Nové Knihy, 1965 (V/1-52)

1965-09-16 / No. 38

Smřt a sen a slovo Vladimír Holan prožil dětství a Ji­nošství v Podolí u Bělé pod Bezdě­zem. Dětství, to Je pro Holana básní­ka stav neporušenosti, zázračnosti, neopakovatelnosti. Hodnota, vklad, který ho provází po celý život, jemuž dal základní směr. Už v dětství se ro­dí básník, očí dítěte (vidět Jako v prvním úžasu) se nevytrácejí z po­hledu Holana umělce. Jde tedy přede­vším o dětství a mládí ve smyslu zá­kladního uměleckého nazírání a cítě­ní, o obnovované vidění, stálé nalézání nových pohledů a nové skutečnosti, o věčné pokusy odhalit clonu tajem­ství. Ale Jde také o dětství jako kon­krétní zážitek z konkrétních míst a situací, o atmosféru kraje, reality jed­noho místa; onoho místa, které právě proto, že bylo na počátku, utkvělo, neustále se vrací a připomíná, Je vzpo­mínkou a inspiraci, žije. Tím místem Je Vladimíru Holanovi Podbezdězí, te­dy kraj Máchův. Kniha Smrt a sen a slovo je an­tologií veršů a básnických próz, vy­cházející právě z tohoto faktu u Vla­dimíra Holana tak výrazného (evoka­ce dětství prostupuje celé jeho dí­lo včetně poslední knihy lyriky Bo­lest), využívajíc navíc té skutečnosti, že Holan nejen žil v kraji Máchově, ale že napsal — sám dědic a dovr­­šitel máchovského typu tragického básníka, který Je v rozepři s tímto světem, protože ho miluje — několik máchovských pozdravů, holdů, úvah': Módní fotografie Karola Kállaye — z mo­nografické knihy Lubora Káry, která vy­šla v knllnlct „Umělecká fotografie“ fSNKLUJ. Suzvučně s taktom tamtamov Básnik Theo H. Florin by mal písať najmä svoj životopis a spomienky. Bo­lo by to čítanie zaujímavé a nezried­ka i prekvapivé. Písal by (a dúfajme, že bude písať) o sebe, o Oravcovi, ktorý mal prechodný i trvalejší po­byt hádam v desiatkach európskych i mimoeurópskych krajín a stretol sa s mnohými lutfmi, z ktorých via­cerí patrili a patria k duchovnej eli­te nášho storočia. A predsa, zdá sa, na básnika viac ako na stretnutia s týmito výnimočnými ľudmi zapôsobili stretnutia s tisícmi obyčajných ľudí. ktorých Florin poznal v Paríži, v Londýne í v iných končinách v tých rokoch, ked vojna na Jednej strane ubíjala ľudskosť, no na druhej strane ludí aj stmeľovala do zápasu proti neľudskosti. Aj k téme černošského boja za slo­bodu a ľudské práva sa Florin pri­klonil a vracia sa k nej nie pre von­kajšiu exotickosť — hoci ani tú ne­necháva nevyužitú — ale práve pre onen pátos ľudskosti a opravdivého humanizmu, ktorý v tomto boji je na strane utláčaných, ale nezlomených. V zbierke Oheň na Potomacu (vydalo Stredoslovenské vydavateľstvo) sú verše spred pätnástich i dvadsiatich rokov, napísané vo Washingtone, New Yorku i na Potomacu, ale í novšie básne, inšpirované súčasným veľkým pohybom čiernej Afriky a napísané už v tichu básnikovho oravského domu. Zvučia v nich ohlasy černošskej ľu­dovej poézie, ale i bojové heslá. Mož­no sa preto niekomu bude zdať, že tá­to poézia prichádza už neskoro, že zmeškala svoj čas. Ale nie je to cel­kom tak. Lebo živá je nielen téma, ale aj básnikov vzťah k nej: „Ked sú hviezdy vysoko, v záhrade môjho starého domu na brehu Oravy spomí­nam a recitujem si tie mnohé živo­ty, ktoré som videl a poznal. Nie div, že moje oči ešte aj dnes blúdia k hviezdam, ktoré svietia nad hlavami mojich čiernych priateľov. Nie div, že môj dych je inakšieho rytmu. Je v harmonickom súzvuku s taktom tam­tamov. Veď v ich temnom vírení mi­loval som život a pil ho plným dúš­kom ...