Národnie Noviny, január-marec 1896 (XXVII/5-70)

1896-03-26 / nr. 66

Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... 8 zl. na átvrt roka................... 4 zl. do cudzozemska: na celý rok.........................22 zl. ■f'«———^^m“m——*——TM^^"—mm■ Redakola, admlnlsträoia a expedícia -v Turč. Sv. Martine. Koeník XXVII. Štvrtok, 26. marca 1896. Sberateľstvo. Chvála Bohu, v posledné časy zrástly naše sbierky, i bibliotéka, i museum. Ale tým da­­leko uevyčerpá sa rozumné sbieranie znakov a dôkazov slovenskej samobytnosti a ľudovej vzde­lanosti. V piesňach sme dobre, ačkoľvek materiálu je ešte dosť, lebo je to živý materiál, ktorý rastie so dňa na deň a zabúda sa. Pokračovať treba v sbieraní ľudových piesní vždy. Posbie­­rané sú už fixované, tie už zostanú v národnej pokladnici. Neposbierané žijú za istý čas, no vy tiesnené novým, zanikajú navždy. Chudobnejšia je sbierka povestí. Nič ne­urobilo sa temer od Dobšinského čias, leda že sa pretlačily, znovu vydäly tu i u Salvu. Bol by čas, aby práve v terajšom literárnom zátiší ve­novali sme pozornosť na sbieranie. Z toho voždy niečo vyjde. Najchudobnejší sme v porekadlách. Od Ma­tice nič nestalo sa. Počúvame, že pán Záturecký v Brezne má sbierku. Ale jeden sberatel čo i tak umný a pilný, ako pán Záturecký, nemôže opanovať celý materiál. On je viazaný na kraj, úradom pripútaný na miesto. A porekadlá sú rozšírené po celej slovenskej zemi, ako kvety po dolinách a briežkoch. Sbierať porekadlá je ťažko, lebo nikoho ne­môžeš vyzvať: povedz mi, aké vieš poslovice; zaspievaj mi, akú vieš pieseň, možno s úspechom žiadať, jedna podáva ruku druhej. Porekadlá musia sa hľadať príležitostne. Nik ich nemá v hlave radom poukladané a používa ich len v danom prípade. Tu treba čiunosť a stá a stá ľudí A predsa je to dôležité i vzhľadom na jazyk, na ľudové smýšľanie, na jeho celý byt. Storočná múdrosť a zkúsenosť často hľadí z krátkej, ja­drnej vety. A potom, je to náš národný ma­jetok, ktorý nemôže zhltnúť madarisácia. Beda tomu, kto dobré príslovie prekladá, obyčajne vyjde nesmysel. Sú príslovia, ktoré sú majetkom árijských národov. Také dajú sa konštatovať len dobrými sbierkami, sú špecificky slovenské, ktoré sú naozaj perlami slovenského jazyka. Možno, pán Záturecký prevzal by redakciu rozličných sbierok, aby všeobecná sbierka bola akosi priehľadne ustrojená, aby neboly repetície, alebo len také, ktoré sú varianty. Pri pore­kadlách treba podržať pôvodnú formu patričnej krajomluvy a neprerábať príslovia na literárny jazyk. Takým prerábaním často tratí porekadlo svoju ostrotu a prípadnosť. Porekadlo, vzťahu­júce sa na udalosti, nie všeobecne známe, treba opatriť vysvetlivkami, lebo ináč nemá lokálne príslovie všeobecnej ceny. K sbierke patria nielen príslovia v strikt­nom smysle, ale i takzvané „letiace slovká“, stereotypné frásy a pohovorky, ako na príklad „Zhorel ako Putnok“, „Bol pod opálkou“ atd. Tam patria pomenovania vetrov, ľudové vysve­tľovania prírodných úkazov, jestli sú úsečné a nepadajú do oddelenia povier. I takéto sbieranie práca zábavná, milá a pri­tom nekonečne vážna. Kto žije medzi ľudom a má preň cit, nemal by sa jej štítiť. Žalujeme sa právne na utlačovanie, na prenasledovanie, v tomto nás nik neutlačuje, nik nám nezaka­zuje, jedine naša vlastná lien a bezmyšlienko­vitosť. Myslíme, že pár týchto riadkov postačí obživiť v tomto smere sberateľskú činnosť slo­venskú. Politický prehľad. -------25. marca. Expedícia proti Dongole je nepopulárna i v sa­mom Egypte. A v Carihrade, rozumie sa, s veľkou napnutosťou pozorujú novú fásu, do ktorej egyptská otázka dostala sa následkom dongolskej expedície. Spoliehajú sa najmä na Francúzsko. Lebo sú pre­svedčení, že