Národnie Noviny, január-marec 1891 (XXII/1-37)
1891-02-14 / nr. 19
Predplatná eena pre Uhorsko a Rakúsko na celý rok................ 12 zl. aa pol roka................ 6 zl. aa štvrt roka.............. 3 zl. do cudzozemska^ na celý rok................. 15 zl. Vychodia tri razy do týždňa. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. If«-«] <> 1 za, j«.«l au I ■> 1 «tvíŕ* «?■£«. sm t S«?l£». -w rM ľ'"»*Ľ■-«?_ >1 j*r« 1 Ročník XXII. Sobota, 14. februára 1891. Číslo 19. Ľudovít Mocsáry. Jako cestovateľovi keď v tmavej noci zablesne v diaľke jasné svetlo, alebo pútnikovi na piesočnom mori pálčivej Sahary ked zjaví sa zelená oasa, tak milo padne úbohému slovenskému poplatníkovi v tejto tmavej otupnej madarskej noci hlúpych fráz a zákernkkych zámyslov jasné spravodlivé slovo jediného človeka spravodlivého v Maďarorsáku, Ľudovíta Mocsáryho, tak milo prekvapí zelená ratolesť lepšej budúcnosti v shode uhorských národov, donesená v ústach tej zapotopnej čistej holubice, vznáša júca sa nad vodami opadávajúcimi. Slušná vec bola by z našej strany, aby sme zase posielali prípisy vďačnosti veľkému mužovi Ľudovítovi Mocsárymu za mužné zastatie sa pravdy „nemaďarských národností“ na uhorskom sneme, ktoré maďarský nerozumný šovinismus pomocou „óvod“ chce vyhubiť. Hovorím, slušná vec by bola, avšak, poneváč šľachetný ten muž jakokofvek krásny prípis vďačnosti a uznalosti odplatí ešte krajším listom podakovacím, čo mu zajiste práce mnoho dá, vyslovujem týmto tu v mene všetkých pravých zástupcov ľudu slovenského, totižto jeho intelligencie, vrelé poďakovanie, neohraničenú úctu, úplnú oddanosť mužovi tomuto velikému, v šírom Uhorsku jedinému, mužovi najšľachetnejšiemu. Daj to Bože, aby dožil to, žeby sa mu slovenský národ vznešenejším a významnejším spôsobom poďakovať a odslúžiť vládal 1 Ľudovít Mocsáry je ten muž, ktorému Prozreteľnosť Božia tajomstvenným spôsobom popriala krstné meno slovenské, Ľudovít, lebo zaslúži, aby ho slovenský ľud vítal sťa svojho dobrodinca. Kto by nesklonil šiju až k zemi pred mužom spravodlivým, ktorého ku spravodlivým slovám a ku spravodlivej obrane nevedie inšie, jedine tá samá pravda a spravedlnosť; muž, rodom Maďar, zastáva „národnosti nemaďarské“, muž vplyvu a slávy velikej, pre pravdu a spravedluosť zriekol sa vplyvu, zriekol sa slávy, vystavil sa surovým, hlúpym, neogabaným nápadom, muž vytrvanlivosti železnej, bez výhľadu na zdar, bez výhľadu na to, že by mu „národnosti“ nahradily, čo utratil vo svojom vlastuom národe: muž taký hodeu je všetkej našej úcty, vďačnosti a obdivovania! A príde čas, kde úcta, vďačnosť a uznanlivosť nadchne aj bratov Maďarov (či aj maďarónov?) vtedy, keď uznajú, že na terajšej klamnej ceste nemožno kráčať ďalej bez toho, žeby nevrút’li sa do bezodnej prepasti. Dávno písal som článok o nešťastí Maďarov, ktoré záleží v tom, že nemajú ani jednoho jediného mentora, ktorý upozornil by jich zavčasu a zvrátil z mýlnej cesty, kým nenie ešte pripozde. Bohužiaľ, článok môj zaviazol u jednoho nášho odnárodneného národovca. Nechcel som veriť ani vtedy, žeby celá kasta pozostávať mohla zo samých bláznov, zo samých kramárov, čili úžerníkov a lakomcov. Všetky tieto extravagantné živly sú našou jedinou záhubou, jedinou zkazou. Jedine