Národnie Noviny, október-december 1886 (XVII/146-191)

1886-10-09 / nr. 150

Ignác H el f y dokazoval proti tomu, že výhody, ktoré dávajú sa banke, sú priveliké. Počet metallom nezaokrytých banknot zrastie a následkom toho upadne jích cena, týmto ale odročí sa sriadenie valuty. Uhor­sko ostane aj na ďalej len filiálkou banky, poneváč hospodárske pomery Austrie a Uhorska sú celkom rozchodné, banka však vo svojich obchodných dielach je viacej odkázaná na Austriu. Navrhuje, aby snem zavrhol návrh a naložil vláde, porobit kroky k utvo­reniu samostatnej národnej banky. Ferd. Horánszky zazlieva, že vláda behom 8 rokov neurobila ničoho k sriadeniu valuty, čo je velikou prekážkou pre utvorenie samostatnej uhorskej banky. Uznáva, že nová smluva obsahuje isté výhody; to sú ale len malichernosti, lebo Uhorsko aj napo­­zatým dostane len 50 millionov dotácie. Banknot vypustia ovšem viac, ktože nám ale ručí za to, že to bude uhorskému kreditu na osoh? Konečne osvedčil, že v dnešných nutných pomeroch musí prijať vládny návrh, zároveň musí ale vysloviť aj nedôveru vláde za jej netečnost v otázke valuty. Minister financií gr. Julius S za páry tajil, žeby rakúsko-uhorská banka väčšmi slúžila rakúskym zá­ujmom. Na Uhra prichodí 8520 zl. osobného úveru, na Rakúšana 10.725; toto nie je teda pomer nepria­znivý. Banka vo svojich uhorských obchodoch upo­­trebuje len maďarských ľudí za úradníkov, teda aj v tomto ohľade robí svoju povinnosť. Odporúča návrh. E. Steinacker osvedčil, že príjme návrh vlády. Ig. Helfy poznamenal, že tá maďarskosť tej rakúskej banky nie je tak ohromná, keďže na listoch košickej filiálky skvie sa dvojhlavý orol s nemeckým kolopisom. Po záverečnom slove referentovom väčšina pri­jala uávrh za predmet podrobnej debatty. Kol. Thaly upozornil ministra, že na pečiatke banky skvie sa dvojhlavý orol, a že aj na pečaťach uhorských filiálok nachodí sa nápis nemecký. Min. Szapáry odvetil, že zákon nakladá banke, aby na pečaťach užívala erbu rakúsko-uhorskej mon­archie, s nápisami v maďarskej a nemeckej reči. Thaly: Niet takého erbu! Minister Szapáry: Poneváč niet takého erbu, banka zákonným nariadením osvobodila sa od takej povinnosti. Thaly: Otázka erbu spoločnej ríše nejestvuje, teda nemôže byť ani riešená. Ale keby tomu aj tak bolo, to ešte neospravedlňuje užívať reč nemeckú. Minister Szapáry ešte raz osvedčil, že otázka spoločného erbu je dočasne riešená. Madarász a Helfy osvedčili, že keď niet spoločného erbu, banka nech neupotrebuje žiadneho. Po tomto rozhovore väčšina prijala návrb aj v podrobnosťach bez zmeny. Budúce zasadnutie určilo sa na sobotu a bude sa pojednávať 80 millionová banková dlžoba a prosby v afféré Janského. Prehľad časopisov. O missii Kaulbarsovej vyslovujú sa „Moskov­­skija Viedomosti“ nasledovne: „Missiu generála Kaul­­barsa nazývajú diplomatickou; no pomenovanie často býva vecou náhody, a nie vždy označuje podstatu veci. Nuž či Bulharsko je teraz miestom pre diplo­maciu? Kdeže je tam taká vládna forma, v ktorej Rossia slušne mohla by dať akreditovať svojho zastu­­pitela? Diplomatický zastúpite! Rossie s akou vládou mohol by vstúpiť do normálneho spojenia? Oh nie, podstata vecí nežiada teraz diplomatu pre Bulharsko, ale herolda, ktorý má dať Iudu na vedomie vôlu ruského čara. A generál Kaulbars práve s