Národnie Noviny, január-marec 1921 (LII/2-69)
1921-01-13 / nr. 9
Národnic Noviny č. 9, 1921 * * i.........íl »i ni im íl nimm iiiiinm nm win mm ii ii'imiiiimniiHiiiiiBiimrnn «•■T'rtiwrnT«»*«»***««»«» 3 - Politická lyrika za hranicami.*) (Od nášho parížskeho korrešpoudenta.) Paríž, v decembri 3920. II tíerióznejšie rcýlily zvesti o pokusoch boľševického prevratu v našej republike. Západ hfadí na bolševizmus, ako na veľký svod a pravé nešťastie šlovečenstva a podľa toho úzkostlivé pozoruje boľševické prúdy v jednotlivých štátoch. O revoltách v našej republike hovorilo sa tu i na uliciach i u holičov. Ale informácia, až na chatrné, za senzáciami pachtiace plátky, bola dobrá, hoci niet po ehybnosti, že maďarská propaganda chcela vec rozfúkaí a do nebezpečného svetla postaviť, ale nepo darilo sa. Diskreditovala sa už otázkou malej dohody. Došlý zvesti o energickom potlačení podvratných elementov a mysle sa utíšily. Rezolútny krok zaimponoval, ako zaimponuje tvrdá, ale otcovsky spravedlivá päsť, ktorá si vie udržať poriadok v svojom dome. Falošne iuterpretované heslá o demokratizme, o liberalizme a humanite, ktoré sa u nás hlásajú najmä v mene „kultúrneho západu“ a pre „kultúrny západ“, tn majú obyčajne opačný účinok a to nič v kruhoch kapitalistov, alé v kru hoch duševného proletariátu, ktorý repräzentuje dušu národa a cíti silne nacionalisticky. Neimpo nuje mu lyrika o spomenutých heslách. Spoľahlivé a prajné zvesti a úsudky o nás máva — hoci nie často — Le Temps, najpovolanejší orgán v zahraničných veciach. Nie div, jeden z jeho redaktorov osobne prešiel a poznal Československo a jeho pražským korešpondentom je nám dobre známy Mr. Dominois, ktorého sme vi ^ deli v čase boľševického vpádu na čele sboru turčianskych dobrovolníkov. Dobrá informácia sa šíri i knihami. V knižných výkladoch sa často stretneš s knihami o nás; na knižnom trhu sú práce Denisa, Légera, dobrá informačná knižka Georges Rivéta o Cesko-Slovensku; v antikvariátoch sa stretneš ešte s brožúrkou Benešovou, s vydaním franko-českej ligy „Les pays Tchéqnes, Bohéme, Meravie, Silésie, Slovaquie“ s dissertaciami Pichona, Légera, Gastona Bonniéra, Paula Alléona a iných, alebo so znamenitou pro pagačnou knižočkou, ktorej pôvod mi je neznámy, a ktorá pod názvom „L s Magyars, points par eux meines“ sosbierala výroky maďarských politikov o dohode, oFiaucúzsku, o „bláznovi Wilsonovi“ atď., tak že sa maďarská politika musí z duše zhnusiť každému Francúzi vi. Na Sorbonne na verejných a veľmi navštevovaných prednáškach poučuje sa o geografii dnešnej strednej Európy. Nové vydania náučného slovníka „Larousse“, veľmi obľúbená, pre školské Studium povinná kniha A. Maleta „XIXe Siécle“ a iné príručky, z ktorých sa priemerný čitateľ informuje o našich veciach, informujú napospol správne. *) Vid 5. číslo Národných Novín z 8 januára 1921. A podivuhodne badať, ako sa známosť o nás šíri. Vedia o nás rozhodue viac, ako my doma ; vieme o Elsassku, o írsku, o Estónsku. Inad týmto j škoda lamentovať. Mňa tu v Paríži už neprekvapí, kedf mi pekár referuje o cukre, ktorý Fraueúzsko dostalo od nás, alebo, ked mi vrátna oznámi, že generál Pellé doletel od nás na aeroplane do Paríža. A ako sa Síri pozornosť a známosť, tak sa podopierajú tézy, na ktorých 3a zbudovala duešná stredná