Nové Slovo, leden-červen 1972 (XIV/1-26)
1972-01-06 / No. 1
Slovo má poslanec Motto: „Uplatňovanie vedúcej úlohy a autority strany závisí od autority jej jednotlivých členov, od ich schopnosti, zásadovosti, ideových a mravných kvalít. Členovia strany, u ktorých sa nerozchádza jednota slov a činov a sú ostatným príkladom, predstavujú veľkú politickú a organizačnú silu. člen strany musí vystupovat ako komunista všade —- na pracovisku, v osobnom živote, vo verejnosti". Tieto slová s. Lenárta, prednesené na vlaňajšom zjazde Komunistickej strany Slovenska, platia vo vzťahu k mladej generácii dvojnásobne. Ako poslanec zastupitelského zboru mám radosť, že i do vedúcich funkcií v národných výboroch dostáva sa mnoho mladších fudí z robotníckych rodín, nezaťažených malomeštiackymi buržoáznymi návykmi, že sú to fudia s pevným komunistickým charakterom, odhodlaní zviesť boj za stále hlbší rozvoj socialistickej demokracie, kontroly, aktivity a iniciatívy všetkých poctivých pracujúcich občanov. V rozhovoroch fudí sa často stretáme v súvislosti so vzrastaním trestnej činnosti s ustrými konfroutáciami a paušálnym odsudzovaním celej mladej generácie, resp. z úst mladých fudí počujeme nesprávne zovšeobecňovanie a sťažnosti na nedostatok pochopenia u starších občanov i funkcionárov. Neraz politicky i psychologicky nesprávny prístup k mladým fuďom zo strany niektorých funkcionárov vytvára u nich averziu voči spoločenskému dianiu. Sú známe prípady, že jedného pracovníka inak hodnotia v bydlisku a úplne opačne v podniku. V obci je zaangažovaný v spoločenských organizáciách, národnom výbore, vo svojom vuľnum čase aktívnou prácou zúčastňuje sa na budovaní obce, v podniku si pracovné povinnosti plní viac ako na 100 %, no napriek tomu v očiach vedúcich pracovníkův je „čiernou ovcou“ iba preto, že nemá strach otvorene poukázať na neúostatky, nesúlad medzi slovami a činmi svojich predstavených. A tu je kameň úrazu medziľudských vzťahuv. Hodnotenie mladého človeka bez dostatočných podkladov môže fahko ukrivdiť jednotlivcovi, a tým poškodiť i spoločnosť, pretože pocit krivdy pôsobí vefmi rozkladné na vzťah človeka k iným ľuďom, je neodpustiteľné, ak vedúci pracovníci, ktorí by mali byť vzorom, často zamieňajú ambicióznosť príslušníka mladej generácie za neskromnosť, hoci pravé ona je hnacím motorom každého aktívneho človeka. Takýto stav s neúprosnou logikou vyvoláva v mladých fuďoch i mravné dôsledky do značnej miery odlišné, ba aj protichodné tomu, čo žiada kódex komunistickej morálky. V tomto je práve príčina, že si vychovávame fudí zahriaknutých, pasívnych, bojazlivých povedať svoj názor, lebo niektorí naši súdruhovia riaditelia a vedúci stali sa „citlivkami“, všetku i dobre mienenú kritiku považujú za útok na svoju osobu a voči podriadenému majú jediný argument: „... ak sa ti nepáči, môžeš ísťl". Akoby náhle zabudli na povinnosti člena strany povereného vedením dotyčného podniku či ústavu nie pre zabezpečenie svojho vyššieho životného štandardu, ale pre u p 1 a t ň uv a n i e politiky strany na danom úseku, ako vykonávateľa zámerov robotníckej triedy, ktorej sú povinní a musia skladať účty. Z dennej tlače je známy prípad, ked ešte v roku 1971 