Nové Slovo, červenec-prosinec 1972 (XIV/27-52)
1972-07-06 / No. 27
NA MARGO Kto nechce poklad? Z Tudí, Co ešte preliezajú staré hrady, ťažko prístupné rokliny a jaskyne v nádeji, že nájdu poklad, by vari ani jeden neuveril, že nájdený poklad možno jednoducho — zahodit. Angličan Terence Davey vylovil z mora kovovú skrinku. Bolo v nej 77 strieborných mincí zo šestnásteho storočia v hodnote asi dvadsaťtisíc našich devízových korún. Hodil ju naspäť do mora, pretože daňový úrad vymáhal dane a na nálezcu sa vrhla darovchtivá rodina. Mal pokoj, po vrátení skrinky moru už od neho nikto nič nechcel. Ked som príhodu porozprával mladému zlepšovaletovi, povedal, že Angličanovi asi preskočilo, alebo bol dosť bohatý, keď si to mohol dovoliť. Spýtal som sa, prečo on nechal ležať ladom svoj zlepšovací návrh, ktorého hodnota presahovala hodnulu obsahu skrinky. Odpovedal, že časť hodnoty by ako odmenu získal, prišla by mu vhod, no zaiste by stratil nervy, má už dosť naťahovačiek a nedorozumení, chce mat svätý pokoj... Človek mieni urobiť dobre, chce priniesť svojím nápadom úsporu podniku a ešte sa má ťahať za paice o odmena ... Pri preberaní každomesačných výplatných obálok, nebýva síce o nič menej urgencií, nedorozumení! Spravidla ich býva viac, pretože človek, poznačený ešte malomeštiackym myslenom chce, aby sa mu viac zelenalo, ako nelenilo, avšak zamestnaný byt musí, ale vynaliezať a zlepšovať nemusí. Podľa prieskumu, ktorý vlani uskutočnilo generálne riaditeľstvo veľkého strojárskeho komplexu u vyše štrnásťtisíc zamestnancov na otázku „aby ste sa mohli a chceli osobne zapojiť do zlepšovateľského hnutia a iných foriem technickej tvorivosti a racionalizácie pri plnení úloh vášho závodu považujete za nevyhnutné...“ odpovede zneli: — morálne ocenenie a uznanie od vedúcich pracovníkov a spoločenských organizácií: 3318 — odbornú technickú a materiálnu pomoc: 2384 — porozumenie a podporu zo strany spolupracovníkov: 2330 — účinný systém hmotnej zainteresovanosti: 2219 — skutočný záujem a odmenu zo strany vedenia podniku: 2UB6 — pružnejšiu a lepšiu realizáciu podaných návrhov: 1999. Z odpovedí robotníkov, technikov a úradníkov jasne vyplýva, že na prvej priečke snaženia nie je „petákový“ mariáš, ani dohadovanie sa babiek pri predaji zeleniny a trhový groš zisku, ale predovšetkým sjinločénský záujem, spoločenské uznanie. Hlavný dlh voči ľudom s umnými mozgami a pracovitými rukami je v nedostatočnej podpore ľudí, ktorí môžu zohrat rozhodujúcu úlohu pri zavádzaní nových, pokrokovejších a ekonomickejších prvkov vo výrobe a jej organizácii bez ohľadu na to, či ide o rozhodujúci hlas vedúceho pracovníka, alebo poradné hlasy radových spolupracovníkov. Oni, všetci, rozhodujú. Každý svojím spôsobom; môžu byt pôrodnou babičkou alebo hrobárom. Ide teda o tvorivú atmosféru, nie iba deklarovanú, ale uplatňovanú v praktickej činnosti, v každodennom živote, o celý komplex opatrení, o postoje, ktoré sa zaujímajú v dielni, cechu, vedení, v straníckych skupinách, vo výboroch i spoločenských organizáciách v závode a podniku. V Slovene Žilina práve vďaka energickej podpore zlepšovateľom sa počet zlepšovacích návrhov vlani oproti predvlaňajšku zoštvornásobil a úspory sa strojnásobili. Dosiahli takmer tri milióny korún. Vo vynálezcovskom a zlepšovateľskom hnutí, ako to ukázali krajské konferencie i celoslovenská konferencia vynálezcov a zlepšovateľov pri SVTS, je ešte nemálo