“ píše autor v štylizovanom úvode. A to je tá živná pôda Flori­­novej zbierky, to je i most k čitate­ľovi. J. NOQE m Pomalý návrat S. H. Vajanského V posledných rokoch prichádza k nám po troške i dielo S. H. Vajanské­ho: výber z poézie v Mladých letách, výber z krátkej prózy v Hviezdosla­vovej knižnici a ešte predtým dva zväzky literärno-kritických statí. Te­raz, po rokoch, ak nie po desaťro­čiach, vychádza znovu aj jedno z hlavných Vajanského prozaických diel, román Suchá ratolesť jSlovenské vydavateľstvo krásnej li­teratúry, edične pripravil, doslov a poznámky napísal Mikuláš Gašparík). Nie je to veľa, ale po rokoch, ked sa z Vajanského diela nevydávalo cel­kom nič, ba ked sme ho chceli vytvo­riť aj z dejín národnej kultúry, je to aspoň aký taký začiatok, aj keď tro­chu pomalý. Nie že by snáď pre čitateľov bolo treba vydávať všetko, čo Vajanský napísal a sľubovať si od toho boh­vieaký podnet pre súčasnosť alebo pozdvihnutie čitateľského vkusu. To nie. Ale Vajanský si aj dnes celkom iste svojich čitateľov nájde a chvíle strávené s jeho knihou nebudú pre nich premárneným časom. Možno dnešnému čitateľovi bude trochu cudzí „vozvýšený“ štýl Vajanského prózy, možno sa miestami zhovievavo usmeje nad ich patetickou sentimen­talitou, ale celkom iste pod týmto štylizovaným zovňajškom bude ve­dieť nájsť aj skutočné problémy, kto­ré kedysi, nie tak dávno, pre náš ná­rod boli otázkou bytia či nebytia. Nie je to len problém „suchej ratolesti“ — zemianstva a jeho vzťahu k náro­du. je to aj viac: je to pokus analy­zovať zložitosť vzťahu národného súkromného, spoločenského a subjek­a tívneho, pokus načrtnúť ako ony ovplyvňujú svetonázor, talent i lás­ku. Lebo Stanislav Rudopoľský nie je len zeman, ale aj intelektuál — ume­lec, ktorý hľadá hybné prúdy svojej doby, ktorý premýšľa o láske a kráse a snaží sa ich v živote aj realizovať, ňoci pritom väčšinou stroskotáva. Skoro každá literárna generácia až donedávna sa s dielom Vajanského vyrovnávala — väčšinou polemicky. Dnes už dotyk s týmto dielom nie je taký provokujúci a vzrušujúci, aj ked pre, literárnych historikov ešte vždy zostáva nerozlúsknutým orieškom. No sú tu už podmienky, aby sme ho prijímali také, aké naozaj je, s jeho rozpormi a protirečeniami, s jeho umeleckými prednosťami, ale i s „chybami krásy“, ktorými ho pozna­čila doba i možnosti autorovho ta­lentu. -jn- SĽUBNÝ ŠTART debutanta m. kočana Je Správne, ak neveľmi váha nad vydaním prvej básnickej knižky. Je v nej obyčajne utajená sviežosť a no­vosť, ktorú je ťažko udržiavať trpez­livosťou času. Drobná zbierka Mikulá­ša Kočana, priliehavo nazvaná Chve­ním (Východoslovenské vydavateľstvo, Košice) je výsledkom neopakovateľ­nej situácie — prebúdzania sa. Do života i do poézie. Mladosť obyčajne vchádza do lite­ratúry s nadšením alebo rebéliou. Kočana však nepriťahujú veľké, pre­vratné programy: volil prostoduchú zdielnost s nepatrpým, temer úzuč­kým okruhom básnických motívov v podaní pripomínajúcich naivitu mlá­denčeka, ktorý sa práve lúči s det­stvom, s priamočiarosťou Jeho línií. Pravda, u „neprogramového“ Kočana je naivita trošku rafinovaným, zastre­tým programom: veľmi dobre vie, že je vo výhodne] pozícii, že sa naskytla chvíľa i príležitosť, v ktorej si môže práve toto dovoliť. Zajtra — pozajtra možno už nie. Preto sa Kočan temer rozkošnícky oddáva chvíľkam, obra­zom, dojmom. Všetko je v okamihu, v nálade, v krátkych zábleskoch, kto­ré sa končia poslednou bodkou, za posledným veršom. Niet dlho rezonu­júcich tónov, báseň Je samostatným sklíčkom v mozaike. Ale táto mozai­ka trblietavých farieb predsa len dá­va jednotný dojem, jej podoba Je od­liatkom fyziognómie mladého člove­ka, ktorý práve vykročil. Kdesi na dne vážnejších veršov cítiť Jeho ne­istoty, ale on sa proti tomu obrnil dô­verou. Napriek pochopiteľným po­kleskom alebo aj strate miery a nie­kedy i dobrého vkusu vo voľbe aso­ciácii, ktoré by mali svojou nečaka­­nosťou prekvapiť, Kočanova zbierka si získava čitateľa evokáciou sviatoč­nej a nezabudnuteľnej chvíle, keď vstupujeme do Života bez akejkoľvek záťaže, ' Z. KLÁTIK ROČNÍK 1965 16. ZÁŘÍ H ČÍSLO 38 ■i pět básní, z nichž poslední má leto­počet říjen 1964 a je stejně jako Ho­leňová máchovská esej z roku 1945 