Nové Slovo, leden-červen 1971 (XIII/2-25)
1971-04-08 / No. 14
(DokonCenie z 1. str.) No a] delegáti v Zjazdovom paláci, aj sovietski publicisti označujú XXIV. zjazd za najosobitnejší spomedzi všetkých. Predchádzalo mu štvrťstoročie mierového rozvoja so všestranne dobrými výsledkami, čo v dejinách ZSSR ešte nebolo. Stranícky život charaterizuje tvorivý princíp a jednota, v diskusii k Správe o činnosti ÚV sa na to zvlášť poukazovalo: Jednota na základe dôvery; pracovný štýl OV, jeho politbyra sa vyznačuje kolektívnosťou vedenia, hlbokým realizmom a prísne vedeckým prístupom k riešeniu všetkých otázok politiky, ekonomiky, ideológie a organizátorskej činnosti strany; Leonid Brežnev vedel zjednotiť kolektív a usmerniť úsilie celého Ústredného výboru na činorodú prácu celej strany a ludu. Takéto a podobné konštatovania v diskusii zjazd potvrdzoval potleskom. Jednota na základe komunistických ideálov sa stala zákonom všenárodného života. Úspechy v oblasti ekonomiky, vedy, vzdelanosti a kultúry vytvorili základňu, na ktorej bez silenia a šturmovčiny, pri sústavnom zvyšovaní životnej úrovne možno riešiť tie najdalekosiahlejšie úlohy. Ako so hovorilo v správe prednesenej Leonidom Brežnevom, sovietska ekonomika vyrába za deň spoločenský produkt v hodnote takmer dvoch miliárd rublov, t. J. desaťkrát viac, než sa denne vyrábalo koncom tridsiatych rokov. Za takejto situácie už nemožno prenikať daleko vpred na jednotlivých úsekoch, čo i veľmi dôležitých, a pritom pripúšťať dlhodobé zaostávanie na iných úsekoch. V podmienkach vedeckotechnickej revolúcie sa stáva zvyšovanie životnej úrovne pre- Nové úlohy, nové prístupy cujúcich stále naliehavejšiou potrebou hospodárskeho rozvoja samého, jedným z dôležitých ekonomických predpokladov pre rýchly rast výroby. Kvalitatívne novým pre Sovietsky zväz a jeho ekonomiku je to, že v tejto päťročnici sa musí rast hrubého produktu a národného dôchodku zo štyroch pätín dosiahnuť zvýšením produktivity práce, teda rozvojom automatizácie a mechanizácie. To znamená prechod na novú technickú vybavenosť podnikov a masové zvýšenie intelektuálnostl práce. A to je aj nová úroveň masových znalostí, aj nová úroveň duchovného života, nový socialistický komplex osobnosti a kalektívu. Na tomto zjazde sa veľa hovorí o kybernetike, elektronike, o automatizácii. A o potrebe spojiť vedecký výskum s výrobou. A o zdokonaľovaní systému riadenia ekonomiky. Výhráva idea veľkých výrobných združení a kombinátov ako perspektívne hlavných chozrasčot,ných článkov spoločenskej výroby v systéme riadenia ekonomiky. ľdedzt sovietskymi ekonómami, vidno to z ostrej predzjazdovej diskusie, sa vyhranili dve stanoviská, dva prístupy k problému, jestvujú dve odpovede na otázku, ako vytvárať združenia. Časť hospodárskych a vedeckých pracovníkov navrhuje predovšetkým vybrať podniky, ktoré sa majú združiť, určiť stavy zamestnancov, stanoviť formy a poriadok podriadenosti a pod. Ich odporcom tento prístup pripomína známe skúsenosti s administratívno-správnymi reorganizáciami, a to tým viac, že v ňom chýba spojenie s perspektívami hospodárskej reformy, čo vzbudzuje podozrenie, že by sa takto zhora vytvárané združenia mali použiť na opätovnú centralizáciu práv, ktorými vraj reforma obdarila podniky priveľmi. Oni tvrdia: hlavnou líniou reformy je ďalší rozvoj demokratického centralizmu v záujme rastu efektívnosti spoločenskej výroby. Vyššie orgány hospodárskeho riadenia treba odbremeniť od operatívnych funkcií, aby sa mohli sústredisť na základné ekonomické problémy, k hospodárskym článkom poskytnúť reálnu pôdu pre samostatnosť a iniciatívu. A práve združenia