Nové Knihy, 1970 (X/1-52)
1970-09-16 / No. 38
i Jak Rudé právo začínalo Před 50 lety vyšlo poprvé Rudé právo ... Současnici nedokáží vždy správně ocenit význam událostí, které prožívají a v nichž hrají i svou úlohu. Jsou události označované při svém zrodu za historické, jež však přesto mají život jepičí. A zase naopak — význam jiných událostí účastníci často nedoceňují, a přece mají význam skutečně historický. Teprve historie prověřuje, co bylo důležité a co bezvýznamné, bez ohledu na to, jak se to současníkům kdysi jevilo. Událostí skutečně historicky významnou se stalo založení Rudého práva, jehož první číslo vyšlo 21. září (večerní vydání Rudého práva již 20. září). Vznik Rudého práva nelze ovšem posuzovat izolovaně od bouřlivého kvasu v socialistickém dělnickém hnutí po první světové válce, jenž vedl k založení naší komunistické strany. Dnešní Rudé právo ve svém záhlaví nejenom uvádí, že vy- 16. Cena 20 haf. září Ročník 1970 38 chází již v 50. ročníku, ale v závorce — Právo lídu, roč. 73 — se hlásí ke kontinuitě s bývalým ústředním orgánem soc. dem. strany. To vše přímo souvisí se založením KSČ, která vznikla v důsledku zrady pravicových vůdců sociální demokracie a jimi provedeného rozkolu ve straně. Také Rudé právo vznikalo jako pokračování sociálně demokratického Práva lidu. Založením Rudého práva a hned poté následujícím XIII. sjezdem sociálně demokratické strany (levice) vrcholil diferenciační proces uvnitř sociálně demokratické strany. Proti oficiální politice vedoucích činitelů této strany, kteří v součinnosti s buržoazními stranami a svou účastí ve vládě pomáhali stabilizovat válkou a dělnickým opozičním hnutím otřesený kapitalistický řád, vystoupila uvnitř sociální demokracie levice, představující obrovskou většinu členů této strany. Již v únoru roku 1919 začal vycházet týdeník Sociál- Dobová karikatura redakce Rudého práva v Gratli od Vlasty Koivanca (ze sborníku Svědek a bojovník, Svoboda) Piesenky drobné, sporé Kto zo súčasných slovenských čitateľov by jiu nepoznal: Ludmilu Podjavorinskú, autorku nezabudnuteľných, milých básní pre deti, plných humoru, lásky a tepla. Kto zo súčasných slovenských čitateľov však pozná Ludmilu Podjavorinskú alko autorku básní plných smútku, sklamania, nenaplnenej túžby, neuskutočnenej lásky? Možno povedať, že málokto. Ešte hádam tak čosi z jej balád, najmä veršované rozprávania, baladynebalady o gajdošovi Filúzovi a názov jej prvej básnickej zbierky Z vesny života. Nie čudo, ved poznať Podjavorinskú oostku — ak nemyslíme na jej poéziu pre detí — nebolo ani odkiaľ, jej básne okrem prvého vydania (a to už sú pekné desaťročia odvtedy) nevyšli. Až teraz vychádzajú súborne pod názvom Preťatý život cez poly (Tatran). Editorom je Michal Gáfrik, ktorý do knižky napísal aj zaujímavú štúdiu a v nej Podjavorinskej poéziu nielen zhodnotil, ale výstižne zaradil aj do dobových súvislostí, určil najmä jej vzťah k slovenskej Moderne. Nle Je Podjavorinskej poézia už len hodnota ltterámo-historická, bez účinku na dnešného človeka? fete sa iv ne] nájde nemálo čísiel, poznačených oneskoreným sentimentalizmom, čiastočne i dobovou štylizáciou, ktorá nečerpá vždy z najvnútornejších bytostných prameňov poetky. Ale o jej najlepších básňach z poprevratovej lyriky (zhodou okolností aj najmenej známych) platí to, čo parafrázujúc Krčméryho hodnotenie napísal aj M. Gáfrik: „...ani toto síce nie je »veľká« poézia, ale bezpochyby je poéziou »pravou«, neumelikovanou a osobitou ... poéziou samoty a posledných veci človeka.