Národnie Noviny, október-december 1896 (XXVII/220-291)
1896-10-09 / nr. 227
"Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: aa celý rok..................... 16 zl. na pol roka..................... S zl. na štvrť roka................... 4 zl. do cudzozemska: na celý rok...................... 22 zl. R.ed.aliola, administrácia a expedícia v Turč. Sv. Martine. Ročník XXVII. Piatok, 9. októbra 1896. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známyct, už dopisovateíov. Seft-aukované listy sa ne prijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr, Číslo 227. Prameň rusko-francúzskej alliancie. Telegraf priniesol nám vážnu zprávu o hodinovom konferovaní ruského cára Nikolaja II. s francúzskym ministrom zahraničných diel Hanotauxom a o tom, že rusko-francúzska alliancia je formálne zakfúčená. Ked hladíme na veliké, historické dni parížske, na vzrušenie celého národa francúzskeho, na grandiósne dôkazy národného oduševnenia nad prítomnosťou hosudara, napadá nám hladaf prameň a iniciatívu týchto sveto-historických pohybov. Takéto veci razom nevynorujú sa z Oceána, ale, ako Goethe hovorí, sú výsledniciami organicky sriadených myšlienok. Od dávnych čias Rusko holo temer prikuvané k najmocnejšiemu štátu nemeckému, Prusku. Prusko držalo sa rukami-nohami severného súseda; ked celá Europa, r. 1854—55, išla na Rusa, Prusko v poslednom okamihu poslalo domov svoje reservy a zostalo doma. Minister zahraničných diel držal velkú reč na pruskom sneme proti vojennej strane a pruský král Fridrich Vilhelm IV. prepustil vojenného ministra Bon;na a pruského posla v Londýne Bunsena doslovne preto, že zastávali politika agressívnych západných veľmocí. Ani len anglické ponúknutie Šlezvik - Holšteinu neodtrhlo Prusko od ruského spojenstva. Prusko túto vernosť fruktiíikovalo úžerníckym spôsobom až po konečné pokorenie Francúzska, ktoré dakovalo, dia vlastných slov Vilhelma I., po Bohu jedine ruskému cárovi Alexandrovi II. Bismarck dosiahol všetko, čo želal, ba ešte viac než predpokladal. Prišiel moment, kde mohol zmeniť politiku ministra Steina a krála Fridricha Vilhelma IV. Berlínsky traktát bol prvou etapou zmenenej nemeckej politiky voči Rusku. No ani úder, nanesený Rusku hlavne prispením bezohľadného, tvrdého Bismarcka, nesklátil Rusko a Alexandra II. v tradicionálnej, germánstvu priaznivej politike zahraničnej. Obrat stal sa až pod cárom Alexandrom III., nie náhlo, ale dľa spomenutého pravidelného vývinu mysle a dejov, ktoré predsa len koncomkoncov zakladajú sa na niečom nehmotnom, impoderahilnom, a volia si osobu, v ktorej nachádzajú svoju inkarnáciu. Tuuto osobou bol Michail Dmitrievič Skobelev. Tu jeho lapidárny životopis: „Roku 1874 vojenný gubernátor Fergany; 1876 vydobyl Khokand; 1877 divisionný kommandant, vzal šturmom Lovču, previedol dva svetochýrne nábehy na Plevnu, nemajúce páru v histórii vojen; 1878 vzal celú tureckú Šípka-armádu v plen; 1881 vydobyl Geok-Tepe, podmanil Achal-Tepe“. To všetko, nedosiahnuc ešte štyridsiaty rok života!! Tento bojový generál ruský dňa 12. januára roku 1882 v Petrohrade pri výročnej slávuosti vydobytia Geok-Tepe povedal reč, ktorá potriasla Europou. čo takého povedal? Vari niečo nového? Ruskí