tištěna v této knize poprvé. Holano­­vy máchovské básně a esej, to je do­myšlení Máchovy filosofie, a tedy pro Holana vždy další z pokusů dopátrat se tajemství života a smrti. Název knihy, zvolený podle jednoho verše z Hulánova zastavení Máchy z roku 1942, U hrobu K. H. odkrývá trojí skutečnost: od faktu smrti, která exis­tuje u Holana už před životem, přes sen (a tedy i fantazii jako předpo­klad básnické tvorby) dochází se ke slovu jako básníkově faktické reali­zaci. Sama antologie, stejně jako uka­zuje stálou přítomnost dětské vzpo­mínky, svědčí i o stálém Hulánově vztahu k Máchovi — první veřejné přiznáni píše r. 1931. Jde tedy o jeden z tematicky i pocitově vyhraněných pohledů na Holanovo dílo v celém časovém rozpětí jeho tvorby, a tody také o možnost vidět v jiných sou­vislostech, které snad mohou čtená­ři napovědět a poodhalit leccos nové­ho. A jde také o pozdrav básnikovi, neboť tento výbor je jednou z oněch tří knih, které nám budou v následu­jících týdnech připomínat, že 16. září 1965 dožil se VLADIMÍR HOLAN še­desáti let. VLADIMÍR JUSTL Z nejnovéjších veršů VLADIMÍRA HOLANA i. Také to změnilo tvůj život: že strom je kratší zeleň delší, že slovo jde dál než slovo. Ale při desátém milníku od věčnosti byl to vlastně návrat.,. II. Protože měla umělé pihy a paruku, svědčila, oč skutečnější je strom za umělého osvětleni. Neboť nejsme příroda. Odtud náš strach, strach ze smrti... III. Ještě zde chvíli zůstat, oddálit smrt, ale to nelze, neboť ona je před životem ... Ale někdy má naschvál jiný hlas. je proti lásce? srpen 1965 v knize »Zázračná hmota« ■ V roce 1919 byl poprvé proveden pokus, který měl ověřit „Einsteinův efekt . V době slunečního zatmění dne 29. května 1919 ofotografovali astro­nomové hvězdy v okolí Slunce. Týž úsek hvězdného nebe byl nato ofotografo­­ván podruhé, když se Slunce vzdálilo ze svého místa. Snímky byly pak polo­ženy vedle sebe a na sebe — a hvězdy na nich se nepřekryly. Mohutná sluneční přitažlivost totiž ohnula světelné paprsky a na prvním snímku byly hvězdy jakoby posunuty ze svých míst. ■ Největší ze známých kráterů po meteorech na Zemi je obrovská jáma o průměru tří kilometrů, která byla nedávno objevena na poloostrově Labra­doru. Další je světoznámý arizonský kráter průměru 1200 metrů a hloubky 175 metrů. Na různých místech zeměkoule byly nalezeny krátery po meteorech menších rozměrů. Nehledě k tomu, že tvarem připomínají otvory po dělostřeleckých střelách, mají s nimi krátery po meteorech společný původ. Meteor — obrovská tuhá hrouda o váze desítek nebo stovek tun — se vřítí do zemské atmosféry rychlostí několika km/s, někdy až desítek. Má kolosální kinetickou energii. Odpor atmosféry prakticky není s to tuto energii zmenšit a meteor se zaboří do země, aniž ztratí svou původní kosmickou rychlost. Monografia Ľuby Belohradskej AUGUSTE RODIN vyšla vo vydavateľstve Slovenského fondu výtvarných umení. Obsahuje životopisnú štúdiu a v obrazovej častí reprodukcie sochárskych diel. A. Rodina. ■■■■■■■■■■n LITERÁRNA MINÚTKA — tak sme nazvali no­­vú rubriku v našom časopise, v ktorej vám budeme dávať rozličné zaujímavé otázky z literatúry, týkajúce sa nových kníh, domá­cich i zahraničných spisovateľov, ako aj teó­rie literatúry. LITERÁRNU MINÚTKU uverejníme vždy rax mesačne. Prezradíme vám ešte, že odpoveď na otázky nájdete v knihách na knižnom trhu. Ako pomôcku uvedieme vám vždy ná­zov knihy, kde nájdete potrebné informá­cie. • Vymenujte aspoň troch bájkárov, kto­rých mená sú známe v celom kultúrnom svete a ďalej názov jednej bájky od La Fontaina. Pomôže vám kniha: Jean de La Fontaine: Bájky, Mladé letá 1965. Odpovede zašlite do 30. septembra 1965 na adresu slovenskej redakcie Nových kníh, Bratislava, Dunajská 47a. Nezabudnite uviesť svoju adresu! Medzi správnych lúštiteľov vyžrebujeme 5 kníh — saganová: Zázračné oblakys

Next