majú prispieť k tomuto odbremeneniu centrálnych orgánov a k rozvoju iniciatívy zdola, no združenia vytvárané nie administratívne, ale na základe hospodárskej zainteresovanosti podnikov a z ich iniciatívy. V správe o činnosti ÚV sa o tejto otázke hovorí: „Nevyhnutnosťou sa stáva zosilnenie koncentrácie výroby. Získané skúseností ukazujú, že len veľké združenia sú schopné sústrediť dostatočný počet kvalifikovaných odborníkov, zabezpečovať rýchly technický pokrok, lepšie a plnšie využívať všetky zdroje. Orientáciu na združenia a kombináty treba prebojúvať energickejšie...“ Významnou udalosťou na zjazde bolo vystúpenie prvého tajomníka ÚV KSÚ Gustáva Husáka. Hovoril o poučení z nášho krízového vývoja v rokoch 1968 až 1969: „Naše skúsenosti potvrdzujú, že veľké nebezpečenstvo pro socializmus vzniká vtedy, keď pod heslami »zlepšovania« a »reformovania« socializmu nastane nejednota a strata akcieschopnosti vedenia strany, keď socializmus stráca svoj revolučný obsah, keď strana sa vzdáva vedúcej úlohy v spoločnosti, keď je pod vplyvom malomeštiackeho oportunizmu Ideovo rozložená, organizačne rozbitá a neschopná jednotnej akcie, keď 9a popierajú zásady demokratického centralizmu, keď sa ignorujú triedne princípy socialistického štátu a proletársky internacionalizmus je nahradený hystériou nacionalizmu a šovinizmu.“ A vyjadril to, čo sa vyjadruje na našich okresných straníckych konferenciách: našu úprimnú vďaku Komunistickej strane Sovietskeho zväzu, sovietskej vláde, sovietskemu ľudu za to, že porozumeli obavám československých komunistov o vec socializmu a ich výzvam o pomoc. Táto internacionálna pomoc uchránila našu krajinu od občianskej vojny, kontrarevolúcie a pomohla ubrániť výdobytky socializmu. Súhlas, s akým prijali tieto slová delegáti zjazdu i samotné vystúpenie vedúceho československej delegácie, opäť potvrdili, že rozhodné internacionálne stanovisko, ktoré v auguste 1968 zaujal ÚV KSSZ na obranu strategických záujmov socializmu, malo a má podporu celej sovietskej strany a že reči, ktoré okolo neho kolovali, boli zlomyseľnosťami s dobre známym a jediným cieľom: mútiť vody, veci kamuflovať a spochybňovať, vnášať neistotu a vyzbrojovať, koho sa dá, planými ilúziami. Vo vnútornej i zahraničnej politike ZSSR sa po vysporiadaní s dôsledkami kultu osobnosti a subjektivizmom upevnila rozvaha a tvorivá odvaha. Týmito vlastnosťami sa vyznačovala práca KSSZ najmä po jej XXIII. zjazde. Terajší zjazd je manifestáciou tejto rozvahy a tejto odvahy a zároveň rozsievačom oného osiva, v Zjazdovom paláci v týchto dňoch tak vysoko vyzdvihovaného: z ktorého vyrastá ovzdušie činorodosti, súdružského vzájomného porozumenia, citlivej pozornosti k ľuďom a zároveň vysokej náročnosti a zásadovosti, ktoré sa už napevno vžili v sovietskej strane a v sovietskej krajine. MIKULÁŠ ŠIMKO MOVÉ SLOVO 2 Podnety z okresných konferencií strany NEMOŽNO NESPOMENÚŤ... V rokovaní okresnej organizácie komunistov v Banskej Bystrici, za prítomnosti člena Predsedníctva ÚV KSÚ a prvého tajomníka ÚV KSS Jozefa Lenárta, nešlo o samoúčelný návrat do minulosti, o odkrývanie rán a boľavých miest minulého vývoja, o nové senzácie. Išlo najmä o leninský, revolučný prístup k vlastným chybám, o ich spoznanie a prekonanie. Delegáti sa na konferencii neformálne zhodli v názore, že dnešná pokojná atmosféra nebola vyhorená na to, aby sme driemali, oddychovali, ale práve naopak, musí to byť atmosféra práce a revolučnej aktivity. Pravica zvykla často tvrdiť, že komunisti nedokázali vyriešiť ód roku 1948 ani jeden zásadný celospoločenský problém. Hluchého ťažko učiť spievať: či sme vyriešili