Národnie Noviny, apríl-jún 1891 (XXII/38-75)
1891-05-23 / nr. 59
Predplatná cena pre Uhorsko aRakúsko na celý rok.................. 12 *1. aa pol roka.................. 6 zl. na štvrť roka................ 3 zl. do cudzozemska na celý rok................... 15 zl. Vychodia tri razy do týždňa. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. H f-il iv* *» j am* 1 ■* ImIm-í'».«?■ x«. x» -w flS'w'. SEmrtlne. Ročník XXII. Sobota, 23. mája 1891. Číslo 59. Dolnozemské zbury. Z príležitosti nepokojov na dolniakoch písaly peštianske časopisy, že príčina nepokojov sú socialistickí agitátori, ktorí naštvali tam „jámbor“ slovenský Iud, lebo že tento sám od seba nikdy nebol by sa dopustil takých výtržností. Z tohto možno vyčítať, že páni novinári považujú ten Iud za taký krotký, že ani najväčšie krivdy nepohnú ho k prejaveniu jeho vôle, ba že je tak hlúpy, že žiadne krivdy pocítiť nevie, a omnoho zbabelejší, než aby opovážil sa hlasnejšie zatratiť nevoľníctvo, v ktorom vedome udržujú ho úrady. V tých článkoch prejavené je presvedčenie, že Iud ten náklonný je všetky svoje krušné sudby považovať za výplyv vôle Božej, ktorej oddáva sa fatalisticky s pokorou už viac neludskou. Toto všetko je novinárska nadutosť a hriešne zaznávanie prirodzenej povahy tohto ludu, nevšímanie si jeho hmotných a duševných potrieb a nadužívanie jeho nekonečnej trpezlivosti. Socialistické spolky nevydaly dosial, mojím vedomím, ani jednej brošúry po slovensky, nasledovne nemohol ten Iud poučiť sa o socialistickom učení, ačkolvek velmi rád číta. Dolnozemský Iud slovenský je pomerne uajzámožnejší v Uhorsku a rozumne uvažuje svoje osudy; on ustavične rozmýšla, ako mohol by si obľahčiť svoje postavenie. A ked cíti sa k tomu duševne súcim, kto chcel by ho v tom hatiť? Už ale či nenie to hatenie ludu, nič zlého nezamýšľajúceho v snažení po dobrých cielocb, ked svevolne prekáža sa mu veladiť sa hmotne a ked všemožným spôsobom utláča sa, aby k ničomu prísť nemohol ? Alebo či možno to nazvať ináč, ako potlačovaním, ked Iud chce založiť si spolok pre napomáhanie svojho blahobytu, ked tým cieíom predloží vrchnosti stanový a ked táto budto ich vláde ani nepredloží alebo ked ich ministerstvo z akýchsi tajných príčin nepotvrdí? Či takýmto činom nemusí ten Iud nutne prísť k tomu presvedčeniu, že vrchnosti nie sú mu priatelsky naklonené a že nepriazeň svoju zjavne preukazujú opovrhovaním jeho najsvätejších a zákonom zaručených práv? Prečo že vrchnosti nemajú toľko smelosti, aby otvorene udaly ludu príčiny, pre ktoré nechcú mu ničoho povoliť, čo iným dovolené je celkom svobodne? Keby Iud znal tie tajné príčiny, iste usiloval by sa odstrániť podozrenie a sám chodil by za tým, v čom oprávneným spôsobom od vrchnosti záštitu očakáva, od tej vrchnosti, o ktorej predpokladá, že bola by povolaná otcovsky pečovať o dobrobyt ludu a napomáhať ho v jeho zámeroch. Alebo či Iud nemusí cítiť sa skormúteným nad takými žiaÍDými zkúsenosťami, aké museli zažiť na pr. Čabanci? Asi pred štyrmi rokami boly v blízkosti Čaby na predaj dve veiké komorské pustatiny. Chudobnejší Iud čabiansky chcel si ich, alebo aspoň jednu, zakúpiť, aby presídlil sa z Čaby už príliš zaíudnatenej a založil si tam novú obec. Urobil ministerstvu návrh na kúpu a chcel ta ísť, aby poctivou prá-| cou i on mohol si nadobudnúť väčší majetok. Bolo vyslanstvo u ministra financií, bolo aj vo Viedni, ale nikde nevideli, že boli by sa zaujali za jeho oprávnené snahy a že boli by mu chceli umožniť, za čím túžil. Útrat narobili si, chudáci, dosť, no ciela nedosiahli, ba