Národnie Noviny, január-marec 1896 (XXVII/5-70)
1896-02-14 / nr. 32
Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... 8 zl. na štvrt roka................... 4 zl. do cudzozemska: na celý rok........................22 zl. Redakcia, adminiBträoia a expedícia v Turé. 8v. Martine. Ročník XXVII. Piatok, 14. februára 1896. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 32. * K národným úlohám slovenských žien. Vyprosil som si dovolenie vyznačiť zo súkromného listu istej slovenskej dámy nasledovné riadky: „Keby každý a každá z nás pracovala vo svojom kružku, len by to ináč vyzeralo! Všeobecne povie sa: nemožno, nedá sa nič spraviť, náš lud — to ako drevo. Ej, tisíc okovaných! Ved že ho krieste, zobúdzajte, poučujte, a bude to ináč vyzerať! Áno — ináč by to vyzeralo. Viem to zo zkúsenosti. Ja už na pr. sjednala som si prístup do niektorých meštianskych domov, do ktorých smelo môžem vstúpiť a ponuknúť nielen kalendár, ale aj časopis a rozšíriť ho; s nimi môžem pohovoriť o našich záležitosťach národných, ba i povzbudiť ich. Hla, najnovšie bola som módiikat, aby išli valne ta, kde pojednávalo sa o vytisnutí slovenskej reči a natisnutí maďarskej a — išli. S hlučnými protestami: „My sme Slováci! nechceme maďarčinu!“ obránili práva slovenskej reči, záujmy slovenskej veci.“ Tieto riadky krásne illustrujú vznešenosť pisatelky. Myslím, že každý uhádne, prečo ich sdelujem. So vznešenou pisateíkou úplne súhlasím: ľud náš je nie drevo, on len drieme vo svojej umele nastrojenej zaostalosti. Kriesiť, zobúdzať ho treba a pôjde sebavedome brániť svoje národné práva. Mnoho dobrých našich ludí poznám po dedinách a mestečkách, ktorí nemôžu vo svojom obecenstve ani len to previesť, aby sa osvobodila patričná obec od pijavice. A prečo to? Vysvetľujem si ten neveselý úkaz tým, že patriční, už povolaním i vzdelauím svojím, prirodzení vodcovia ľudu, žijú zabarikadovaní, nejdú medzi obecenstvo, nebudia, nepoučujú ho. Hja, ťažlío potom previesť dobrú, obce, alebo národných záujmov týkajúcu sa vec, ked patričný vodca ľudu cudzím je medzi svojimi. Mnohokrát vidíme, že slúžnemu podarí sa previesť vec, proti blahu obce alebo národa namerenú, len preto, že obecenstvo vopred nebolo poučené o svojich právach a škodlivosti slúžnovského počínania, poťažne nariadenia. K íudu treba ísť! ako šľachetná Slovenka píše, a podarí sa nám i to previesť, o čom by sme si skoro ani nesnívali, ako podarilo sa i jej zachrániť práva slovenskej reči — dobrým slovom, presvedčovaním. To je aj prvá podmienka organísácie: k ludu ísť a sviazať sa s ním citom i rozumom, aby poznal v nás opravdivých priateľov a aby videl veľký rozdiel medzi národnými odpadlíkami a národne smýšľajúcimi ľuďmi. A, verabože! jedinou školou našou je už iba kruh slovenskej rodiny — on je školou, je národnou pevnosťou. Y týchto školách vyučovať, tieto pevnosti brániť pred guľami vrahov a, ač aj nebudeme velmi napredovať za dnešných madarisátorských pomerov, národ slovenský udrží a pripraví sa na deň, ked i jemu politicky svitne. A že slovenský národ i po tisícročných krivdách zostane slovenským a že pripraví sa na svit, toho dôkazom je aj vyššie spomenutý výťah z listu slovenskej dámy. Vieme, má národ nielen ju, má ich viac, ba snáď i potešiteľný počet takých vznešených žien, ktoré pochopily úlohu kriesitelov, učiteľov národných. A je to záruka, že svitnú krajšie dni. Ženy prirodzeným spôsobom dávajú charakter rodinám, ony sohrievajú teplom srdca všetkých údov rodiuy; ked k tomu ešte národné ciele pestovať budú vo svojich kruhoch: veľká rodina naša, národ náš, pripraví sa i pre dni víťazstva. Ženy slovenské, ktoré tak smýšľate a pracujete, ako je spomenuto vo vyššie uvedenom liste zaslúžite úctu národa. Politický prehľad. -------13. febr. V Anglii _po lanskom páde Roseberyho ministerstva Salisburyovci s velmi vysokým povedomím prejali vládu. Roseberymu bolo sa začalo zle vodiť v zahraničnej politike: Salisbury, vstúpivší na jeho miesto, s príliš veľkým dôverovaním sebe sľuboval hory-doly a orgány jeho napádaly, ponižovaly predošlú vládu. No jestli za Roseberyho začalo sa nedariť zahraničnej politike anglickej, za Salisburyho tie zlé začiatky rozvily sa vo veľkej miere. Rosebery mohol by mať zadosťučinenie, keby to pre neho, ako Angličana, nebola ešte smutnejšia vec. Ale zato hneď po otvorení parlamentu Rosebery nevedel premôcť pomstu; vo vyšnej snemovni pospomínal všotky vážne otázky zahraničnej politiky a prinútil ministrapredsedu Salisburyho hovoriť o svojich nezdaroch a porážkach. V tejto svojej reči Salisbury hovoril o arménskej otázke, že on nehrozil sa Turecku vojnou, že len vystríhal sultána pred následkami, ktoré budú nevyhnutné, jestli nepováži žiadosti Európy. On je hotový opakovať výstrahu, že Anglia v takom páde (ak by totiž sultán nepovážil žiadosti europejských dŕžav) nemohla by zamedziť rozpadnutie sultánovej ríše. (V decembri a novembri predsa nie tak hovoril pán Salisbury; teraz predstavuje sa ako priateľ Turecka.) Netvrdí, že rozpadnutie tak skoro nastane, lebo dŕžavy budú podlá možnosti oddialovat takú katastrofu. Ale jestli doterajší systém administrácie má ďalej trvať, katastrofu nebude možno večne oddialovat. K potlačeniu občianskej vojny, aká vypukla v Turecku, reformy nie sú dostatočné — k tomu treba vojenského obsadenia. Písemnosti však dokážu, že ostatné dŕžavy nechcely dopustiť, aby Anglia vykonala vojenské obsadenie. Neúspechom Angiié málo kto teší sa tak, ako Bismarck; ten je v takých veciach dôsledný. Štátnemu sekretárovi transvaalskej republiky, dr. Leydcovi, ktorý teraz bavil sa v Nemecku a navštívil i bývalého kancellára, Bismarck povedal, že z telegrammu cisára Vilhelma, poslaného präsidentovi transvaalskej republiky, mal veľkú radosť. V Sofii dnes už majú väčšinu hostí, ktorých čakali na zajtrajší deň. Rakúsko-Uhorsko a Rusko na Balkánskom polostrove. „Novoje Vremä“ v úvodnom článku píše o tom, aké stanovisko zaujaly viedenské noviny oproti posledným udalostam v Bulharsku a zastavuje sa najmä pri článku „N. fr. Pressy“, o ktorom bola zmienka i v „Národních Novinách“. „Vo Viedni — hovorí „Novoje Vremä“ — dľa ubezpečovania „N. fr. Pressy“ neprestajné držaly sa vraj pravidla: nemiešať sa do vnútorných diel balkánskych štátov, pod tou však podmienkou, aby vliv ktorejkoľvek inej dŕžavy na tie štáty neprevyšoval vliv Rakúsko-Uhorska. „Presse“ nádeje sa, že pravidlo toto, „spravedlivá a pokojná povaha ktorého bola uznaná celou Europou“, bude i budúcne u „všetkých vo vážnosti“. Pre Bulharsko vážiť si to je tým väčšou povinnosťou, že jestvovanie jeho, ako štátu, zabezpečuje sa nadovšetko zachovávaním princípu, ktorého držala sa dosiaľ monarchia Habsburgov. Čo týka sa Ruska, vláda tejto dŕžavy „dosial nezavdala príčinu predpokladať, že by jej politika bola namerená k niečomu inému, ako k udržaniu a upevneniu europejského mieru.