Národnie Noviny, január-marec 1895 (XXVI/1-37)
1895-03-26 / nr. 36
»vojho mužstva, nemecká asi s/5. Rusi roku 1877—78 z 597.000 mužov za osem mesiacov ztratili 154.000 mužov (= l/4). V bitkách plevnianskych padlo 77°/0 obliehajúceho vojska. V celku v budúcich vojnách vojsko asi za 5 mesiacov ztratí vraj polovicu. Kossuth a Nemaďari roku 1848 a 1849. (Dokončenie.) Že vyjednávanie neodvislej maďarskej vlády so Srbmi neviedlo k výsledku — rozpráva Pavel Joanovich v „Hazánku“ — toho príčinou bolo s jednej «trany to, že pozde prišlo, s druhej však, že Srbi práve tak, ako Rumuni, nedôverovali tomu, keď sbližovala sa im neodvislá vláda maďarská. „Kto vie, ako boly by sa utvorily pomery, keby maďarská vláda roku 1848 bola mala radcu, dôkladne poznajúceho národnostné pomery v krajine; keby vláda nebola dokazovala takú príkrosť oproti žiadosťam nemaďarských národností, ktorú pozdejšie nemohla napraviť ani koncessia, ktorú k stene pritlačená neodvislá vláda maďarská vniesla do zákona na segedínskom sneme roku 1849.“ „Keď v apríli roku 1848 — pokračuje Joanovich — u Kossutha člen srbskej deputácie, Stratimirovič, zmienil sa o žiadosfach Srbov, ktoré nepresahovaly privilégia a práva im dotial garantované a nimi požívané, Kossuth nevysvetliteľným spôsobom príkre odvrhol priatelskú pravicu, podávanú s podmienkou splnenia skromných žiadostí, a povedal slová, ktoré krajine potom toľko krvavých obetí doniesly a pobúrily vždy verné obyvateľstvo, — slová: „To je reč vlastizradcova. Medzi nami šabľa rozhodne!“ Po tomto nerozmyslenom osvedčení, ktoré pozdejšie, ale už pozde, chcel napraviť, nasledovalo ešte urážlivejšie osvedčenie Kossutbovo, ktoré bez všetkej príčiny na peštianskom sneme 11. júla 1848 hodil Srbom do tváre, keď vyhlásil, že Srbi „sú buriči a rebelli, ktorým len povrazom možno odpovedať „Rumuni, Srbi sa ozvali. Horváti začali sa hýbať, neodvislosť bola proklamovaná a v novembri 1848, keď cisárske vojsko už zaplavilo Uhorsko, Kossuth presvedčil sa, že sa pomýlil, i usiloval sa všemožne získať si Rumunov a Srbov. Ako chcel získať Rumunov, to rozpovedal Benedik Jancsó. No bolo treba získať i druhý dissidentný element, Srbov, lebo vtedy Kossuth už presvedčil sa, že nahnevané nemaďarské národnosti zmaria uskutočnenie jeho plánov. V novembri poslal teda majora Klapku k srbskému patriarchovi Rajačičovi, aby mu predložil od maďarskej vlády návrh smierenia, pozostávajúci zo siedmich punktov.“ Prvé tri z týchto siedmich punktov týkaly sa všetkých nemaďarských národností, ostatné štyri však samých Srbov. Punkt štvrtý oprávňuje Sibov, že pred všetkými štátnymi vrchnosťami, i pred centrálnou vládou môžu užívať svoju materinskú reč a vrchnosti svoje uzavretia budú donášať v tej istej reči. Piaty punkt sľubuje Srbom úplnú cirkevnú a školskú autonómiu, svobodné volenie patriarchu, tak že vláda vo všetkých okolnosťach odobrí voľbu a zvolenému zabezpečí rang, nasledujúci hneď po ostrihomskom arcibiskupovi. Šiesty punkt sľubuje, že na čelo srbského národa bude postavený vojvoda a zákonodarstvo že uspokojí aj iné žiadosti Srbov. Siedmy punkt hovorí o Vojenskej hranici a ponecháva na vôľu Srbom, či chcú ju udržať alebo nie. Jesli ju udržia, Vojenská hranica bude požívať všetky práva, ktoré aprílovými zákonmi zabezpečily sa pre ostatných občanov. „Takýto návrh robil Kossuth v novembri tomu istému patriarchovi, ktorého pred