Národnie Noviny, január-marec 1891 (XXII/1-37)
1891-03-26 / nr. 36
to, či tá kázeň o tom tovare diablovom tak vypadla, odpovie úprimne: „Tak.“ A keby mu pán biskup povedal: „Ale ved! tu svedčia veriaci, že to nebolo tak“; — nuž on kňaz nepokazený, statočný, odpovedal by: „Tí snáď pod kázňou spali alebo prišli na Amen.“ Že pán kaplán nevie slovensky, tomu je vina seminárska výchova. Mnoho ráz odvolávali sme sa na missionárov, že títo najprv učia sa reč toho národa, ku ktorému sa chystajú; ale na to už nebudeme sa odvolávať, trafil by nám niekto povedať: „Slováku, to je inšie 1“ My síce nerozumieme, prečo by to nebolo jedno, ale odvolávať sa ideme na iný príklad. Povedzme, že najvyššie kruhy za arcibiskupa záhrebského predurčily pána biskupa spišského. Ak o tom Jeho Excellence už vie, stavil by som sa, že už prehŕňa sa v mluvnici horvatskej (kto vie, či som neuhádol I); lebo tak smyšlal by pán biskup spišský, že neskoro bude učiť sa mu horvatsky, keď už bude arcibiskupom záhrebským, preto treba poponáhľať sa ešte pred vymenovaním urobiť, čo je možného. My gratulujeme Jeho Excellenciu k možnému povýšeniu a prosíme o dovolenie vzťahovať príklad či podobenstvo na budúcich kaplánov slovenských. Že kaplán Nemec, ktorý nevie slovensky, len tak môže kázať, to je na bielom dni, a že veľkovesky tak kázal, to veríme svojmu zprávodajcovi na slovo. Máme my nasbieraných ešte viac takých kázní k ďalšiemu upotrebovaniu a k tomu cielu túlajú sa naši Iudia po kostoloch i oravských. O platnosti Bvedoctví fanrkov, keby sa i také sbieraly proti tvrdeniu našich ludí, necháme prehovoriť „Černokňažníka.“ V časopise cirkevnom boli by sme sdelili i celú túto záležitosť, keby sme nevedeli, že si toho nikto nevšíma, čo si katolíci medzi svojimi múrami hovoria, jako tam nariekajú. Ubezpečujeme, že vždy píšeme a budeme písať len z lásky k cirkvi a z úcty k pp. biskupom, nikdy z pomsty, jako sa nám to vykladá, a že nebývame am v Orave, ani v zemplínskej. Jeden z tých „viac katolíkov.“ Skalica, 23 marca. Dňa 20. t. m. odprevadili sme na večný odpočinok nášho velazaslúžilého Michala Boor a, miestneho evanjelickéhe farára a konseniora nitrianskeho seniorátu. Ťažko mi príde pLat pod dojmom tohoto ťažkého úderu. Kto ešte len pred rokom videl jeho statnú postavu a počul jeho mocný hlas, iste ani zďaleka nemyslel, žeby mohol zomreť na suchoty. A predsa dla lekárskeho svedoctva je tomu skutočne tak. Ale pravú príčinu toho, že naši poprední Iudia tak predčasne klesajú v hrob, vedia vycítiť len Iudia s nimi rovno smýšlajúci. Aj tú najsilnejšie telesnú konštrukciu musí konečne zničiť ustavičný duševný boj a považovanie toho, čo je pravda a čo je cnosť? Láska k rodu patrí medzi predné cnosti človeka. U nás možno sa od tejto povinnosti osvobodiť pretvarovanou láskou k vlasti. Konečne ludí len stbe žijúcich má každý národ. Žnďné pri tom je to, že snád len národ slovenský má mnoho takých synov, ktorí nie len že vedia ohlušiť hlas svojho svedomia, ale sami sú vstave pod plášťom vlastenectva kamením a špinou hádzať po verných synoch jeho. Ľudom toboto druhu aj tie najsvätejšie pravdy sú bliktrou, jestli nie sú v móde a jestli ničoho nenesú. Každodenne kladú obete na oltár vlasti, pravda nie svojich a samých seba, lež iných, mysliac, že čím vzácnejšia obeť — tým väčšia zásluha. Nepriateľom veci našej v boji proti nemu, nebola žiadna zbraň dosť špatná. A tie mnohé osočovania musely sa bôlne dotýkať jeho za všetko dobré zaujatého a citlivého srdca. Nebolo toho pekného podniku, pri ktorom nebol by bral činný podie! a bezžistne rád poslúžil radou