Národnie Noviny, júl-september 1890 (XXI/78-114)
1890-09-11 / nr. 106
národ slovenský nenachádza viny v sebe, žeby mal byť dákym nalezencom bez otca, bez matky, bez mena, bez rodiska, bez rodiny, ale len večným popelválkom. Slovenský národ dobre vidí, čo činia cirkevní hodnostári iným svojim ovečkám, a to isté žiada aj pre seba. Nech mu dokáže dakto, že na to nemá práva; nech mu dokáže, že jemu nedoniesol Kristus Pán svetlo, alebo že na neho zabudol s vernými pastiermi a s milosťou svojou! Nech dokáže ten, čo dokázal v biskupskom časopise „Magyar Állam“ (Charakteristické meno! Svetské časopisy nemajú heslom štát, ktorým by to lepšie pristalo, ale cirkevný časopis vytýči si za zátavu štát! Neuie to ten známy „Staatsgott = Magyarok istene?!“), že i zo stanoviska náboženského ospravedlnená je madarisácia: že pre slovenského katolíka netreba inšie, mimo krčmy a špiritusu. Lebo neozvala sa žiadna cirkevná vrchnosť v prospech „Živého Ruženca“, spojeného so sluhom striezlivosti. A to by málo bolo, že neozvala sa a nezastala, ked bo židia napadli; ale to je viac, že ešte i prispela ku uduseniu dobrého semena, ku zničeniu dobrého kvasu, ked horlivého kňaza preložila zpomedzi Slovákov medzi Nemcov. Ale vie-li o tomto o všetkom a o iných tisícich a tisícich krivdách, páchaných beztrestne, ba s pochvalou na slovenských katolíkoch najvyššia hlava cirkve katolíckej? Nemožno, žeby vedela, ináč musela by sa nás zaujať menovite. Držím za potrebné rovno ta predniesť krivdy naše, lebo čo sme sa žalovali pred nunciaturou vo Viedni, to nemalo žiadneho výsledku. A nielen že živé duše, putujúce ešte v tomto plačlivom údolí, nemajú verných pastierov, ale nemajú jich ani tie, čo sú už u Boha a ktoré za seba nevládzu viac predniesť slova samy. Beda tomu testamentu, beda tej fuadácii na slúženie svätých omší za spasenie duše, ktorý testament zrušil madarský kňaz a zastáva ho slovenský kňaz; ktorú fundáciu strovil madarský kňaz a vyhľadáva si ju dcéra zosnulej. Tridsať rokov čakať duši na občerstvenie a vysvobodenie, to, dľa učenia katolíckeho, nenie maličkosť. Dokázal som a dokazovať budem, že my len pre dobrú vec trpíme, a všetko čo dobrého, čo svätého jest, trpeť musí s nami. Má niekde svet politických svätých, ktorým by politika zabraňovala kostoly stavať, piesne spievať, jako u nás? A to by mal byť zdravý katolícky duch? Za zlú vec bojujete, madaróni, a všetko, čo je dobrého, trpí a hynie pre vás. A. K. * i jamky srdečnej; ale ikry som okoštoval — prekrásne ikry! Darmo hovoriť, výtečné! Potom som vypil broskvovej vodky, ustátej na horci. Bola i šefranová; ale šefranovú, jako sami viete, ja neužívam. Ono je to, vidíte, veľmi dobrá zásada: najprv, jako sa vraví, rozpajediť apetít a potom ho zavŕšiť... Á! sluchom slýchať, vidom vídať“, zvolal sudca, zazrúc vchádzať Ivana Ivanoviča. „Boh pomáhaj! Želám zdravia!“ riekol Ivan Ivanovič, klaňajúc sa na všetky strany s milotou jemu vrodenou. Bože môj, jako vedel 'okúzliť všetkých svojím vystupovaním! Fajnovosti takej nikde som nevidel. On sám veľmi dobre znal svoju hodnotu a preto i hľadel na všestrannú úctivosť, jako na povinovatú vec. Sám sudca mu podal stoličku, jeho nos vytiahol z vrchnej gamby všetek tabak, čo bolo uňho od nepamäti znamením veľkého uveličenia. „Cím sa rozkážete uctiť, Ivan Ivanovič?