Národnie Noviny, október-december 1892 (XXIII/115-153)
1892-12-03 / nr. 142
potok červenoruskej emigrácie ako do Ameriky, tak i do Ruska. Asi takto dívajú sa Da tento pohyb i nepredpojatí Poliaci. Na dôkaz uvediem výťah s článku: „O príčinách toho, že cisár neprišiel“ v „Kurjeri Lwowskom“ 1. septembra: „Sťahovauie ruského ludu do Ruska netreba považoval za ijav tak chatrný a prázdny, ako myslí bí to väčšina našich officioaov. Naopak, to je fakt hrozný so stanoviska i spoločenského i politického. Nie je to len vyjavenie nedôvery oproti našej administrácii, lež prosto akt politickej zúfalosti, ktorý strašne kompromittuje pred cudzozemskom vychvaľovanú spokojnosť rakúskych národov. Poddaní môžu prejavovať svoju krajnú nespokojnosť so štátnymi poriadkami len v dvojakej forme: alebo ozbrojeným povstaním, alebo v hneve a zúfaní hromadným vysťahovaním z krajiny. Národy prudké volia si prvý spôsob; náš tichý, ale tvrdohlavý a veľmi citlivý ruský sedliak vysťahuje sa z krajiny, v ktorej v nikom nenachodí podpory, kde tvoria mu umelých predstaviteľov jeho vôle a túžob. Ruský sedliak s tichou kliatbou na ústach opúšťa štát, ktorého predstaviteľ, oslepený lichotením propinátorov a karriéristov, emfaticky opakuje za Vilhelmom II. cynické slová: „Dobre, nech odídu nespokojné a mätežné elementy!“ Ťažko nájsť parallelu pre tú flegmu, s ktorou miestodržiteľ gróf Badeni díval sa celé mesiace na ruskú emigráciu. Najprv cynicky hovoril, potom, ked sťahovanie šlo v hrozných rozmeroch, postavil kordon s manlicherkami a puBtil do sveta bájku o akýchsi moskalofílských agitáciách. Pochopiteľná vec, že cisár utiahol sa pred paródiou, kde boli by mu predstavovali spokojných Rusínov, obávajúc sa počuť za záclonami tohoto diplomatického figliarstva kriky emigrantov, utekajúcich z krajiny, v ktorej niet ani chleba, ani zákonnej obrany.“ Domáce zprávy. Orgány neodvislej a „národnej“ strany daly sa do seba. „Egyetértés“ vytýka orgánom „národnej“ strany, že bezzákladným upodozrievaním náčelníka neodvislej strany, Karola Eötvösa, chcú vyzvať nepokoj, spory a rozklad v neodvislej strane, aby je dnotlivé drobné frakcie tejto prestúpily potom do „národnej“ strany. Vyzýva grófa Alberta Apponyiho, aby zastavil toto „nemotorné, nehodné a škodlivé huckanie.“ — „Nakoľko my známe ľudí a pomery — píše „E.“ — ani neodvislá strana, ani Eötvös nemôžu dlho a do nekonečna trpeť a netrpia toto neprestajné napádanie.“ — či potom boj, ktorý z toho povstane, bude národnej strane na osoh, to káže uvážiť Apponyimu a jeho strane. Aj sám Karol Eötvös uverejňuje osvedčenie, v ktorom vyhlasuje rozličné chýry Kaasovho časopisu za bezzákladné vymysleniny. Také sú menovite, žeby sa bol dohováral s ministrom Szilágyim o „tajnej vládnej politike“ proti národnej strane, alebo že v debatte o konsulátoch a odkrstoch bol by pomáhal vláde Szapáryho proti národnej strane. Ohľadom pomeru medzi neodvislou a národnou stranou „Egyetértés“ poznamenáva: „Barón Ivor Kaas tvrdí, že hlavne on s Irányim uzavrel spolok, aby tieto dve strany bojovaly spoločne. Tu musí byt