istý riaditeľ svojimi príkazmi podriadeným bránil orgánom rezortnej kontroly z ministerstva vykonať revíziu. Napriek tomu na dutyčnam pracovisku sa zistili závažné nedostatky vo finančnom hospodárení, verejnosti sa oficiálne oznámilo, že riaditeľa na základe zistených faktov odvolávajú, no v skutočnosti zostal naďalej vykonávať svoju funkciu. To nutne vyvoláva najmä medzi mladými dojem formalizmu v chovaní a jednaní dospelých. Mladý človek často má veľký cit pre spravodlivosť, poctivé a úprimné jednanie, priateľské, súdružské vzťahy a skoro udhalí faloš tam, kde sa vyhlasuje nutnosť súdružských vztahov, ale v skutočnosti sa porušujú, kde sa kritika a sebakritika vyhlasuje za metódu prebojovávania nového, ale robí sa pritom všetko možné, aby sa vina hľadala všade inde, najmä však u kritizujúceho, zistené nedostatky boli ututlané a zodpovednosť konkrétnych osôb sa stratila. Tu niekde má pôvod novodobé slovenské príslovie: „Ak neukradneš, nemáš“. Považujem za veľmi správne, že naše najvyššie stranícke orgány dôverujú mladým, že už pri voľbách dostalo veľké množstvo mladých ľudí príležitosť aktívne sa zapojiť do riadenia štátu prostredníctvom svojej účasti v zastupiteľských zboroch. Som pevne presvedčený, že mladí túto veľkú dôveru nesklamú, že pričinením čerstvého vetra elánu mladosti podarí sa vyššie citované porekadlo obsahové zmeniť v zmysle: „Ak ukradneš, dvojnásobne nebudeš mat!“ Nad drvivou väčšinou našej mládeže netreba držať zdvihnutý prst, ale hľadať a nájsť obetavých funkcionárov, ktorí mládež zorganizujú okolo seba a za neodmysliteľnej pomoci starších čestných fudí pritiahnu k verejnoprospešnej práci v obci, meste alebo v závode. Verejná činnosť naučí mladé pokolenie žiť v kolektíve, sformuje mnohé občianske vlastnosti osobnosti a ak táto na pohľad i drobná práca nájde odozvu u miestnych činitefov, dosiahne sa ňou ďalekosiahly výchovný efekt. Je však nutné, aby o angažovanosti toho-ktorého mladého človeka vedeli aj v škole, resp. na príslušnom kádrovom oddelení zamestnávateľa a pri spolnčensko-politickom hodnotení to brali do úvahy. Veď u mnohých mladých ľudí slovo uznania, prejavenej dôvery viac zaváži, ako niekoľko stovák korún odmeny. Mladá generácia si cti a váži starších ľudí, kumunistov v pravom slova zmysle, ktorí sú jej žiariacim príkladom, odsudzuje však ľudí dvojtvárnych, u ktorých sa slová rozchádzajú s činmi. Aj pri hodnotení mladých ľudí by sme mali mať na pamäti Leninove slová, že nie slová, ale činy rozhodujú“. Nášmu národnému hospodárstvu i celému spoločenskému životu iste prospeje prílev ľudí z generácie tridsiatnikov a štyridsiatnikov do vedúcich funkcií v hospodárskych organizáciách a orgánoch NV, fudí vychovaných už socialistickou školou, s novými vedomosťami, pevným charakterom a čerstvými myšlienkami. S pomocou statočných starších súdruhov, primeraným a vhodným prístupom k mládeži, čestnosťou jednania možno získať drvivú väčšinu mladých k činorodej účasti na budovaní našej socialistickej vlasti, k uvedomelému komunistickému presvedčeniu. Neraz k tomu chýba skutočne len krôčik — v prvom rade však dodržiavanie zásad vyslovených s. Lenártom a citovaných v úvode. MILAN BUSO, poslanec ONV a