problémov. Na ich riešenie sa pripravuje nový zákon, predpisy a smernice. Dôležité však je, že už v prvom roku tejto päťročnice sa ľady prelomili a v histórii zlepšovateľstva zaznamenal sa rekord; úspory vzrástli z 270 miliónov korún v roku 1970 na 339,3 milióna Kčs. Očinnosť nového zákona v priaznivej klíme, ktorú vytvorila činnosť strany po XIV. zjazde sa bude merať nielen premyslenosťou a jednotlivými paragrafmi, ale — ako zdôrazňovali vynálezcovia a zlepšovatelia na svojej konferencii — tým, ako si ho osvoja zainteresovaní v podnikoch a závodoch a ako budú v praxi rozhodovat, ako sa bude vytvárať spoločenská mienka o potrebnosti tohto hnutia na každom pracovisku. Orgány strany otvárajú dokorán brány iniciatíve, ľudia presadzujúci novú techniku a podporujúci vynálezectvo a zlepšovateľstvo sa majú o čo oprieť, majú možnosť udržať brány na každom pracovisku čo najviac otvorené. A nielen možnosť, ale aj povinnosť! Podľa päťročného plánu vynálezcov a zlepšovateľov by v tomto roku malo byť už okolo päťdesiattisíc zlepšovacích návrhov so 450 miliónmi ročných úspor, roku 1975 už 86 tisíc návrhov so šesťsto miliónmi úspor. Na základe štúdia materiálov a ukazovateľov z krajín RVHP, najmä ZSSR a NDR — ako sa konštatovalo na celoslovenskej konferencii — možno vo vynálezcovskom a zlepšovateľskom hnutí dosiahnuť do roku 1980 až stotisíc zlepšovacích návrhov ročne s predpokladanou úsporou tri štvrtiny až miliardu korún. V záujme rozvoja nového a progresívneho v tecli* nike sa žiada kritika všetkých, ktorí svojím vystupovaním berú vietor z plachiet vynikajúcim ľudom natoľko, že ako onen Angličan, radšej hádžu poklady cez palubu. JÄN RIŠKA Mladým talentom Veľký ohlas pravidelnej rubriky Z najmladšej poézie podnietil nás v redakcii Nového slova k úvahám o jej rozšírení: rozhodli sme sa vydávať — »predbežne raz štvrťročne — osemstranové prílohy, zostavené zo spoločensky angažovaných príspevkov našich najmladších básnikov, ale už aj prozaikov, kritikov, grafikov, ilustrátorov a prípadne aj karikaturistov. Tak, ako pri poézii zasl. umelec Vojtech Mihálik, budú sa príspevkom ďalších začínajúcich autorov — prozaikov, kritikov a výtvarníkov — venovať naslovovzatí odborníci z patričných úsekov. Keďže si redakčná príprava takejto »prílohy vyžaduje určitý čas a prvú by sme chceli priniesť už koncom septembra, prosíme začínajúcich autorov — najmä z oblasti prózy, kritiky a grafiky, aj ilustrátorstva — aby nám svoje angažované príspevky začali posielať už v priebehu júla — augusta. Rozsah prác by nemal byť veľký: kritiky a štúdie píšte najviac na 3—5 klepaných strán, poviedky, črty, umelecké reportáže a iné krátke útvary (nie slohové .práce!) od 3 tío 8 strán. Tešíme sa na nových autorov a na spoluprácu so všetkými mladými talentmi! Vysoké Tatry a kultúra S letnou sezónou vo Vysokých Tatrách sa nám natíska aj otázka kultúry v tomto významnom turistickom centre, a to už či ponuky alebo dopytu. Ide totiž o to, že dopyt či hlad po kultúre — ako sa konečne ukázalo v minuloročnej sezóne — je oveľa väčší ako ponuka. V čom tkvejú nedostatky? — Je to úplná absencia kultúrnych miestností vo Vysokých Tatrách, — povedal nám riaditeľ ODKV v Poprade. Ten istý názor zdieľajú aj pracovníci MsNV vo Vysokých Tatrách. Ide totiž o to, že Vysoké Tatry už roky márne čakajú na tzv. kongresovú halu, ktorá by sa mala stavať v Starom Smokovci a po ktorej rovnako túžia tak predstavitelia