štyrmi mesiacmi ako rebella bol shodil so stolca patriarchátu. O návrhu bolo možno povedať, že je priaznivý, ale prišiel pozde, lebo Srbi boli už odcudzení, postavili sa pod ochranu cisárskeho vojska. A ani neverili v úprimnosť návrhu, lebo videli, že dobroprajnosť, tak ohromne líšiaca sa od stanoviska príkreho odvrhnutia, je len z prinútenosti, úzkosti. Ani Kossuthovi, ani Szemerovi nepodarilo sa získať Srbov, a keď v apríli 1849 Hatvaniho vojsko tak hanebne urazilo v Abrude prímerie, uzavreté na čas vyjednávania s Rumunmi, vtedy už neprospelo ani to, že segedínsky snem doniesol národnostný zákon... Vtedy už bolo i po poslednej iskre dôvery . . . Segedínsky zákon*) zabezpečil užívanie materinskej reči v obci, stolici, v privátnych záležitostach i pred vládou; zabezpečil cirkevnú autonómiu, osobitnú sekciu v ministerstve kultu pre východnú cirkev, atd. Zákon pozostáva zo šestnástich paragrafov a s malými výnimkami je kopiou návrhov Rumunom predložených a obsahuje oproti týmto ešte viac v tom, že matriky môžu byt vedené v jazyku cirkevného sboru. Zákon tento mal len tú chybu, že — pozde prišiel, keď snem bol už v Segedíne, Haynau táborom pri Kecskemété, Paskevič na ceste k Debrecínu. Tak pozde, že v deň vyhlásenia zákona, 30. júla, snem sa rozišiel. Kossuth utekal do Aradu, čiastka jeho prívržencov do tábora Gôrgeya. Onedlho ruská invásia potlačila maďarský boj. Na takýto konec boja iste veľký vliv malo to, že žiadosti nemaďarských národností tak príkre boly odvrhnuté. Maďari všetko utratili, Srbi nič nevyhrali.“ Domáce zprávy. Vo štvrtok nevedel predseda snemovne magnátov konštatovať, na ktorej strane je väčšina, či za návrh o bezkonfessionálnosti a či proti nemu, a vyslovil, že na druhý deň bude nové hlasovanie. Ale čo sa stalo! Skúmal a dal skúmať už po zasadnutí, že ako vlastne to hlasovanie vypadlo a tak si to s Bánffym vyskúmali, že vraj bol rovný počet hlasov. V piatok to verejne v snemovni vyhlásil a svojim predsedníckym hlasom rozhodol za predlohu. To je tiež pekný prípad, čo? Parlamentárue dejiny aj iných štátov vedia viac prípadov rovnosti hlasov, ale vedia aj to, že rovnosť hlasov znamená zavrhnutie a že predseda v takom prípade vždy pridružil sa ku strane konservatívnej, i keď bolo to snáď proti jeho presvedčeniu, lebo tak požaduje io povaha veci; len v „liberálnom“ Uhorsku stalo sa to naopak. No nevystalo, čo očakával každý verný a poriadny kresťan. V piatok bola podrobná debatta a tu väčšina neprijala ani len sprostredkujúci návrh grófa Imricha Széchenyiho, ktorý sdelili sme predošle, ale väčšinou 8 hlasov prijatý bol návrh grófa Mikuláša Moricza Eszterházyho, ktorým zavrhuje sa celý paragraf o bezkonfessionálnosti. To bol chladný spŕch na liberalistické modzgy, ktoré tak veľmi rozohrialy sa škandalóznou voľbou nitrianskou. Vo vládnej strane nastala konsternácia a opposícia je presvedčená, že to začiatok novej krísi. Bánffy prevzal od koruny povinnosť previesť smierenie a poneváč tomu zadosť neurobil, musí ísť do Viedne referovať. Už sa vraj odhodlal ísť koncom mesiaca a len prirodzený je chýr, že súčasne s nim pôjde ta *) Vidz v 39. č. „Nár. Novín“ 1894. aj gróf Khuen-Héderváry. — Liberalisti ovšem tak kombinujú, že výsledok hlasovania nebude vplývať na postavenie kabinetu, že návrh príde ešte raz do snemovne vyslancov, potom zase znovu do snemovne magnátov a potom že bude prijatý, ale nevedia, či koruna dopustí ďalšie manévrovanie a znepokojovanie verejnej mienky. O štvrtkovom výjave v snemovni magnátov (Baltik hlasoval za vládnu predlohu) píše „Bp. T.