Nedeľná Pravda, júl-september 1975 (VIII/27-39)
1975-07-04 / No. 27
Učiteľka z Už dbbrú chvíľu držím v ruke pero a úporne premýšľam ako začať, a predsa nie a nie položiť prvé riadky na papier. V duchu sa pohoršujem sama nad sebou — chcem písať o učiteľke, ktorá je omnoho viac ako učiteľka, o žene, ktorej sa stalo povolanie súčasťou života a v ktorom nachádza vždy nové a nové možnosti sebarealizácie. Ale v tom je to asi, že čím väčšmi si uvedomujem krásny a bohatý život dnes už takmer šesťdesiatročnej učiteľky Márie Bosákovej z partizánskej obce Prašník v Trnavskom okrese, tým. viac mi úcta k tejto žene zväzuje ruky. Učiteľka Mária Bosákové, ktorá za katedrou stála 38 rokov, odchádza na zaslúžený odpočinok. Co všetko tomuto odchodu predchádzalo? — Ked som v roku 1937 dostala umiestenku na Prašník, priznám sa, že som nebola nadšená. Stále som mala pred očami svoje rodné Turčianske Teplice. No postupne, aiko som sa zoznamovala s deťmi, ich Rodičmi a všetkým tým pracovitým ľudom z kopaníc, začala som si privykať. A privykla som nadobro... — spomína. Na kopaniciach našla svoj druhý domov. Tu sa neskoršie vydala za učiteťa — komunistu Štefana Bosáka a tu sa narodila aj jej jediná dcéra Štefka, ktorá je lekárkou v piešťanskej nemocnici. Teraz, práve tak ako pred desiatkami rokov, učí deti robiť prvé kročky nielen v škole, ale i v každodennom živote. Učí spolu dva ročníky, deti z Prašníka i z 22 priľahlých osád a kopaníc. Ab* aj napriek sťaženým podmienkam, dosahuje pri výučbe pozoruhodné výsledky. Desiatky a desiatky vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorým práve ona dala základy, sú toho najlepším dôkazom. Základy sú to pevné. Učiteľka Bosákova sa drží osvedčenej metódy — zaujíma sa o každého žiaka aj ked opustí lavice prašníekej školy a prejde do vyšších ročníkov ZDŠ vo Vŕbovom; vytrvalo sleduje jeho napredovanie, poradí, pomôže. Má krásnu vlastnosť — pomáha všade tam, kde to najviac treba. Pomohla aj malej počernej Danke B. dievčatku cigánskeho pôvodu. .. Už v prvej triede vybadala, že Danka je bystrá a učenlivá. Ale zistila aij t», že podmienky pre další vývoj nemá primerané. Čo robiť? Nechala Dánku v škole aj po vyučovaní, aby si mohla nerušene vypracovať domáce úlohy a neraz jej i znova vysvetlila látku. Nezabudla na ňu aj ked postúpila do vyššieho ročníka vo Vŕbovom. V deviatom ročníku Danka prejavila záujem o zdravotnícku školu. A jej dávna učiteľka ju podporovala, dokonca sama vypísala prihlášku. Po úspešných prijímacích skúškach Danka šla na štúdiá do Tmavý — do zdravotníckej školy a internátu. No pravda, Internátu... Ale či mohla ísť do internátu a nemať ani najnutnejšie potreby? Opäť pomohla — učiteľka. To ona sa dala do styku so všetkými spoločenskými organizáciami v obci, aby Danke pomohli. Korunka ku korunke a Danka — počnúc od zubnej kefky — dostáva všetko, čo potrebuje dnešné mladé moderné dievča. Len ťažko možno opísať jej hlboké dojatie a radosť. Ani tým sa však starostlivosť o Dánku nekončila. Učiteľka si uvedomila, že najmä teraz — Danke nedávno zomrela mama — dfevča musí cítit nad sebou ochrannú ruku a musí mať niekoho, kto o ňu bude prejavovať úprimný záujem. Preto aj na ZRPŠ do Trnavy prichádzala ona, v prípade, že nemohla, ochotne ju zastúpila členka výboru SZŽ v obci súdružka Miklášová. No nielen ony dve, ale vani celá dedina prežívala každý Dankin úspech, či nezdar. Hankine maturitné skúšky akoby boli aj maturitami starostlivej a obetavej učiteľky. Šťastne a spokojne si vydýchla, ked Danka ako zdravotná sestra nastúpila v novej nemocnici na Kramároch. A Danka? Na svoju učiteľku nezabúda; bola prvým hosťom aj na jej svadbe. Ba nielen ona, ale aj mnohé ďalšie ženy — členky SZŽ z Prašníka ... Ešte o mnohých príkladných činoch M. Bosákovej by sa dalo hovoriť; trebárs o tom, ako za vojny spolu s manželom tlačila letáky, ako pre partizánov zabezpe čovaila zdravotnícky materiál, ako v školskom byte ukrývala a ošetrovala ranených partizánov, ako tŕpla a slrachovaila sa o ich životy. Dalo by sa hovoriť aj o bototej mimoškolskej činnosti v spoločenských orgnizáciáeh. v ktorých zastáva rôzne funkcie, alebo o tom, ako pod jej vedením miestni ochotníci naštudovali nejedno divadelné predsta venie... A preto nemožno inak, ako povedať: Mária Bosákové, učiteľka z partizánskej obce Prašník, je krásny » vzácny človek. Generácie, ktoré odchovala, si budú na ňu s láskou spomínať! E. STANOVÁ Manželka bez slova odišla do vedľajšej izby. Synova