myslitelia, slavianski myslitelia dávno to samé povedali inými slovami. Hovoril o sympatii k potlačeným slavianskym národom, o súr nosti, aby Rusko povedome chytilo sa historickej missie svojej. Jedným slovom, boly to slavianske slová v ústach muža činu, herosa na krvavom brannom poli. Toho samého roku dňa 18. februára v Paríži podal Skobelev ďalší kommentár k svojej petrohradskej reči, ktorý už priamo omámil europejskú žurnalistiku. Jestli zúrila po toaste geok-tepskom, teda po parížskej reči prešla do deliriumu nenávisti, hnevu, zlosti, hrozieb a nebývalého špintania. V Paríži žijúci Srbi oddali generálovi Skobelevovi adressu oddanosti, úcty a obdivu. Skobelev pri tejto príležitosti ukázal rovno, otvorene na nepriateľa! On poukázal, že borba Slaviaustva s Nemectvom je nevyhnutná. A potom k spolupracovníkovi francúzskeho časopisu „Voltair“ doložil doslovne: „Áno, ja som povedal, že je Nemecko naším nepriateľom a ja to opakujem. Áno, ja verím, že blaho leží v spojení všetkých Slavianov — s Francúzskom. Na tom treba pracovať; my musíme uviest europejskú rovnováhu. Skoro bude tu len jedna moc: Nemecko.. Ja dúfam na riešenie, aké túžobne očakávam; dúfam menovite na spojenie Francúzov a Slavianov; dúfam na rusko-francúzsku allianciu.“ Tak nehovoril dosial žiaden ruský politik. Tu je prameň, tu je prvé myšlienkové embryo rusko-francúzskej shody, ked ešte rusko-nemecké priateľstvo stálo „thurmhoch“ dľa slov samého Bismarcka. Myslím, že to nepotrebuje dôkazu. Myšlienka Skobeleva dochádza v našich dňoch svojho splnenia, myšlienka, ktorej obeťou stal sa Skobelev dňa 7. júla roku 1882 v Moskve. Teraz, ked umom, pevnotou a nezlomným charakterom Alexandra III. z embrya povstalo zdravé dieťa, rastúce nie rokami, ale dňami v silného junáka, ako vybájily povesti naše o Valibukovi, teraz, ked syn predčasnou smrťou otcovou povolaný na zlatý prestol, v srdci Francie krásnej, v ozdobenom, ako nevesta, Paríži, bije poslednú pečať na smluvu dvoch velikých národov, rozpomínať sa na bieleho generála je skutkom slavianskej piety. Večná a slávna pamäť velikému hérosovi, velikému a geniálnemu mysliteľovi a, čo je najvážnejšie, najčírejšiemu Slavianovi nášho stoletia! Dňa 8. oktobra 1896. Svetozár Húrban Vajanský. zprávy, že v stredu, v druhý deň svojej návštevy^ cár mal dlhú poradu s Hanotauxom, francúzskym ministrom inostranných diel, a hneď potom že Hanotaux tiež tak dlho, celú hodinu, radil sa so Šiškinom. A výsledok porád že je uzavrenie formálnej smluvy — teda alliancia... Uvidíme, či sa to potvrdí. Od doterajšieho spolku tuhšieho a istejšieho medzi Francúzskom a Ruskom vari ani netreba. Kráľovič Viktor Emanuel je už v Cetiní, a z Čiernej Hory šli do Ríma ministerpredseda a minister justície. To sú už kroky k svadbe. I z Paríža idú zprávy, že Anglia pristúpila k stanovisku Ruska a Francúzska v tureckej otázke. S tým súvisí vraj, že grécky kráľ, ktorý už bol na ceste do Paríža, nepôjde ďalej od Wiesbadenu a tam dočká cára Nikolaja II. Tak asi nastalo by na Východe predbežne utíšenie, Politický prehľad. -------8. oktobra. V Berlíne veľmi striehli na toasty parížske. Vo všetkých novinách vyrazilo, že, hla, ani Präsident francúzskej republiky, ani