Národnie Noviny, október-december 1887 (XVIII/114-152)
1887-11-08 / nr. 130
ktorí boli prítomní za celý čas hlasovania, ktorí verne značili hlasy až do konca a ktorých vypočuť žiada protest, konštatovali ten istý výsledok a oznámili ho hlavnému županovi. A teraz nasleduje padelanie. Ráčte len pozref prílohu J. Je to hodnoverný odpis s tými istými opravami a padelaniami, ktoré nachodia sa na pôvodine. Toto padelanie pozostáva však z toho, že posledné číslice rubrikovaných hárkov jednoducho premenili. Mená voličov nebolo ovšem možno vytreť, ale jednoducho padelali číslice tak, ze — ako to sóznám ukazuje — zo 600 urobili 7 a z 800 tiež 700. Premenili to tak, že zo 680 hlasov gr. Széchenyiho urobili 704 a z 817 hlasov Kôrmendyho 793, následkom čoho Körmendy v druhom výbore dostal len o 89 hlasov, a tak zdalo sa, že gr. Széchenyi má v celku o 20 hlasov viac. Volebný predseda, ked prijal zápisnicu Bakonyiho výboru, dôveroval jej a bez toho, žeby bol bližšie sa jej prizrel, vzal do povahy len výsledok spočítaných hlasov a tak vyhlásil Széchenyiho za vyvoleného vyslanca väčšinou 20 hlasov. Nuž a Széchenyi ani len po tomto padelaní nemal 20 hlasov väčšiny; lebo, ako je dokázané, medzi jeho vo'ičmi nachodia sa mená dvoch už dávno zomretých, mimo toho mená troch obcí, ktoré sú tiež spočítané za hlasy voličov; tam sú aj mená takých, o ktorých je dokázano, že neboli na voľbe a že iní hlasovali za nich. Na základe tohoto nemožno považovať gr. Széchenyiho za vyvoleného; lebo je dokázané, že sóznám hlasov je padelaný; je dokázané, že Bakonyi predložil volebnému predsedovi padelanú zápisnicu; je dokázané, že Körmendy mal skutočne o 28 hlasov viacej. Druhé dva exempláre zápisnice, z nichž jedna je u ministerstva, druhá v rukách gr. Széchenyiho, nepadajú tak na váhu. Volič môže napadnúť volbu len na základe tej zápisnice, ktorá je mu prístupná, ktorá nachodí sa v stoličnom archíve a ktorá má byť totožná s tamtými dvoma exemplármi. V tomto prípade vysvitá ale, že aj oné dva druhé exempláre eo ipso musia byť padelaué. Lebo zápisnica pod J. buďto srovnáva sa so zápisnicou v ministerstve a u grófa Széchenyiho, alebo nie. Jestli áno, teda sú všetky tri padelané, alebo uesrovnávajú sa, vtedy ale zápisnica pod J. je padelaná a nesrovnáva sa s dvoma druhými exemplármi a tak volba v oboch prípadoch musí byť zrušená. Vskutku ale ani jedna zápisnica nesrovnáva sa s druhou a tak sú padelané všetky tri, lenže každá ináč. Zápisnica pod J. je čo do obsahu správna a len číslice výsledku sú padelané. Podobne aj zápisnica zaslaná ministerstvu je padelaná, nakoľko je v nej 19 hlasov Kôrmedyho vpísano do rubriky Széchenyiho hlasov. Padelaná je ale aj zápisnica, ktorá je v rukárh Széchenyiho, lebo voličia, ktorí dia tamtých zápisníc hlasovali na Kôrmendyho, v tejto nachodia sa medzi voličmi Széchenyiho, mimo toho ona nevykazuje väčšinu 20 hlasov pre Széchenyiho, ale menej, a Széchenyi bol predsa väčšinou 20 hlasov vyhlásený za vyvoleného. V druhom oddiele reči rozkladal jednotlivé prípady podplácania a zakupovania voličov, uviedol mená zakúpených obcí a počeť podplatených voličov, ako aj kúpne summy a túto čiastku reči svojej zavŕšil takto: „Môžem tvrdiť, a toto dokáže sa aj prípadným vyšetrovaním, že medzi voličmi g r. Széchenyiho nebolo človeka, ktorý nebol by býval zakúpený.