Francúzsko nemôže pristúpiť k tomu, aby reservná základina egyptského dlhu bola vyna­ložená na expedíciu. Do Berlína už vrátil sa generál Werder, od kto­rého cisár Vilhelm bol poslal cárovi Nikolajovi svoju najnovšiu podobizňu. Generál doniesol cisárovi od cára vlastnoručný list. V Srbsku považuje sa za dobré znamenie, že kráľ Alexander sblížil sa s Rističom. Tak sa zdá, že Ristič bude predsedom i komisii, ktorej úlohou je vypracovanie novej ústavy. Cisár Vilhelm neodkladal s cestou do Itálie. Už je v Genui; včera došiel ta i s cisárovnou. V Londýne v úradnom časopise včera stálo, že Jeho veličenstvo Franc Jozef vymenovaný je za čest­ného plukovníka prvého gardového pluku anglického; je to totiž následok schôdzky nášho panovníka na francúzskej Riviere s anglickou královnou Viktóriou. V Kórei už začínajú sa krvavé srážky medzi národom a japonským vojskom. Kráľ je ešte vždy v ruskom poslanstve. ■ Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa ne­prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 66. „Uhorsko a jeho národnosti.“ Podáva L. Bazovský. (P o k r a čo v a n i e.) Pán barón Thorockay v druhom odseku svojej brošúry píše o „zovnútorných faktoroch povstania ná­rodnostnej myšlienky“ a o „idei horvatsko-illyrskej a panslávskej“. Tu ho straší menovite Rusko. O Pogodinovi, slávnom ruskom dejepiscovi, hovorí, že ciel jeho sdržovania sa v Uhorsku bol, aby „prešporský slo­venský ústav“ vydal ruskej vláde. „Je to zjavné“, píše, „zo zprávy Pogodinovej, ktorú práve v tejto záležitosti podal ruskému ministerstvu výučby.“ Už len dľa tejto jednej enunciácie musíme poznamenať, že študium p. Thorockayho v národnostnej otázke je rozhodne povrchné. Aspoň to nedá sa predsa mysleť, že by pán barón bol mal príležitosti nahliadnuť do aktov ruských ministerií. Mne sa ale všetko tak zdá, že on počul čosi o známych Pogodinových „Politi­ckých listoch“, a týmto dáva meno referády. Pogodin, pán barón, a iní ruskí mužovia, ktorých mená udá­vate, boli slávni učenci ruskí a nie politickí agenti. Menovaný pôvodca brošúry hladá vznik národ­nostnej myšlienky tu v reakcii, tam v akcii Ruska, zas v medzinárodnom postavení Európy, len na pravý prameň nevie alebo nechce prísť. Konečne príde rad aj na Kollárovu „Slávy Dcéru“, o ktorej hovorí perfídne: „Je to monštruósna poetica licentia Kollárových horúčkové chorých modzgov, v kto­rej so zúrivým bláznovstvom národného chauvinismu Slovanstvu vindikuje všetko...“ Tedy vy tak hovo­ríte, pane barón, o klassickom básnickom diele, ktoré má hlboký historický, etnografický a aj etický zá­klad!? Zvedavý som, ako by ste súdili, zdravo smý­­šlajúc, na pr. o najväčšom maďarskom épose Vörös­­martyho: „Zalán futása“, ktorého dej je prázdnou fantásiou utvorený a jeho historický základ je uráža­júce klamstvo. Toto už aj preto som chcel pozna­menať, aby sme si nezostali reku dlžní. Pán pôvodca brošúry v tomto druhom odseku najviac píše o Horvatsku. Podáva najviac vnútorno­­historické veci, zabúdajúc na to, že chcel písať o zo­vnútorných faktoroch, ktorými povstal illyrism. Mrzí ho, že Horváti nechcú sa spriateliť s vyrovnaním borvatsko-uhorským. Už hneď vraj r. 1871 svolaný horvatský snem revidovať chcel zák. čl. XXX. z roku 1868. Lónyayovský kabinet doviedol to ta, že tento snem po jednom zasadnutí bol rozpustený a voľby vypísané na druhý. Tu sa ale stalo, že zo 75 vyvo­lených vyslancov 50 patrilo k protimaďarskej strane. Keď roku 1871 otvárali záhrebskú universitu, Hor­váti zjavne demonštrovali proti maďarskej štátnej idei. „Tie tmavé obavy, ktoré každý vážny vlastenec prechováva oproti vývinu horvatských vecí, boly v naj­bližšom čase udalosťami záhrebskými počas kráľovej návštevy s punktu na punkt ospravedlnené.