudín. Za to veľmi mnohý nahnevali sa na Bismarcka. My sami neboli by sme verili, že tak skoro splnilo by sa jeho proroctvo, lebo rodinné tradície Habsburgov, velkosť a bohatstvo Viedne, o šesť millionov väčšie obyvateľstvo Austrie boly proti tomu argumentami.“ „A predsa Bismarck mal pravdu, lebo čo by hľadala dynastia a monarchia habsburgská na západe? Skutočue, tam nemá čo hľadať, ani zem, ani národ, ani vplyv. Vytvorenej z Nemecka a Italie zostáva jej jedine len pole východnej politiky, na ktorú ukazujú jej cestu i tok Dunaja a obchodné záujmy. No všetko toto dynastiu nebolo by pohlo preložiť politické ťažište do Uhorska, jestli k tomu neprinúťa ju boje Nemcov a Slovanov v Austrii. Nemalo by byť v tejto monarchii fixného punktu, na ktorý dynastia bezpodmienečne mohla by sa opierať? Hľa, tu je Uhorsko .... Kráľ pri otváraní výstavky demonštroval za Uhorsko, predstaviac ho celej Europe tak, ako predstavujú sa nové mladuchy. . . A politické demonštrácie zo strany Nemcov a Čechov ešte najviac ukazujú, aký význam má v Austrii tohto času Uhorsko.“ Nuž že robí sa niečo, aby ťažište tejto monarchie bolo bližšie k východu, to nie sú len Madari, ktorí to vidia. Oni mýlia sa len v tom, akoby dynastia bola sa k tomu odhodlala pre boje, ktoré vedú medzi sebou cislajtánski Nemci a Slovania. Tie boje, vlastne domáhanie sa Slovanov práv, aké náležia jim menovite pre jích numerickú prevahu, sú v istej miere už výsledkom toho snaženia na východ a nevznikly bez pričinenia dynastie Po udalosťach poslednej doby bolo treba robiť novú operáciu s dualismom, ktorým boly v Cis vydané ostatnie národnosti Nemcom, v Trans Madarom. Ukazovalo sa, že tam na Nemcov nemožno sa opierať. I pustila sa vážka, dotiaľ umele držaná v prospech Nemcov, na svobodu a cislajtánski Slovania začali k platnosti privádzať svoju váhu. A Bismarck to len tak po priateľsky radil, aby preložilo sa ťažište monarchie bližšie na východ ? Otázka toho nového sídla je tak komplikovaná, že takou madarskou odpovedou, plesajúcim vyslovením akoby istoty, že preloží sa do Budína, ona nemôže byť ani najmenej objasnená. Aspoň prinaivno prichodí jedným dúškom akoby blahoželať habsburgskej dynastii i spomenúť Bismarcka. nemeckú Meno Bismarckovo znamená jednotu Čo dosial sjednotil Bismarck, to ešte nie celé Nemectvo. Ba počuť kde-tu i o akýchsi pľúcach, ktoré Nemecko ešte potrebuje rozšíriť. Pľúcami tými má byť more na juh. Áno, len pred nedávnom ukázalo sa, že štátnik veľkého Nemecka chcel by pevne položiť nohu v — Trieste. Z opravdového smyslu tohto všetkého vidno snád, že Bismarckovým pričinením dostať stolicu monarchie do Pešťbudína nie je naproti habsburgskej dynastii takým loyálnym smýšľaním, takou oddanosťou, akú prejavuje nami uvedený článok. Otázka na východ bližšie preloženého ťažišťa monarchie je veími široká. Bismarck vezme si nemecké zeme austrijské i s jích morom — nuž čo potom? Madari myslia si, že to len jednoducho preniesť dvor z Viedne do Budína a oni stanú sa panujúcim živlom nielen v samom Uhorsku, ako teraz, lež v celej širokosti znovu konštruovanej monarchie habsburgskej. Možno to? Oni tomu veria? Ved predsa sami neraz vyznávali o cislajtánskych Nemcoch, že váha týchto udržuje na nohách i jich v tejto translajtánskej polovici? Okamžitý zdar zaslepil jim oči. Oni fantasirujú. No v politike pustiť uzdy rozpálenej fantásii, to neznamená tvoriť národu podmienky, ktoré oprávňovaly by ho k takým ašpiráciám. Fantasirujúc stavajú sa paláce pre velkosť, ktorá má len nasledovať, paláce pre obyvateľstvo, ktoré má sa ešte len vyvinúť, ale neveladí, nesosilňuje sa národ. A predsa v poslednom čase na takéto „tvorby“ obmedzovala sa práca rnaďarských štátnikov. Dlho nerozumeli sme tým tvorbám — teraz objasňujú sa nám. Politický prehľad. ------- 27. mája. Paríž mal krvavé sviatky. Francúzi majú vážnu príčinu podumať o svojej republike, pri ktorej vyvinujú sa v surových massách ludu zverské náruživosti a ktorej vláda nemá ani odvahy, ani spôsobu potrestať a tak zamedziť nebezpečné vrenie, hroznú nákazu spoločnosti. 