boli veľmi lahkomyselne odpravení, čoho svedkom bol som aj sám. Pustatiny predaly sa boháčom a Iud, ačkolvek presvedčený, že krajina má podporovať i chudobnejší svet, musel sa dívať, ako tým boháčom poskytly sa rozličné výhody a on odkázaný bol na svoju biedu, ktorá ho tlačila a stala sa mu nesnesitelnou. Že rozhorčenosť takto povstalá u ludu nevymrela a pri danej príležitosti zjavne vypukla, kto chcel by za to ten Iud zatratiť, ked predsa sami dobre vieme, že horký pocit utrpenej krivdy nedá sa tak lahko zo srdca vymazať, ba že často prenáša sa i na pokolenia ! Mohol by som uviesť ešte viac podobných príkladov, no poueváč mojím cielom je krotenie rozvlnených náruživostí, uspokojím sa s tým želaním, aby s ludom zachodilo sa slušne, spravodlivo; potom bude tichý a nebude ani zbury a nebude treba žiadnych bajonetov. Fr. Kabína. Politický prehľad. ------22. mája. O zasnúbení careviča Nikolaja Alexandroviča s černohorskou kňažnou Elenou, ako o veci celkom dohovorenej, píšu už i berlínske noviny. „Kreuzzeitung“ tvrdí, že zasnúbenie bude sa vydržiavať, akonáhle carevič vráti sa zo svojej cesty; medzi cárom a kňazom Níkolom černohorským, ktorý už dlhšie baví sa v Petrohrade, je vraj všetko dohovoreno. Ak tak bude, veru zaradujú sa srdcia slavianske. Bumunský král Karol svätí 25-ročnú pamiatku svojho panovania. Z tejto príležitosti „N. fr. Presse“ mala malér; v úvodnom článku, oslavujúcom rumunského Hohenzollerna, napísala totiž: „Kráľ Karol už dávno nie je cudzincom v svojej krajine a v deň svojho jubiläa môže byt pyšný na to, že medzi ním a jeho ľudom je pevnou páskou dôvera a jednota.“ Článok temer ani neopusti) ešte Viedeň, ked z Bukurešti už šiel telegramm, že národ utahuje sa od strojených slávností; tak na pr. universitná mládež uzavrela, že nepôjde robiť dekoráciu, ako žiadalo sa od nej v programe. Neúčinkovalo na mládež ani to. že kráľ v predvečer svojho sviatku urobil fundáciu v prospech chudobných universitantov. Turn-Severin, 21. mája. Kráľovnú Natáliu zdejšie obyvateľstvo prijalo s ováciami. Kráľovná odtiaľto pôjde ďalej, predbežne do Jass. Belehrad, 21. mája. Vďaka vojenským poriad kom, porobeným z opatrnosti, pokoj v mestie viac nebol narušený; rozčúlenie badať ešte v kruhoch, kto^é boly sa vystavily za kráľovnú. Kráľ Alexander dosial nevie, čo sa stalo s kráľovnou Natáliou; zprávy, ktoré opačne hovoria, sú nepravé. Niekoľkí z uväznených sú už prepustení na svobodu. Ruská pôžička. Minulú nedeľu bolo v Petrohrade prvé zasadnutie syndikátu, ktorý chce domácimi, ruskými prostriedkami zaopatriť štátnu pôžičku na konversiu 6-procentových záložných listín pozemkových bánk. Predbežne ide o summu 75 millionov rubľov. Dosial prihlásily sa banky: bessarabská na summu 136 mill, r, vilenská 11*48 mill, r., donská 10*2, mill, r., kyjevská 246 mill, r., moskovská 6'78 mill, r., poltavská 13'1 mill, r., tulská 15 6 mill, r., charkovská 16-4 mill, r., jaroslavská 1*3 mill, r., spolu 11054 millionov rubľov. Ostatné banky budú ešte nasledovať! Kráľovná Natália. Ked exkráľ Milan, na útraty štátu finančne ran žovaný, podpísal dekret, že opustí Srbsko a nevráti sa až do plnoletosti kráľa Alexandra, urobil to pri sľube vladárstva i vlády, že Srbsko opustí aj kráľovná Natália, ked nie po dobrôtky, teda po ziotky. Milan hýri medzi tým v Paríži a vladárstvo držalo dané mu slovo. Nešlo to ľahko. Natália nechcela podpísať dekret a ked polícia na rozkaz vladárstva chcela ju odviesť násilne, obyvateľstvo belehradské zoprelo sa tomu; dva razy zastavilo záprah, dva razy vypriahlo kone