“: „To nenie už viac Parlamentarismus, to je parlamentárna anarchia, čo teraz máme. Dnešná debatta a hlasovanie v snemovni magnátov o cirkevno-politických predlohách ukázaly nielen krajine, ale celej Europe divadlo, že ponižujúcejšie a zahanbujúcejšie pre Parlamentarismus, menovite však pre snemovňu magnátov, ani mysleť si nemožno. Právo a zákon i dôstojnosť prvej zákonodarnej komory obetovaly sa nespôsobnej vláde. A chaos je vždy horší. Každého nepredpojatébo svedka naplňuje to nielen zhrozením, ale aj zahanbením. Dnes znovu ukázalo sa, že predseda Szlávy nemá už dostatočnej elasticity a sily a najlepšie by urobil, keby sa utiahol na zaslúžený odpočinok.“ V sobotu večer bolo nám z Pešti telegraficky oznámeno, že snemovňa magnátov zavrhla návrh zákona o recepcii židovskej konfessii hnedí pri všeobecnom hlasovaní väčšinou 6 hlasov. Baltik hlasoval za recepciu. Isté je, že keby bol návrh aj prijatý býval, bola by ešte väčšia majorita proti paragrafu o možnosti prestúpenia z kresťanského na židovské náboženstvo. —• Liberalistické a židovské časopisy ovšem zúria, ani pochabé. Pod dojmom zavrhnutia bezkonfessionálnosti a recepcie židov sú viedeňské časopisy tej mienky, že je ministerská krísa teraz už nevyhnutná. „Voľba“ v Nitre. BESEDNICA. O amerických vynálezoch. VI. Nevyužité sily prírody. Svetlo, teplo, elektrina a magnetismus považované boly pred tým za samostatné, takzvané elementy prírody, dnes veda uznáva ich podstatnú jednotu a vzájomnú premenlivosť a označuje povahu ich čo „pohyb“. Všetky tieto elementy prírodné sú vraj vlastne len „pohyb“ a dajú sa primeraným spôsobom premeniť jedno na druhé, na pr. pohyb možno premeniť na teplo alebo elektrinu a z elektriny možno zase opačne tvoriť pohyb, svetlo, teplo, chemické processy atď, magnetismus možno premeniť v elektrinu a elektrinu možno zase premeniť v magnetismus. Odkedy uznatý je tento veľmi dôležitý fakt, kráča človečenstvo v ústrety netušeným výdobytkom na poli vedy. Technický svet je si až teraz vedomý, aké veľké množstvo pomocných prostriedkov skrývajú všeobecné pohyby v prírode. Výdobytky na poli vedy a priemyslu sú za posledné roky obrovské a teraz budú sa množiť ešte rapídnejšie, majúc ku pomoci prostriedok tak všestranne upotrebiteľný, ako je „elektrina“. Elektrine dostalo sa úžasného rozšírenia tu v Amerike, no počína sa ona ujímať vo veľkých rozmeroch i v Europe, menovite v Anglicku, vo Francúzsku a v Nemecku. V Uhorsku industria táto ešte len narodí sa, tam je dosial nie vyvinutá, no nebude to dlho trvať, že i v Uhorsku dôjde ocenenia, lebo dvadsiate stoletie bude úplne „stoletím elektriny“. Spomeniem tu na krátko, ako si ja predstavujem pokrok industrie v 20. století, jestliže len následkom nepredvídaných vynálezov nebude ešte veľkolepejší ! Predovšetkým zavedené bude elektrické osvetlenie všade, po veľkých i malých mestách, ba i po dedinách, lebo elektrickú silu bude možno skoro všade dostať; železnice a parolode nebudú hnané parou, ale elektrinou, variť sa bude na elektrických sporákoch a kúriť v elektrických peciach, i malé mestá budú mat pouličné elektrické železnice, vôbec premávka bude veľmi sdokonálená, tak že i z dedín do miest budú chodiť elektrické