24. mája je 14 rokov tomu, čo bola v Paríži potlačená prvá kommuna. Deň tento kommunardi chceli zasvätiť. Sobrali sa, že pôjdu pod červenými zástavami na cintorín. Polícia zamiešala sa, chcela jim odobrať červené zástavy a z toho povstala bitka, v ktorej na jednej strane ranili 15 policajtov a 15 vojakov, na druhej 55 robotníkov. Na druhý deň opakovaly sa nepokoje, kommunardi boli posmelení, lebo vrchnosti dovolily jim na pohrabe revolucionára Courneta červené zástavy. Paríž stojí akoby na vulkáne; obávajú sa, že na pohrabe Viktora Huga vypuknú nebezpečné nepokoje. * * * Vzhľadom na londýnsku vešť, že vyjednávanie medzi Arígliou a Ruskom pretiahne sa do polovice júna, „Nov. Vremä“ hovorí, že vešť tá urobí nemilý dojem na tých, ktorí očakávali skoré riešenie otázky, no pri tom všetkom v takom odročení niet vraj ničoho nebezpečného; potom pokračuje: „Jestli k zavŕšeniu vyjednávania britanská vláda očakáva príchod generála Lumsdena, ktorý nemôže ta dôjsť pred 16. júnom, tak ani po jeho príchode dielo neskončí sa za niekolko dní, najmä ak generál Lumsden začne nejaké nové námitky proti požiadavkám Ruska. Námitky tieto, jestli skutočne budú robené, ovšem neostanú bez odpovede zo strany ruských plnomocníkov a týmto tak nebude ťažko odtiahnuť vec do jasene, t. j. do doby nie velmi príhodnej k vážnemu vojenskému vystúpeniu proti Rusku. Takým spôsobom alarmistom neostane mnoho príčiny triumfovať, napriek tomu, že vo vládnych kruhoch anglických akoby chceli vystríhať obecenstvo pred príliš rozhodnými nádejami na mierne rozuzlenie. V takom smysle treba vykladať osvedčenie markíza Hartingtona v parlamente, že zadržanie gardovej brigády v Alexandrii stojí v spojení „s vojenskými prípravami, v ktorých pokračuje sa.“ V snemovni lordov Kimberley videl taktiež potrebným oslabiť smysel svojho nedávneho osvedčenia o Afganistane. Ešte i sám Gladstone povedal, že otázka o povýšení akciza na špiritus i na pivo nemôže byť riešená do tých čias, kým neukončí sa vyjednávanie s Ruskom, t. j. urobil náražku, že poplatok tento môže byť povýšený, akby vyjednávanie nepriaznivé vypadlo. Toto všetko poukazuje na to, že v Londýne vidia potrebným oslabiť dojem, zobudený predchádzajúcimi osvedčeniami vládnych rečníkov. Príčiny toho môžu byt dve. Po prvé, londýnski diplomati môžu predpokladať, že ruská vláda ukáže menšiu nástojčivosť, vidiac, že Anglia nie celkom vzdala sa myšlienky o zbrannej borbe, a po druhé — čo je pravdepodobnejšie, že chcú účinkovať na nižnú snemovňu, v ktorej na druhý týždeň má byť tretie rokovanie o vojenskom úvere. Kým neskončí sa táto debatta, Gladstonovi záleží na tom, aby udržoval v obecenstve i v parlamente isté úzkostlivé nastrojenie. No Gladstone, lord Kimberley a markíz Hartington týmito svojimi osvedčeniami nedobyjú sa od Ruska žiadnych nových ústupkov. Žiadosti ruskej vlády tvoria minimum toho, na čom ona môže sa dohodnúť s londýnskym kabinetom v otázke o hranici. V Anglii, možno, domnievajú sa, že všeobecná spokojnosť, s ktorou boly prijaté u nás zprávy o priaznivom chode dohovorov, je znakom pokojamilovnosti za každú cenu, so všemožnými ústupkami, nesúhlasiacimi s interessami Ruska. Taká domnienka bola by nanajvýš klamnou. Pokojný výsledok, ktorý v poslednom čase zdal sa byt istým, uspokojil by ruskú spoločnosť len preto, že ona drží sa poslovice: „planý mier je lepší od dobrej svady“, lebo v pravde nie také rozuzlenie žiadala by táto spoločnosť. Ona vie, že naše nedorozumenia s Angliou v Strednej Ázii skončia sa definitívne až vtedy, keď obe deržavy budú stáť v bezprostrednom susedstve, a preto vidí čisto časový kompromiss v určení rusko - afganskej hranice, za ktorou, nech viedla by kadekolvek, ešte vždy ukážu sa zeme domáceho panovníka, vždy spôsobného vyzvať nedorozumenie medzi dvoma jeho mocnými susedmi. Mnohí u nás myslia si, že ozbrojená srážka s Angliou riešila by otázku o mnoho stálejšie, než dohovory, teraz vedené v Londýne. S jích mienkou možno i nesúhlasiť, no úplne zpustiť ju zo zretelu bolo by škoda a anglickí diplomati dobre urobia, jestli seriósnu nedôveru ukážu k osvedčeniam tých anglických časopisov, ktoré v poslednom čase už príliš mnoho začaly rozprávať o našej pokojamilovnosti.“ * * * O pensionovaní Rističa. „Petersb. Vedomosti“ uvažujú otázku, prečo bol Ristič pensionovaný. Mnohé okolnosti dokazujú, že Ristič visí na rakúskych snahách. „Rističa možno obviňovať z čohokolvek, ale nikdy zo zrady alebo neloyálnosti k jeho panovníkovi. Vie to najlepšie Milan sám a keď tak nenadále pensionoval toho, ktorého po „panslavistických demonštráciách“ chcel postaviť na čelo krajinskej vlády, niet pochybnosti, že príčiny toho treba hladať nie v Belehrade, ale výhradne vo Viedni. Nepochopujeme len, prečo vyjadrovatelia náhľadov gr. Kálnokyho v tomto prípade, miesto čo by kalili vodu, radšej prospešné a pokojne nemlčia. Ako je dávno známo, že kto sa vyhovára, obviňuje sa, tak známo je, že kto obviňuje druhého, často sám sebe škodí svojím vyhováraním.“ Paríž, 25, mája. („N. fr. Pr.“) Včera komunisti a anarchisti s červenými a čiernymi zástavami eho-