takýmto plnomocenstvom a poverením došiel do Sofie. On nepúšťa sa do vyjednávania; on žiada poslušnosť, poneváč v terajších pomeroch Rossia len tým spô­sobom môže vraveť k Bulharsku a len tým hlasom, alebo žiadnym. Splnomocnený herold cárskej vôle upovedomuje všetky v Bulharsku jestvujúce ruské agentúry o tej vôli, aby sa ona čím v širších kruhoch dostala do Iudu, čo i tak nemožno viacej očakávať od ladí, ktorí vývodia v Bulharsku menom vlády. Obsah a tón slov, s ktorými plnomocník ruského čara obracia sa k bulharskému Iudu, zodpovedá sile onej odvety, ktorej dostalo sa bývalému bulharskému kňazovi od čara. Hla, prvé dielo ruskej vlády, ktorá dôsledne kráča v šlapajách carského slova. Po tento okamih činnosť Rossie bola pretrhnutá, jej slova nebolo po­čuť v Bulharsku, jej národ bol zhrozený, a stojac pod vplyvom klamstva nevedel, čomu veriť, čo delaL Odkedy navrátilo sa pokrovitelstvo a sústrasť Rossie, o čo prosily všetky stránky v Bulharsku, ba ešte aj tí, ktorí lživé nadužívali silu carského slova v pro­spech čiernej zrady, ihneď nastala potreba, aby sa koniec urobil onomu panstvu mamu a zbury. Za Battenbergom musí sa ztratiť aj Battenbergia, s koreňom treba vytrhať zburu a zradu. Krajina musí sa osvobodit. Stav obleženia, v ktorom ne­zákonná vláda drží krajinu, na skutku musí prestať. (Už sa stalo! A okolnosť, že tá „barbarská“ carská vláda musela osvobodiť národ bulharský od stavu obleženia, do akého Stambulov-Mutkurovci, verní svojmu učitelovi Battenbergovi, postavili národ bul­harský, dostatočne dokazuje, komu vlastne jedná sa o opravdovú svobodu Bulharov. Alebo kvitne dakde svoboda a samostatnosť v stave obleženia? Na toto snáď ani len naši maďarskí ultraliberáli nepovedia, že áno. Red.) Musí sa rozpustiť „palicujúce velíteľ­­stvo, utvorené spoluši’oaly Battenbergovými; musia sa do svojich práv nazpäť uviesť tí Bulhari, ktorí upia v ťažkých žalároch len preto, že sú verní vlasti svojej a Rossii. Toto je nezlomná vola osvoboditela a ochrancu Bulharska, ktorý je pred Bohom zodpo­vedný za jeho osudy. Akonáhle vola jeho stane sa všeobecne známou, bez odkladania musí nasledovať ťažká zodpovednosť za splnenie alebo nesplnenie tej vôle. Slovo ruského čara nemôže odozniet len tak na púšti. Ktože sú tí mužovia, ktorí teraz upia v žalároch, ktorých prenasledujú a trápia? Títo sú nepriatelia bývalého kňaza a priatelia Rossie. Toto je všetok hriech jejich. Niektorí z nich konali, iní len súcitili s nimi, alebo boli aspoň upodozrievaní z toho. Nuž a či bulharský národ je vinen, že sa po­­pretrhovaly tie sväzky, ktoré malý ho spojovať s Rossiou? Či ho môžeme obviňovať zo zrady, ne­vernosti? čože mohol vykonať on, keď bol pod takým kňazom, ktorého Rossia posadila na trón a ktorý dokázal sa zradcom? Čo mohol urobiť ten lud pod palicujúcou mocou vlády, ktorá je makavým corpus delictom ústavnej lže, ktorú nanútili bulharskému tlak: vnútorná látka prebrala ho, vyrútila sa a za­čala tvoriť nové vrstvy. V tomto boji medzi ohnivou tekutou látkou a povrchom zeme hladať môžme i príčinu zemetrasenia a veškerých vulkanických zjavov za vekov našich. Pravda, jestli stred zeme i dnes taká ohnivá tekutá látka. No na to dôkazov dosť. Pozorovania učia nás, že niekolko metrov pod zemou je náteplie vždy stejné, ono nezávisí už od účinku lúčov