tieto humpľujú ľud náš od koreňa, od základov, vo špikoch, nešanujúc ľud ani v duchovnom, ani v hmotnom ohľade. Samé náboženstvo a dušué spasenie, iude všade sväté, nenechajú nám na pokoji. Je to systém v pekle zrodený, spojená brutalita s prefíkanosťou, ktorá nebojí sa Boha a nehanbí sa sveta. Ak príde súd Boží, súd ľudu, jako prorokujú, že prísť musí, proti tomuto obráti sa s lynchom hrúzypluým. Pán Boh dobrotivý dal ľudu maďarskému šľachetuého muža Ľudovíta Mocsáryho, jestli zavčasu ho poslúchne a jestli pomocou výstrahy jeho vyhne zlu, stane sa mu vítaným, pravým Ľudovítom. O repräsentantoch ľudu maďarského (lebo ľud sám je nevinný) nemožno teraz povedať iné, než že koho chce Boh potrestať, odníme mu rozum. Bez rozumu sú, funtasirujú jako na horúčke, hluchí sú jako na horúčke: daj Bože, aby uposlúchli, kým je čas. S historickými dejateľmi nedá sa dlho žartovať. Ani medzi kňazmi maďarskými žiadnej konfessie, ani medzi vedomcami maďarskými nezjavil sa ešte muž tak šľachetný, tak spravodlivý, tak neohrožený, jako Ľudovít Mocsáiy. On predcbytil palmu hodnostárom cirkevným, muž svetský vzal palmu tým, ktorým prvou a svätou poviunosťou bolo by hlásať zákon Kristov: „Co nechceš, aby tebe in- činili, nečiň ty jim.“ Čo mužovia cirkevuí, mužovia apoštolskí mali preriekuuť o rovnoprávnosti, o svätosti rodinného kruhu, to preriekol muž svetský. Cirkevní hodnostári blúznia zarovno s neznabohmi, hľadajúc popularitu, zapierajú ducha Kristovho; muž však mimocirkevný vyvýši vysoko nad zodratú, ošúchanú povšednosť zástavu pravdy a spravedlivosti, nestojac o lichú popularitu. No prajem mu popularity pravej, ktorá platí šľachetnosti. „Kto ctí pravdy božskej večné zákony, tomu moja pieseň slávu zazvoní!“ vyjednávanie medzi irskými stránkami, Parnell v tomto liste to tak odôvodňuje, že on irskú vec nevidí natoľko zabezpečenú, žeby mohol složit vodcovstvo národa. Viedeň, 12. febr. „Poli. Corr.“ konštatuje na základe úradných zpráv, čerpaných z Berlína, že petrohradskú návštevu arcikniežata Franca Ferdinanda politické kiuby berlínske nevysvetľujú si podozrivé. Nikto neverí, že návšteva mala by za cieľ spojenie sa s Ruskom na ujmu nemeckých záujmov. Naopak, v Berlíne tešia sa, že arciknieža bol v Petrohrade tak pekne prijatý; považujú to za znak priateľských pomerov medzi Rakúsko Uhorskom a Ruskom a za garanciu mieru. Politický prehľad. — 13. februára. Z príležitosti petrohradskej návštevy arcikniežata Franca Ferdinanda tamejší „Deň“ hovorí: „čo týka sa austro - ruských pomerov, my nebudeme tvrdit, žeby ony musely byť také, aké boly od času berlínskeho kongressu. No aby tieto pomery zmenily sa v priaznivejšie, k tomu predovšetkým treba radikálnej premeny vo vnútornej politike Rakúsko Uhorska. Kým základným princípom tejto politiky bude potlačovanie väčšiny menšinou, nijakých sympatií v Rusku k úradnej Austrii byt nemôže. Jestli súdiť po symptómoch, ktorými bol sprevádzaný odchod arcikniežata z Viedne, tak prichodí povedať, že dosial niet zvláštnych nádejí na premenu vo vnútornej i zahraničnej politike Austrie v smysle pre Rusko želateľnom. Odstúpenie finančného ministra Dunajewského je len novým príkladom zámeny Slaviana Nemcom.