kultúrnych Inštitúcii v okrese, ako i zástupcovia Čedoku. Kongresovou halou by sa — ako sa hovorí — naraz zabili dve muchy. Po prvé — Tatry by sa stali ešte atraktívnejšie, lebo by sa tu mohli konať veľké medzinárodné kongresy a sympóziá, o ktoré zahraničie prejavuje eminentný záujem, po druhé — kongresová hala by slúžila zároveň ako kultúrne stredisko, kde by sa konávali koncerty, divadlá, estrády a pod. Riaditeľ ľudovej školy umenia prof. Anton Cíger sa k tomu vyjadruje: V Tatrách žijem. Je to zlé, že nemáme kultúrne stredisko, nemáme kde zhliadpuúť operu, činohru, koncerty... Je evidentné, že zahraniční rekreanti a turisti chcú poznať našu kultúru. Keby bol v Starom Smokovci kultúrny dom, Tatry by mali najžírnejšie pole pre servis kultúrnych hodnôt hosťom, ktorí sa ustavične dožadujú po našom umení. Je tu aj otázka promenádnych koncertov. Hoci strediskom cestovného ruchu Vysokých Tatier je Starý Smokovec, niet tú miesta na promenádne koncerty. Koncerty sa v júli konajú v hudobnom pavilóniku v Tatranskej Lomnici, a to denne od 15,30—17,30, v nedeľu aj dopoludnia. Vlani koncertoval orchester Divadla Jonáša Záhorského z Prešova pod taktovkou dirigenta Danéka. Žiaľ, vo večerných hodinách sa v Tatrách koncertovať nedá, lebo sa schladí a sláčikové nástroje sa rozladujú. Okresný dom kultúry vzdelávania v Poprade vyproa dukuje na svoje podmienky až veľa kultúrnych programov. Ide už len o to, ako a kde ich vo Vysokých Tatrách realizovať. V amfiteátri v Starom Smokovci? Aj tam. Lenže počasie je vo Vysokých Tatrách tak vrtkavé, že o siedmej nevieš, čo s ním bude o ôsmej. tia, Jestvujú tu aj také podujaako napríklad slávnosti Ľud hôr tancuje a spieva pri príležitosti osláv SNP a výstupu na Kriváň. Podobné oslavy bývajú aj pri príležitosti výstupu na Rysy. Veľkej popularite sa teší aj Festival podtatranských speváčkov. Zborovú pieseň Čierňava spievalo vlani 800 detí. Bolo to naozaj impozantné podujatie. Sú tu aj zotavovne ROH, kde programoví referenti organizujú koncerty umelcov pre zahraničných rekreantov. Pravda, — ako povedal prof. Anton Cíger — tieto koncerty nie sú na patričnej úrovni. Celý večer napr. umelci spievajú zlou nemčinou operné árie, ktoré majú Nemci doma v dobrom prevedení hoci i na platniach. Naši umelci uvedú napríklad piesne M. Schneidera Trnavského bez toho, že by povedali, kto bol autor, aký je obsah piesne. Hostia si program trpne vypotujú a tým sa práca umelcov skončila. To, čo sme v tejto poznámke povedali ani zďaleka nevyčerpáva celú problematiku okolo „dodávky“ a „konzumu“ kultúry či kultúrnych hodnôt vo Vysokých Tatrách. Na záver len toľko, že stojí zato opäť sa zamýšľať, čo dať a ako najlepšie vyjsť v ústrety zahraničnému hosťovi vo Vysokých Tatrách, a pravdaže pritom nezabúdať ani na požiadavky nášho človeka. MARIAN POTOČNÍ Rozdávanie radosti Občas sme okolo seba svedkami činov, ktoré sú naozaj hodné nielen zaznamenania, ale i nasledovania. Ide o zvyk urobiť pri istých príležitostiach pre nejakú skupinu ľudí zbierku a kúpiť im darček. Mnohí ľudia prijímajú zbierky so zmiešanými pocitmi tej väčšiny, ktorej žiadny deň v kalendári toto — podľa ich názoru: pochybné privilégium neposkytuje. Napriek spomínanému chaosu v centrách najorganizovanejšej hmoty, alebo práve kvôli tomu, koncom školských rokov rodičia na iniciatívu aktívneho Združenia — prispejú na vecný dar, ktorým sa má dvadsaťšesťčlenný kolektív detí zapísať