Národnie Noviny, január-marec 1888 (XIX/9-39)
1888-02-14 / nr. 19
Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok................... 12 zl. na pol roka.................. 6 zl. na štvrť roka................. 3 zl. Hedakcia, administrácia Bezmenné dopisy neprijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. xpedi.oia v Tixre. Martine. Rocnŕk XIX. Utorok, 14. februára 1888. Číslo 19. Nenapraviteľní! Nezaslúženým šťastím ukolísaný človek najskorej zabudne — ako Slovák hovorí — na zadné kolesá. Len ked pohrozí mu niečo, vtedy začne sa obzerať a zdesený vidí, že zle robil. Ked na samom konci minulého roku ukazovalo sa nebezpečenstvo vojny, „Nemzet“, orgán peštianskej vlády, upozorňoval, že treba predovšetkým doma priviesť diela do poriadku a dotklive volal: „Nedajme sa strhuúť žiadnym chauvinistickým prúdom ani k nespravodlivosti, ani k násilenstvu oproti spoluobčanom cudzieho jazyka!“ Teraz zas, ked Bismarck (ktorý chcel uspokojiť!) pohýbal mysle, v Pešti úzkostlivé obzerajú sa okolo seba. Bismarck, spievajúc chválu o nemeckej armáde, rečnil, že niet nikde takého pomeru medzi oficierom a mužstvom, že tam v nebezpečenstve žiaden oficier neopustí mužstvo, žiaden obecný vojak oficiera. Úzkosť pocítivší páni v Pešti takto hútajú o duchu našej armády: U nás aký duch spája členov armády? Žiaden. Co jich spolu drží, to nie je duch, len discipina, dressúra. Vojsko nemá ani spoločného národného citu. Kto i e TThnr n e uz o á v a 'Ttakóšťtna,- tým menej za'‘Slovinca , i ."Moravana, a predsa prinútený je slúžiť v tom samom sbore alebo v tej samej brigade s národnosťami najrôznejšími. Oficiera nič nepúta k mužstvu, mužstvo k oficierovi len nutná poslušnosť. Pomer medzi nimi je ešte znesiteľný v čas mieru. Akoby nie? Ved obecný vojak nesmie ani ceknúť, ináče prepadne vojenskej discipline. No vo vojne treba i niečo iného; tam púhou disciplínou nemožno držať spolu ľudí; disciplína najviac ak na tých má nejaký vplyv, ktorí bezprostredne z izieb kasárne stúpajú na bojište, no prevažná väčšina, pnšlá rovno od pluhu pod zástavy, neznesie násilenstvá kaprálskej palice. Človeku na bojišti ide o hlavu: vojak cíti, že oficier je bez neho ničím, že on potrebuje len vypovedať poslušnosť a jeho veliteľ je malomocnou lútkou, Pri hrmení diel, pri attakách, pri rozsypaných pútkach ztratil všetku svoju uspôsobilosť k akcii oficier, ktorého nemilujú jeho vojaci. láska a dôvera nepovstávajú mimovoľne. A tátc Jícl základom môže byť len spoločný cit. Armáxh je len vtedy siluá, ked oficier a obecný voja! majú spoločný cieľ, spoločné oduševnenie. U náí to ťažko stvoriť; ťažšie než inde. Oficieri í mužstvo rôznej národnosti nerozumejú si; čc oduševňuje moravského oficiera, pri tom ma darský obecný vojak zostane chladný. Kto neuznal by vážnosť takéhoto rozjímania' A poneváč sú i časy veľmi vážne, utrápení hlavy hútajú i o lieku. „Práve preto — vypi sujeme doslovne z takého lamentovania peštian skych novín — že u nás položenie v tomb ohlade je ťažšie, než inde, my mali by sm tu viac robiť, než iuí. Najmenej je, čo bolo b; nám treba urobiť a čo mohli by sme— urobi uhorskú čiastku armády madarskou. To je veru dosť málo. A pre taký ciel