Nové Slovo, červenec-prosinec 1983 (XXV/27-52)
1983-07-07 / No. 27
Hosť Nového slova - J. SAPÁK / V. SOKOLOVÁ: Komunistka A. Kruteková / Š. PALUDA: Skromnosť a sebakritickosť / S. OKÁLIOVÁ: Sú Tatry nepredajné? / I. BROŽ: Poučenie z Helsĺnk NEDEĽA č. 21 prináša úvodník F. BARTOŠKA o kultúrnom lete, besedu sovietskeho režiséra O. JEFREMOVA s pražskými študentmi, hodnotenie Zlatej Prahy ’83, zamyslenie V. KAVČIAKA Zastaviť a obmedziť terajšiu úroveň zbrojenia, najmä jadrového, odvrátiť hrozbu nukleárnej konfrontácie, osobitne na európskom kontinente, dosiahnuť dohodu, ktorá by vylúčila rozmiestenie nových amerických jadrových rakiet v krajinách NATO - to je obsah naliehavej výzvy, ktorú prijali najvyšší stranícki a štátni predstavitelia siedmich socialistických krajín na svojom moskovskom stretnutí. Stretnutie sa konalo 28. júna 1983 v Moskve a za ČSSR sa ho zúčastnila delegácia na čele s generálnym tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom republiky súdruhom Gustávom Husákom. Účastníci stretnutia vyjadrili presvedčenie, že predovšetkým treba neodkladne zmraziť jadrovú výzbroj všetkých nukleárnych mocností, najmä ZSSR a USA a tie jadrové mocnosti, ktoré tak ešte neurobili, mali by sa zaviazať, že nepoužijú jadrové zbrane ako prvé. Do popredia sa stále viac dostáva problém zbrojných rozpočtov. Účastníci moskovského stretnutia navrhujú krajinám NATO priame rokovania o nezvyšovaní vojenských rozpočtov od 1. januára 1984 a o konkrétnych opatreniach na ich praktické obojstranné zníženie. Snímky ČSTK Proti nukleárnej katastrofe Z Moskvy a Prahy zazneli v uplynulých dňoch naliehavé mierové výzvy. S plnou znalosťou úrovne existenčných rizík, ktorým je vystpvené ľudstvo a s vysokou štátnickou zodpovednosťou za budúce osudy sveta obrátili sa najvyšší stranícki a štátni predstavitelia siedmich európskych socialistických štátov na členské krajiny NATO. aby od 1. januára 1984 vzájomne zmrazili svoje vojenské výdavky a aby sa pristúpilo k ich obojstrannému znižovaniu. Mala by sa okamžite zmraziť aj jadrová výzbroj a všetky nukleárne štáty by sa mali po vzore ZSSR zaviazať, že nepoužijú túto hroznú zbraň ako prvé. Vojne by mala prehradiť cestu aj zmluva medzi krajinami NATO a Varšavskej zmluvy o nepoužití vojenskej sily a zachovaní mierových vzťahov medzi nimi. Neslobodno strácať čas, hovorí sa v spoločnom vyhlásení účastníkov moskovského stretnutia, mier sa nemôže opierať o horúčkovité zbrojenie, politiku sily a diktátu. Treba prejsť k odzbrojeniu, najmä jadrovému a zaručiť rozvoj všetkých štátov v podmienkach rovnosti, spolupráce, bezpečnosti a mieru. To všetko sú politické požiadavky, vyjadrujúce nielen základné ciele a záujmy socialistických krajín. Ako ukázal nedávny mierový dialóg na Svetovom zhromaždení za mier a život, proti jadrovej vojne, málokto na tejto Zemi i za hranicami socialistického sveta má záujem organizovať si nukleárnu samovraždu, teraz už za takmer 700 miliárd dolárov, ktoré ročne pohlcuje svetový zbrojný rozpočet. Vyše tri a pol tisícky účastníkov pražského zhromaždenia zo 132 krajín sveta vyjadrili naprosto jednotne svoj odpor voči pokračovaniu jadrového zbrojenia. Zmrazenie zbrojenia, najmä jadrového, predstavuje ozaj univerzálnu požiadavku svetovej verejnosti a všetkých mierových hnutí, nech už sa od seba odlišujú hocičím. Je teda čas túto požiadavku presadiť. Pre každého, kto si programovo neuviazal šatku