alebo nevyriešili, to môže posúdiť iba ten, kto poznal Slovensko vtedy a kto ho prešiel dnes. Banská Bystrica, Brezno, Harmanec a ďalšie obce, to sú doslova pamätníky komunistickej statočnosti a pracovitosti. Netvrdíme tým, že už niet čo vylepšovať. Nemyslíme si, že stačí, ak niekde napr. technická inteligencia iba proklamatívne vysloví svoj súhlas s politikou tejto strany a jej vedenia. Od srdca a dobre hovoril práve na adresu technickej inteligencie delegát z papierní: „...akoby sme v závodoch rozum potratili — v zahraničných drahých licenciách vyrábame nielen stroje a pleťové krémy, ale aj cukríky a slané tyčinky. Ak to takto pôjde ďalej, možno — po čase — budeme v licencii vyrábať aj liptovskú bryndzu ...“ Spomenul výročné členské schôdze, na ktorých sa tiež veľa hovorilo o vzťahu robotníctvo-inteligencia. Konštatoval, že príchodom technikov, inžinierov do závodov, do výroby sa veľmi málo zmenilo na postavení robotníka. Veľmi ostro sa v diskusii postavil za tento názor delegát komunistov zo Štátnych lesov. Aj tu — ako napokon v mnohých iných podnikoch — majú problémy nielen s obsadzovaním po pravičiaroch uvoľnených vedúcich miest ale aj s rozhodujúcou profesiou — s lesnými robotníkmL A tí, čo ešte pracujú, sú jednak vekove starší a* jednak roztrpčení, že starostlivosť o drevorubačov nie je ešte ani dnes taká, ako by sa žiadalo. Dnes lesní robotníci už nechcú — ako voľakedy — chodiť do lesa na „týždňovky“. Celkom oprávnene požadujú teplú stravu, pracovné odevy, dopravu na pracoviská (mnoho ráz odľahlé a ťažko prístupné), ale — čo je najdôležitejšie — moderné a vhodné pracovné nástroje. Neuveriteľne vyzneli slová delegáta: „... v technicky vyspelom Československu nevieme, resp. nedokážeme vyrobiť poriadnu sekeru, klin, násadu ..." A keď sme už pri starostlivosti o pracujúcich, nedá nám nespomenúť slová delegáta z jednej z najrevolučnejších obcí okresu — Polomky. Ale nielen tam, vo veľkej časti Horehronia jestvujú celkom nevyspytateľné ťažkosti v zásobovaní chlebom, pečivom, mliečnymi výrobkami a mäsom. Jestvujúce kapacity umiestnené v nevyhovujúcich maloživnostenských priestoroch nestačia a výstavba pekárne v Březne mešká. Áno — komunisti sa angažujú za nápravu, ale celé ich úsilie stroskotáva na nezáujme stavebného dodávateľa. V tomto smere teda rokovanie okresnej organizácie komunistov v Banskej Bystrici prispelo k spoznaniu nedostatkov a načrtlo aj cesty ich odstránenia. V základných organizáciách si však budú musieť komunisti jasne povedať, čo kde a kedy treba urobiť, aby o štyri roky nemuseli o tých istých nedostatkoch znovu 'hovoriť. MILAN MITOŠINKA VLASTENECTVO Okresná organizácia strany Košice—mesto nadväzuje na najsvetlejšie stránky a tradície jednej z najstarších mestských komunistických organizácií. Na okresnej konferencii tejto organizácie sa bohatá diskusia dotkla aj otázky socialistického vlastenectva a internacionalizmu. Skoro všetci diskutujúci sa vyslovili k otázke internacionálnej pomoci bratských krajín v auguste 1968, vyjadrili vďaku za túto pomoc, ktorej význam a nevyhnutnosť je stále zrejmejšia a komunisti bez výnimky vyslovili s ňou súhlas. Medzi nestraníkmi a medzi mládežou však badať ešte nejasnosti a hlavne zanedbanú výchovu. Chýba sústavný, cieľavedomý a jednotný systém výchovy k socialistickému vlastenectvu a internacionalizmu. Vlastenectvo sa začína vzťahom k rodnej dedine, mestu, začína sa vzťahom k ich úspechom a rozmachu. „Verte mi, že sa z týchto východoslovenských železiarní teším,“ povedal v diskusii jeden súdruh. „Je to môj a náš závod. Som na tento závod hrdý. Práve tak treba mať vzťah k svojmu mestu — je to naše mesto. Myslím, že toto treba vštepovať aj našej mládeži a viesť ju k tomu, aby to v plnom rozsahu pochopila.