Národnie Noviny, január-marec 1898 (XXIX/3-73)
1898-01-14 / nr. 10
Vychodia šesť ráz do týždňa. Predplatná cena: pre Uhorsko a Rakúsko: na celý rok.................... 16 zl. na pol roka.................... 8 zl. na štvrt roka.................. 4 zl. do cudzozemska: na celý rok.................... 22 zl. Ročník XXIX. Piatok, 14. januára 1898. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Jíefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 8 kr. Redaliicia, administrácia a expedícia v Turö. Sv. Martine. Číslo 10. PROTEST. Pomery v Uhorsku, utvorené vykorisťovaním štátnej moci v prospech jednej jedinej rassy, zapríčinily takú mieru nespokojnosti a rozhorčenosti medzi millionami Slavianov a Rumunov, že výkonný výbor národnostného kongressu z roku 1895 považuje za svoju povinnosť oproti vlasti a trónu vyzvať pozornosť smerodajných kruhov na tieto so štátnym blahom nesrovnávajúce sa pomery, ako i protestovať proti znásilneniu, ktoré sa so dna na deň rozmáha. V kritickom položení našej monarchie mohli by s viacerých strán odvolávať sa na údajne konsolidované pomery Uhorska. Toto je velký omyl. Keď v druhej polovici monarchie vypukol spor medzi Slavianmi a Nemcami, tam štátna moc usiluje sa vyrovnať protivy a sporu urobiť konec. V Uhorsku je ten spor medzi panujúcim, štátnou mocou ozbrojeným a v menšine sa nachodiacim plemenom a medzi národnosťami, tvoriacimi väčšinu obyvateľstva, lež vystavenými ľubovôli štátnej moci — latentný, lebo štátna moc brutálne potlačuje i tie najmenšie, v rámci ústavy zotrvávajúce pohyby národností, tak že z veľkej nespokojnosti a rozhorčenosti národností Uhorska len málo zjavov môže prísť na povrch a táto nespokojnosť, táto rozhorčenosť podobá sa tlejúcemu ohňu pod popolom, — ktorý stav je o mnoho horší, ako tamten v druhej polovici monarchie, kde spor dostáva sa na povrch. V Uhorska štátna moc ani zďaleka neusiluje sa vyrovnať protivy a urobiť konec sporu, ale naopak, tvorí nové a nové konflikty s národnosťami, ako to dokazuje najnovší návrh zákona o maďarisovaní miestnych mien. Minulo tridsať rokov od toho času, ako sa honosí Uhorsko, že má ústavu, ktorá garantuje liberálnu, štátnu samostatnosť krajiny. Národnosti Uhorska, menovite Rumuni, Slováci a Srbi, dúfali niečo celkom iného od ústavnej äry, ktorá sa otvorila pred tridsiatimi rokmi, a síce mali právo iné očakávať, lebo smerodajní uhorskí štátnici sľubovali, že národnosti obdržia všetky možné koncessie, ktoré Ln srovnať sa dajú s jednotou uhorského štátu. Prvé veľké vytrezvenie bolo stvorenie národnostného zákona roku 1868, ktorý založili na celkom iné princípy, než to mal návrh národnostného zákona, predostretý vtedy ešte v uhorskom sneme nachodivšími sa Rumunmi a Srbmi, ktorý posledný návrh popri zachovaní jednoty uhorského štátu vzal do ohľadu etnické pomery a historický vývin Uhorska a tým činom v záujme zdravého štátneho života mal byt umožnený etnický a kulturálny vývin národností. Ale i tých málo koncessií, ktoré dal národnosfam národnostný zákon z roku 1868, nebolo exekvovano a celý národnostný zákon zostal mŕtvou písmenou. Niet ani len jednoho paragrafu v národnostnom zákone, ktorý by nebola urazila štátna moc a patričné úrady, ako to navlas dokázali Rumuni a Srbi, pokým ešte dostať sa mohli do uhorského snemu. Ale pravdy, ktoré títo vyslanci na sneme hovorili, musely