člen ľudovej kontroly BÁHOŇ, okr. Bratislava-vidiek i Mierový optimizmus Prezident Československej socialistickej republiky Ludvík Svoboda vo svojom novoročnom televíznom prejave povedal: „Sily mieru a socializmu majú dnes vo svete silnejšiu pozíciu ako kedykoľvek predtým. To nám dáva priaznivé podmienky pre další úspešný zápas proti silám medzinárodného'imperializmu, za mier a pokrok vo svete. Naším bezprostredným cieľom je dosiahnuť v priebehu tohto roku výrazný pokrok v otázke upevnenia mieru, bezpečnosti a dobrej susedskej spolupráce v Európe.“ Postavenie síl socializmu, ich neustále posilňovanie, je predmetom hrdosti všetkého pokrokového ľudstva, práve tak, ako upevňovanie medzinárodnej autority a postavenia Sovietskeho zväzu. „Bol to rok aktívnej zahraničnej politickej činnosti sovietskeho štátu pri plnení mierového programu vyhláseného XXIV. zjazdom KSSZ,“ povedal v prejave predseda prezídia Najvyššieho sovietu Nikolaj Podgornyj a pokračoval: „Dosiahli sa nové úspechy pri zmierňovaní napätia v Európe pri celkovej zmene medzinárodnej situácie v prospech mieru a bezpečnosti národov.“ „Svetová socialistická sústava, jej silnejúca jednota a dôsledná mierová politika majú stále väčší vplyv na celé medzinárodné ovzdušie. Tým, že socialistické krajiny brzdia agresivitu imperializmu a maria jeho dobrodružné plány, všestranne napomáhajú revolučné oslobodzovacie hnutie,“ píše sa v novoročnom úvodníku moskovskej Pravdy. „Vstupujeme do nového roku a vieme, že mier je v Európe istejší,“ povedal v novoročnom prejav- predseda štátnej rady NDR Walter Ulbricht. „Je to výsledok dôsledného boja Sovietskeho zväzu a celého socialistického spoločenstva, vrátane Nemeckej demokratickej repubky.“ Aj predseda prezídia Maďarskej ľudovej republiky Pál Losonczi podčiarkol význam veľkej minuloročnej mierovej aktivity Sovietskeho zväzu a ďalších socialistických krajín. Predseda bulharskej štátnej rady Todor Živkov ocenil výsledky minulého roku vo všetkých oblastiach života ako velmi plodné. „Upevnila sa sila a jednota socialistického spoločenstva, bola vytýčená jasná cesta rozvoja a prehlbovania socialistickej ekonomickej integrácie,“ povedal súdruh Živkov. (sm) Bangladéš: rumoviská, hrozné príbehy Tí, čo prežili, ešte stále zhľadúvajú svojich blízkych. Teror vyhnal milióny ľudí z domovov — ako štvaná zver rozutekali sa po krajine, desaí miliónov ich ušlo do Indie. Teraz sa vracajú do svojich rodných dedín a miest, ktoré pôsobia skľučujúco: rumoviská, hromady mŕtvol, hrozné príbehy. Pakistanský vojenský režim zámerne ničil najmä bengálsku Inteligenciu, v takej Dháke tesne pred kapituláciou pakistanských vojsk mu padlo za obeť vyše 800 významných kultúrnych pracovníkov — spisovateľov, profesorov, učiteľov, novinárov, lekárov. Počas celých 9 mesiacov krvavé represálie neustali ani na chvíľu. V snahe skryť svoje zločiny zločinci hádzali mŕtvoly do barín, do studní a často zohyzďovalí im tváre kyselinou sírovou. Ked v noci 25. marca pakistanská armáda začala kampaň proti civilnému obyvateľstvu, prvý úder zasadila dháckej univerzite. Profesor Nurul Ula zachytil popravu na videomagnetofón: Na veľkej lúke pred vysokoškolským internátom mŕtve