Národnie Noviny, júl-september 1896 (XXVII/144-219)
1896-09-11 / nr. 203
V ychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: aa celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... 8 zl. aa štvrť roka................... 4 zl. do cudzozemska: aa celý rok...................... 22 zl. .................... ........................ - ■■- -........ - -------- ------ ' ----------------------------------------------------------------------------------------------------------H.ed.a>ls:oia, ad.mlniatrá.ola a expedícia v Turč. Sv. Martine. Ročník XXVII. Piatok, 11. septembra 1896. OMMMtwiwr!iii«Tni»|MUiWi»ni nag^waa—g—mmmém————a«B———u Hrubé jašenie. V Pešti už pár mesiacov je módou byť hodne nenormálnym. Keby Shakespeare žil a Hamleta básnil teraz, neposielal by dánskeho princa do Angiié, do zeme spleenu, aby mu tam nebolo poznať natrhlosf, ale poslal by ho do Pešti. Medzi rozličné kongressy, časťou veľmi kuriósne, kongressy kominárov, prištipkárov a možno i lapikurkárov, vpadol i kongress takzvaných kultúrnych spolkov. My sme popredku vedeli, že ked side sa toľko štréberov, renegátov, šovinistov, krajových tyránkov, ideologov a fanatikov, kongress bude jedným z naj kostrbatej ších, najkuriósnejších; ale že to bude orgia divokých nesmyslov, obraz ľudských umstvených i mravných perver8Ít, to sme predsa nemysleli. Dobre vieme, čo sú „kultúrne“ spolky. Sú nepravidelné voje na výboj, na nápad do cudzej vlastnosti. To je macľaritátorská guerilla, pomáhajúca riadnemu vojsku macfarisujúcich úradníkov. „Emka“ a „Femka“ sú flibustierske čaty, na zabieranie národného poľa ostatným nemaďarským národom. Nič dobrého sme nečakali na spojenom manévri peštianskom. No všetky očakávania prevýšili. Nie ohnivé j jazyky boly na hlavách femkistov, ba ani mu-! štom neboli zpití, ale akýmsi šovinistickým fúzióm, zapríčiňujúcim delirium, už nie drobné, ale hrubé jašenie. Ďalej nemožno v šovinistickom opojení. Dosiahli končiar pyramídy. „Nechceme potlačiť nemadarské jazyky, ked len bude všetko pomadarčené a pražiadneho miesta nebude pre iný jazyk, než madarský. Nechceme potlačiť iné kultúry, ked len krajina bude jednoliata, madarská, s madarskou kultúrou, s maďarským patriotismom, s maďarským cítením. S našou vyššou kultúrou, staršou vzdelanosťou musíme znemožniť iné, ale zato sme liberáli a nikoho nepotlačujeme. My chceme len národnú jednotu (nemzeti egység, Apponyi), perse maďarskú. Madarská kultúra nech podmaňuje (hódítson), sjednocuje (egyesítsen), do jednoho sprešúva (tömöritsen), teda jedným slovom, nech ona všetky ostatné vyhubí. To sú slová Apponyiho. Ešte i jednu dušu národuú máme mať všetci (egységes nemzeti lélek).“ Každý nám uzná, a kto prečíta reči na kongresse povedané, presvedčí sa, že neprepíname, ked nazývame tak menované „ kultúrne“ spolky neregulárnymi čatami, guerillou, sobratou na vpád do cudzej vlastnosti. Ony idú priamo a bez okolkov na smadarisovanie celej krajiny, na vyky noženie vzdelanosti našej národnej, jazyka nášho milého, a preto otvorene povieme pred svetom i Bohom naším, to sú naši vrahovia, idúci na naše bezživotie, vrahovia takí, ako boli Tatári alebo Turci, len že nevraždia telá, ale ducha, neberú majetky telesné, ale majetky duchovné, drahocenné a nenahraditeľné! čo je plátno človeku, keby celý svet získal, ale dušu svoju by zahubil!! čo je nám plátno, keby nám dali j všetky blahá pozemské a lichotili by telu nášmu, ked nám odoberú dušu, našu národnosť, náš