Národnie Noviny, október-december 1894 (XXV/116-151)
1894-10-09 / nr. 119
Vychodia tri razy do týždňa. Predplatná cena pre Uhorsko a Rakúsko na c<s!ý rok.................. 12 si, na pol rota.................... 8 sl. na atvrt roka............... 3 sl. do cndsozemska na celý rok.................... 16 íl. Reznienné dopíay prijímajú sa len od známj ch už dopisovateľov. Sefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. _____r ■■ ■1 ■ iri.«.i .’. ssssssb i .'.u m ■■ ”? !—1_—1—Li”1 1 • ■1 ■■ juj, jll» " ..■■■11 "gl PPS-otB h H<r-rt~g *-j ManLln.lntvftolc» a» «vizára* *?> «3 fV«sJR "w ^K’-rai.arás- Uv. ülfl nirtl sBe. Ročník XXY. Utorok, 9. oktobra 1894. Číslo 119. j Slovák, Srb a Bumun toho práva nemá. Nie Kvu Peóilakého. Akokoľvek je, jednako vidno, že Dva prúdy. menej jasné je aj to, že nakoľko môžu byť ná- JaPonci ohrožujú Cínu. Už predošle konštatovali sme, že ako gróf Štefan Károlyi rozprúdil svojou rečou mysle obecenstva, ktoré skúpilo sa okolo zlopovestnej „Femky.“ A prúdy sú dva. Opposícia zvelebuje Károlyiho, ako dákeko apoštola, a to jednoducho preto, že vláde poriadne nadal; s druhej strany vládne orgány zazlievajú mu a napádajú ho, že si zakortešoval a vovliekol politiku do spolku „kulturálnebo“, z ktorého je vraj Stanovami vylúčená, ačkolvek vieme, že ciel spolku je čisto politický a jeho činnosť tiež taká. Keby gróf Károlyi bol udrel na strunu vládnu, boly by ho chválily, aj jeho politiku v spolku a opposícia nemala by preň pekného slova. Taká je medzi nimi hra. V jednom sú ovšem všetci rovnakej mysle, a síce v tom, že gróf Károlyi je najmenej tak dobrý madaristor a šovinista, ako ktokoľvek z nich. A my vidíme ho tiež takého. Je pravda, že predniesol aj pár pekných, hlučných frás, ktoré „femkisstov“ pobúrily a ktoré — keby tu samy stály — mobly by mať svoj výzuam a snadno by jednobo druhého aj potnýlily, ale v celku zodpovedá jeho reč úplne cieľom a snahám „Femky“, ved bned v úvode svojej reči hlasne vyslovil, že drží v ruke zástavu, na ktorej napísané je hesio: „Madarská kultúra.“ Gróf Károlyi prehrešil sa len proti obyčajným pravidlám logiky, že to tak potrepal do jednoho hrnca. Proti vy sú dosť zrejmé, aj „Agr. T.“ poukazuje na ne; nie ťažko ich vynájsť, čo svätejšieho môže byť pre národ — hovoril gróf Károlyi — ako spojiť všetkých občanov štátu v láske k reči, ovšem maďarskej, ku kráľovi a vlasti? A po tomto prízvukovaní madarisácie opovážil sa rečník defiaovať cieľ spolku, že on chce utvoriť silné Uhorsko, ktoré vedelo by vzdorovať všetkým víchrom a ktorého najmohutnejším základom má byť spokojnosť všetkých „bez rozdielu plemena a viery.“ Patriotismus, vernosť a oddanosť — hovoril dalej — môžme od rozličných cudzorečových občanov vlasti len tak žiadať, ked budú môcť byť so svojím osudom spokojní a ked vláda nestranne a spravodlivé napomáhať bude ich hmotný i duchovný záujem A bned zase robí ostrú výčitku, že sa tu nemo trpí, aby sa cudzorečovó národnosti na účet madarstva sosilňovaly, a aby sa to dalej nedialo, aj on dôrazne žiada, ako už mnohí pred ním, všeobecnú prirážku k napomoženiu „kultúrál nych“ spolkov, lebo „ináč je absolútne nemožné pozdvihnúť ich na zelenú ratolesť.