Národnie Noviny, júl-september 1894 (XXV/77-115)

1894-09-11 / nr. 107

Yyjhodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pr« Uhorsko a Rakúsko na C3lý rok.................. 12 sí, na pol roka................. 8 *1, na ôtvrí roka............... 8 *1. do cudzozemska na celý rok.................... 16 si. S«CTI»STiBiiiiii ir r~TrfiiiWiiníT-nli——^——a Bezmenné dopiaj prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. ľSefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Ročník XXY. Utorok, 11. septembra 1894. Číslo 107. nedovolil hrať vojenskej hudbe pri serenáde v deň ktorý z vlastného práva stal sa suverénnym panov­níkom pruským, pôjde po tých istých cestách, čo jeho predkovia. A ako kedysi povedal prvý kráľ: ex me mea nata coronal a jeho veľký syn založil svoju autoritu na skalu bronzovú, tak predstavujem i ja, ako môj ded, kráľovstvo z Božej milosti. Pani, čo vy cítite, cítim i ja, lebo v našom štáte ja som najväčším statkárom, a viem dobre, že žijeme ťažké časy. Mojou dennou starosťou je vám pomôcť ale vy v tomto mňa máte podporovať, nie prostried­kami z remesla opponujúcich stránok, proti ktorým ste oprávneno bojovali, ale tým, že v dôvere budete sa blížiť svojmu panovníkovi. Moje dvere sú pri každej príležitosti, každého času otvorené; vdačne vypočujem každého. Od týchto čias nech je toto vašou cestou, a čo sa stalo, to budem považovať ako sotreté ... Po­važujme ťarchu, ktorá nás tlačí, a časy, ktoré žijeme, s toho kresťanského stanoviska, podľa ktorého boli sme vychovávaní, že nás to Boh zkúša. Znášajme v tichosti, s kresťanskou trpelivosfcu, v nádeji na lepšie časy, podľa nášho starého hesla: noblesse ob­lige. Duchapovznášajúcu slávnosť sme videli. Pred nami stojí pomník cisára Vilhelma I., v pravej ruke vysoko držiac ríšsky meč, symbol práva a poriadku. Nás všetkých upomína na povinnosti, na vážnu borbu, ktorú treba nám viest proti snahám, namereným proti základom nášho štátneho a hospodárskeho života. Nuž, páni moji, teraz k vám idem hovoriť. Hore sa za vieru, za mravnosť a poriadok proti stránkam prevratnými Ako brečtan ovije peň duba a svojím telom ozdobí a chráni ho, tak, jestli korunu víchor potrasie, ovije pruské zemianstvo môj dom. Toto ze­mianstvo a s ním všetko zemianstvo nemeckého ná­roda nech je skvejúcim sa príkladom pre tú časí národa, ktorá ešte mešká. Tak chcdme spolu do boja. Napred v Božom mene, a nečestný je, kto opustí svojho krála. V nádeji, že v tomto boji Východné Prusko bude prvé medzi provinciami, dvíham pohár za blaho Východného Pruská a jeho obyvateľstva. Politický prehľad. -------10. sept. Hospodársku politiku nemeckej vlády za posled­ného času najväčšmi hati!,’ takzvaní agrári. Proti týmto zahrmel cisár Vilhelm svojim originálnym spô­sobom v Královci. Hlavnú časí jeho reči podávame dolu nižšie. Zo samého Královca „National-Zeitung“ oznamuje, že z listy pozvaných na obed cisár vlastno­ručne vytrel tých, ktorí vraj agrárno-demagogicky účinkovali proti obchodnej smluve Nemecka s Ru­skom. V reči svojej cisár Vilhelm postavil otázku tak, že kto opponuje proti hospodárskej politike vlády, tým stavia sa proti jeho, cisárovej osobe. Smrti Parížskeho grófa republikánske časopisy francúzske nepripisujú žiaden význam. „Liberté“ po­znamenáva, že republika nepotrebuje sa bát nikoho, okrem seba. Ak je dosť mocná udržať