telá. Trocha ďalej rad pakistanských vojakov. Pred hlavňami pušiek niekoľko študentov a profesorov odťahuje mŕtvoly. Trvá to asi desať minút. Potom všetkých Ich zoradili na tom Istom mieste, kde pred chvíľou ležali ich druhovia. Ozývajú sa výstrely. Ľudia padajú jeden po druhom ... Priviedli ďalšiu skupinu zatknutých. Hromada mŕtvol rýchlo rastie. Už ich nikto neodpratáva. O pol hodiny prišiel k internátu buldozér, vyryl jamu, do ktorej zhodili telá zavraždených ... Svojich mŕtvych Bangladéš sa tak rýchlo nedopočíta. Ale prvé slová vlády tejto republiky po jej príchode do hlavného mesta boli: „Nechceme vojnu, usilujeme o mier“. Dočasný prezident Bangladéša Nazrul Islam vyzval pakistanského prezidenta a ostatných pakistanských vedúcich činiteľov, aby uznali reálnu situáciu vo Východnom Pakistane, pretože jedine takto možno zabezpečiť trvalé a efektívne mierové urovnanie. Vláda urobila opatrenia, aby sa postihnuté rodiny Samy bez súdu nepustili do výkonu spravodlivosti a zriadili tribunály pre vyšetrovanie osôb, ktoré sa podieľali na masových vraždách civilného obyvateľstva. (mš) V 51—52. čísle Nového slova pri článku J. Verne a vědeckotechnická revolúcia nedopatrením vypadlo meno autora RUDA MÓRICA. Autorovi aj čitateľom sa týmto ospravedlňujeme. „O, Martin, Martin, pochopil si ty vôbec kedy, aký to ohnivý duch prebýval medzí tvojimi můrami? Mocné, striebrosivé mal perute, ktorými ked zatrepolal, oslňoval zraky a rozochvieval duše; vždy túžil po závratných výšinách, ďaleké obzory mu boli rodnou domovinou, hviezdne nivy koliebkou." „O niečo ďalej stoja tesne vedľa seba dva veľké domy so širokými, bohatými záhradami. .. Paulínyovský a dulovský dom... Na dulovskdm dome je dnes už pamätná tabuľa z bronzu, pripomínajúca, že tu žil národu svojmu veľký slovenský muž Matúš Dula. Paulínyovský dom, zatienený mohutnými jedľami v lone veľkej... záhrady nenesie ešte... pamätnú tabuľku, ale postavil ho... mestu na chlúbu iný vzácny človek, svojho času ozajstný... vodca národa slovenského, Viliam Paulíny-Tóth. Nie, my sa už nemôžeme pamätat na to, že pred mnohými rokmi podľa južného krídla domu týčila sa do výšky ozdobná drevená veža, postavená v slovenskom slohu a že v tejto rozložitej veži bala prvá výstava slovenských výšiviek. . Obidve citované state sú z knihy známeho spisovateľa Jána Hrušovského o starom Martine, ktorá vyšla pred štvrťstoročím v Bratislave. Prečo citujeme tieto state? V Martine sa už niekoľko rorokov buduje oproti tlačiarni Neografia a evanjelickému kostolu nové námestie; jeho umiestenie v organizme mesta je dosť problematickí;. Našťastie, budovy, ktoré tu budú stáť, či stoja, projektovali známi, schopní slovenskí architekti: Dom služieb je od I. Matušíka, ináč pôvodcu Prioru na Kamennom námestí v Bratislave; kultúrny dom s kinom Strojár je od A. Cimmermanna, spoluautora novej matičnej budovy na Hostihore v Martine. Na tomto námestí bude stáť aj nová administratívna budova ONV od Z. Doležala. Predtým tu stáli 4 pamätné domy: Viliama Paulínyho-Tótha, Matúša Dulu, Jána Petrikovlcha a Svetozára Hurbana-Vajanského. Vajanského dom bol známy tým, že na stene verandy sa až do päťdesiatych rokov nášho storočia zachovali