byt vždy viac a viac nepohodlné pre panujúce plemeno. Uhorský parlament mal predstavovať etnický celok, mal byt predstaviteľom národného štátu, a tu ďalej nemohlo obstáť, aby i národnostní vyslanci volení boli do uhorského snemu, a štátna moc postarala sa dostatočne so svojimi prostriedkami prekaziť ich vyvolenie. Tri millioňy duší počitujúci Slováci Horného Uhorska už dávno predtým neboli v stave ani len jednoho vyslanca vyvoliť do uhorského snemu, a tých niekoľko rumunských a srbských vyslancov nemohlo sa dostať viac do snemu následkom znásilnenia voličov, tak že teraz 10 millionov Nemadarov nemajú ani len jednoho jediného vyslanca na uhorskom sneme. Avšak nech nemámia cudzozemsko tým, že však volebné okresy národností zastupujú rodáci Slovákov, Srbov a Rumunov. Týchto niekoľko zastupiteľov sú známi renegáti, ktorí sa stotožňujú s panujúcim plemenom a pomáhajú pri násilníckom pokračovaní proti národnosfam. Ak sú už toto neprirodzené pomery, stupňujú sa do neuverenia tým, že vládna strana rekrutuje sa práve z volebných okresov národností, kdežto čisto maďarské volebné okresy volia zväčša opposicionálnych vyslancov. To sú také pomery, aké nemajú páru v Europe, a uhorský Parlamentarismus je nepravda, priamo karrikatúra parlamentarismu, lebo ved niet príkladu v parlamentárnom živote Európy, že by väčšina obyvateľstva krajiny, ako sú národnosti Uhorska, pociťujúce 10 millionov duší, vytvorená bola zo zastupiteľstva v parlamente. Ale ked sú národnosti vytvorené z politického života Uhorska, tak v parlamente, ako i v municípiach, ba ešte i po obciach, myslelo by sa, že nebudú im prekážať v ich kultúrnom vývine. Pred tridsiatimi rokami najprednejší štátnici Uhorska zaviazali sa osvedčením, že národnosti dostanú národnú výchovu od ľudovej školy až po universitu, a že štát k tejto výchove pomerne prispeje zo štátnych prostriedkov. Medzitým tento sľub, vzdor zákonu o národnostach, jednostranne donesenému panujúcim kmeňom, nebol zadržaný, ba štát zničil ešte i tie školy a kultúrne ústavy, ktoré si národnosti z vlastných prostriedkov založily. Slovenské gymnásia, Slovenskú Maticu násilne zrušili a ich majetok konfiškovali. Konfessionálne školy v bývalej Vojenskej Hranici, ktoré boly záštitou národnosti, premenené boly na komunálne a štátne. Ešte stávajúce konfessionálne školy u Rumunov a Srbov obmedzované sú ľubovoľnými prostriedkami štátnych škôldozorcov v najvyššom stupni, a ich osud závisí od toho, či poddávajú sa madarisačným snahám, alebo nie. V jednom meste južného Uhorska zabránili Srbom za vlastné peniaze kúpiť pozemok pre konfessionálne gymnásium. Rumuni v Aradé a Lugoši shromaždili si potrebné fondy na založenie gymnásií a obrátili sa k vláde o povolenie založiť gymnásia, ale to povolenie nedostali. Slováci chceli založiť interkonfessionálne gymnásium, ale im nedovolili sbieraf potrebné peniaze, a síce s tým dôvodením, že na slovenskom území je stredných škôl nadostač; toto posledné je síce pravda, lenže ani na jednom z jestvujúcich gymnásií neprednáša sa slovenský jazyk povinovate, ani len ako predmet vyučovania. S konfessionálnymi pomerami národností nestojí vec lepšie. Na severe Uhorska rozpúšťajú svevolne luteránske konventy Slovákov a svetských hodnostárov pozbavujú úradov, ba ešte i „kanonický zločin“ vynašli proti luteránskym Slovákom. U Rumunov a