poriadok, s dôverou môže bladeť do budúcnosti. Zahraničná politika. V celku ona spí, vysokí hodnostári zvykli až v tomto jasennom čase ísť na dovolenú, je to čas morských kúpeľov a honieb. Ale predsa pomaly vrie politická kaša me­novite na Balkánskom polostrove. Tam konajú prácu diplomatickí krti neustále. Zmena v Bul­harsku vlastne málo osvietila a málo usporia­dala. Vláda trepe sa, ako stožárna flaga dľa vetru. Raz lichotí Rusku, a raz, ako v posled­nom okamihu, ukazuje mu chladnosť a trúbi do sveta starú pseudobulharskú báj o samostatnosti Bulharska. Tak stojí v úradnom sofijskom ča­sopise. Cankova nechcú vpustiť do krajiny, Ka­­ravelov ešte vždy sedí. To je opravdu mutuá voda, v ktorej možuo ryby lapať. A lapajú dosť. Miešajú sa dosť a dosť až ua Rusko, ktoré ešte vždy nezanechalo svoje stanovisko vyčkávania. Ale to stanovisko je nadlho nemožné. Vyčkávať bolo možno, pokiaľ Stambulov vladáril, lebo tu sni druhé vlády nemalý prístupu k intrigám. Stambulov šudil na pravo i ľavo. Teraz otvorila sa brána Europe, Rusko nemôŽ8 ďalej čakať, jestli nechce, aby utvorily sa nové pevnosti, pallisády a hrádze medzi veľkým ruským pevno­­zemím a svetovým okeánom. Jestli nechce, aby mu navždy zahradili východ a cestu do sveta a znemožnili tú úlohu, ktorú má v histórii. Veľké územie, veľký kontinent musí mať i veľké moria; je to zákon prírody. Ináč sa zadusí. Prieduchy treba pre tak veliké pľúca. Toto nezávisí od vôle alebo nevôle diplo­matov, od nemoce Giersa alebo od osoby jeho následníka. Sú veliké historické nutnosti, ktoré vymikajú sa zpod ľudskej vôle. A od toho i závisí nielen politika, ale i mier svetový. Nedarmo píšu noviny, že dnešný mier je vlastne len z milosti Ruska. Nebezpečné je to, čo robí sa dnes v Bele­hrade, Sofii a zčiastky i v Grécku. V Belehrade zase panuje rozčúlenie tak veľké, ako už dávno nie. Árešty najnovšie prekvapily. Nik nevie, čo to má znamenať a ako to vláde vypáli. Polo­ženie diel v Sofii je strašne neisté a blátivé. Posledné výrony cfficielných novín, s radosťou vítané vo Viedni, potvrdzujú, že v Sofii daleko ešte nie sú ustálení, čo robiť, ako žiť dalej. Vojna na dalekom východe posial nevyvolala žiadne seriósne otázky medzi interessovanými dŕžavami Ruskom a Anglickom, ačkoľvek oba veľštáty veľmi pozorne hľadia na dielo v Kórei. Obe vojnu vedúce stránky vydaly manifesty. Čínska vláda zvaluje celú vinu vojny na Japan a naopak. Japonská vláda hrozí napadnúť Shangei. Hovoria, že tým by chcela prinútiť Aogliu za­miešať sa, ačkoľvek Anglicko stojí so svojimi sympatiami viac na čínskej než na japonskej strane. V Nemecku udaly sa dosť zaujímavé veci. Majú trochu nádych kuriosít. Nemecký cisár pozval Bismarcka do Královca k odkrytiu pa­mätníka cisárovi Vilbelmovi I. Bismarck neprijal pozvanie, ačkoľvek je zdravý a chodí po svojom varzinsbom majetku. Iste preto, že generál 8eect jeho narodzenín. Malé príčiny, veľké následky, všeobecne hlásané smierenie tedy utrpelo veľkú štrbinu. Druhá udalosť je kralovecká reč cisá­rova. Bola veľmi dlhá, najdlhšia, ktorú kedy spustil nemecký cisár. Smysel hlavný: (pravda, smysľov nehlavných je v nej plno) zemänstvo nemá právo k opposícii proti politike cisárovej. „Nečestný, kto opustí kráľa.“ Vôbec reč pre­kypuje „letiacimi slovami.