“ Boulogne, 12. febr. írski vyslanci O’ Brien a Dillon vydali manifest, v ktorom vyslovujú poľutovanie, že svornosť, ktorá je veľmi potrebná v záujme irkej veci, a ktorú národ a mnohí vyslanci veľmi chceli mať, nemohla sa docieliť pre rozhorčenosť patričných. O’ Brien a Dillon nechcú mat účasť v tomto domášnom rozbroji, zajtra idú do Angiié, kde hlásia sa u vrchnosti, aby mohli odsedeť svoj trest. Londýn, 12. febr. Ranné listy uverejňujú Parnellov list, písaný O’ Brienovi, že pretrhlo sa ďalšie Y Nemecku. Nemecko robí na postranného pozorovateľa veľmi zvláštny dojem. Z bojov diplomatických i poľných vyšlo veľké a mocné, uzavrelo trojčlenovú alianciu tajno, potom uverejnilo tekst s nebývalou otvorenosťou, iba Bismarckon vlastnou. Potom prišly premeny: smrť starého Vilhelma, smrť jeho syna a nastúpenie trónu mladým Vilhelmom. Ale to boly premeny, nezapríčinené umami a rukami ľudskými. Skoro po nastúpení Vilhelma II. prišly premeny iného druhu, prekvapenie za prekvapením. Najväčšie bolo: Bismarck padol a na jeho miesto prišiel homo novus, človek celkom bez diplomatickej a štátnickej prešlosti. Hovorilo sa: cisár chce byť sám svojím kancellárom, a poneváč pri obrovskej postave Bismarckovej ním byt nemôže, teda Bismarck musel ísť. V najnovšie časy hovorilo sa, Vilhelm chce byť sám svojím šéfom štábu; a poneváč Waidersee je prisamostatný, priostrieíaný vodca nemeckého hlavného štábu — musel ísť za veliteľa jednoho armádneho sboru. Ostatné osobné premeny nemusíme spomínať — je ich hodne. Ca3 od pádu Bismarcka po pád Walderseea je naplnený zimničnou činnosťou samého cisára, činnosťou mnohostrannou — a pri tom výlučne formálnou. Jeho cestám, visitám, výletom, konferenciám, poradám, toastom, rečiam, úsudkom, mottám, rečiam dávno už niet počtu. Nemci, ako praví formalisti sú celkom ohlušení touto činnosťou, hlasnou, zo všetkých strán viditeľnou. Zdá sa, cisár pracuje v sklenom dome, aby ho vždy zo všetkých strán videli. A pri tom je to činnosť nielen formálna, ale trhaná, odskakujúca od predmetu ku predmetu, nepokojná a často nekonsekveutná. Potrebujeme len pozreť na kongres — či konferenciu socialistickú. Smelo bolo pristúpeno k otázke, nezvyklým spôsobom koruna sblížila sa ku zámočníckemu kladivku — cisárske teremy otvorily sa „karyatidským“ kotrbám spurnej demagógie. Ale všetko zostalo pri holej formálnosti, všetko ztratilo sa v piesku, bolo trhané, bolo to skackanie dva skoky napred a dva nazad. Školská konferencia! Cisár i tam! Zdalo sa, cisár chce si byt sám svojím šulmajstrom. Horlí proti klassicismu, čo znamená radikálny prevrat v pruskom učebnom systéme — ale potom otvorí sa školský rok a učenie ide starým žľabom, tak ako po socialistickej konferencii socialisti išli a idú starou cestou a kapitalisti zase len starou. Hovorí o starom kurse, ale loď štátna otriasa sa pod neurčitým, náhlym mikaním kormydla. Caprivi kancelláréi potichu. A tam vo Friedricbsruhe kancelláréi Bismarck nie po tichu, ale hlasno. Bismarck rečiami i novinami vyslovuje nespokojnosť svoju so všetkým, čo deje sa vnútri i na vonok. Každý krok Capriviho zakusuje ostrú kritiku v dvoch najväčších orgánoch nemeckých, v „AUgem Zeitungu“ a v „Hamburger Nachrichten“. Bismarck to píše bezmenne, ale Bisjmarckovi nemožno kryt sa anonymitou. Každý človek