jazyk, náš národný byt, našu osobnosť?? • Uznávajúc drahocennosť národnosti, sladkosť ( rodného, materinského jazyka, možnosť vzdelania j len rodnou rečou, hovoriac: „A Dacionalismus: oly szent dolog, mint a virtus és dicsőség sze-j retete“ (národnosť je tak svätá vec, ako láska: ku cnosti a sláve); hovoriac: kliatba na toho, kto nehovorí materinskou rečou a hanbí sa za ňu; všetko toto vyznávajúc pred svetom, podržujú tieto sväté idey len pre seba, len pre Madarov, pre maďarskú národnosť, iným to odobierajú, pluky vysielajú, aby odobrali nám i národnosť, i jazyk, i vzdelanie! Poneváč tedy vedia, čo znamená národnosť, jazyk, vzdelauie na národnom základe, a nebo i peklo búria, aby nám odobrali tieto dobrá, hrešia zúmyseľne, páchajú hriech proti Duchu svätému, ktorý nenachádza odpustenia, alebo sú bezpríčetní, chmeľom opojení tak, že nevedia, čo robis. Lož je, že oni chcú len naučiť maďarčine; odhliadnuc od toho, že celý národ, milliony nemožno naučiť druhému jazyku, s tým uaučovaním ide paralellne postulát odhodiť materčinu! Yzdelancovi prosto zakazujú upotrebiť svoj jazyk. Madarisácia nenie vynaučovanie maďarskému jazyku, ale je ničenie ma! terského! Nuž či nás nebolí, ked rris režú, či len Madara bolelo ? či my nemáme srdcia, ktorými milujeme svoje? či je to uctenie našej národnosti, ked nás násilenstvom, rozkazom, bajonettom a ohyzdným tyranstvom chcete prebabrať na Madarov a všetko nám vziať, pošpiniť, zahnusiť, čo sami tak vysoko ceníte? Že nás nepotlačujete? Väčšej lže nevymyslí ani čertova stará mať na dne jazerného pekla! Kto to povie, je Mr, pred Bohom a svetom Mr a nešľachetník, Ananiáš! Ved váš kongress nemá iného ideálu, ako rozšíriť maďarčinu na úkor a na zkazu slovenčiny, slovenčinu vytisnút, znemožniť! Ved zakazujete deťom hovoriť rečou materinskou pod pokutou pohanenia, hanby a uuíženia. Ved surovo napádajú úrady stránku, po slovensky prichádzajúcu za dielom. Ved nám už dýchať nedávate. Celý váš kongress je nezákonným revolucionárskym prečinom, lebo zúri proti donesenému, v platnosti stávajúcemu zákonu z roku 1868. Ale vám ho nezakázali. V tom je už taký prepych, taká ľubovôľa, že sama volala by do neba, keby sme i my mlčali. Že kultúrny pohyb! Nikdy nebolo väčšej nepravdy. Antikultúrny barbar je, kto ničí organismy, šliape tisíce rokov rozvíjajúci, autochtonoý, svätý jazyk náš a rve ho deťom našim z nevinných úst. Kto že nám povie, prečo práve teraz tak zúria, majúc všetko v rukách? Kto že protiví sa dnes? Koho boja sa? Čo ich núti k tarantelle a vháňa temer do psychickej choroby? Nevieme. Ale úkazy psychopatie sú tu. My stojíme stále, pevne na žulovej postati svojich národných práv, ná vekovom podstavci večnej pravdy a hľadíme ticho na bosorácky sabat, na čudnú, absurdnú noc Valpurgy na brehoch nášho Dunaja. Iíe/.iuemié dopisj prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Keťraukovaué listy sa ne prijímajú. ® Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Číslo 203. Politický prehľad. -------10. septembra. Cár a carica oddychujú v Dánii, v Kodani, kde už čakala ich carica vdova Mária Feodorovna. Akosi vznikol chýr, že na svojej zpiatočnej ceste cár Nikolaj ešte predsa i v Berlíne navštívi nemeckého cisára; ale dementujú ho už zo samého Berlína, ako bezzákladný. Manévre nemeckej armády v Sliezsku včera sa skončily. Chvála Lobanova. Pred históriou slabou stránkou nebohého Lobanova bude jeho pomer k Rakúsko- Uhorsku. Najmä kým Rakúsko-Uhorsko hubí Bosnu