“ Obranca mandátu, advokát Ed. Csorba, uznal, že zápisnice vykazujú odchýlky, no hodnoverný je ten, ktorý bol vedený pod dozorom predsedovým a tento vykazuje väčšinu pre gr. Széchenyiho. Odchýlky 1 v zápisniciach treba pripísať neopatrnosti pisárov, j ktorí sa premieňali, a pre chyby pisárov neradno vystaviť okres novým zmätkom. Drubý obhajca mandátu, dr. Filip Darvay, dokazoval, jak veľmi terrorisovala stránka Kôrmendyho. Tomuto treba pripísať mnohé krvavé výstupy a attentáty na majetok voličov gr. Széchenyiho. Pripomenul ešte osvedčenie Emila Márífyho, ako dôkaz, že Kôrmendymu v Kapošváre ani nejednalo sa o zásady krajnej ľavej strany, ale len o osobné výhody a ašpirácie. Vyšetrovanie, aby sa dokázalo podplácanie, neviedlo by k cieľu, lebo veď tu máme dôkazy, že traja korteši Kôrmendyho uznávajú, že boli zakúpení a že oni zakupovali voličov pre Kôrmendyho. Pri takýchto okolnosťach ani jedna strana nie je oprávnená žalovať sa na podplácanie, a preto prosí verifikovať voľbu.i Dr. P r eye r v replike odpovedal Csorbovi, že je veru aj zápisnica, ktorú uznáva za hodnovernú a | ktorá nachodí sa v rukách gr. Széchenyiho, padelaná, j lebo pri č. 343 sám vyslaný predseda Bakonyi opravil j meno Kôrmendyho na gr. Széchenyiho. V tejto zápisnici je padelané aj bežné číslo voličov a už toto dostačí, aby sa voľba zrušila. Osvedčenia, ktorými chcú oslabiť zakupovanie duší a zvrhnúť podplácanie na Kôrmendyho, sú také, že žiaden súd nemôže jich brať vážne. Také svedectvo je aj osvedčenie hlavného korteša Márífyho, ktorý z údajných rečí medzi štyrmi očima vedených chce dokázať, že je Kôrmendy oplan. A Márffy, ktorý toto tvrdí, má štátny majetok v prenájme za lacný groš a pomocou ministra Széchenyiho oddal svoj majetok do prenájmu štátu za drahý groš, a tento človek, ako hlavný korteš gr. Széchenyiho svedčí, že mu Kôrmendy medzi štyrmi oč'ma povedal, že odstúpi za 5 alebo 6000 zl. Druhý obhajca protestu, Jozef Matolcsay, dokazoval, že zakupovanie voličov dialo sa tak bezočivo, že sama vládna strana zastavila sa na tom. Sám hl. župan vo svojom famósnom liste uznáva, jak veľkú summu peňazí stála táto voľba vládnu stranu. Dokazoval, že v zápisnici gr. Széchenyiho následkom padelania sú nesprávne popísaní voličia obce Szenny medzi voličov Széchenyiho, kdežto oni hlasovali na Kôrmendyho. Obhajca mandátu Csorba odvetil na toto, že je to len holé tvrdenie, ktoré nemôže sa brať do úvahy, ani nemožno pre to nariadiť vyšetrovanie. Ostatne je toto nová výnimka proti voľbe, ktorá teraz už nemôže sa brat do povahy. Zajímavá je ešte odveta, ktorú dal obhajca mandátu Csorba na otázku K. Eôtvôsa: či vyslaný predseda Bakonyi podpísal zápisnicu, ktorá je uložená v stoličnom archive? Csorba odvetil: „Áno! A to je isté, že v nej opravil číslo posledné a chcel tým dokázať, že summa zodpovedá počtu voličov.