“ pýtal sa ho: nerozkážete šialku čaju?“ „Nie, vôbec ďakujem“, odvetil Ivan Ivanovič, uklonil sa a sadol. „Urobte mi tú radosť, jednu šialočku!“ opakoval sudca. „Nie, ďakujem. Veľmi som zaviazaný vaším pohostinstvom!“ odpovedal Ivan Ivanovič, uklonil sa a sadol. „Jednu šialku 1“ opakoval sudca. „Nie, neustávajte sa, Demian Demianovič!“ pri tom sa poklonil a sadol. „Šialočku?“ „Keď už musí byť, tedy šialočku!“ riekol Ivan Ivanovič a vystrel ruku k tácni. Politický prehľad. ------10. septembra. O Bulharsku nedávno vyšla nemecká brošúra, v ktorej bola reč i o tom, že Stambulovci sberajú sa vyhláaiC Bulharsko za neodvislé. Teraz i Koburg, i Stambulov osvedčujú, že také tvrdenie nemá žiadneho základu, tendencia brošúry že docela prieči sa náhľadom vlády, nezamýšľajúcej dvíhať žiadne otázky, ktorými obťažilo by sa položenie, a najmenej otázku o neodvislosti Bulharska. Cisár Vilhelm II. vymenoval cisárovnú za šéfa 86. pešieho pluku schleswig-holsteinského. Zprávy, podľa ktorých nemecký cisár v prvé dni oktobra príde k Jeho Veličestvu cisárovi Franc - Jozefovi na poľovačku do Štýrska, hovoria, že vo Viedni Vilhelm II. ani nezastaví sa. Petrohrad, 9. sept. Car, carica a carevič so svojím sprievodom včera ráno došli do Lucku; na nádraží vítali jich členovia cárskej rodiny, prítomní na manévroch, vrchnosti a generalita. Predstavený mesta a deputácia sedliakov podali cárovi a carici chlieb a soľ; pri vchode do chrámu vítalo jich 1500 školských detí. V Rovne carská rodina sosadla v reálnej škole. Dnes idú na manévre do Dubna, odkiaľ zas vráta sa do Rovná. Gravenstein, 9. sept. Cisár zajtra predpoludním odíde do Kielu, potom cez Berlín do Vratislavy. Berlín, 9. sept. „Vossische Zeitung“, ktorá odvolanie ruského poslanca Chitrova z Bukureštu považovala za dobré znamenie, teraz má zprávu, že Chitrovo pôjde do Carihradu na miesto Nelidova. „Vossische Zeitung“ teší sa len tým, že zpráva táto ešte nie je potvrdená. Bismarck a Vilhelm I. Keď toľko popísalo sa o Bismarckovi a Vilhelmovi II., „Breslauer Ztg.“ pre rozmanitosť sobrala sa vyrozprávať, aký bol pomer medzi Bismarckom a Vilhelmom I. Vládobažný charakter Bismarcka po skvelých úspechoch, ktorých dosiahnul, ukázal sa v takej sile, že prestíž cisára pred ním začal bľadnúť. Cisár Vilhelm I. pocítil to ešte hodne pred svojou smrťou a v rozhovore so svojím synom, vtedajším následníkom princom Fridrichom, vyslovil sa, že kancellár je už príliš osobovačný, že treba ho prepustiť. Korunný princ naložil Grunerovi, bývalému štátnemu sekretá rovi v ministerstve vnútra, aby predložil sóznám osôb, 8pôsobných na úrad kancelfára. Nevedet, prečo, krok tento zostal bez následkov, no Bismarck nahneval sa na Grunera a zprotivil sa uverejneniu jeho vymenovania za tajného radcu v úradnom časopise. Od toho času Bismarck utratil vieru v pevné svoje položenie a považoval ľudí, požívajúcich dôveru cisára, za