a Hercegovinu, nedobre znejú chvály, vynášané vo Viedni ruskému ministrovi inostranných diel. „Smrť kňaza Lobanova — rozprával cestujúcemu Rusovi vo Viedni jeden z odborných náčelníkov v ministerstve inostranných diel — pre nás je velkým žiaľom. My sme poznali a milovali nebohého. Milovali sme ho ako veľmi milého človeka, ktorý dobre poznal Austriu a bol s ňou sviazaný trinásťročným prebývaním na stanici ruského posla. Ctili sme ho pre jeho neobyčajný štátnický um a prenikavosť. Lobanov bol diplomatom v najlepšom smysle tohto slova. Nikto nevedel s takým podivuhodným taktom vychodiť i z najťažšieho položenia, ako on. Ked kňaza Lobanova-Rostovského vymenovali za ministra inostranných diel, my boli sme presvedčení, že od toho dňa počnúc medzi Ruskom a Austriou nielen nemožné je rozpadnutie, lež naopak, vzájomné ich pomery musia sa staf priateľskejšími. Politika kňaza Lobanova bola široká, všetko zahrňujúca a smelá Naraz a s úspechom riešil ohromné úlohy vašej ríše na ďalekom Východe a udržoval v Turecku také položenie, pri ktorom nebolo blízkeho nebezpečenstva. Konať takú úlohu bolo len pre muža, majúceho veľký štátnický um a ešte väčší politický takt. Tieto dve vlastnosti mal váš minister vo vysokom stupni. Keby mu bolo súdeno dlhšie žiť, Europa bola by videla ešte mnoho výsledkov jeho širokej a smierlivej činnosti. Smrt kňaza Lobanova je veľkou ztratou pre Rusko. Veľkou ztratou je i pre celú Európu, pre Austriu však obzvláštne. Pri poslednom svojom prebývaní vo Viedni váš minister obzvláštne získal si našu náklonnosť, lebo všetky ťažkosti, ktoré vznikly v Turecku následkom carihradských neporiadkov, boly spoločne uvážené vo Viedni a proti nim bolo ustanoveno konat úplne jednomyseľne. Lobanov a Angličania. Angličania nie sú sentimentálni; ako na prvú zvesť o smrti Lobanova ich noviny nemohly premôcť zlosť, tak i ďalej hovoria o nebohom ruskom ministrovi ako o zlom nepriateľovi. „Standard“ bez okolkov vyslovuje, že Prozreteľnosť je milostivá Anglii a kára jej nepriateľov. Potom, prejdúc na návštevu vo Viedni, pokračuje: „Skutočne, obecenstvo chystalo sa poslúchať hymny pochvaly odvahe ministra, a miesto toho prišlo ist na pobrab. Velký Tvorca udalostí, ako vyslovil sa Gibbon, len zriedka dokázal tak zjavne všetku márnosť ľudských zámyslov a mizernost ľudského rozumu... Rusku bude nie ľahko najst ministra, ktorý, zachovávajúc pravidlo zdvorilosti, tak nepriaznivé choval by sa oproti našej otčine, ako nebohý kňaz; no anglický národ je priveíkodušný a tolko dôvery prechováva k svojim vlastným silám, že nepočíta na výhody, ktoré môže mu priniesť zmiznutie veľkými spôsobnostami obdareného a bedlivého protivníka.“ Parížsky „Journal des Débats“ na to poznamenáva : „Na tento raz nemožno povedať o Angličanoch, že by sa pretvárali. Neskrývajú divokú radosť nad tým, že pominul sa im hrozný protivník. Prečítajte si všetky články anglických novín, a nenájdete ani slova sústrasti, povedaného čo len mimochodom. Naopak, všade zbadáte radosť nad tým, že sa ho zbavili, a uspokojenie, zapríčinené myšlienkou, že hlavného vinníka osihotenosti Angiié, podkopania jej politického značenia niet viac medzi živými.“ Viktor Emanuel. Korunnému princovi talianskemu zapáčilo sa na Čiernej Hore tak, že po svojom zasnúbení s kňažnou Elenou zabavil sa tam dlhšie. Cetinie bolo mu veľmi milé, na odchod ani pomyslef. Všade, kde ukázal sa princ, národ vítal ho oduševneným volaním. Kňaz Nikola, chcejúc obznámit svojho