Srbov hierarchie vystavené sú vplyvu štátnej vlády v najvyššej miere. Odkedy bolo možné srbského patriarchu svevoľne pensionovaf, srbská hierarchia vystavená je neobmedzenému vplyvu uhorskej vlády a regulovanie srbskej cirkevnej autonómie je temer nemožné, preto, že protivy medzi srbskou, vláde bezpodmienečne oddanou hierarchiou a medzi srbským národným cirkevným kongressom nemožno vyrovnať. To miešanie sa do konfessionálnych pomerov Uhorska zaujalo väčšie rozmery po utvorení takzvaných cirkevno-politických zákonov. Utvorenie týchto zákonov nebola potreba pre Uhorsko, a stalo sa z cele iných príčin, než na západe Európy. V Uhorsku, ako na celom východe Európy, je konfessia spojená viac-menej s národnosťou. Oslabenie konfessie, zasahovanie štátu do nej je spolu i nápad na národnosť. A práve preto utvorili politicko cirkevné zákony, aby oslabili národnosti. Na tejto ceste kráčajúc, štátna moc v Uhorsku prišla na bod, že chce zničit všetko, čo upomínalo by, že okrem panujúceho kmeňa sú v Uhorsku ešte aj iné národy. Uhorský parlament, snemovňa vyslancov i snemovňa magnátov, prijal ochotne návrh zákona o madarisácii mien obcí. Toto je ďalší attentát na 10 millionov Nemadarov Uhorska, nový attentát na národnostuý zákon, na rovnoprávnosť všetkých národností krajiny. Mená miestne, ktoré každý od detinstva pozná v svojej materinskej reči, sú každému milé a drahé. S národným pomenovaním miestnych mien spojené sú mnohé historické rozpomienky, ktoré tvoria čiastku dejín jednotlivých národností. Väčšina miestnych mien je zároveň rečovým pokladom jednotlivých národov, sú takrečeno jeho integrujúcou čiastkou, a preto je tento návrh i attentátom na rečový poklad jednotlivých nemaďarských národov. Proti tomuto attentátu dvíha sa najvnútornejší cit všetkých Nemadarov. Hroby ich predkov, kosti ich milých malý by ležať na mieste, ktorého meno stalo sa pre nich pustým zvukom. V uhorskom parlamente prijatý návrh zákona o maďarisovaní mien obcí urobil od jednoho konca Uhorska k druhému čo najtrápnejší dojem a vyvolal najvyššie rozhorčenie u 10 millionov Nemadarov. Rumuni, Slováci, Srbi chceli vydržiavať shromaždenia a slávnostne protestovať proti tomuto najnovšiemu attentátu na ich národnosť. Ale pre národnosti niet v Uhorsku práva shromaždovania. Všetky zákonným spôsobom oznámené meetingy boly zakázané. A spôsob, akým sa to stalo, je niečo takého, čo nedá sa ani kvalifikovať. Zamýšľané shromaždenia zakázané boly poukázaním na to, že Slováci, Rumuni, Srbi, ako takí, nesmú sa shromaždovat, lebo že podobné sbromaždenie protivilo by sa jednote uhorského národa. Od tridsiatich rokov malý národnosti Uhorska všeličo pretrpef, ale že štátna moc Uhorska dovoľuje si na základe národnostného zákona a s odvolávaním sa naň tajiť oprávnenosť existencie národností, to sa dosial neprihodilo. Teda Slováci, Rumuni, Srbi nesmú sa ako takí shromaždovat, poneváč len ako členovia uhorského národa majú právo existencie! Takýmto spôsobom miesto politického uhorského národa chcú Maďarov ako genetický národ podsotif, tieto dva pochopy za identické vyhlásiť. To je neslýchané; lebo ked politický národ znamená štátnu príslušnosť, nemôže to predsa byt zamenené s genetickým národom, a je to skutočným attentátom na národy Uhorska, ked všetky majú byť nútené patriť k maďarskému genetickému národu, k panujúcemu kmeňu.