komukoľvek. Otvorene a smelo povedal každému pravdu do očú, hrozby a sľuby mocných ho nesklatily v jeho presvedčení a zachoval vernosť rodu svojmu až do na skladnej stoličke, počúvajúc paľbu. — Napoleon rozkáže strieľať na ruské vojská s 200 sviežimi delami. Adjutant prichádza a zvestuje cisárovi podivný chýr, že 200 sviežich diel páli na ruské vojsko v Kňazkove, ale že tie len stoja. „Náš oheň radami ich vyrýva — ale oni stoja“, riekol adjutant. „Im ešte chce sa,“ riekol Napoleon so zachrípnutým hlasom. „Veličestvo“, riekol, nedopočujúc, adjutant. „Ešte chce sa im — nu strieľajte ešte tuhšie.“ A tak zúril boj až do vyčerpania síl. Rusi stáli na tom, samom mieste pri konci bitky, ako pri počiatku, ale tí sami Rusi ztratili polovicu armády a neboli vstave zničiť francúzsku armádu. Ale francúz ska armáda bola predsa vnútorne zničená, to cítil Napoleon a jeho generáli. Všetci cítili úžas pred nepriateľom, ktorý ztratiac polovicu vojska, stál tak hrozne na konci, ako pri počiatku bitky. Pod Boro dinom Rusi zvíťazili tým, že vnútili o sebe mienku: vy ste silnejší — vy bijete sa seriosne a máte železnú vôľu pohubiť nás. Táto mienka hlboko vryla sa v dušu každého francúzskeho vojaka — nech akékoľvek buletiny hlásal Napoleon o veľkom víťazstve na brehách Moskvy. Každý vojak vedel, že buletin nehovorí pravdu. posledného svojho dychu. Vôbec aj čo kňaz aj čo občan bol Michal Boor na svojom mieste a charakter čistého zrna. Niet sa čo diviť, že požíval úctu celého občianstva bez rozdielu vierovyznania. Zrejmým dôkazom toho bol aj jeho pohrab. Tak krásneho a valne navštíveného nebolo v Skalici už od mnohých rokov. Trebárs je teraz v poli pilno, účasť obecenstva jak z mesta, tak aj z okolia bola taká, že veľká čiastka účasť berúcich pre obmedzenosť miesta musela von z kostola stáť. Za družice poobliekané roľnícke panny dve a dve niesly 19 krásnych, nápismi opatrených vencov. Na pohrabe súčastnilo sa 11 kňazov. V kostole kázal p. senior J. Leška a zpred oltára čítal verše p. farár P. Beblavý. Oba hovorili od srdca k srdcu, že medzi poslucháčmi sotva našlo sa jedno slzami nezavlhlé oko. Ža našli sa ľudia, ktdrí aj na zomrelom chceli šíriť svoje zásluhy, to je znak dnešných „pekných“ mravov. Divné a smutné je, že, ako počuť, nedovolil sebe podriadenému personálu brať účasť na pohrabe ináč joviálny muž, ktorý avšak s miestnymi porne rami ešte nie je dobre oboznámený a na ktorého by ani len tieň stranníctva nemal padnúť Stalo sa to, myslím, následkom zlej informácie. No nech je toho príčina akákoľvek, nás už ani, sebe väčšia krivda nenájde nepripravených. Ty lud môj drahý! miluj, váž a cti si svojich bezžistných ľudí, lebo tým len seba uctíš a že sa spolu radi máme, nám nikto zabrániť nemôže! — y. XII. Ruská armáda stála pri Filách, dedinke neďaleko Moskvy. V týchto Filách, v dome sedliaka Andreja Savostionova bola historická vojenná rada, ktorou XIII. Elen mala ťažkú voľbu: koho brat, či cudzozemského princa — mladého, či ruského veľmoža, starého a vysokého úradom. Jej sa len o to jednalo, ako voliť — že bola zákonnou ženou grófa Bezu chova — to ju najmenej nekormútilo — ona urobila známosť s abbatom, a myslí, prestúpením na katolícku vieru zostať úplne svobodnou. Ona poslala za mužom list do Moskvy, v ktorom ho upovedomuje, že chce vydať sa za N. N., že prijala jedine pravú vieru, a že ho prosí, aby vyplnil všetky potrebné formality ku rozsobášu. Tento list bol oddaný do Cliýruik. — Svätokrádež. Maďarské časopisy píšu, že akísi lotri ozbíjali katolícky kostol v Teranoch v stolici novohradskej. Odniesli strieborný kalich a vádiaké