nedorozumenie, poneváč Irányi istotne nedržal sa za kompetentného uzavierať taký spolok a ani nikdy nezmienil sa pred čleoami neodvislej strany o existenciu takého Bpolku. Medzi týmito dvoma Btranami bol ovšem dohovor na čas volieb, ktorého bolo cieľom, aby tieto dve Btrany možno svorne bojovaly proti vládnej strane, aby sa dľa možnosti šetrily a napomáhaly. Ale pri tom nebolo úmyslu ani plánu, aby tento spolok bol rozšírený aj na dobu snemového zasedania. Toto ostatne nemalo by ani smyslu, ani cieľu, ani mravnej oprávnenosti. Tejto preto nie, poneváč v štátoprávnych otázkach neodvislá straua práve tak ďaleko stojí od národnej, ako od vládnej strany. Ale taký spolok nemal by ani smyslu, poueváč neodvislá strana aj bez takého spolku práve tak opponuje vláde Wekerleho, ako jej predchodcom, a v tomto ohľade národná strana môže ju len nasledovať, ale predísť nie.“ Svoboda v Uhorsku. V cislajtánskom rajchsráte bola minulý utorok zajímavá debatta. Dr. Kronawetter, dakedajéí antisemita a demokrat, teraz už pseudodemokratický „liberál“, vystúpil proti priacovi Schwarzenbergovi a proti „reakcii“ a k obrane uhorského štátneho práva a uhorského liberalismu a čo s moderným liberaliBmom súvisí. Na to od povedal mu dr. Gessmann medzi iným takto: „Dr. Kronawetter hovoril menom svobody proti českému štátnemu právu a podobne menom svobody za uhorské štátne právo. Nuž ako že sa to má s tou svobodou v Uhorsku? Či dr. Kronawetter pozná uhorské pomery? Ach áno, veď ho raz odtiaľ žandári eskor tovali. (Smiech a súhlas.) Ked dr. Kionawetter chce hovoriť menom svobody o uhorskom štátnom práve, nuž buď úplne nezná pomery, alebo vedome hovorí nepravdu. Ako možno hovoriť o svobode v Uhorsku? Ci dr. Kronawetter nevie, ako sú neslýchaným tam spôsobom otročené a terrorisované všetky nemaďarské národy, Nemci, Rumuni, Horváti, Slováci? A on opováži sa vziať do úst slovo svoboda. Ovšem, takú „svobodu“, ako je v Uhorsku, chceli by tí páDi (Nemci na lavici) aj tu mať. s takými vecmi doma zostane. Nech dr. Kronawetter Moje tvrdenie chcel by tým oslabiť, že poukazuje na uhorský základný štátny zákon o urovnoprávnení národností. Je veru nepochopiteľné, ako možno dačo takého hovoriť, keď brutálne fakta tak krikľavo rozprávajú. Kto s takými argumentami bojuje, ten vôbec nemá žiadnych argu mentov.“ Celá debatta bola ináče silno antisemitická. Reč dr. Ge8smanna (tiež antisemita) sprevádzaná bola hlučuým súhlasom pravice. V Cislajtánii ozýva sa vždy viac a viac hlasov za personálnu uniu s Uhorskom. Najnovšie vyslanec professor Kaiser prehovoril o tej veci v rajchsráte nasledovne: Ja myslím, že je to sebaklamom veriť, žeby Uhorsko dalo sa pevnejšie pripútať k Austrii, alebo ďalej dá do škôl. V meste bolo aj gymnásium. Jednoho rána vzala ma za ruku a zaviedla ma doňho Vtedy bol som ešte malý, ale som predsa mohol všetko rozumel. Z tej školy, hovorila mi ona, ktorí sa dobre učia, vychodia samí páni. Budeš-li dobrým žiakom, budeš i sám pánom a budeš pekne žiť . . . To boly jej reči, slová, ktoré mi i teraz zvučia a ja choval som sa dľa nich. Učil som sa, ako len možno usilovne i pilne a odpí chudera prala i ďalej . . Chvíľu zamíkol, len aby sa sobral a potom pokračoval: „Zdĺhavé by bolo, rozprávať vám všetky tie muky, ktoré chudobný žiak počas celého času svojho učeuia podstúpiť musí. Poznáte ich i sám. Aj vy boli ste žiakom . . .