“ Verifikačný výbor, ako známo, 3 hlasmi proti 2 nezrušil voľbu, ani nenariadil vyšetrovanie, ale ju potvrdil. V dôvodoch uvádza, že nedokázalo sa, žeby hlasy Kôrmendyho boly sa pripísaly v prospech Széchenyiho; že nová námitka v otázke falošného popísania voličov obce Szenny, ako opozdená sudcovský nemôže sa brať do povahy; že výbor môže súdiť len na základe tej volebnej zápisnice, ktorú predostrel vyvolený vyslanec, a jestli táto aj odchyluje sa od dvoch druhých exemplárov, že toto nie je ešte dôkazom, žeby nezodpovedala skutočnosti; ani obviňovanie z podplácania že nemohlo byť vzaté do povahy, poneváč údajne podplatení to rozhodne taja, a poneváč obviňovanie z podplácania prednieslo sa len vo všeobecnosti; konečne, že jestli i pravda, že do radu voličov gr. Széchenyiho zapísali aj dvoch mrtvých, toto že tiež nie je príčinou zrušiť voľbu, poneváč traja mŕtvi nachodia sa aj medzi voličmi Kôrmendyho. * BESEDNICA. Pražské rozpomienky. Píše Svetozár Húrban Yajanský. IV. Nádherné a krásne sú monumentálne stavby no-j vého času, ale keď nahliadneš, trebárs len behlo '■ v starinu a v jej na nás prišlé pamiatky, nevdojak opa-1 nuje ťa jakýsi bôíny cit, jakási žiaľna úzkosť! Cítiš i sa v nehotovom, neukolísanom v mier, ktorý je tak potrebný ku opravdovému umeleckému pôžitku. A skutočne, žijeme dnes v časoch, kde pozabudlo sa staré a nevykrystalisovalo nové — kde pri nádherných stavoch cítiš prísny rozkaz hmotného nedostatku — potiaľ a nie ďalej. Prosaický to rozkaz, on ruší harmóniu toho umeleckého mieru. Ale i tvorivá sila neúčinkuje tak rovnomerne, s takou pokojnou istotou, s takým povedomým cieľom. Kde podel sa ten bohatý prepych, tá široká štedrosť, tá minuciosna akuratessa v detailoch, tá voľnosť v rozmeroch? Náš vek nie je maecenom architektúry, nech stavia sa koľkokoľvek! Náš vek ponáhľa sa rujuým behom do neistého, a nemá kedy pamätať na architektonické zvečnenie samého seba. Ani gigantické pyramidy, ani ľahké, vzdušné Erechtejony nestavia. Celé veliké mestá palácov povstávajú rýchlo — a blýskavo obrubujú nábrežia starých riek — ponad doliny pnú sa viadukty, cez ňádro hôr prevŕtali temný tunel, divadlá a musea jasnými frontami okrášľujú námestia, obrovská socha v prístave dvíha pravicu a osvecuje na míle okeán — no vo všetkom tom pozorujeme chvat, hľadanie effektu, zovňajší slepiaci lesk, ale tú harmóniu umeleckých protiv, ten súhrn pravých a pravdivých pomerov, ktorý pozdvihuje architektúru do oblasti vysokého umenia, zriedka nachádzame u nových stavieb. V Prahe možno tak pohodlne nazreť pravdu týchto slov: príklady stoja jeden vedľa druhého, pekne, rovno poukladané, treba mať len oči a vnímavosť. Tam nájdeme pamiatky románske, gothické i renaissančné vo vzorkách príkladných, klassických svedkov minulosti a zašlých umeleckých snáh, tam nájdeme i znamenité stavby nové. Najkrajšie dielo vysokej renaissanci v Europe z tejto strany Alp má Praha. Už to samé je veľmi zanímavé. Ani v Nemecku, ani vo Francii —• o Anglicku ani nehovoriť — nemôžu sa preukázať s niečím podobným. Poznať, Praha bola niekdy viac, než centrom kráľovstva českého, bola ona fokusom celej Európy a sídlom najmocnejších. Možno, že nie práve ku šťastiu národa českého. Možno, že koncentrovanie svetovej vzdelanosti, svetového umenia, nahromadenie pokladov celého sveta, pomohlo ubíjať samorostlý vývin tejto nadanej slavianskej vetve, a búrky historické, v nichž hralo sa nielen o Česko, zkmasly nejeden samorostlý kvet ducha českého, ktorý nedá sa nahradiť cudzími pokladmi, trebárs by ony boly tak veliké, jako Rudolfinské. Česko bolo bojišťom a árenou