šaty v cene 600 zl. — Žandári hľadajú lotrov, ale márne. — K tým pomerom. Vo Vermeši akís> beťári vtrhli do domu arendátora Vilh. Frommerovho. Toho zarezali a dobili sekerami, jeho dvoje detí usmrtili nožmi. Lúpežníci vylámali potom všetko náradie a odniesli viac tisíc zlatých a mnoho cenných vecí. — Do úradných miestností kráľ. súdu v Bielych Kostoloch vlámali sa tiež akísi zlodeji a od niesli, čo našli. — Polícia dosiaľ nechytila ani lúpežníkov, ani zlodejov. chýry. — O pešťbudínskej polícii zase idú zlé Na isté oznámenie vzali dvoch detektívov (tajných policajtov) Eringera a Österreichera pod prísny tajný dozor a presvedčili sa, že stoja v porozumení s istou Johannou Schwarzovou, v jejž dome odbývaly sa strašné orgie. V dome tom páchaly sa vraj také hnusné hriechy, aké mužský nikdy nie je vstave páchať. Toto hnusné hniezdo hriechu odokryl náčelník tajnej polície baron Ed. Splényi zvlášt nym spôsobom. Dielo sveril na ženu, ktorá stála v službe jeho. Vystrojil ju najnovším prostriedkom: strojom na fotografovanie. Žena viackrát navštívila dim Schwarzovej, a ked vypátrala, čo sa tam deje, jednoho večera schovala stroj medzi gombíky pod kabát a tak vystrojená navštívila Scnwarzovú. Tam potom pomocou stroja zvečnila jeden z hnusných výjavov a odovzdala fotografiu Splényimu, ktorý ju potom ukázal hlavnému kapitánovi. Eviuger a Oesterreicher vedeli o všetkom, čo sa robí u Schwarzovej, ale mlčali za dobrý, groš. Že boli dobre platení, vysvitá z toho, že Evinger, ačpráve mal len 50 zl. piatu mesačne a 120 zl. na byt, žil skvele a vystavil sa aj dom v Pešti. Hlavný kapitán pozbavil oboch neverných policajtov služby a postavil ich pod vyšetrovanie. Naložil chytiť aj Schwarzovú, ale tá zavčasu zvedela o všetkom a ušla do Ameriky. — Stenograf v kostole. V augustínskom kostole vo Viedni káíal minulú sobotu chýrny kazateľ P. Heinrich Abel, jezuita, pred valným zástupom poslucháčov. Počas kázne spozoroval, že ktosi bola Moskva vydaná nepriateľovi. Beningsen chcel, aby Rusi dali pod Moskvou veľkú bitku Napoleonovi. Starý Kutuzov vedel predohre, že je Moskva ztratená, a jemu jednalo sa o to, aby armada nebola ztratená, z ktorej ešte mohla kynúť spása. Barklay, Beningsen, Jermolov, Dochturov i Rajevský boli za bitku. No Kutuzov riešil: „Páni, ja som počul vaše mienky. Niektorí nebudú so mnou súhlasiť. No ja mocou, danou mne mojím carom a mojou otčinou rozkazujem odstúpenie bez bitky.“ Kutuzov dobre vedel, že s tým valí na seba veľkú zodpovednosť a nepopulárnost. On vedel, že národ i car tak ľahko neodpustia mu záhubu Moskvy. Ale on ešte raz riekol: „Hej niet! Budú mi oni konské mäso žrať, ako Turci“, uderiac mäkkou päsťou, „budú oni ... . aby len . . . jeho kázeň stenografuje. Zastal a obrátil sa v tú stranu so slovami: „Ja som stenografovať nedovolil.“ Obecenstvo vrhlo sa na stenografa a pri výkrikoch: „von so židom“ vyhnala ho von. Kazateľ zvolal: „Prosím, tichosti“ Kázeň skončil na krátce. — Demonštrácie v Záhrebe. botu predstavovali v záhrebskom divadle Minulú sopreklad Dócziho maďarskej činohry „Posledná láska.