cez oči nie je predsa únosný stav, v ktorom na každého z nás, na každého zo štyroch a pol miliardy ľudí na tomto svete číha len v nukleárnych arzenáloch výbušný ekvivalent jedenástich ton trinitrotoluénu, zatiaľ čo na zabitie jedného' človeka bohato stačí 11 gramov. Každého, kto nie je duševne chorý musí vrcholne pobúriť tempo, s ktorým sa prepchávajú jadrové arzenály: v päťdesiatych rokoch skrývali celkovú výbušnú silu desať megaton (asi tisíc hirošimských bômb), dnes už 50 tisíc megaton (5 miliónov hirošimských bômb). Takmer 20 tisíc strategických jadrových hlavíc čaká na svoju príležitosť a približne rovnaké množstvo taktických nukleárnych zbraní. Čo s tým všetkým chceme urobiť? Máme to ozaj jeden druhému nahádzať na hlavu? A kolotoč ide ďalej; nové rakety, kozmické zbrane, lasery. Francúzi práve odskúšali neutrónovú hlavicu. Štátnici, čo ženú svet do jadrovej sarr.ovTaždy. by sa mali stať predmetom výskumu psychiatrie a nie politológie. Nie náhodou na pražskom zhromaždení toľko účastníkov' hovorilo o Reaganovi ako o lunatikovi, čo v angličtine neznamená námesačmk, ale pomätenec a šialenec. Spomínam si, ako v druhom dialógu, ktorý- rokoval o európskej bezpečnosti, bývalý belgický- senátor Jean Verstappen položil otázku, proti komu sa dnes chce viesť nukleárna vojna a uviedol zaujímavú štatistiku: V prvej svetovej vojne padol jeden civilný obyvateľ na 20 vojakov, v druhej svetovej vojne bol tento pomer už 20 civilov na 20 vojakov a v Kórei a vo Vietname 20 civilov na 1 vojaka. Ako by vyzeral tento pomer v nukleárnom stretnutí sa ani neodvážim odhadnúť, poznamenal Jean Verstappen. To by už nebola vojna, ale nukleárny bitúnok. Výzva za mier a život, proti jadrovej vojne, ktorú tak spontánne prijalo pražské mierové zhromaždenie preto klasifikuje prípravu jadrovej vojny ako najťažší zločin proti ľudstvu. Pri tomto zločine niet poľahčujúcich okolností. Nijaké národné či „humanitné“ ciele nie sú dosť posvätné, aby sa nimi dala ospravedlniť príprava nukleárneho holocaustu. Ten kto sa vykrúca a hľadá všemožné výhovorky, len aby nemusel přistat na zmrazenie a postupné odbúravanie jadrových arzenálov, sa už teraz dopúšťa ničím neospravedlniteľného zločinu. Pretože ako pripomína pražská výzva, v čase, keď svetom preskakujú iskry napätia a nedôvery, stačí jediný chybný krok a ľudstvo môže byť uvrhnuté nenávratne do priepasti jadrovej vojny. Hrozbou najakútnejšou sú nové americké eurorakety, na čo poukazuje tak moskovské vyhlásenie ako aj pražská výzva. Tieto zbrane sú zápalkou nukleárneho konfliktu, na čo ich predurčuje ich rýchlosť, presnosť, rozmiestnenie v blízkosti strategických vojenských a politických centier ZSSR. Aj Washington hovorí s neuveriteľným cynizmom a perverznou vystatovačnosťou, že sú to zbrane prvého úderu a ako také budú aj použité. Zostáva faktom, že tento typ zbraní predstavuje neznesiteľné pokušenie pre militantné kruhy NATO. Tieto zbrane vytvárajú ilúziu možnosti víťazstva, nemajú nič spoločné s obranou.a preto prinášajú pre celý svet nové rozmery nukleárnych rizík. Tieto zbrane približujú katastrofu aj tým, že radikálne zhoršujú možnosti politických dohôd o odzbrojení. Doterajšie rakety pre svoje rozmery i spôsob rozmiestnenia môžu byť celkom presne zrátané z družíc, teda národnými kontrolnými prostriedkami. No osem metrov dlhé strely s plochou dráhou letu a nukleárnou hlavicou nik neporáta. USA hovoria, že ich budú mať v západnej Európe 464. Kto má tomu veriť, najmä keď teraz už Pentagon hovorí, že ďalších 2800 týchto rakiet bude na palube strategických bombardovacích lietadiel B-52 a ďalšie tisícky na lodiach. (Pokračovanie na 6. str.) Stavbárske sklzy Určite slovo sklz nemalo v minulosti, keď ho používali naši dedovia ten význam, aký má dnes. Spájalo sa zrejme s nejakou takou činnosťou ako „skĺzla sa mi sekera...