dos malá úloha. Nič ľahšieho nad pomadarisovanie. Nenapraviteľní! Miesto toho, žeby hlásali: vynasnažujme sa urobiť krajinu drahým domovom všetkých jej obyvateľov, aby spoločná spokojnosť mohla jich všetkých spájať a oduševňovať k občianskym cnosťam, k velikým vojen ským činom, oni jednoducho povedia: pomadarisovať! Teda viesť nalej to, z čoho sú i dosiaľ všetky neresti. í; A prečo má byt madarisácia takým universálnym liekom? Prečo len ňou odpomáhať v tejto krajine všetkému zlcmu, prečo len ňou zabezpečovať krajinu i g ed vonkajším nebezpečenstvom? Nehovorme už o tom, koľký úpadok spôsobila dosiaľ, ale spomnime si na budúcnosť. Doba naša je veľmi vážna. Národy nachodia sa v zimničnom chvení pre svoju budúcnosť. Pri perspektívach, aké teraz predstavujú sa pre budúcnosť, komu aké garancie môže poskytovať vtopenie sa do matjlrstva? Slepí, nenaprav teľní! _M_________ * A Politic íý prehfad. ’ í': ------13. februára. Nepovedať reč o europejskcm položení nesdržal sa aui Salisbuajj^BÄminister anglickej kráfovny. í-i , y n v* v í *^**^5^1..% •'^yprlol -%r nťulstate toto: Berlínsky koDgre.ss, ako väčšina kongressov, končil sa kompromissc m. Bismarckova zručnosť iste prispela k tomu, že A.vglia prijaia kompromiss. No kompromiss pre Rusko nebol celkom prijateľný . . • Jestli Bismarck osvecfcil, že udalosti, ktoré môžu nasledovať v Turecku a na tureckej hranici, len málo týkajú sa Nemecka a on chce sa starať len o udalosti na hraniciach Nemecka a Rakúsko-Uhorska, tak v tomto ohlade Nemecko delí sa od ostatných deržáv, Rakúsko-Uhorska, Turecka, Italie, Francúzska a Angiié. Stanovisko Angiié je iné; Anglia má tradície, od ktorých nemieni odstúpiť. Anglia pridŕža sa záujmov, ktoré v juho-východnej Europe pestovala pri 3—4 generáciách. Pri tom všetkom ona tiež sdiela vieru nemeckého kancellára, že mier zachová sa. Pre záujmy Angiié v juho-východnej Europe mohly by byt nebezpečné len nezákonné skutky Ruska; no ona má od Ruska celkom určité sľuby, že Rusko neurobí žiadnych nezákonitých krokov. Car Alexander — to je faktum — osvedčil to pri vyjednávaní o Afganistan. Pokračovanie Ruska bolo nielen smierlivé, lež i veľmi úprimné. ___________ Carihrad, 12. febr. Reuterovská kancellária oznamuje: Kect zkrsnul plán o vymenovaní Kiazima beja za tureckého komisára do Sofie, ruský poslanec Nelidov zakročil proti tomu u porty a vyhrážal sa. že pretrhne s ňou diplomatické spojenie, jestli Kiazim bej pôjde do Sofie Porta následkom toho upustila od toho vymenovania. Keď o tom bola uvedomená bulharská vláda, odpovedala, že v smysle berlín skej smluvy má byt vymenovaný turecký komisár pre mohamedánske cirkevné majetky v Bulharsku, ajestl; porta nejde vymenovat takého komisára, to znamená, že uznáva samostatnosť Bulharska. Vláda bulharská teds naliehavé prosí, aby komisár bol vymenovaný, ďalej aby Vuikovič bol už raz uznaný za diplomatického predstaviteľa Bulharska. Ruský poslanec Nelidov žiade i to, aby Čiernohorci, zamiešaní v burgaskom povstaní boli vydaní Čiernej Hore. Vuikovič proti tomu pro testoval, konštatujúc, že keby Černohorci boli vydaň Čiernej Hore, tak pochytaných Bulharov bolo by trebí vydať bulharským vrchnosťam. Carihrad, 