do pamäti svojej triednej učiteľky. Nie je podstatné, čo sa kúpi: ide vlastne o pozornosť rodičov voči triednemu učiteľovi. Nechajme bokom dostatočnosť alebo nedostatočnosť učiteľských miezd — to s vecou nemá nič spoločného. Ale dovoľte mi pripomenúť taký prípad z jednej triedy istej bratislavskej školy — akých je možno aj viac — ked obdarovaná súdružka učiteľka sa zmenila na darcu a ku každému vysvedčeniu pridávala knihu, zakúpenú z prostriedkov vyzbieraných na jej vecný dar... Názorná výchova školopovinnej mlade je vo všetkých školských systémoch, ktoré akceptovali Komenského, principiálnou výchovnou metódou. Ked k tomu ešte pristupuje názornosť osobného príkladu, detská dušička pravdepodobne nezostane k takejto názornosti ľahostajná. Dodajme ešte na záver: keby takýchto príkladov videla mládež okolo seba viac, možno by sme v niektorých otázkach výchovy nemali s budúcou generáciou problémy. MICHAL STASZ / Dvaja v hoteli (14) B: Alfonz, si informovaný o tých Francúzoch? A: Viem iba toľko, že majú přicestovat koncom mesiaca a že to vyzerä na velký obchod. B: No veď. O prípravách nevieš nič? Vraj to dostal na starost Emil. A: Ten tomu dát Starý dostane druhý infarkt. B: Ako predvlani, keď prišli Američania. Vtedy si sa o nich staral ty .... A: Chceš vari povedat, že som to zbabral?! B: Vôbec nie. Starý dostal prvý infarkt. A: V tomto prípade mám naozaj čisté ruky. Urobil som všetko, čo sa za dva týždne, ktoré som na to mal, urobit dato. B: Dal si zafarbil trávniky okolo fabriky. A: Ano, na zeleno. Veď boli žlté a čierne ako po požiari. B: Zo stromov si dal postrhávat všetko lístie. A: To mi predsa nikto nemôže zazlieval. Videl si tie stromy, videl? Sem tam nejaký položltý lístok, nič viac. Tie stromy, Bartolomej, ml pripadali ako velké strašidlá ... B: Veď bola jeseň ... A: Práve preto. Co má v jeseni hľadat lístie na stromoch? B: Prečo si potom nedal odpratal z dvora to staré železo? A. Aby si sa mal na čo pýtat. Preto. B: Tlmočníka si nezabezpečil. Američania museli celý den mlčat ako ryby. A: Mali sa naučit po slovensky. C n si myslia, že čo sú? B: Keby aspoň jedáleň vyzerala trocha slušnejšie, o klubovni už ani nehovorím. A čo st mohli pomysliet o prevádzke? A: Mal som sa roztrhat? Za dva týždne nernSÍeš robit zázraky! ček.B: Odišli s ovisnutými nosmi. A starý bežal na kober. A: Bartolomej, deň pred návštevou som mu referoval o všetkom, čo som podnikol. Súhlásil a zaďakoval... B: Emilovi teda nezávidím. A: Ani ja. v. J. M ám známeho, ktorý zbiera fontány, ako iní povedzme populárnych spevákov alebo športovcov. Mohla som povedat aj, ako sa zbierajú mince, lenže to nie je celkom to: numizmatik akosi túži vlastniť sám predmet, čo v prípade, že je tým predmetom povedzme Nedomanský alebo Vondráčková či fontány Petrodvorca dost nejde. A nielen vzhladom na dnešné bytové pomery, ale predovšetkým na povahu predmetu a aj zberateľa: je z rodu nesmelých milencov a nie z rodu uzurpátorov. Môj známy musí mat obobrovský album podôb svojich lások — fotografií fontán prinajmenšom vo veľkosti tej pomyselnej knihy, ' do ktorej — ako sa nám tvrdilo v detstve — zapisujú sa dobré i zlé skutky každého z nás. Súdim tak podľa toho, ako som mohla pozorovat neunaviteľnost tejto jeho vášne na jednej z ciest, zvlášt bohatej na príležitosti, po Sovietskom zväze. Na Zakaukazsku a na Ciernomorí. Tbilisi a Jerevan, Suchumt, Batumi, Sočí... Mal na to nejaký osobitný