vlastnoručne písané verše a poznámky tohto veľkého slovenského spisovateľa. O Vajanského dome napísal Ján Hrušovský citovanú spomienku. Dnes je už vzácny Vajanského dom zrúcaný, nenahraditeľne stratený. Zmizol aj dom dr. Petrikovlcha, slovenského lekára a všestranného vedca. Ostali teda ešte dva domy: V. Paulínyho-Tótha a M. Dulu. Domy sú pomerne dobre zachované; J. Hrušovský v citovanej knihe spomínal, že sa vtedy v Martine stavalo solídne a pevne. Ked u* padol dom Vajanského, treba a možno zachovať aspoň tieto. Aj týchto domov sa o. i. týkala diskusia o starom Martine pred piatimi rokmi. Vyskytne sa otázka: Neprekážali by tieto domy v priestore budúceho nového námestia? Namiesto mnohých slov — na pripojenom náčrte vidno, že tieto pamiatky novým budovaním na námestí prekážať nemôžu (na náčrtku: A znamená kultúrny dom s kinom Strojár, B — Dom služieb, C — administratívna budova ONV, 1 — Dom V. Paulínyho- Tótha, 2 — Dom Matúša Dulu; krúžky v podobe slniečok znamenajú stromy, bodkovaná plocha trávnik). Nemôžu prekážať ani pri plánovanom rozšírení hlavnej martinskej ulice; chodník, ktorý vedie popred Dulovský dom, možno zrušiť, pretože na druhej strane domu, teda už v priestore nového námestia, bude miesta pre chodcov dosť, ako vidno z náčrtku. Tieto dva malé, staršie domy, ked sa opravia, budú medzi novými veľkými budovami spolu s bohatou zeleňou vytvárať príťažlivý architektonický kontrast, oživenie námestia, Martin získa atrakciu. Kto neverí, tomu možno poukázať na viaceré podobné príklady zo sveta. Stačí zájsť za jedným z nich napr. hoci do Sofie: tam uprostred bulváru G. Dimitrova priamo v centre mesta zachovali v zeleni starú pamiatku, drobnú stavbičku (kostolík Sv. Petka Samardžijska), pri ktorej sú ešte aj stolíky so stoličkami na posedenie. Mnohí povrchní ľudia by iste nad tým kývli pohŕdavo rukou, pretože stará stavbička nevyniká krásou ani monumentalitou. Nezavadzia — zasadili ju do priestoru celkom prijateľne; pretože jej dlážka je pod úrovňou bulváru, celé jej okolie zapustili trochu hlbšie a vytvorili tak príťažlivý, príjemný priestor uprostred veľkomestského ruchu. A martinské pamiatky nie sú na takom komplikovanom mieste ako spomenutá pamiatka v Sofii. Ako využiť martinské pamiatky? Matúš Dula bol predsedom SNR pri vyhlásení Martinskej deklarácie 30. októbra 1918. Tu by teda mohlo byt Múzeum Martinskej deklarácie (škoda, že čosi podobné ešte v Martine nie je) — podobne ako je Múzeum SNR 1848 na Myjave. Paulínyovský dom pripomína prvú výstavu slovenských výšiviek r. 1867; k tomuto domu bola pristavená veža v štýle ľudových stavieb, ktorá — ako historici vravia — nadchla aj mladého Dušana Jurkoviča, jedného z našich najlepších architektov. Možno, že práve táto udalosť mala na jeho neskoršiu tvorbu značný vplyv. V tomto dome by teda mohli byť priestory pre podobný účel — predaj výrobkov ľudového umenia, komorné výstavy a. i. Kde je dobrá vôľa, dá sa všetko. Aj domček U dobrého pastiera v Bratislave ostane zacho-* vaný pri stavbe nového mosta. — Kto pomôže dobrej veci v Martine, urobí záslužný čin pre slovenskú kultúru. IGOR THURZO Ešte vždy nie je neskoro (K otázke pamiatok v Martine) 4 Kreslil: MATO RYSAVÝ