Europa. To sú piliere, akých maďarská lyrika nevyvráti. Ale lyrike, nakoľko môže škodiť v kruhoch ešte neinformovaného, alebo nedostatočne informovaného obecenstva, protiťaží sa i v náš prospech lyrikou. Výstavka Česko - slovenského ľudového umenia v Paríži, hoci mala málo reklamy, nebola bez výsledku. Sám som sa nž postretal s ľudmi, ktorí ju videli a hovorili o nej nieleu v prázdnych pochvalách, ale i s pochopením, navštívily ju úradne školy (a to mnoho znamená I), v „Ľ Illustration“ uverejnené boly z nej charakteristické obrázky, ktoré sa veľmi zamlúvaly, sprevádzané umuým článkom. I počudoval som sa, ked som už našiel v Paríži francúzsky dom, ktorého pitvorné steny zdobené boly slovenskými (a povedome slovenskými!) vzorkami a na soirée vo veľkej francúzskej spoločnosti počul som spievať „C’ est moi le vieux berger...“ (Ja som bača veľmi starý) A to je ešte nie sto rokov, o ktorých Kollár prorokoval: kroj, zvyk i zpév lidu našeho bude módným nad Seiaou... kraj dvojnásobne teší sa príchodu mládeže z kraja podobne osvobodeného. Hovoril otcovsky úprimne. Zavzuela česká hudba na klavíri i v orchestri. Umelci predných divadiel recitovali básne, medzi nimi i príležitostnú, dosť známym mladým poetom složenú,'ktorá je,;v slávnostnom programme vytlačená a v improvizovanom preklade by bola asi takto: Sťa ked si otvorí okienko mladá deva, a zore bozkajú ju svieže na líca, a sama strasie se, sťa ruží kytica, kým útly rána svit na tielka sa jej schvieva: tak národ zpod Tatier a od Vltavy kriesi sa zvaný bielym dňom veľkého poslania, čo nesúc skvosty krás, sny nočné zaháňa a národ zobúdza v obnove všetkých vecí. A národ sviežosťou chvíľ ranných oviaty svoj očarený zrak na novo obráti ku tomu, ku komu sa žiala bližšie, užšie, a v nove poznajúc svoj dobre známy zdroj, pos'ela Francúzsku raňajší pozdrav svoj a v mladých niekoľkých kus svojej veľkej duše. Toľké parády pre 20. našich štipendistov v Paríži. To je všetko lyrika, ktorej viac madarská neodolá. A ešte najnovšie Pozde v Šíedrý večer začul som s ulice študentský spev. Každodenná vec v „Quartier Latín“, ale toto nebol marš v známom tempe „ho lo, ho lo lo“. ani výkriky pomedzí, ani smiech; tlumené, akoby kostolné zvuky, potom mohutnejúce, až boly celkom zreteľné, improvizované štvorhlasné zvuky „Kde domov môj. “ Naši študenti šli so svojej slávnosti z Inštitútu des Etudes Slaves. Parížania takého študentského spevu ešte nepočuli. Ked som otvoril oblok, videl som ich z daleka a okolo nich hodný zástup, i na 200 krokov ešte pozastárali ľudia, hádajúc, čo je to. A dozvediac sa, ozývalo sa dolu ľudnatým boulevardom St Michel: Vive la Tcheco slovaquie!... Š. Krčmčry. BESEDNICA. Na hradskej ceste. (Úryvok z väčšej práce.) Napísal Martin Kukučín Prípravy tie záležaly v tom, že gazda rozkázal dohnať s poľa trupiilu: čriedu koni, robotných, to sa už rozumie. Vybral z nej, ktoré boly najsncejšie, do cesty. Mal z čoho vyberať; bolo ich okolo sto čo pod sedlo a niektoré i do chomúta. Vybral okolo pät a dvadsať; ostatné ostaly na mieste. Do nášho vozíka zapriahol dva veľké; vysoké a širokej hrudi. Boly to krásni, vranci, ani havrany. Najmä Oto, čo šiel medzi ojcia, bol kôú veľmi krásny: lisol sa ani zrkadlo, pohľadu ohnivého, ak nie divého. Jeho pár Martillo (mlatček) nebol taký