12. febr. Keď princ Ferdinand vraca 1 sa z Plovdivä do Sofie, spoločnosť spojovacej želez nice v Belove dala sekvestrovať vagon, v ktoron princ mal svoj koč a kone, z tej piíčiny, že bez dovolenia spoločnosti cestoval jej železnicou. Bulharská vláda síce zakročila, no železničná spoločnosť pevne stojí na svojom. Smluva nemecko-rakúsko-italská. Ako „Neue freie Presse“ dozvedá sa z Ríma, nemecko-rakúskoitalská smluva záleží v nasledujúcom: 1. Rakúsko-Uhorsko zaväzuje sa, že v tom prípade, keby Italia mala vojnu s Francúzskom, ono zachová dobroprajnú neutralitu. 2. Italia v prípade rakúsko-ruskej vojny zaväzuje sa k podobnej neutralite. 3. Rakúsko-Uhorsko zaväzuje sa i na ďalej všemožne podporovať záujmy Italie na Stredozemnom mori a na Balkánskom polostrove nič nezačať bez vedomia a usrozumenia Italie. Dia smluvy, uzavretej medzi Italiou a Nemeckom, kontrahenti pri zachovaní národnej samostatnosti a svobody slávnostne zaväzujú sa, že samovoľne nenarušia mier a sľubujú, že v tom prípade, keby Francúzsko napadlo z nich niektorého, napadnutého budú brániť celou svojou silou až do uzavretia mieru. Prídavok smluvy, podpísaný predstaviteľmi Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Italie konečne ustanovuje, že v tom prípade, keby Francúzsko a Rusko spoločne napadly či Rakúsko-Uhorsko a Nemecko, či len samotné Nemecko, tri spojené štáty povinné sú použit proti nanpdatelovi všetku svoju zbrannú moc a máJa-uza. vréc inierTen pri spöío'ffaöai u s rúžu mení Tieto pünSity smluvy doplnené sú osobitným dohovorom medzi Italiou, Rakúsko-Uhorskom a Angliou, vzťahujúcim sa na nepripustenie nepriateľa k brehom rakúskouhorskym a italským. Skromný návrh. Brno, 6. februára. Každý národ s istou hrdosťou ukazuje na svojich spisovateľov, s oprávnenou ehlúbou spomína jich diela. Je to prirodzené, bo veď spisovatelia sú tvorcami literatúry, ktorá je hlavnou dvíhateľkou nielen vzdelanosti, lež i blahobytu. Čím bohatšiu a rozšírenejšiu literatúru má daktorý národ, tým za vzdelanejší platí u iných národov. Na akom stupni vývoja stojí naša literatúra, akú cenu majú jednotlivé literárne plody, o tom nechcem sa zmieňovať, činia to im' pozorovatelia a podávajú nám veru prajný úsudok. Vzdor týmto prajným úsudkom vidíme však, že plody našich spisovateľov nerozširujú sa v tej miere, v akej by toho zasluhovaly. Pozorujme, ked objaví sa nová kniha na trhu; vidíme, že v sozname odberateľov nachodia sa vždy tie isté mená, mená — z väčšiny — z triedy intelligentnej. Že je tomu skutočne tak, to netreba dokazovať, a že hlavnou príčinou toho je tlak odrodilej pseudokultúry, to tiež každý zná. Nie jedon zpomedzi literárnych dejateľov našich oslabol pod týmto tlakom; no ani počet rozširovatelov nových, cenných diel nemnoží sa pod ním. . . Máme spisovateľov, ktorých závidí nám nie jeden väčší národ, práce jejich s úlubou, pôžitkom číta Slovák, Slovan i Neslovan; avšak v posledných časoch musíme sa uspokojiť len s jejich menšími výplodami, bo väčšie ležia — v písacích stolkoch. Niet odberateľov, niet nakladateľa; to známa vada. Nádejeme sa, že tomu posledniemu odpomôže nový „Nakladateľský spolok“; no tamtomu sotva. Treba hladat odpomoci inde.