slnečných. Čím ďalej ideme potom do zeme, tým teplejšie — po kaž­dých 30 metrov je 1° teplejšie Vypočítať môžeme, že už na niekotko mil taká horúčosť, v ktorej ne­možno si mysiet žiadne pevné teleso. Teplé žriedla ukazujú tiež na vnútorné teplo zeme našej — no najlepšie dokazujú to sopky, z ktorých ohromnou silou valí sa tá látka. Látka taká ohnivá je tedy v strede zeme našej a kôra povrchná chladne usta­vične — ona sťahuje sa a na menšie miesto stíska tú tekutú látku. Tu musí povstať boj, v ktorom po­tom tretí — myslím človek — ťahá to kratšie. On nevie ani, kde vypukne ten boj — okamžite sa zjaví a moloch žiada obeť. Dia Falba účinky príťažlivosti mesiaca a slnca na tekutú látku stredu zeme zapríčiňujú zemetra­senie. Práve tak, ako prítok a odtok mora. Celkom jasno, že keď mesiac je bližšie k zemi, bude i tá príťažlivosť väčšia, taktiež, keď na pr. since a mesiac sú ua jednej strane od zeme (nový mesiac, po prí­pade zatmenie slnca), musí ona byť väčšia, než keď mesiac priťahuje v smere jednom, since ale v smere, ktorý je na 90° od prvého. Tak povstanú maximá Iudu? Massa národa nemohla posúdiť diela moci, postavenej nad seba, ale poslúchajúc jej, verila, že poslúcha Rossiu. Avšak keď bývalý kňaz odhodil náličnicu a keď po plovdivskom zákerníckom nápade vystúpil ako zjavný nepriatel Rossie, medzi Bulharmi našli sa mužovia, ktorí pozdvihli hlavy svoje proti zradcom. V bulharskej armii, utvorenej Rossiou, našli sa energickí a smelí mužovia — v tej armii, ktorá v kniežatstve tak, ako aj v Rumélii je jediným pevným ruským útvorom — našli sa mužovia, ktorí vedeli, čo je povinnosť a česť (aspoň v radoch rumélskych dôstojníkov), ktorí urobili to isté, čo žiadal aj po­­krovitel Bulharska: prinútili k odstúpeniu nehodného kňaza, odstránili ho z krajiny bez toho, žeby sa mu bol vlas skrivil na hlave. Nuž či toto vyplnenie po­vinnosti proti Rossii dá sa prirovnať k bezočivosti, zúrivosti a násilenstvu, s akou spolušibali Batten­­berga bilagovali seba v Plovdive? Keď cestu uká­zali kňazovi, lud a vojsko išli do chrámu vzdávať Bohu vďaky, potom išli pred ruského zastupitela, aby vyslovili vernosť a oddanosť proti osvoboditelovi a pokrovitelovi. Nuž či takto vyzerá revolúcia? Re­volúcia v najhoršom smysle slova zúrila v Plovdive, sofijské dielo rumélskych oficierov bolo najviacej len kontrarevolúciou. Len jedno znepokojuje nás. či sa naším agentom v Bulharsku podarí rozšíriť medzi ludom hlas, aký mu prislúcha? Moc vždy ešte nachodí sa v rukách spolušibalov Battenbergovýeh, a inostranná intriga, s ktorou môžu volno nakladať, nie je prieberčivá a k tomu vynalezivá. Nuž či táto intriga bola by sa už skutočne utíšila?“ Zradcovia v srbskom národe. Demoralisácia chytá sa Srbov v kráľovstve, demoralisácia hrozná, u prostred ktorej padlí íudia nedesia sa už ani zrady na národe. „Politische Correspondenz“ uverejňuje „zo srbských kruhov“ dopis, že odpoveď Tiszova na in­­terpellácie urobila tam dobrý dojem. Tiszove my­šlienky možno vraj sformulovať takto: samostatnosť balkánskych štátov, svoboda a ničím nehatený vše­stranný rozvoj balkánskych národov, a to je i pro­gramom srbsko-národnej politiky. „Dynastia Obre­­novičov — pokračuje dopis — dostihnuvšia trónu vlastnými zásluhami a vôlou národa, vzala za zá­kladný motiv svojej politiky — ktorej srbské plemä ďakuje, tak mnoho a Srbia všetko —: „východ vý­chodným národom.