“ „Epea pteroenta“ hrajú v nej veľký zástoj. Na pr. „ex me mea nata corona“ zo mňa povstala moja koruna); „rocher de brouze“ (skala z bronze); „noblesse oblige“ (šľachtictvo zaväzuje) atd. Vyzýva k boju za náboženstvo, za mrav a poriadok proti strán­kam prevratným. Ohlasy na túto reč sú veľmi rozmanité. Liberálom znie veľmi tónom stredo­vekým, rytierskym, autokratickým. Ale nik na svete nenie tak umný, žeby si z nej vytiahol nejaký jednotný dojem. Velmi, veľmi záhadným zjavom je mladý nemecký cisár, na každý prípad veľmi, veľmi zaujímavým. Reč cisára Vilhelma v Královci. Vo Vý­chodnom Prusku, v Královci, odhaľovali pomník, po­stavený cisárovi Vilbelmovi I. Na druhý deň, 7. sept., prítomný cisár Vilhelm II. povedal pri obede dlhú reč Prijatím — rečnil Vilhelm II. — akého dostalo sa nám od obyvateľstva Královca, tohoto starobylého korunačného mesta, boli sme hlboko dojatí — ci­sárovná a ja: prijmite za to našu úprimnú vdaku. Už štyri roky sú tomu, čo bol som s vami tu na obede. Vtedy prízvukoval som, že Východné Prusko, ako hlavne z poľného hospodárstva žijúca provincia, musí zachovať v prvom rade svoju roľnícku triedu a že je ono ako také Btípom a oporou mojej ríše. Za tieto štyri roky poľný hospodár mal ťažké starosti, a tak sa mi vidí, že pod vlivom týchto starostí za­čalo sa pochybovať o mojich sľuboch, či totiž bude možno splniť ich. Áno, s hlbokým poľutovaním musel som videt, že v kruhoch zemianstva, ko mne blízko stojacích, neporozumeli mojim najlepším úmyslom a čiastočne ich zazlievali. Musel som počuť ešte i slovo opposícia. Páni! Opposícia pruských zemanov proti kráľovi je nesmysel. Opposícia je len vtedy oprávnená, ked na jej čele stojí kráľ. Dokazuje to i história našej rodiny. Moji predkovia koľko ráz boli prinútení po­staviť sa proti pomýleným triedam. Nástupca toho, Parížsky gróf. Hlava Orleánskej rodiny, vnuk Ludvika Filipa, Parížsky gróf umrel. Po smrti Cham­­borda na neho boly presly i nároky Bnurbonov, a on chvíľami silne veril, že jestli ináče nie, tak nejakou europejskou búrkou bude posadený na francúzsky trón. Parížsky gróf, Ludvik Filip Albert, bol najstarším synom Ferdinanda, najstaršieho syna kráľa Ludvika Filipa; narodil sa roku 1838 v Paríži. Otec v pro­spech jeho už roku 1848 zriekol sa nárokov na fran­cúzsky trón. Ked jeho starý otec, vyhnaný kráľ Ludvik Filip, roku 1850 umrel v Anglii, Parížsky gróf stal sa hlavou Orleánskej rodiny. Vyhnanstvo zažil už za svojho detinstva. Za panovania Napo­leona III. býval zväčša v Anglii. Roku 1861 so svojím mladším bratom, Chartréskym princom, zjavil sa v Spo­jených Štátoch a šiel bojovať v občianskej vojne. Chcel sa zúčastniť i vo vojne proti Prusom r. 1870, so všetkými členmi svojej rodiny, ale republikánska vláda francúzska im nedovolila. Roku 1890, skoro po poslednom vypovedaní piätendentov, najstarší syn Pa­rížskeho grófa, orleánsky princ Ludvik Filip, usta­novil sa v Paríži, že ako francúzsky občan chce za dosť urobiť Bvojej vojenskej povinovatosti; ale bol chytený a odsúdený na dva roky do väzenia, z kto­rého však o krátky čas vysvobodil sa cestou omilo­stenia. ____________ Nebude volebnej reformy. Via Viedeň dozvedáme sa, že vládne kruhy ne­pomýšľajú splniť ministerské sľuby ohľadom odstrá­nenia krikľavých nespravodlivostí volebného poriadku. Patričná zpráva vraví: „V smerodajných maďarských politických kru­hoch panuje tá všeobecná mienka, že Koloman Tisza

Next