“ Tu kdesi sú styčné body úsilia básnikov minulých í dnešných, aj ked realizácia Je, pravdaže, skoro nesúmeriteľne rozdielna. Pravda, chápavých čitateľov by si mohla nájst ešte í dnes aj Podjavprinskej veršovaná epika. Ved treba počítať s veľkou vkusovou diferenciáciou súčasných čitateľov, z ktorých mnohí dávajú prednosť hodnotám staršej a Jednoznačnejšej poézií pred výrazovou i obsahovou komplikovanosťou poézie modernej. Tým, samozrejme, nechceme odporúčať Podjavorinskú ako „náhradu“ za vzťah k súčasnej poézii, len upozorňujeme aj na túto stránku veci. Každopádne vydanie poézie Ľudmily Podjavorinskej je chvályhodný edičný čln. J. NOGE ní demokrat, jenž se stal orgánem marxistické levice. Levicový směr podporovaly také denní listy Svoboda na Kladně, Dělnický deník v Ostravě a Rovnost v Brně. V prosinci roku 1919 vyšlo již programové prohlášení marxistické levice, která postupně lískala většinu příslušníků sejiálně demokratické strany. Situace vyvrcholila na podzim roku 1920. Na dny 25.—28. září byl svolán XIII. sjezd sociálně demokratické strany, na němž — jak bylo jasné z průběhu předcházejících konferencí a voleb delegátů — měla levice zajištěnu zdrcující většinu. V této situaci se pravicoví vůdcové sociálně demokratické strany po poradě u presidenta Masaryka rozhodil stranu rozbít. Usnesli se, aby sjezd, který se měl již za 14 dní sejít, byl odložen o tři měsíce; zároveň vystoupili z vlády, jež byla nahrazena vládou úřednickou, a prohlásili, že ti, kdož jsou stoupenci komunistického směru, nemohou nadále zůstat příslušníky sociálně demokratické strany — a že tedy také jejich volba za delegáty sjezdu Je neplatná. Pak již šly události ráz na ráz ... Z úvodu knihy Svědek a bojovník — 50 let Rudého práva (vydtdo nakl. Svoboda). Ján Škamla básnik esejista Patrí k prednostiam niektorých slovenských vydavateľstiev, že v šínke svojho plánu nezabúdajú na eseje, teóriu umenia, umeleckú kritiku, že vydávajú nielen monografické práce, ale aj výbery zo statí a kritických príspevkov toho-ktorého kritika alebo umenovedca. Vydavateľstvo Smená, ktoré má za sebou úspešnú sériu vydaní celého radu prác našich kritikov a teoretikov, pripravilo pre nášho čitateľa knihu esejí a kritických statí z pera básnika Jána Škamlu pod názvom Cesta k poetickému. Ide o cestu marxistický vzdelaného a pripraveného esejistu k modernému vnímaniu ume nia, o cestu osobitného a pritom angažovaného vnímateľa súčasných problémov u nás i vo svete. Do troch častí svojej knihy zhrnul autor state, v ktorých sa vyrovnáva s názormi našich i Inonárodných autorov, ktoré vyslovili v súvislostí s riešením vzťahu umenia e spoločnosti, vzťahu prítomnosti a minulosti, tak dôležitom a z generácie na generáciu riešenom najmä u nás. Tu ide o vyrovnávanie sa s esejami Vladimíra Mináča a Jean Paul Sartrea. Skamla sa usiluje niektoré náhľady doplniť, rozviesť, niektoré opraviť, a to najmä tam, kde ich krajnosť stráca možnosť konkrétnej i všeobecnej platnosti. V druhej časti svojej knihy sa vyrovnáva s knihou Milana Hamadu, ktorý oživil našu lite rárnu kritiku hľadiskami antropologických prúdov, znovu sa vracia k Sartreovým názorom na literatúru, pripomína presvedčivo miesta, ktoré sú príliš odtrhnuté od konkrétnej umeleckej praxe. Svoj postoj k poézii, vnímanie novátora plne uplatnil v statiach o poézii Št. Žá-ryho, M. Holuba a M. Válka. Záver tejto časti tvorí stať o kritickej tvorbe Pavla števčeka, o jeho kritickom type a základnom odlíšení od iných literárnych kritikov. Vážnym príspevkom pre analýzu našej umeleckej avantgardy je tretia časť knihy, najmä stať, týkajúca sa problémov našej avantgardy, o ktorú je už temer desať rokov zvýšený zá ujem. Skamla v polemike proti M. Bakošovi usiluje sa o dife rencovanie avantgardných hnutí, brániac nezávislosť nových umeleckých tendencií na „klasícKej“ avantgarde. Knihu uzatvárajú state o experimentálnom umení a experimentálnej poézii, v ktorých autor predstavuje nové teoretické prieskumy i umelecké pokusy v poézii. Skamlova kniha j® dôkazom diferencovaného a vnímavého prístupu k otázkam moderného umenia, prístupu, ktorý má v zornom uhle nielen umeleckú tvorbu, ale aj dobu a spoločnosť, našu spoločnosť a jej ciele. K. ROSENBAUM Ilustrace z gotické bible Vélislavovy (Biblia Velislai) vydané kolem r. 1340. Dílo vyšlo jako faksimile originálu uloženého ve sbírkách Státní knihovny ČSSR a vydalo je vydavatelství ČTK — Pragopress. Je dokonale vytištěno světlotiskovou