“ A lak to ide celou čiarou, čo ukazuje sa dobrým, slušným, to hned ovalené je centovou ťarchou zla. Už ale ak je to pre madarský ná rod svätou, ba najsvätejšou úlohou s oddanosťou pestovať záujmy madarskej reči, ani Slováci, Srbi a Rumuni nekonajú menej svätejšiu povinnosť, ked to samé robia v záujme svojej reči, a gróf Károlyi prišiel by iste do rozpakov, keby mu prišlo dokázať, že len Madar má právo považovať svoju materinskú reč za svätosť a že rodnosti so svojim osudom spokojné, ked robí sa im toľké násilie práve v tom, čo má byť národom najsvätejšie, v ich reči a ked aj spolok, na ktorého čelo postavil sa gróf Károlyi, považuje to za svoju „najsvätejšiu povinnosť“ vyhubiť reč a kultúru nemaďarských národností. Nie div, že grót Károlyi zaplietol sa do toľkých protiv — kde že vziať lepšie argumenty k podopretiu zlej veci? Nepozastavujeme sa ani nad tým, že sa madarónske kruhy nad jeho rečou tak rozburácaly. Opposícia odpustí mu tých pár slov, ktorými chcel poukázať na prostriedky uspokojenia nemaďarských národností, ked len vláde vyčítal ostrú kapitolu a nazval ju zbabelou v obrane záujmov madarstva a že napomáha íorrupciu, kdežto že mala by byť „maďarskou v každej žilke, a to nielen pred voličmi, nielen na ulici, ale aj pred kráľom“ ; vládne kruhy, menovite ale kruhy mamelukov, nechcú mu odpustiť ničoho, lebo dotknul sa vecí, ktoré ich bolia, a dal národnostnej otázke, trebárs len frásou, taký výraz, že sa nad tým zhrozily. My dívame sa na tieto dva prúdy mysľou pokojnou. Jasné sú nám oba, lebo jeden ich cieľ: potlačenie nemaďarských národností. Kam stým madarisátori prídu, to jc ovšem ich vec, našou vecou je zastať si smelo ku obrane. Dosavádne výsledky madarisátorskej politiky nie sú v stave oduševniť ani „femkistov“ ani ich priateľov. Je tomu už blízo tridsať rokov, čo štát stojí docela v službách madarskej veci a za ten dlhý čas doviedli to tak ďaleko, že nevidia pre seba inej pomoci, ako zaviesť osobitnú daň na „kultivovanie“ národností. Je to síce bezočivosť i len predoiesť takú myšlienku, ale v toľkej dešpe* rácii ľahko sa zabočí aj na také krkolomné cesty. „Itt élned, halnod keil!“ Odhalenie Nanmoviéovho pomníka v Kijévé. Haličsko-ruský horlivý a účinlivý národovec I. G. Naumovič, ktorý po známom ľvovskom processe roku 1883 bol prinútený presťahoval sa do Ruska, umrel tam pred troma rokmi na Kavkaze, kde práve hfadal príhodné miesto pre Rusov, stahovavších sa z Haliče na tú stranu hranice. Z Kavkaza jeho mrtvé telo previezli pochovať do Kijeva; tu Slovanský dobročinný spolok postavil mu pomník, ktorého slávnostné odhaľovanie dialo sa 28. septembra. Od Slovanského dobročinného spolku petrohradského bol prítomný predseda generál gróf N. P. Ignatiev s manželkou, od kijevského predseda prof. I. I. Rachmaninov, členovia výboru, potom professori, učitelia, officieri, študenti, dámy, vôbec veľké zástupy rozličného povolania a stavu. Ctitelia Naumoviča dostavili sa i z Haliče. Menom Slovanského spolku kijevského bol rečníkom I. A. Baženov. Po predstavení osobnosti a činnosti Naumovičovej hovoril: „Nepriatelia hnali Naumoviča a konečne vyhnali ho z užšej otčiny, Haličskej Rusi . . . Ale niel Nie ako vyhnanec, hľadajúci, kde ako sklonit hlavu, prišiel on k nám do Kijeva, ale ako host drahý, brat, syn veľkej ruskej zeme... My ruskí ľudia smele môžeme povedať predstaviteľom jeho otčiny, ktorá poslala synov a dcéry svoje na hrob Naumoviča: „Poteš sa, Rus haličská, otec a osvetiteľ tvoj odpočinul v rodnej ruskej zemi.