velikých turnajov, odohratých nie v záujme českom. Až v novej dobe, trebárs ona je obdobím zovnútorného poníženia, národ český počal pracovať i pre seba. Spomenuté arcidielo renaissančnej architektúry je Belveder kráľovnej Anny na Hradčanoch. Jestli ktoré stavisko má právo nosiť ten názov, teda je toto v najúplnejšom práve. Na vysokom návrší, hojne stromami porastlom vypína sa táto opravdu kráľovská dača, z nejž otvára sa blízky výhľad na domy, paláce, chrám}7, mosty a väže mesta a ďaleký na vltavskú dolinu, až ho tenká mlha dalekosti zakrýva ľahkým závojom. Málo takých pohľadov v Europe. Starinné, žliabkované strechy, zelenkastá kupola chrámu Mikulášovho, pozlátistý hrebeň strechy Národného divadla, massívne oblúky Karlovho mostu, komplex ohromných stavísk, tvoriacich palác Waldštýna, zrkadlistá plocha tichej Vltavy, gothické špice brán a chrámov, a to celé zaokryté jakousi jasavou, čisto priehľadnou aetherickou mhlou, táto summa blesku, temných tieňov, bariev a plastiky leží pod vami, keď vstúpite na krytú chodbu Belvedera. Niekoľko krokov nazad — a už mizne mesto i dial — vy ste v tichom j zákutí, v záhrade, vzdialenej od vravy i od veľko|lepých dojmov. Na takomto punkte Ferdinand I. vystavil daču pre svoju manželku Annu. Pravda, mal začo byt vďačný, lebo s ňou, jako s dcérou českého kráľa Vladislava II. dostal korunu českú. Stavba počala sa roku 1536 pod hlavným vedením italského staviteľa Paula delia Stella. Jemu pomáhali architekti a sochári Hans da Spatio a Maria Zoan, í jako i kamenári, privolaní z Italie. Vplyv italského I staviteľstva bol mocný v tie časy: vysoká renaissance, ] trebárs už upadala vo svojej vlasti, hľadala a na; ehádzala útulku tam, kde bohatí páni neskrbili s grošom a mali smysel pre umenie. Ferdinand L, žiak jErasma Noterdamského, vedel nájsť majstra, jako to 'dokazuje dielo Stelly, a mal groše, lebo dával na stavbu každý týždeň 250 rynských zlatých, v tie časy to bola veľká summa. Okrem toho jemné umelecké práce platil osobytne, tak na pr. za každý relíf 10 zlatých korún. Ferdinaud nedožil zakončenie stavby, ačkoľvek hlavnou jej okrasou mohol tešiť sa: dolnou čiastkou, ktorá vynáša dielo na onú, hore určenú výšku. Dokončené bolo stavisko až pod Rudolfom II. 1589, pravda, pracovalo sa s niektorými pausami, ale celkom nezastali v prácach. Belveder je dielo 53 rokov j a niekolko millionov zlatých. Možno rozdeliť bo na dve, 5 umelecky veľmi silno líšiace sa čiastky — na príjzemie, prepracované tou najväčšou bedlivosťou a najvyšším umením architektonickým i sochárskym, a poschodie, postavené bez oných atribútov, ačkoľvek v celku zodpovedajúce plánu Stelly. Múry stavby tvoria dlhý parallelogram, pretrhaný zo záhradného západného boku hlavným vchodom, dvoma postrannými a tretím na východnej strane, okrem toho 12 oblokmi. Okolo tohoto parallelogramu tiahnu sa vozdušné, ľahunké arkády; šesť jonických stĺpov vo fronte a na východnom boku, po 14 stĺpov na každej dlhej strane, pri čom sa rožný stĺp dva razy počíta. Na týchto štíhlych jonických stĺpoch, ktorých kapitelly nosia bohatú ornamentiku z jemného pieskovca, spočívajú nevídanou ľahkosťou a eleganciou oblúky sklepenej arkády — iste určené pre freskovú maľbu, ku ktorej neprišlo. Avšak i bez nej zastane