* „Bolo to práve akosi vtedy, keď som bol skončil siedmu triedu. Vtedy moja mat už choravela. Jednoho dňa ľahla si po prvý raz do postele, z ktorej viac ani nevstala. Po dvojtýždňovom trápení a mučení zlomí ju ťažká nemoc a ona umre. Umorené jej telo našlo raz večného mieru i pokoja a dobrácka jej duša, pojená synovskou láskou, pŕchla hore, ta, kde bavia sa i otcovia. Bola to dobrotivá, nežná, ale i rozžialená, nahorknutá duša . . . pokojná i vznešená.* A slzy tisly sa mu do očú. Krajom prikryvadla utrel ich a keď sa bôľ niečo utíšil, počal ďalej: „Trochu kondíciou, trochu milodarmi, spornosťou v jedle i pití skončil som potom i ôsmu triedu. Svedectvo zralosti bolo mi vo vačku, vtedy myslel že je možné ešte raz obnoviť starú centralisáciu v našom štáte. Tomu protiví sa celý vývin v tamtej polovici ríše, je proti tomu celá história, i charakter ľudu. Neverím ani to, že by sme tým vyhrali dačo; a keby sa také pripojenie trebárs i násilím previedlo, predstavovalo by to len priechodný stav a o krátky čas zase prišlo by len k novému oddeleniu oboch polovíc. Väčmi verím, že treba pracovať na tom, aby pomer Uhorska k Cislajtánii postavil sa na zdravé hospodárske stanovisko. Veď sme my vo vývine našich hospodárskych pomerov nanajvýš oškodení, keď my, ktorí dávame omnoho viac rekrutov, a platíme omnoho viac dane, vždy musíme si dať ľúbiť akési tútorstvo so strany tamtej polovice ríše. Hospodárske pomery Cislajtánie dostaly sa do najsmutnejšej odvislosti od Uhorska a poneváč Uhorsko chce mat svoje slovo aj do našich národných záležitostí, myslím, že nemôže byt našou snahou ešte väčmi spojiť obe polovice tejto ríše, ale hfadet utvoriť personálnu uuiu medzi dvoma polovicami ríše, ktorá naskrze nebude moci celého štátu na škodu. Krajinský snem. Peštbudín, 30. nov. Predmet rokovania: návrh zákona, vzťahujúci sa na regulovanie Železnej brány. Referent Alex. Bo kross dokazoval potrebu návrhu. Eugeu Gaál vyslovil viac obáv zo stanoviska hospodárskeho a aj inžinierskeho. Minister B. Lukács odpovedal Gaálovi, že konal dľa rady odborného radcu, ktorého nebohý Baross bol vymenoval. Alex. Papp je redšie, že už teraz idú robiť hlbšie koryto, než by sa to malo diať neskoršie. Preto príjme návrh. Julius Horváth a Ed. Miklós hovorili ešte k návrhu menovite o odborných znalcoch. Minister B. Lukács poznamenal, že mienka odborných znalcov je potrebná, ale to neprekáža, aby nemal svojej osobitnej mienky. Snem prijal návrh bez zmeny a potom Stefan Vaj ay interpelloval ministra osvety, kedy odvolá nariadenie o odkrstoch a ako mohol vymenovať za odborného radcu do ministerstva kultu takého kňaza, ktorý hreší proti zásadám katolíckej cirkve. Konečne pýta sa, ako mohli vymenovať Im. Sziváka do dozorného výboru pre náboženské základiny? Peštbudín, 