železnice, vo všetkých väčších domoch na poschodie bude elektrický vytahovač, aby sa ľudia nemuseli hore schodmi ustávať, chemické fabriky a laboratória budú popreinačované, lebo chemické rozklady a slučovania dajú sa tiež najpohodlnejšie previesť pomocou elektrického prúdu, i malí remeselníci, ako obuvníci a krajčíri budú viac pracovať so strojmi (ako v Amerike!) a tieto nebudú potrebovať krútiť nohou, lež budú ich môcť hnať pohodlne a lacno elektrinou, okrem týchto každý remeselník bude používať stroje a bude ich pohybovať pomocou elektrickej sily, lebo to bude najlacnejší spôsob; elektrina dôjde upotrebenia práve tak i v hospodárstve, tam bude pohybovať mláťačky, sečkovice, vejačky, šrotovníky, pumpy, bude ťahať pluhy a brány, potom budeme videť elektrinou hnané velocipedy, ba i koče a vozy. Ešte rozsiahlejšieho upotrebenia nájde pri vedeckých a meričských inštrumentoch, Kam podelo sa tých asi 900 voličov, ktorí do Nitry prišli a svoje hlasy neodovzdali? Pozbavil ich volebného práva násilným spôsobom vládny striekačkár Gustáv Tarnóczy. Tu nebol nikto istý svojej svobody a jediná protimluva postačila, že Tarnóczy dal ho zatvoriť. A či nebolo to brutálne zneužitie moci, že celé mesto bolo ako v stave obleženia a ľudia nemohli ani po práci, ani vôbec na ulicu, lebo bolo by s nimi zle. Alebo či to nebolo brutálne zneužitie moci, že predseda voľby dal opposicionálnych voličov stáť von z mesta v daždi a víchre za 24 hodín? Fajtu, kam utiahli sa pred dažďom, dal zatvoriť. A že dal im konfiškovat 1200 chlebov, aby ich tak ešte aj hladom trápil, kdežto vládni voličia hulákali po krčmách pri cigáňskej hudbe! Kto raz vyšiel za vojenský kordon hlad utíšiť alebo sa zohriať, toho viac dnu nepustili, ani hlasovať. Tak, hľa, pustošia moderní bezkonfessionálni liberalisti. Tarnóczy robil to tak, ako kedysi barón Bánffy, keď dostal priemeno „bystrického bašu“. * i registrir apparátoch, v telegrafii, telefonii, metalurgii, galvanoplastike atd. atď. Dosial sa elektrina tvorí v dynamo-elektrických strojoch, ktoré hnané sú najviac pomocou párost r o j o v. Keď sa ale jej užívanie v tak obrovských rozmeroch rozšíri, ako som to vspomenul, či i potom bude sa môcť tvoriť takto? Žijeme ešte v „století pary“, parostroj je už niečo až veľmi zovšeobecnelého, vidíme ho všade, ale tá sila pary, ktorú tie milliony parostrojov, po celom svete pracujúcich, spotrebujú, tá tvorí sa „spaľovaním kamenného uhlia“. Okrem toho upotrebuje sa kamenné uhlie nielen čo kurivo, ale i ku iným účelom. Z uhlia dorábajú sa ďalej svietivé, parafínové a iné oleje, rozličné takzvané „anilinové“ barvy, desinfekčné prostriedky; najnovšie dorába sa z uhlia „sacharín“, cukrová látka, chutná, príjemná a občerstvujúca, ktorá prevyšuje i cukor. Industria táto vyžaduje už dnes kolossálne ložiská kamenného uhlia a rozširuje sa každým dňom. Či budú tedy ložiská kamenného uhlia v stave i naďalej zásobovať nás, keďže je výhľad, že spotreba uhlia bude tisícnásobne väčšia, ako teraz, a ložiská čím dial, tým viac vyčerpané? Vynikajúci odborní znalci zaoberajú sa s touto otázkou a odpovedajú na ňu celkom vážne, že nie. Nuž kdeže vziať tedy náhradu, čímže budeme potom kryt nedostatok tepla a hybných síl, keď nebude uhlia dosť? Odpoveď snadná: jedná sa len o to, aby sme mali nejaký „pohyb“, nejaké nové pramene hybnej sily, ktorá by nám hnala „elektrické dynamá“; keď