pekný a súmerný, ale bol tiež veľký, hoc bol ešte mladý. Zdal sa byť o mnoho kostnatejší; nebol taký okrúhly a zdal sa byť surovejší, divejší. Iste bol veľmi netrpelivý a bezpochyby i durný. Videlo sa, že žilky mu len tak poihrávsjú od netrpelivosti. I na druhom podujatí sa robia prípravy na cestu, domáci pán vyberá sa do Punta Arenas. Zapriahol do vozíka dva koníky škoricovej farby, jednakej postavy, veľmi súmerne, pekne urastené. Majú na sebe biele fľaky a to oba na tých istých miestach; sú ako by boly jeden druhému z oka vypedly. Záprah veľmi neobyčajný, ktorý padal do očú, že kone boly pekné, párné, jeden druhému podobné; zapriahnuté sa vymmaly ešte lepšie. Hľadeli sme vysadnúť čo rýchlejšie, gazda i ja do vozíka. Kone sú vydýchnuté a či skôr mnoho Filmy tohoročného sokolského sletu pochodily po všetkých kinematografoch a dobre zachytené scény daly dosť živú predstavu o veľkoleposti sláv ností, akých ani Paríž nemá. Hodno pripomenúť, že parížsky Sokol (máme ho i tu) šiel na siet vystrojený francúzskou vládou. Iné fiimy ukazovaly krásy starej Prahy atd. Na koncertných programmoch vidno vše i meno českého autora. Popularita maliara Muchu v Paríži ešte trvá, divadlo Sáry Berahardovej je zdobené jeho freskami, jeho jemné štylizácie vídať často vo výkladoch a má i hodne epigoaov. Pri spomienke na Česko-Slovensko často sa cituje pražský protest proti odtrhnutiu Alsasska a Lotringska od Francúzska 187 i, a v muzeume Viktora Huga na veľmi vidnom mieste zavesený je krásny kovový veniec, ktorý venovalo oslávencovi pri príležitosti jeho jubilea mesto Praha. Takýchto momentov by sa dal zaznačiť celý rad. Je to lyrika, ktorá dostatočne protsfaží nálade, čo sa robí za „hrdý, rytiersky národ“, ako menujú Maďarov ešte i spomenuté čláoky v Revue des deux Mondes, hoci cítiť, že pri tých slovách už pero pisateľa akosi váhalo. Ale ešte niečo z posledných dní. Prel pár týždňami prišiel nový transport česko-slovenských Študentov štipendistov do Paríža a univerzita si nemehla odpustiť, že ich nebola na stanici privítať. Napraviť cbvbu, uuiversitná rada sriadila slávnostný večer na počesť našich študentov. Slávnostný večer pri veľkej účasti obecenstva a za ním banket. Na slávnosti rečnil predseda universitnej rady, on, rodom Alsasan, ked pomyslí na svoj osvobodený mesiacov čo neboly priahané; nie div, že sú netrpelivé & šantovné. Vysaduvanie na takýto vozík je temer ako akrobatický výkon: môžeš pri ňom veľmi ľahko poštekliť koňa, môžeš prituho na prieť na ojcia a čert nespí; kone sa zduria a môžu ťa rozosiať po kampe alebo hodiť niekde do garádu. Krem toho, ak sa neobbodíš chytro, taký Martillo neni veľmi súci na dlhé čakanie a môže trhnúť prv, než mu príde dovolenie s vyššieho miesta, s kozlíka totiž. No len toľko môžem povedať, že všetka predvídavosť nám mnoho neosožila. Martillovi sa zdalo, že to vysaduvanie predsa je len prizdĺhavé: fŕkal, premínal sa na mieste a i metal sa sem a tam. To kým sme nevysad i a aeusalašili sa ako svedčí. A ked sme uz boli hotoví, len rušať, tu sa on, len tak zo žartu, postavil na zadné nohy, temer kolmo, a urobil ohromný skok napred. Oto sa dal za ním viac z prinúteuosti, lebo po prvých krokoch zastal, vidiac, že sa zle robí A stalo sa zle, Martillo potrhal pobočky. . Taká reparácia na šťastie