svojich nepriateľov. V ríši zostal najmocnejším človekom, no rozdráženosť jeho rástla s kaž dým rokom a začal častejšie žiadať, aby bol prepustený. Pravda, cisár odopieral jeho žiadosť, poneváč nebolo na porudzi štátnika, ktorý bol by ho mohol zameniť. Pritom Gisár bol už veľmi sttrý a po Nobilingovom attentáte viac ani nemyslel na prepustenie Bismarcka. Zvláštna umelosť, s jakou kancellár vymotal sa i z najťažšieho položenia, definitívne presvedčila cisára v tom, že lepšie smieriť sa s výnimečným jeho postavením, než zbaviť sa jeho služieb a mnohoročnej zkúsenosti. Posledný raz Vilhelm I. odoprel prepustiť ho takým chladným spôsobom, že Bismarck umienil si neprotiviť sa viac v ničom svojmu cisárovi a slúžiť mu do hrobu. Taký bol jich pomer, Hospodine, Bože! jaká prepásť fajnovosti býva v človeku! Nemožno vyjadriť, jaký príjemný dojem budia takéto skutky! „Či nerozkážete ešte šialočku?“ „Pokorne sa podakúvam“, odpovedal Ivan Ivanovič, stavajúc na táceň vyprázdnenú šialku a klaňajúc sa. „Urobte mi k vôli, Ivan Ivanovič!“ „Nemôžem. Veľmi som povďačný.“ Pri tom sa uklonil a sadol. „Ivan Ivanovič, k vôli priateľstvu jednu šialočku.“ „Nie, vôbec som zaviazaný za pohostenie“, to rieknuc poklonil sa a sadol. „Len šialočku! Jedinú šialočku!“ Ivan Ivanovič siahol rukou k tácni a vzal šialku. Tuj, ty prepásť! Jako môže, jako rozumie človek zachovať svoju hodnotu! „Ja, Demian Demianovič“, riekol Ivan Ivanovič, dopíjajúc ostatný dúšok: „ja mám vám podať nevyhnutnú záležitosť: ja podávam žalobu“ Pri tom postavil šialku a vyňal z kešene napísaný kolkovaný hárok papieru: „žalobu na nepriateľa môjho, zaprisahaného nepriateľa.“ „Na koho že?“ „Na Ivana Nikiforoviča Dovgočchúna.“ Pri tých slovách div sudca nepadol zo stoličky, „čo to vravíte?“ zvolal, pľasnúc rukami: „Ivan Ivanovič! či ste to vy?“ „Vidíte sami, že ja.“ „Hospodin s vami i všetci svätí! Čo! Vy, Ivan Ivanovič, stali ste sa nepriateľom Ivanovi Nikiforono starý monarch pri tom všetkom uznával úplne zásluhy Bismarcka a pri každej vhodnej príležitosti vyjadroval mu svoju zvláštnu vďaku. Prehľad časopisov. O manévroch píše „Novoje Vremä“: „Je to neobyčajné shromaždenie vôjsk! Na malom priestranstve v čas mieru je pohromade 150 tisíc vojska zo všetkých oddielov, na territóriumé 60 verst okolo Lucka, Dubna a Rovná. Nech Europa desí sa a hnevá, my Rusi vieme, že Rusko neželá si vojny a jej grandiosne manévry na západnej hranici nemajú cieľ narušiť mier. Cieľ a príčina tých manévov je celkom iná. Po prvé Rusko je tak veľké, že armáda rozmetaná po ňom, môže videť svojho čara iba pri veľkých sbromaždeniach — a to iba každých 5—10 rokov. Preto my musíme mať grandiosne manévry. Sú pri tom veľké výdavky, ale i obsah je veľký, tu mnoho môže sa naučiť vojsko. Na manévroch súčastňuje sa 35 generálov, medzi nimi generál Dragomirov, heros prechodu cez Dunaj, Gurko, heros Balkínu. Sú znaky, že naši susedia pripisujú manévrom význam ohrožovania mieru, ale darmo: manévry počaly sa 25. augusta (ruského) a skončia sa 2. septembra, to jest za týždeň celý kraj príjme svoju predošlú pokojnú tvárnosť. Konečne, silu vyvinuje ruská armáda, ale tú silu neide využívať na nápad, marnô strachy sú teda len dôkazom, že musia mat niekde nečisté svedomie.