“ Logika by to vyžadovala a aj každý čitateľ bro­šúry p. Thorockayho by to čakal, aby, keďže zaoberá sa so zovnútornými faktormi povstania národnostnej myšlienky, poukázal aj na vnútorné príčiny, pre ktoré národnostná myšlienka povstala. Poukázania na tieto vnútorné príčiny a ešte väčšmi analysovania týchže boja sa terajší povrchní a zlomyseľní maďarskí poli­­tikovia vôbec, lebo dobre vedia, že jestli by sa tu chceli brániť oproti nám, ostrie zbrane by sa proti nim obrátilo. Najpohodlnejšia vec je potom, pravda, kričať o agitácii, ruských rubľoch, irredentisme, ligách atd. Takto pokračujú najvýznamnejší politikovia ma­ďarskí! Čo máme potom a môžeme očakávať od Tho­­rockayovcov, Kostenszkých a našich hornovidieckych havkáčov, ktorých veľmi poctíme, keď ich čo len po­litickými kibicmi pomenujeme!? V treťom odseku písané je o vnútorných ele­mentoch vyvíňovania sa národnostných myšlienok: cirkev a štát. Píše o tom, v čom mu ináčej za pravdu dáme, že ako mnoho robí ohľadom assimilácie viacej ná­rodov spoločné náboženstvo, cirkevné národy; že cestou cirkve a náboženstva najlepšie možno konso­lidovať štát, ako to vidíme vraj v Rusku u Ruri­­kovcov, a v Anglicku, kde spojítkom medzi trónom a národom je cirkev. Nuž hovorím, že p. barónovi Thorockaymu tu za pravdu dáme; ale to je — mierne rečeno — ne­slýchaná naivnosť, keď on čo len z ďaleka môže mysleť na to, aby v Uhorsku prešlo všetko na jedno náboženstvo. To nemyslím, žeby pán barón na terajšiu tuho sa u nás rozširujúcu židovskú propagandu my­slel. — Ináčej môžeme vás ubezpečiť, pane barónu, že Uhorsko tak jednorečové, ako aj jednoho nábo­ženstva len vtedy bude, keď sa to proroctvo Svätého písma splní, že bude „jeden ovčínec a jeden pastier.“ Ohľadom cirkevno-národných bojov našich je p. Thorockay úplne neorientovaný. Podáva síce jedno­­druhé aj z týchto, no to práve svedčí o pravdivosti i tu povedaných slov. Podám v úplnom znení, čo tu hovorí pôvodca, nech každý utvorí si mienku, ako j študuje p. Thorockay tú otázku, na poli ktorej sa chce vyznačiť a karrier u spraviť. „Idey Kollárove nemeškaly ovocie donášať aj na poli cirkevnej autonómie. Známo je, že borba pan­slávskych snáh oproti maďarčeniu v 40. rokoch ako silno bola podporovaná so strany národnostných ve­riacich v evanjelickej augsburgského vyzn. cirkvi. — Zlopovestný rekurs báčanských panslávov k Jeho Veličenstvu, aby maďarská reč bola z cirkevných shromaždení vytvorená, ktorého hnutia vodcom bol notórny pansláv Stehlo z Petrovca, — onedlho ešte väčšie nepokoje zapríčinil.“ Týmto je úplne vyčerpané to, čo pán Thorockay o cirkevných borbách evanjelických Slovákov pred rokom 1848 a iste aj po ňom vie. O níreďházskej maďarisácii a zakročení Jozefiho oproti tejto; o Za­­yovských unionistických snahách a zmarení týchto následkom zdarného účinkovania zvlášť dra Hur­­bana (vidz jeho spis: „Únia!“), o tom všetkom on pražiadnej známosti nemá. Skúmajúc cestou tlače na nás robené nápady, musíme pozorovať, že dejú sa ony dľa istej šablóny. Thébus, Kostenszký, Thorockay et tuti quanti, keď píšu o nás, ani čo by len hotové blanquetty vypĺňali, jeden menej, druhý viac brízganiny vpíšuc na prázdne miesta. Pansláv, Kollár, Rusi, evanjelická cirkev sú im basisom, blanquettou; toto potom naťahuje každý dľa svojho spôsobu. — Aj p. Thorockay, ako vidíme, začal napádať evanj. cirkev. Ale ako začal, tak aj hneď prestal. Pán Thorockay možno, že aj pri ta­kýchto známosťach postúpi a že v národnostnom od­delení sa mu vysoké postavenie dostane za údel, — ale pod jeho vedením a pri takejto známosti, pri takomto študiume národnostných pomerov a ich prä­­cedencií riešenie národnostnej otázky darmo budú

Next