zmysel. Alebo mimoriadne vyvinutý sluch pre šum tryskajúcej vody, čuch na jej vôňu — keby sa bol stratil, našiel by sa zase hravo, len mat zoznam mestských t vzdialenejších skrytejších predmestských fontán. Presedel pri nich hodiny. A podarilo sa mu zaslat po zvoľna, ak nie priam do všetkých tridsiatich členov našej cestovateľskej skupiny, aspoň do jej dobrých dvoch tretín vášeň pre fontány, radost z toho, ako umne sa dáva umenie živlu, aby primalo živel k radostnej hre... Môj známy by si bol v našom hlavnom meste prišiel na svoje za rad posledných rokov, len keby sa bol ako zberateľ špecializoval na fontány vodou nenaplnené, s pokazeným mechanizmom a s nádržou premenenou na smetisko, a potom postupne aj na torzá fontán ... A v najhoršom stave boli práve tie nové z budovateľských rokov, z toho prvého obdobia socializmu u nás, keď nový veľký kultúrny vzostup a rozmach chcel byt čo najskôr, čo najlepšie viditeľný: na ich stave sa akosi dala zaznamenat postupujúca kríza spoločenská, ochabnutý budovateľský elán, odriekanie sa výsledkov zakladateľského obdobia ako prinajmenšom sporných, rozpaky i porazenectvo... V tomto roku bratislavské fontány znova chrlia vodu, v nádržiach ani neplávu odpadky z jedál, obhryzky z ovocia a papiere, už neodpudzuje stojatá voda a na nej žabinec pachom: vo dne Penzisti a matky s deťmi, k večeru mladí milenci sedia na lavičkách, uspokojení príjemným šumom vody, potešení krásou jej hier v slnečnom a reflektorovom svetle... f e to zase symptomatické, aj to je odraz spoločenského stavu: kríza je prekonaná, je tu opät pocit schopnosti vytvořit svet lepší, a s ním aj pocit, že krásno je nám potrebné, že sme ho hodní... Je mi vždy ľúto tých mnohých mladých párov na ulici, čo pre citový prejav nevolia prostredie krásne, esteticky pôsobivé, vyvolávajúce emócie, ktoré človeka robia prostejším, čistejším, lepším... Ani im nemožno mat za zlé, že pre svoj vztah nehľadajú rámec sviatočný, uspokoja sa s hocakým, aj menej než všedným: donedávna na to, že vztahy mladých ľudí potrebujú sviatočné rámcovanie, prostredie, emópie, nemysleli veľmi ani umelci, umelecké inštitúcie Jnapr. divadloj, ani otcovia mesta, či urbanisti, mesto akoby sa pomaly zmierovalo s devízou autorov absurdných hier, že svet nie je ničím lepším, ako veľkým smetiskom ... lepšie, než moralistom, je byt tvorcom optimálnych podmienok pre zdravý vývin človeka — lepšie, než brojit proti mladým, že nad erotiku kladú sex, dat im to milieu, v ktorom sa v človeku prebúdza niečo vyššie, cit a nielen pud... Kto sa postaral, aby naše hlavné mesto skrásnelo, kto prispel k tomu tým, že vrátil bratislavským fontánam život krásu, urobil viac ako môžu a tisícky pedantských moralistov. Co spája ľudí viac a lepšie, ako spoločný zážitok, krása, ako spomienky na také zážitky? Fontány nášho hlavného mesta boli po roky témou iba ak na žalospev, alebo — ako sa vraví dnes — Protestsong, no nechceli by sme vyzeral ako vyznávači týchto žánrov, či ako autori, ktorým obľúbený žáner určuje predmet; fontány sú ich predmetom, len pokiaľ budia žalost a hnev. Vyznávame naopak, že predmet určuje žáner, a keď sa zmenil stav — už len na dôkaz toho píšeme chválospev. Do alba zbierok môjho známeho môžu teraz teda pribudnúť fontány bratislavské. Dúfam už teraz iba v to, že sa s ich zaradením do zbierky nebude musiet veľmi ponáhľať. MÄR1A BEŇOVÄ Zastávka pri fontánach ; ^ |jf>£jJ jjHgSTOS 2