“, babka sa pokízla...“ a pod. Jazykovedci by o tom vedeli popísať knihy. Tak isto cudzí výraz vis major. Prostý národ o ňom nevedel nič, tí vzdelanejší, že je to akási vyššia moc. Sklzy..., vis major... Ale ako sa tieto slovká vlastne dostali do slovníka ekonóma? Bolo by naozaj zaujímavé vypátrať, ktorý výtečník prišiel na nápad používať také zvraty ako sú sklz, vis major na ospravedlnenie vlastného lajdáctva, neschopnosti, nepružnosti, zlého systému práce, riadenia a plánovania, nízkej technologickej a pracovnej disciplíny, nedokonalej alebo časové nezladenej projektovej a investičnej pripravenosti stavieb, zlých odberá telsko-dodá va telských vzťaho v a podobne. Určite to nebol robotník, murár, baník, ani nik iný čo čestne pracuje. Musel to byť človek, ktorému ide predovšetkým o jeho postavenie, meno, vrecko, aby sa zapáčil tým hore - svojim nadriadeným. Tak sa potom slovká vis major, sklz udomácnili, že dnes ich už používame bez začervenania sa. A skízame s plánom, s dodávkami technologických zariadení, s projektami, s materiálom, s termínmi. Sklz nasleduje za sklzom, čas plynie, plán sa neplní, stavby, nové kapacity, ktoré už dávno mali produkovať pre domáci i zahraničný obchod stoja rozostavané, termíny sa presúvajú, stanovujú sa nové, kvôli tomu sa mení plán, ochudobňujeme štát i seba. Lebo čo z peňazí, ked „sklzy“ pohltili nové, dokonalejšie, kvalitnejšie tovary, s ktorými sa rátalo cez plán v obchodných organizáciách. Ako a čím možno napríklad ospravedlniť nerovnomernú realizáciu investičnej výstavby a v jej rámci stavebné práce, ktoré uskutočňujú organizácie Ministerstva stavebníctva SSR? Z celkového počtu 93 záväzných stavieb od začiatku roku nesplnili úlohy za prvý polrok na 19 stavbách, aj na takých, ktoré naše zdravotníctvo veľmi potrebuje. Pokiaľ ide o výrobné kapacity stanovené formou záväzných úloh, štátny plán určil uviesť v I. polroku do skúšobnej prevádzky desať, plus ešte tri k tomu, ktoré „sklzli“ z minulého roku. Podľa plánovaného termínu sa však neodovzdajú také dôležité kapacity ako je technická guma vLikiéri, mäsokombinát v Dunajskej Strede, rekonštrukcia zlieváme v Hronci, cementáreň Záhorie III., i ďalšie. Neskízli pre vis major, pre objektívnu príčinu, ale pre obyčajnú prozaickú príčinu - pre stavebnú nepřipravenost, pre oneskorené dodávky a montáž silnoprúdového zariadenia ... A to už znie realistickejšie, za tým už možno, ba treba hľadať, aj nájsť pôvodcu „sklzov“. Táto úvaha nad objektivizovaním vlastných riadiacich nedostatkov sa netýka len stavbárov. Nájdeme ich aj inde. Vypožičajme si niektoré myšlienky, ktoré vyslovil Konstantin Čemenko na nedávnom zasadaní ÚV KSSZ a ktoré sú akoby určené aj pre nás: „Zlepšenie organizácie a upevnenie pracovnej disciplíny vo všetkých článkoch a na všetkých úrovniach - od robotníka a kolchozníka až po ministra, prísne dodržiavanie zmluvných záväzkov na dodávky produkcie, ako to vyžaduje ústredný výbor - to je reálna rezerva rozvoja hospodárstva. V. A. DANIEL