1. dec. V dnešnom zasadnutí prijali návrh, vzťahujúci sa na regulovanie Železnej brány aj v tretom čítaní. Potom prijali návrh o doplatku na spoločenské záležitosti z roku 1891, o povolení železnice z V. Károľa do Somkútu a o zmene úradníckych pensií. Vybavily sa ešte immunitné záležitosti. V pondelok bude terajšia sessia zakľúčená a v útorok otvorí sa nová sessia, vtedy sa aj prevedie sriadenie snemu pre novú sessiu. ______ Prehľad časopisov. BESEDNICA. Dokonal. Črta zo života. Od V. Mil. Marina. („Branik“ 9. sept. 1892.) (Dokončenie.) IV. Drobný dážd mrholil a ľahký vetrík ševelil po Biednymi listami na stromoch. Dvoje-troje vtáčeniec skryli sa pod krov a čvirikali, zaiste ich toto špatné počasie hnevalo i rmútilo. Sedel som na kraji jeho postele. On mi rozprával : „Narodil som sa v chudobe, v nej žil som, v nej i umrem. Na otca nepamätám sa. Mat mi rozprávala, že bol kurenčiarom, čo znamená, že choval kurence, rezal ich a nosil ich na trh na predaj. Matka bola mi práčkou. Tie jej zlaté ruky celkom boly popukané od ťažkej práce. Týma rukama chovala ma ona. Oh, ľúbil som tie usilovné, neúmorné ruky, ktoré mi dávaly chudobný, ale predsa spokojný život.“ Ťažký kašeľ pretrhol ho na chvíľu, „Mat ma chcela dať na remeslo, ale jej učitelia inak radili. Hovorili jej o mojich vlohách, o mojej usilovnosti, a ona snáď že jedine moje šťastie a lepšiu budúcnosť brala do ohľadu, odhodlala sa, že ma Proti Tiszom. „Egyetértés“ píše o pomeroch vo vládnej strane: „Nespokojní 38 členovia vládnej strany, ktorí vystúpili proti intrigujúcej Tiszovskej klike, môžu byť spokojní s výsledkom svojho kroku, poneváč prinútili ministrapredsedu zjavne vyslovil, že ani on, ani jeho kollegovia nedopustia, aby v strane alebo v kabinete vplyv jednotlivcov alebo frakcií robil sa platným ... A tak nielen že sa nestalo, čím Iudia Tiszovskej kliky hrozili 38: že ich jednoducho vyšmaria zo strany; ba práve naopak, Wekerle vynasnažoval sa uspokojiť a udržať ich strane ... Všetko * V. som — ako čo ste mi raz i sám boli spomenuli — teraz mi je otvorený svet, kam len namyslím, môžem i dospet.“ „Ale som sa pozdejšie rozhľadel. Následok toho je, hla, moje terajšie položenie, táto nemoc je jasným výrazom tej mojej ľahkomyseľnosti i toho môjho predesenia.“ „Bolo mi treba trov k môjmu vydržiavaniu sa na vysokých školách. Žiadosť, túha, či čo, náruživosť za vedou blčala vo mne a ja liezol som na všetky strany, či by som niekde nenašiel pomoci, či bych nenašiel dáke rodoľubné srdce, čo by ma v mojom školovaní napomohlo. Ale všetko bolo daromné . . . daromné . . .“ Zase zamkol. Videť bolo, že ustal. Pohľadom zastavil sa na jedaom predmete izby. Zdalo sa, ako čo by bol i zabudol na mňa. Vstal som, aby som ho ďalej neznepokojoval, odobral som sa i odišiel som, prisľúbiac mu, že zajtra zase prídem. V. Lekár, s ktorým na druhý deň stretol som sa pred jeho bytom, riekol mi, že je nemoc v rýchlom rozvití. Očakával istotný koniec. Pomoci nemohlo byť. Vošiel som do izby. Prvý poblad padol na mňa a on usmial sa. Bol ma očakával. Môj príchod ho tešil.