“ „Toto všetko zneje akoby pokus „výstrahy“ na adressu petrohradského kabinetu a bulharských vladárov. Robí sa narážka na hranice toho vlivu Ruska v Bulharsku, ktorý náchylný je „dopustiť“ viedenská vláda. Taký vliv nesmie vraj prevažovať vliv Rakúsko- Uhorska. Narážku túto interessantno je porovnať s osvedčeniami nemeckých časopisov o tom, že Rusko má nepochybné právo na prevládajúci vliv v Bulharsku a nemecká vláda že vôbec nie je náchylná protiviť sa obnoveniu toho vlivu, zakladajúceho sa na článku berlínskej smluvy. Vo Viedni iste nie veľmi sú spokojní s obratom v bulharských udalosťach, ale veľmi dobre chápu, že nemožno je zastaviť začatý pohyb, preto probujú predstavovať ho v podobe najmenej nepriaznivej pre nároky, ktoré tak dlho malo Rakúsko-Uhorsko na Bulharsko. „Znať o tom je iste užitočná vec... Ked ukážu sa všetky následky udalosti, ktorá má nastať v Sofii 14. februára, od Rakúsko-Uhorska my môžeme očakávať iba súhlas, vyzvaný nevyhnutnosťou, ale nie úprimné doproprajné chovanie sa oproti tým následkom. Starosť o to, aby vliv našej vlády „neprevyšoval“ v Bulharsku vliv vlády rakúsko-uhorskej, iste prejaví sa jedným alebo druhým spôsobom. Na to aby sme boli pripravení zavčasu; no, samo sebou rozumie sa, že na pokračovanie petrobradskej vlády to ani najmenej nebude vlívať. Rusko dostatočne dokázalo, že ono nedomáha sa v Bulharsku rozhodne ničoho, okrem obnovenia, zákonitého poriadku vecí, zakladajúceho sa na článkoch berlínskej smluvy, každému dobre známej. Na tej medzinárodnej smluve zakladá sa i naše právo mat v Bulharsku vliv, zodpovedajúci tým obetiam, ktoré Rusko prinieslo za osvobodenie národa od Turkov. Domáce zprávy. Dnes alebo zajtra bude sa hlasovať na sneme o návrhu, či k vyšetreniu afféry Pulszkého má byť vyslaná parlamentárna komisia a či nie. Vláda protiví sa tomu celou silou, čo je veľmi nápadné a podivné. Ak by návrh grófa Apponyiho prepadol, tým sa vec ešte nevybaví, naopak, znovu a dôraznejšie že nastolí sa pri rozpočtovom tituie: na krajinskú obrazáreň. Čo týka sa Pulszkého, niet ani reči, že by bol pomätený. Aj appelloval proti uväzneniu, lebo že on nie je obyčajný defraudant, ale jeho appelláta je zavrhnutá. Aj to sa znovu prízvukuje, že Pulszky popredal z obrazárne cenné predmety, a aby tomu neprišli tak snadno na stopu, zmizol katalóg; Pulszky si ho bol vypožičal a viac nevrátil. — Čo v jeho byte našli, to mu všetko sekvestrovali. „O uhorskom Panamine“ píše „Neues Wiener Journal“: „Afféra Pulszkého, ako zdala sa z počiatku malichernou, vyrástla na javný škandál a politickú udalosť ťažkých následkov. Vopred konštatujeme, že defraudovanie verejných peňazí, nespoľahlivosť štátnych úradníkov vysokého postavenia nepočitujeme v Uhorsku medzi zriedkavosti. Všade prihodily sa