“ Menom haličských Rusov hovoril najprv redaktor Ivovskej „Besedy“ Mončalovskij, potom roľník Grigorij Murin. Prostriedky na postavenie pomníka sobraly sa dia „Nového Vremeni“ nasledovne: V slávnostnom shromaždení Slovanského dobročinného spolku petrohradského 14. febr. 1894 predseda generál Ignatiev upozornil na potrebu postaviť pomník Naumovičovi; hned vtedy v shromaždení sobralo sa 300 rubľov. Aby vec nemusela sa dlho ťahať, Ignatiev žiadal podporu pre Slovanský spolok na tento národný ciel od finančného ministra. Finančný minister Vitte obrátil sa k cárovi Alexandrovi III, ktorý dovolil, aby na pomník Naumovičovi bola daná Slovanskému dobročinnému Bpolku 900-rubľová podpora. Ostatné potrebné peniaze sobraly sa v samom Kijévé. Politický prehľad. -------8. okt. Na interpelláciu českého delegáta Kaftana v delegácii minister Kalnoky medziiným povedal o Bulharsku i to, že mnohé nepokoje prestaly by, keby v Bulharsku boly uvedené poriadky, založené na smluvách. To je taká narážka na spojenie bulharského kniežatstva s Východnou Ruméliou a taká zmena v doterajších vzhľadoch viedeňskej politiky na záležitosti bulharské, že petrohradský „Sviet“ na to poznamenáva: „Vôbec Bulhari, dvíhajúc takých ľudí, ako Stambulov, alebo prijímajúc programmy Stoilova, Radoslavova a Načeviča, skoro privedú svoju otčinu do záhuby. Blízky je čas, ked bude treba olutovat, že Rusko, iskrenne želajúc všetko dobré bulharskému národu, urobilo z jeho zeme po vojne roku 1877—78 samostatný štát. Skoro môže sa nahliadnuc, že pre Bulharsko bolo by lepšie, keby po vojne Rusko bolo uviedlo nad Bulharskom taký protektorát, ako Rakúsko-Uhorsko nad Bosnou a Hercegovinou. Aspoň Bulharsko bolo by bývalo zachránené pred zlodejskou nemeckou politikou.“ Do Londýna došla zpráva, že čínske vojsko, ktoré bolo postavené na obranu mesta Mukdena, proti ktorému tiahnu Japonci, ustupuje nazad. Dia inej zprávy, vojsko toto odvolali na iné miesto, aby totiž nedopustilo vystúpenie Japoncov na breh zo zá' Cínsko-japonská vojna. Europa prestáva ticho pozorovať vojenské udaloBti na východe Asie. Anglia už splašila sa, ako ukazuje ministerská rada londýnska, vydržiavaná minulého týždňa, a poplach Angiié zase splašil ostatnú interessovanú Európu. Lebo tá ministerská rada uzavrela vystúpiť vojensky na obranu britických záujmov na asiatskom východe. Položenie vecí v čine úplne odôvodňuje vešti o vojenských prípravách Angiié. Úspechy Japoncov na suchu i na mori priviedly už k tomu, že javišíe vojny prenieslo sa z Kórei na čínske územie. Na suchu Japonci hrozia súčasne napadnúť Mukden i Peking, na mori sú už pánmi Pečilijského zálivu. Y Číne nepokoj národa je čo deň väčší, tam žijúcim Europejcom hrozí nebezpečenstvo; počuť o vzburách v armáde, a síce pre neprimeranosť zbrane a nedostatočnosť potravy. 2e dvor bogdychana je zdesený, poznať z takých faktov, ako je privolanie princa Kunga, ktorý od dávna bol odstránený, a síce pre svoju náchylnosť k europejským novotám, a vymenovanie Li-Chung-Čanga, spolu s KuDgom, na čelo armády. Číne, vlastne panujúcej v nej mandžurskej dynastii hrozí nebezpečenstvo. Ak Japonci vyjdú ako víťazia z vojny, nuž iste urobia všetko, aby im pripadla prvá rolla na ďalekom východe. V politických kruhoch japonských už rozmýšľajú nad prostriedkami, ktoré majú priviesť k takému cieľu, a to je shodenie čínskej dynastie, rozdelenie Nebeskej ríše na viac kráľovství s .národnými panovníkmi, medzi ktorými spomínajú i terajšieho pečil'jského vicekráľa Li-Chung- Čanga. Toto všetko, možno, je hodne prehnané, ale prezradzuje zmätok, ktorý povstal v Číne po vojen-