“ Už nezapomenutelný kňaz Michal Obrenovič III., plány ktorého boly ako široko osno­­vané, tak i hlboko premyslené, dal výraz náhladu, že Rakúsko-Uhorsko ako svojimi vlastnými záujmami, tak i historickým chodom rozvitia europejského juho­východu najviac zdá sa byt povolaným vziať pod svoju záštitu a ochranu túto politiku. Poneváč sama príroda habsburgskej monarchie nedovoľuje jej vy­stupovať na ceste výbojov, tak pre zabezpečenie jej velikých záujmov na východe je len ten prostriedok, ! ktorý zaklučuje sa v ochránení svobody Balkánskeho polostrova. Dia náhľadov tohto kňaza austrijská mon­príťažlivosti, a keď nastanú tie maximá, ktoré na základe astronomických zákonov snadno vypočítať možno, očakávať môžeme účinky tlaku ohňa pod­zemného. 29. augusta predvídané bolo také maximum. Vtedy bolo zatmenie slnca a mesiac bol v prízemí. Pán Falb tedy oznámil už dávno, že „Moloch príde okolo 29. aug. pre obete svoje. Ale on príde už i okolo 5. a okolo 20. marca — vtedy bolo zatmenie slnca, druhý krát ale spln mesiaca a priechod slnca cez aequator; a on príde vraj i koncom septembra*), na kedy vypočítané sú secundárne maxima.“ A Mo­loch i prišiel: 6. marca bolo zemetrasenie na ostro­voch Sandwichských, 15. marca silné zemetrasenie v Granade — a toto všetko korunovaly hrozné kata­strofy dňov 27. a 31. augusta. V tieto dni korystil Moloch v údoliach bývalej krásnej Hellady a po se­vernej Amerike. Zajímavé je, že keď ideme 18 rokov nazad, — občasie to známe už starým Chaldejcom pod menom sáros, v ktorom opakujú sa zatmenia, udajúce sa pod tými samými podmienkami a medzi tými samými okolnosťami, — keď tedy ideme o také občasie na­zad, annale hovoria nám o podobnom dvojitom zeme­trasení. Bolo to zemetrasenie v Equadore 13. aug. BESEDNICA. Rudolf Falb a posledné zeme­trasenia. Mnohým z velact. čitatelov známa bude ešte z „Obzoru“ Lichardovho theoria pána Falba o povstaní zemetrasenia. Zemetrasenia, ktoré udaly sa minule, vnove zadaly podnet k zkúmaniu zjavov vnútorného ohňa zeme našej. A p. Falb zaplesať môže s theo­­riou svojou, zaznanou ešte vždy od mnohých učencov, veď p. Falb predpovedal už dávno koncom augusta nastať majúce veiké nepokoje v dielni starého Vul­­cana Len udať mal miesto, kde zaklepú duchovia podzemní na pevnú kožu zeme, a koíko tisíc životov ľudských bolo by mohlo byt zacbráneno! No tak ďaleko theoria jeho ešte nedošla. Zem povstala dia učenia známej theorie Kant- Laplaceovej práve tak, ako ostatné telesá nebeskej prahmly. Od telesa centrálneho — terajšieho slnka — keď ešte toto malo priemer 40 millionov mil, od­delila sa obrúčka, z tejto povstala zem naša, v prvom stupni vývinu svojho snáď plynná, potom tekutá, ohnivá látka, — povrch začal chladnúť, pevnet, za­­čdy sa tvoriť vrstvy geologické povrchu zeme našej. Tekutý, ohnivý stred zeme nebol ale v pokoji, on necítil sa dobre utvorený v škrupinu pomerne dosť tenkú. Škrupina musela popustiť, vyduť sa, by zmizla tak jednotvárnosť z povrchu zeme našej a vrchy za­­mieňaly sa s dolinami. Inokedy povrch nevydržal *) Práve, keď napísal som článok tento, čítam medzi zprávami viedeňského meteorologického ústavu, že 27. sept. bolo silné zemetrasenie v Carihrade a po celej Malej Asii. Vskutku plní sa!

Next