posteľ zostala celú noc prázdna. Vrátila sa k mužovi. — Vôbec neprišiel, — povedala žena s plačom. — Nemusel si ho... — no hlas sa jej zlomil a vetu nedokončila. Chcéla povedaí, že nemusel syna udrieť. — Tuším nemusel, — pritakal chlap už živšie a posmutneným tónom, lebo ho celá vec, najmä ked vzala takýto koniec, začala mrziet. — Dal som sa strhnúť, — pokračoval ľútostivo. — Zmizlo mi stokorunáčka, fláka sa po večeroch ktovie s kým, raz z neho cítiť pálenku, inokedy cigarety, ja drhnem a synáčik si cmúľa sparty. Nič z neho nebude, jednoducho nemá cieľ, nerád o nie* čo zápasí. Taký parazit je to ... — Noci sú chladné, — začala smokliť žena, — a nevial si kožuch a nemá ani teplú bielizeň. Nachladne. Alebo si nebodaj niečo urobil! Žene sa od strachu rozšírili oči. — Zavolám bezpečnost, — povedala rozhodne-Muž sa už celkom prebral a spánok ho načisto prešiel. Podišiel k oknu a vytiahol rolety. Ako sa pozrel von oknom tvár mu zažiarila a nástojčivým hlasom zavolal ženu: — Nikde nemusíš volať. Pod sa len pozrieť. Na trávniku, rovno pred ich domom sa vyvaloval na rannom slnku ich blonďavý synáčik so špinavým čiernym dievčiskom. Dievča vybralo z papierového vrecka obložené chlebíčky, ponúklo ho a obaja sa začali pred ich oknami provokatívne napchávať. — Tuším sa ten chlapec predsa len nestratí vo svete, — zafilozofoval muž. — Prepadnem sa od hanby, ked si pomyslím, že sa na nich práve tak, ako my, dívajú všetci susedia, — povedala žena. No v spálni už zavládol pokoj a mier. ŠTEFAN VEĽAS FEJTÖN Synáčik V manželskej spálni bolo íaiwé ticho. Zena vzdychala a prehadzovala sa na posteli. Napokon vstala. — Co nespíš? halabuStš? ozval sa muž ospalým hlasom, — bo — Tam na vás niekto kričí! Z OHLASOV NA ČLÁNKY Bojová cesta V štyroch pokračovaniach za sebou mali čitatelia Nedeľnej Pravdy možnosť čítať spomienky súdruha B. Bražinu Bojová cesta. Mnohé z toho, čo autor uvádza, už síce nie je čitateľom neznáme, súdruh Bražina však do toho vnáša svoje osobné zážitky i videnia vecí. Patrí mu za to vďaka, pretože obohatil a v detailoch vari aj dokreslil túto slávnu epopeju bojov za našu slobodu, i socialistický dnešok. Osobitne si treba ceniť fotografie, ktorými bol seriál ilustrovaný — autorom niektorých z nich bol Hrdina ZSSR Otakar Jaroš, ktorý padol pri obrane Sokolova. Zaujímavá je história filmu, na ktorý O. Jaroš obrázky exponoval: dlhé roky bol úschov vatný, prežil desiatky „siťahovačiek“ a až v roku 1973 po prvý raz niektoré z nich vyvolali a vystavili v Malej galérii v Bratislave. Nuž teda. aj týmto sa publikovanie spomienok B. Bražinu stalo naozaj záslužným činom. J. SVlTEK, Bratislava □ □ □ Súdruha B. Bražinu, majore ČSEA v zálohe mal som možnosť s pozná f pred niekoľkými mesiacmi ako mladý príslušník ČSEA. V našom útvare je veľmi dobre známy. Rád prichádza medzi nás vojakov — zväzákov a rozpráe va nám o bojoch príslušníkov I. čs. armádneho zboru v ZSSR za našu slobodu. Každý jeho príhovor je neopakovateľným zážitkom a zanecháva v nás nezabudnuteľné dojmy. Na nás, zväzákov — mladých príslušníkov armády osobitne hlboko pôsobí veľká skromnosť, pritom však ohromná sila vlastenectva a rozprávačský talent súdruha Bražinu. O jeho skromnosti svedčí aj táto príhoda. Pri príležitosti jeho šesťdesiatych narodenín sme mu v mene celého útvaru odovzdali vecný dar — a on sa poďakoval slovami: „Škoda, že sa o dar nemôžem podeliť s oiojimi spolubojovníkmi, kobrí sa nedožili našej slobody. Prijímam ho, avšak nielen za seba, ale aj za nich všetkých.“ Veľmi si cením skutočnosť, že Nedeľná Pravda uves rejnila spomienky takého skromného, vzácneho človeka, akým súdruh Bernard Bražina bezpochyby je. voj. VLADIMÍR MEZENCEV VO 3853, Bratislava — vydáva Ústredný výbor KSS. Šéfredaktor: Bohuš Trávniček, vedúci redaktor Štefan Záber, tel. 537 60. Redakcia: 893 39 Bratislava I., Štúrovo 4. teleánno ústredná: 169, 312-52, 323-91, Šéfredaktor: 525-03. — Administrácia: Bratislava, Volgogradská 8, tal. 586-07. Inzertná kancelária: Vajanského nábr. 13/a, » 1*1- 651-83. Predplatné na štvrťrok 13 Kčs. Neobjednané príspevky sa nevracajú. Rozširuje PNS, predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ. Objednávky do zahraničia vybavuje Poštová novinová služba. Ústredná espedlcla tlače Bratislava, Gottwaldovo nám. «/VII. Vytlačili: Pravda, tlačový kombinát KSS. Tlačiarenské závody Pravda, Štúrova 4. Bratislava, Zilino a Východoslovanské tlačiarne Košice. Grafická úprava Karol Zemanovič a Jozef Drozd.