“ Z tej príčiny boly v divadle veľké demonštrácie, ktoré čelily vlastne proti maďarskej pôvodine. Polícia zakročila a štyroch študentov uväznili. •— Defraudácie. VJásberéne prišli na stopu veľkým „nesprávnostam“ pri administrovaní sirotských peňazí. Chybí vraj asi 10.000 zl., ale skutočný deficit vynájde sa až po prevedenom vyšetrovaní. Proti mešťanostovi Elefautymu zavedené je disciplinárne vyšetrovanie. — Židia v Rusku. Na mnohých miestach lublinskej gubernie chystajú sa židia k vysťahovaniu do Palestíny. Rozšíril sa medzi nimi chýr, že židovskí boháči kúpili v Palestíne rozsiahle pozemky, ktoré rozdelia medzi tých, čo chcú sa vrátiť do vlasti svojich predkov. — Attentát v snemovni. Z Madridu oznamujú: Istý, pri posledných voľbách prepadnutý kandidát prišiel v sobotu do snemovne a ovalil svojho soka kyjom, práve ako jeho voľbu snemovňa potvrdila. Napadnutý vyslanec klesol omráčený, atteutátor utiekol, ale polícia ho stíha. * * * 0 Maďarskí kočujúci herci každý rok na kvetnú nedeľu shrnú sa do Pesfbudína, kde potom odbyva sa takzvauý trh na szinészov. Tento trh trvá za 'á dní a javiskom jeho je kaviareň v hoteli „Pannónia“ na kerepesskej ceste. Na tento trh dostavia sa direktori koncessiovaných spoločností a színészi z celého Uhorska; tamtí hľadajú zadovážiť nové sily pre svoju spoločnosť, títo zamestnanie u daktororej spoločnosti. — I tohoto roku shrnuli sa színészi na trh, a síce vďaka Barossovej zóaovej tarife v takom počte, ako nikdy dosial. „Egyetértés obšírne opisuje tento sjazd; podáme z opisu aspoň daktoré podrobnosti , charakteristické pre týchto synov a dcéry maďarskej Thálie: „Kaviareň je nabitá. Dvanástsväzkové album naplnilo by sa postavami, hodnými štetca Hogarthovho: je tu zastúpená každá vrstva vidieckej Thálie od tragiky odkvitlej ženskej krásy až po komiku elegancie s vyšliapanými opätky. — Ale aj v tejto spoločnosti videť aristokratické náklonnosti. Aristokracia (to jest dobrý vrchný kabát a manteletky lepšieho strihu) lne k sebe a s istým opovrhovaním hľadí na otrokov, na postavy szinészovského proletariátu v ošúchaných šatách. Spoločnosť je mimoriadne živá. Známi, priatelia, priateľky, ktorí nevideli sa od takto roku, sišli sa zase. Počuť takéto rozhovory: — Aké zástoje hrali ste, dušička? — Aky sa uafapil; jeden deň hrala som matku, druhý deň naivu. Vídať aj takéto charakteristické výjavy: Pán v ošúchaných háboch pristúpi k dáme, dost elegantne oblečenej. Oslovili sa menom a stisli si ruky. — Ako sa máš? — Dobre. A ty? — Nuž, dost dobre. — Ako sa vám skončila sezóna? — Znamenite. A vaša? — Mizerne! — Kde sa angažuješ tohoto roku? — Pravdepodobne do N. A ty? — Ešte neviem; snád do L. — S Bohom! — S Bohom 1 Opýtal som sa, kto sú? — Zvedel som, že muž domu Pierra v tom okamihu, ked Pierr bol pod Borodinom na junáckej batterii Rajevského. Pierr večeria v čistom poli s vojakmi a počína rozmýšľať o prostom ľude. „Sláva Bobu“, duma, „že som už von z toho; ó jak úžasný je strach a ako hanebno oddal som sa strachu. Ale oni (t. j. vojaci) po celý čas do konca boli tvrdí a spokojní.“ On počína chápať, že na prsiach týchto prostých, tvrdých a pokojných ľudí odbil sa nápor vrahov. Tridsiateho augusta vrátil sa Bezuchov do Moskvy, ktorá už počala prestávať byt mestom a chystala strašnú toalettu. Majetní ľudia sťahovali sa preč, trebárs Rastopčin dával príkazy neuchodiť, že bude pod Moskvou veľká bitka atď. Cit náhoda bol vernejší, než výpočty Rastopčiua — národ nechcel videť Moskvu pod vládou francúzskou, on nechcel poslúchať Napoleona. A to bol veliký rozdiel medzi mestami, ktoré vydobyl Napoleon (Berlín, Viedeň atď.) a Moskvou. Napoleon sedel v Schönbrunne, Francúzi prechádzali sa po štefanskom námestí a život viedenský išiel svojím poriadkom, ako predtým, úrady, polícia, súdy — to všetko fungirovalo. Ináč Moskva. Akonáhle bolo isté, že vojsko nedá bitku a Moskva padne do rúk vrahom, ona prestala byt mestom, všetka organisácia prestala jestvovať a Moskva obrátila sa na spustu domov bez pánov, na massy ľudu bez sväzkov, čím skôr utekajúce z mesta, ktoré prestalo byť mestom, ktoré prestalo mat smysel.