a odviezlo kráľovnú nazpät do jej palácu. Ohromné zástupy zastaly vchod do brány. Polícia použila zbrane, ľud kamenia — na oboch stranách krev i mŕtvoly. Rozhorčenosť v obecenstve tým väčšia, poneváč deputácia kupcov dostala ujistenie, žo kráľovná násilne vyvedená nebude. Teraz vybrala sa k vladárstvu znovu tá istá 40-členová deputácia kupcov, s prosbou, - aby kráľovná bola ponechaná, no Bistič deputáciu nepripustil. — Lud v demonštráciách pokračoval, na budovách vladárov i daktorých ministrov vybité okná, srážky s políciou. V kruhoch vladárstva i vlády veľké zarazenie. Pašič osvedčuje, že on len s veľkou nevoľou a proti svojmu presvedčeniu privolil k vypovedaniu kráľovnej. Minister vojenstva Miletíč nechce podpísať rozkaz na vojsko, aby v prípade potreby zakročilo; plukovník Šafárik, vnuk nášho slávneho Pavla J, Šafárika, nechce zaujať miesto Míletičovo, až konečne vzal sa na to bývalý divisionár Proporčetovič, ale len na čas odstránenia kráľovnej. A kráľovná musela byt odstránená, lebo tak bolo dohovoreno s Milanom, že ani ona nemá prebývať v Srbsku do plnoletia jej syna, kráľa Alexandra. A tak sa stalo. Kráľovná Natália nespala celú noc a s ňou jej čestná dvorná dáma slečna Ďordevičová a jej dvorný maršal plukovník Šimonovič. Lud ovšem bol sa zväčša rozišiel. O 374 h. ráno (19. t. m.) dal sa oznámiť komandant kavallerie Petrovič, ktorý bol aj hned pripustený. Oznámil kráľovnej, že z naloženia via dárstva musí Belehrad hned opustiť. Natália odpovedala chladno: „Neustupujem násiliu, ale idem, aby som prekazila ďalšie prelievanie krve.“ Zahodila na seba ľahký cestovný plášť a opustila palác so svojím sprievodom. Na ulici boly rozostavené rady vojska až ku nádražiu a tak odviezli ju osobitným vlakom do Zemunu. — Ked v Belehrade rozniesol sa chýr, že je kráľovná už preč, nastalo veľké pohnutie, no bez výtržností. Lud plakal a zaklínal vladárstvo i vládu. Všetky časopisy, krém vládnych, boly konfiškované. Do Zemunu hrnuly sa zástupy vynikajúcich osôb: dvorné dámy, hodnostári, generáli, kupci, priemyselníci. Deputácia belehradského ženského spolku, tridsať dám, odovzdala kráľovnej tri skvostné ohromné vence, iná deputácia strieborný bobkový veniec. Deputácie nemalý konca kraja; študenti, professori, učitelia, korporácie atd. lJred odchodom z hotelu prišlo ešte sto študentov belehradských vysokých škôl so sviežimi vencami a ružovými kytkami. O 10. hodine stál koč pred hotelom. Pri lúčení v salóne všetko plakalo, kráľovná pobozkala dámy, mužskí bozkali jej ruku. Natália ronila slzy a odporúčala generálovi Horvatovičovi a svojim priateľom, aby starali sa o duševné a fysické blaho jej syna. Horvatovič prisľúbil, že bude chrániť kráľa svojou krvou. Cesta na nábrežie obsadená bola nepriehľadnými zástupmi obecenstva. Okrem osobného sprievodu kráľovnej išli s ňou gen. Horvatovič, archimandrit Dučič, generáli Lešianin, Oreškovič atd. atd., početné dámy, asi na šesťdesiatich kočiaroch. Búrlivé „živila“ ozývalo sa zo všetkých strán. Bol to víťazný pochod ťažko navštívenej kráľovnej. Lud horko nariekal. „Boh ťa opatruj a požehnaj, matka Srbska! Hanba a pomsta tvojim nepriateľom!“ „Do skorého videnia! Boh opatruj Srbsko!“ volala ona. Lod pohla sa a opäť náreky a búrlivé „živila králicä!“ Všetky stauice na srbskom brehu pokryté boly zástupami ľudu, ktorý odchádzajúcu kráľovnú pozdravoval. A čo mladý kráľ Alexander? V ten deň, ked mali kráľovnú • matku vyviezť, teda v deň zbury, odviedli ho do obdalečnej zahrady, aby nič nevidel, nič nepočul. A ani nevedel, kedy mu matku násilne