nevyžaduje mnoho času, ani veľkého majvterstval íabance boly na porudzi a nimi sa posväzovalo a poprifahovalo čo bolo roztrhnuté a popustené. My vysadli znova na naše miesto a sám pán druhého podniku chytil Marti 11a za úzdu, aby zas nevyparatil niečo, ako prvý. I Martilla napokon prenikla vdačnosť za veľkú česť, ktorú mu preukázal pán statkár, ponížiac sa mu za pohoniča a vodiča a nám ešte väčšiu, obsluhujúc nás na tento spôsob. Dosť na tom, že bol Martillo pokojnejší a my sa vyviezli zo dvora už bez škody a nehody. Ked sme vyšli na hradskú, gazda mal ešte niečo povedať pánovi druhého podujatia, možno odkázať svojim ľudom niečo v Punta Arenas. ZaBývalou maďarskou »kultúrou« zdeptaná duša slovenského národa stala sa žírnou pôdou povojenných nerestí. Neslýchanou bezočivosťou páchané krádeže, zákerné napadnutia, vraždy sa tak často opakujú, ako nikdy predtým. Obyčajne nep< chytaní páchatelia, otrčiac figu bezpečnostným orgánom, veselo pokračujú vo svojich výčinoch. Takto vzniklá všeobecná neistota účinkuje — isteže nie dobre — i na samý ľud. Četníctvo je proti vý stredným živlom pr.iiš malomocné. Všade v našom verejnom živote zavládla byrokracia, nuž zasiahla i do četnlc ych kasární; četníctvo prestalo byť disciplinovanou u-.tanovizŕ ou vojenskou, ale stalo sa pobodlnou občianskou. Ked i nemienim divosť bývalej maďarskej žandarmerie propagovať, jednako musím uznať, že úroveň spôsobnosti nášho četníctva na poli policajnom ešte ani zďaleka ne dosiahla stupňa potrebnej dokonalosti. Tu treba v prvom rade reorganizovať četníctvo, ktoré týmto stali sme tedy zas pri vozíku so záprahom rysavých koníkov. Naše kone držali sa dost ticho pritom. No práve v torn prehrmela popri ná3 celá trupilla, čo bola vydelená do cesty s nami. Zem zdndnela pod ich kopytami v divom výcvale. Za nimi Keko na výtečnom koni; on je ich kazárom a honičom. Preletel i on popri nás, sťa-vidina, triefae za nimi. Keď sa trupilla vyhrnula na hradskú, rozišly sa kone každý svojou stranou. Boly by sa rozpŕchly, ktorý nadol, ktorý nahor, utvoria^ veľkolepý vejár, ktorý chcel pod chvíľou rásť a roz tvárať sa do nekonečna. No Keko ua svojom pejovi obišiel tú neriadau čriedu na okolo, pukajúc tatarčekbm Dad hlavou. Jeho kôň dokázal, že hoci má jazdca nosiť, lepšie viáíze cválať než oni svobodní. Letel ani vo víchre okolo nich, kým ich nesohnal dovedna a nenapravil hradskou do hora. iK^ko ša držal pevne v sedle; rožky jeho čiernej šatočky, čo nosí okolo hrdla, plávajú mu vodorovne popri ušiach, tak ako pstruh, ked šibe proti prúdu, švihajúc chvostom. Keko krúti tatarcom nad hla vou, pukajúc sťa by strieľal z pištole, kým kone nevzaly rovnú čiaru, letiac v jednej hŕbe hore cestou. Pekuý pohľad je na takú tlupu koní, letiacich vo výcval až zem dudnie a zdá sa otriasať pod ich kopytami. Medzi týmto kŕdlom divne sa vynímajú dva mocné kone, obťažené našou batožinou, ktorá im visí s oboch strán po bokoch, priviazaná o sedlo, k tomu cieľu prispôsobené. Je popriväzovaná žin! kami, vedenými krížom-krážom, ako ked drotár stiahne rozpukaný hrniec s-ojuni drôtmi. Závažie nedovoľuje cválať koňom ako by im bolo najpohodlnejšie Zaberajú dlhočizným krokom, majúc chrbát hodne prehnutý, držiac nohy čosi rozšírené, iste aby neztratily rovnováhu. Batožina je síce tuh Naprávať I