cár nepoužil v svojom toaste slova alliance. „Kölnische Zeitung“ zase dostala z parížskych toastov ten dojem, že medzi Francúzskom a Ruskom je už písaná, formálna spolková smluva; potešovala sa len tým, že ako trojčlenový spolok, tak i rusko - francúzsky je utvorený len na obranu. Pritom rečené nemecké noviny predsa vyzývaly francúzskych štátnikov, že jestli vážne chcú svetový pokoj, aby rozptýlili nedôveru, ktorá vzbudzuje sa tým, že od spolku s Ruskom francúzsky národ očakáva prinavrátenie Elsaska a Lotaringie. I mimo Berlína tak striehli však, či v parížskych toastoch bude slovo alliancia. A tu hned na to prídu Dr. Julius Grégr. čo tieto riadky píšeme, český národ pochováva svojho velkého syna a smelého bojovníka za práva českého národa, dr. Juliusa Grégra. My Slováci smútime s českým národom a kladieme na rakev jeho svieži veniec z tatranských kvetov. V borbe raz proti nepriatelom, raz v stranníckom zápase nezabúdal na slovenský národ a mnoho ráz vystupoval vo svojom mocnom liste na obranu práv našich, podporoval aj hmotne naše podniky, študentstvo, sbieral peňažné podpory pri nešťastiach, stihnuvších nás. Tak príležitosťou velkého požiaru v Martine, v časoch oravskotrenčianskeho hladu a pri iných našich biedach. I honetní protivníci politickí neujímajú mu veľké zásluhy. Pražská „Politik“, ktorá bola vo večnej borbe so stranou, ktorú viedol Grégr, píše: „S Júliusom Grégrom zmizne jedna z tých svetlých postáv, ktoré počiatkom ústavnej éry v Rakúsku počaly boj za práva nášho národa. V mladom veku postavený na čelo vodiaceho českého listu, chytil sa kola histórie posledných 35 rokov, a vložil svoj kameň do základu, na ktorom spočíva stavisko nášho politického života. S rozhodnosťou a oduševnením, ktoré vyznamenáva patriotov v rokoch šesťdesiatych, a ktoré čím dalej, tým viac mizne pri našej mladej generácii, oddal sa publicistickej činnosti a pretrpel mnohé príkoria od rakúskej vlády, mysliacej tak potlačiť český pohyb. Táto jeho žurnalistická činnosť, jeho neohroženost a hotovosť ku žertvám, práve v časoch najťažších, poistila mu čestnú pamiatku v celom národe.“ Práve v časoch najťažších! To je to hlavné! Y týchto slovách je viac povedano, než v skvelej panegyrike. Šťastný národ, ktorý má smelého, ku žertvám hotového, samého seba nešetriaceho muža práve v ten ťažký moment, ktorý, ked zamešká sa chabo, nikdy nevráti sa, a sláva mužom, ktorí nezľakli sa ťažkostí, ani žalára, ani ztraty hmotnej, a stali sa premetným kolesom, práve ked v stroji života národného nastúpil nebezpečný mrtvý punkt! Dr. Grégr patril k tým chrabrým, oduševnelým mužom! V ňom bol tuhý politický temperament, bol dar slova písaného i hovoreného, a on oboje oddal cele v službu národa. V každom národe nie mnoho je tých, ktorí vedia odhodlať sa k žertvám osobným. Dr. Julius Grégr neľakal sa príkoria a príkladná bola jeho mužná neústupnosť voči nepriatelom, ktorých ciel nebol iný, než zavedenie v Čechách stavu, aký panoval v prvej polovici tohoto stoletia: stav vymierania českého jazyka v zemiach koruny českej. Česká žurnalistika jeho iniciatívou, jeho energiou a moderným zariadením stala sa mocnou zbraňou v rukách obrancov českého národa. Pod ním zmužela,