technikou a uloženo ve speciální kazetě se samostatně svázaným komentářem českém, ruském, anglickém, franv couzském a německém jazyce. Knihu vytiskla Polygrafia, n. p., provoz 4, v Sadské. Biblia Velislai vyšla jen v omezeném počtu výtisků a je určena především pro vývoz. Na našem knižním trhu ji rozšiřuje Knižní velkoobchod n. p., Opatovická 18. Vážní zájemci si mohou toto vzácné dílo prohlédnout ve výstavní síni Knižního velkoobchodu v Praze 1, Spálená 15. Do omrzeni OLDŘICH MIKUIiÁŠEK Pestré listí podzimu, splátko na rusálku, co mi dlu^Méto — dám tě do cimbálu! A napijú se na to vína s pletí nemalajek, pod kterou to ještě přede šelmím mládětem. Napijú se a pak zvadnu, pestré listí podzimu, pod nohama skácenýma zvlhlé listí podzimu. Báseň ze sbírky Oldřicha Mikuláška Šokovaná růže, kterou vydává Cs. spisovatel. Šokovaná růže Oldřich Mikulášek S použitím kresby Jiřího Trnky obálku upravil Oldřich Hlavsa (vychází v Čs. spisovateli) Tajomstvá Mauriacovcov Nlet sporu o tom, že nedávno zosnulý Francois Mauriac, člen Akademie, nositel Nobelovej ceny, patřil — čl už so všetkými týmito titulami alebo bez nich — 1; vyhraneným osobnostiam súčasnej francúzskej literatúry. Vyhraneným čo \pa týka svetonázoru, poetiky, alebo — napokon — i tematického okruhu. Hrdinami jeho diel sú zväčša postavy a problémy, súvisiace s otázkam! vášne, zla (kresťansky chápaného! ), sebectva, peňažných vzťahov. Ani Mauriacove dva romány, vychádzajúce teraz v slovenskom preklade, nie sú výnimkou (Tajomstvo Frontenacovcov, Čierni anjeli — Tatran). V Tajomstve Frontenacovcov (vyšlo po prvý raz r. 1933) sledujeme životné osudy meštianskej rodiny z Bordeaux. Sú na prvý pohľad bežné, neatraktívne. No Mauriacovi sa do nich podarilo vniesť neopakovateľné čaro čohosi prenikavého a príťažlivého. Tajomstvo tejto umeleckej metódy spočíva v tom, že banalita bežne plynúcej každodennosti sa od vážne konfrontuje s večnosťou. Je tu — skrytá v podtexte — pálčivá túžba po pevnom mieste v chaose sveta, po zábezpeke. Hľadá sa v pevnosti rodového puta, v Jeho jedinej úlohe: v tej, aby pomohlo Indivíduu prežiť a pretrvať. Dr. Jozef Felix v svojom doslove upozorňuje čitateľa, že v románe Tajomstvo Frontenacovcov možno nájsť určité paralely so životom samotného autora. Myslí sa tu konkrétne na Yvesa, mladého básnika, precitliveného chlapca, na ktorého akoby platili slová vyslovené v inej súvislosti: — Do strašného poriadku sveta láska vnáša svoj nádherný rozvrat ... — Aj Yves trpí týmto „nádherným rozvratom“, aj on sa mocuje s problémami, ktoré láska prináša ... I román Čierni anjeli má črty ostatných mauriacovských prác: do popredia dostávajú sa komplikované citové vzťahy hlavných hrdinov, veľkú úlohu hrajú finančné a majetkové vzťahy. Možno povedať, že hlavní účinkujúci tejto prózy (čo aj spojení príbuzenskými vzťahmi) sú skôr chladno kalkulujúcimi špekulantmi ako citovo navzájom blízkymi ľuďmi. Až Gradérov zločin akoby ich oslobodil a akoby súčasne odokryl pramene ich lásky. Postav, s ktorými sa v tomto románe stretávame — a] napriek zreteľne vystupujúcemu zámeru autora — majú vlastnosti živých ľudí, majú ich klady a nedostatky, prednosti i zápory. Mauriac veľmi dobre pozná vnútro hrdinov. Vie nielen o jeho slnečných, jasom presvetlených stráňach — ale aj o temnotách a priepastiach. I v týchto prácach spoznávame autora, ktorý ovláda tajomstvo zdanlivo pokojného, nevzrušeného štýlu. Akoby vychádzal z Flauberta — a nie od romantikov; tých, čo nás ešte vždy znepokojujú, lebo sa dotkli čohosi citlivého v našom vnútre. M auriac sa tohto citlivého miesta dotýka inak, iným spôsobom — i ked účinok, ktorý dosahuje, je totožný s tým, aký vedeli dosiahnúť veľkí majstri. (imj Ilustrace Zdenka Sklenáře z knihy Srdce ve mně sténá, výboru z milostné poezie trubadúré (Odeon) Litinový dezertní talíř (Horácké muzeum v N. Městě na Moravě). Z knihy Miloše Krepse. Železářství ve Žďársku 1350—1886. Pro okresní muzeum ve Žďáře n. S. vydalo nakladatelství Blok.