“ Výchova k vlastenectvu a internacionalizmu je základným pilierom svetonázorovej výchovy, preto treba začať vychovávať mládež už v najútlejšom detskom veku. Tu vystupuje do popredia zase otázka výchovy v rodine, najmä v rodinách komunistov. „Keď sa tak pozrieme späť o niekoľko desiatok rokov, vidíme, že otec-komunista zapájal celú svoju rodinu do komunistického hnutia, či už v ženskom, športovom, kultúrnom alebo propagačnom hnutí. Tieto skúsenosti nás musia viest k tomu, aby sa rodičia nestarali o výchovu svojich detí len z hľadiska odbornej výchovy, aby sa z nich stali dobrí lekári a inžinieri, a potom pri prvej príležitosti opúšťali svoju vlasť, ako sme toho boli svedkami nedávno,“ povedal v diskusii súdruh Zoltán Rášky. „O nedostatočnej ideovej práci vo vlastných rodinách komunistov svedčí aj to, že keď niektorý starý komunista zomrie, rodina mu vystrojí s veľkou slávou cirkevný pohreb , poznamenal ďalej s. Rášky. Zameškané sa ťažko doháňa, obzvlášť v problematike, kde nemalú úlohu hrá aj emotívny faktor. Elementárne otázky vlastenectva ťažko vštepovať zrelým ľuďom, u ktorých sa nezačalo už v detstve. Žiaľ, v mnohých prípadoch je to v rodinách ešte tak, že sa tejto otázke nevenuje ani toľko pozornosti, ako v časoch detstva dnešných už nie najmladších rodičov. Masovokomunikačné prostriedky, najmä televízia, by v tomto mohli a mali zohrať významnú úlohu. U mladých by potom ostalo menej nejasností a lepšie by sa vynachádzali v chaose kozmopolitickej ideovej diverzie, ktorej sú terčom. MICHAL STASZ ... KTO CHCE VEDIEŤ V súvislosti s výchovou — a tu máme na mysli nielen ideovopolitickú výchovu — spomíname si na slová jedného z delegátov konferencie komunistov v Banskej Bystrici: „Kto chce viesť, musí vedieť — kto chce vedieť, musí sa učiť.“ Veľmi výstižný slogan a o to aktuálnejší dnes, keď si uvedomujeme, že oportunizmom boli v banskobystrickom okrese najviac zasiahnuté najmä tie pracoviská, kde už pred rokom 1968 boli (a o tom sa vedelo) značné medzery v straníckej práci a výchove vôbec. V mnohých diskusných príspevkoch sa oprávnene opakovala čóraz nástojčivejšia otázka: Ako vychovávať k vedeckému svetonázoru, ateizmu, proletárskemu Internacionalizmu, k socialistickému vlastenectvu a k triednemu chápaniu javov i udalostí? / Kde začať? Na úseku straníckeho vzdelávania je jednou z prvoradých úloh dokončenie budovania kvalitného, politicky a ideovo vyspelého zboru propagandistov a lektorov. To je prvoradé, avšak zároveň sa treba oveľa viac ako doteraz venovať a politicky pracovať s učiteľmi na všetkých stupňoch škôl v okrese, upevňovať ich vedecký svetový názor a zlepšovať materiálne podmienky pre ich lepšiu a intenzívnejšiu prácu. Učiteľstvo má v banskobystrickom okrese opäť jednu z veľkých príležitostí; začína ju využívať. Vyučuje ale nielen to — politicky sa angažuje. Iste, proces pretvárania systému výchovy nie je ešte ukončený. Týka sa to tak kádrov, ako aj metód a obsahu. Jedno je však isté — a platí to aj v oblasti výchovy — treba dosiahnuť, aby člen strany bol komunistom aj po pracovnom čase. Byt komunistom aj po úradných hodinách, to si vyžaduje odhodiť nevšímavosť, ľahostajnosť. Koľko by získala spoločnosť, keby naše vlastné postoje boli aspoň o polovicu činorodejšie? Vezmime si napríklad Valaskú. Vyrástla, ale za dvadsať rokov nie je sídlisko ešte stále v poriadku. Na dvoch predchádzajúcich konferenciách žiadali delegáti postaviť tu kultúrny stánok, aj uznesenia sa v tomto smere prijali, žiadosti odobrili. Avšak — ako o tom hovoril delegát Strojární v Piesku — aj tento rok sa schádzala výročná členská schôdza komunistov vo Valaskej (citát): „...ani za čias ilegality — v súkromnom dome, kde je napokon aj miestna kinosála ...