“ Taký rozdrážený tón je veľmi podivný, keď nieto žiadnej príčiny obávať sa. Z manévrov ešte nikdy nepovstala vojna. Ale pravda je, tých manévrov je už veľmi mnoho. Prípravy ku vojne idú všade, vo všetkých štátoch, a čím viac hovoria o miere, tým úsilnejšie chystajú sa na vojnu, čo to bude, čo to bude, môže sa opýtať každý človek. Jak ďaleko pojdú tie prípravy? Hranica i tu musí byt — a tá hranica nebude nič jiné, než použitie nekonečných príprav na vojnu. To je predsa logika. „Novoje Vremä“ píše: „Slaviansky pohyb v Rakúsko-Uhorsku rastie. Denne prichádzajú zprávy o úspechoch protinemeckej idey. Oslava slávneho biskupa Strossmayera, osobne pokarhaného Jeho Valičestvom, volebné úspechy Mladočechov, antinemecké a antimadar8ké city uhorských Slavianov, to sú znaky veľmi charakteristické. Vychádza, že medzinárodná politika Viedne, osnovaná na tesnom spolku s Berlínom, nemá za sebou Sympathie poddaných Jeho Veličestva cisára Franc-Jozefa I., vyjmúc hádam Poliakov, ktorí ale len preto neprotestujú proti nemecko-maďarskej politike, lebo chorejú nevyliečiteľnou nenávisťou proti Rusku. Ale ani v maďarských politických krúžkoch nie sú unesení nemeckou allianciou. Maďari nahliadli, že nemecká alliancia nielen bráni ale i tlačí, jako kyras. Všetky toasty nemeckého cisára Vilhelma II. nepomohly rakúskej politike na Balkánoch, tam zostáva status quo, veľmi pohodlný pre Rusko a nepohodlný pre Rakúsko. Nové komentáre cisárskych toastov, uverejnené po rakúsko-uhorvičovi! či to vaše ústa hovoria? Opakujte ešte! Ba či sa dakto za vás neschoval a nehovorí za vás?“ „Čo tu neuveriteľného? Ja nemôžem naň blader1 on ma smrteľne urazil, urazil česť moju.“ „Presvätá Trojica! Jako presvedčiť mamu A ona každý deň, staruška, hovorieva, kedyk sa poharkáme so sestrou: „Vy, detičky, naži medzi sebou, jako psi. Bár by ste si vzali príklad z Ivana Ivanoviča a Ivana Nikiforoviča: ked raz priatelia, tak priatelia! To sú priatelia! To sú hodní ľudia!“ A ono tu máš priateľov; prečo že to? jako?“ „To je záležitosť delikátna, Demian Demianovič! slovami to nemožno vyjadriť: radšej rozkážte prosbu prečítať. Z tejto strany je to slušnejšie.“ „Čítajte, Taras Tichonovič!“ riekol sudca, obráťac sa k sekretárovi. Taras Tichonovič vzal prosbu a vysiakajúc sa takým spôsobom, jako siakajú všetci sekretári po okresných súdoch, pomocou dvoch palcov, začal čítať: „Od zemäna mirgorodského okresu a statkára Ivana, Ivanovho syna Pererepenka prosba; a o čom, o tom svedčia punkty: „1. Známy celému svetu svojimi bohoprotivnými, do sprotivenia vedúcimi a všetky hranice presahujúcimi protizákonnými skutkami Ivan, Nikiforov syn Dovgočchún, tohoto 1810. roku dňa 7. júla dopustil sa smrteľnej urážky, dotknúc sa jako personálne mojej cti, tak zároveň na záhubu a podvrátenie mojej hodnosti a mena. Onen zemän i sám súc hnusnej mimo toho podoby, má charakter k zvadám náchylný a preplnený všakovej sorty bohorúhaniami a potupnými slovami“ . . .