“ Popri tom z aspektu výchovy iste stojí za zamyslenie, že Valaská je v kriminalite na jednom z popredných miest v republike, že v tejto celkom novej obci (citát): „...doslova celá jedna generácia vyrástla na ulici ...“ Zopakujme slová ďalšieho delegáta, že totiž výchovu nemožno redukovať, resp. ponechať iba na zväzôkov či kluby mládeže. V tomto smere vystúpil v diskusii aj ďalší delegát, zdá sa že povolaný, z Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici. Situácia, napríklad na tejto škole je veľmi zložitá. Zložitá je nielen preto, čo sa stalo v rokoch 1968— 1969, ale najmä preto, že už predtým, prakticky už od vzniku pedagogickej fakulty, tu bolo hlboko zakorenené malomeštiactvo. A útoky jeho exponentov trvajú ešte aj dnes. V mnohorakých, často ťažko postihnuteľných formách. Komunisti na fakulte dosiahli už určitý stupeň aktivizácíe, cítia však, že to ešte nie je ono; pohybuje sa akosi iba v dejovej rovine. Podporením a rozvíjaním angažovanosti, kto sa angažovať chce, mienia postupne jednak odraziť skryté útoky pravice a np druhej strane — preniknúť ku každému poslucháčovi. Nie je to jednoduchá vec. Rovnako ako vôbec formovanie svetonázoru triedneho postoja mladého človeka nie sú jednoduché veci. Rečnícka otázka: Kde začať? je teda v podstate zbytočná; veď je nad všetko jasné, že aj s výchovou treba začať u seba, svojich detí, na pracovisku. A hneď. Teraz. Dnes. MILAN MITOSlNKA BOJ 0 ČLOVEKA Aj na okresnej konferencii KSS v Žiline sa nástojčivo nastoľoval problém a úlohy výchovnej práce — politickej a kultúrnej. Rodina a škola ako tradičné výchovné inštitúcie nestačia na výchovu socialistického človeka. Školská inšpektorka s. Harinová poukázala na to, že v školstve nám pre celú republiku chýba prepracovaný výchovný systém, ktorý by vymedzoval profil mladého socialistického človeka po ukončení školy. Nevyriešený je tiež problém prípravy a výchovy učiteľov. Málo je dobrej literatúry najmä pre mládež. Pionierske krúžky a organizácie Socialistického zväzu mládeže veľmi trpia nedostatkom kvalitných pionierskych a mládežníckych vedúcich, lektorov a inštruktorov. Ľahko by sme porátali umelcov, kultúrnych, vedeckých a technických pracovníkov, ktorí spolupracujú so školou alebo mládežníckou organizáciou, napr. ako vedúci záujmových krúžkov. Alebo takých vedúcich závodov a inštitúcií, ktorí by pouvažovali o možnosti poskytnúť mládežnícke] organizácii priestory a ďalšiu pomoc v jej činnosti. Nemožno nepodporiť výzvu delegáta okresnej organizácie SZM, aby stranícke organizácie poverovali najvyspelejších komunistov prácou v mládežníckych organizáciách. Každý komunista j e vychovávateľom — či to chce alebo nie, či si to uvedomuje alebo nie — a to vždy a všade, nielen na pracovisku a nielen v úradných hodinách. Je ním a má ním byť aj v súkromí, aj na verejnosti, doma, na pracovisku a] na ulici. Áno, lebo aj ulica vychováva a je] vplyv najmä na mládež skôr narastá ako klesá. Doposiaľ je, žiaľ, oveľa viac negatívny ako pozitívny. Ľahostajnosť a anonymita, špina a neporiadok tiež vychovávajú — a to veľmi účinne a veľmi negatívne. Delegát za VB konkrétnymi údajmi dokumentoval stúpajúcu delikventnosf mládeže, vandalizmus, ba až zločinnosť, žiaľ, samé veci už natoľko známe, že prestávajú alarmovať. Svedčia o tom, že ani rodina, ani škola, ani Verejná bezpečnosť nestačia ako výchovné inštitú (Dokončenie na 12. str.)