Nový Rod, 1942-1943 (XXII/1-10)
1942-09-01 / No. 1
lami skazy a rozkladu hoci by ako vyvodily, irôni Všemohúci, večný, spravodlivý, svätý Boh a ten jedným pokynom stíši búru, hoc by aká veľká bola, i túto, ktorú dnes prežívame, ako jeho Syn onú na jazere Genezareiskom. tjzkosť malej viery, nedôvery sžiera až k zahynutiu. Viera v Boha, v nový život hory prenáša. A túto vieru zachovajme si i v tomto novom časovom úseku práce, ktorý nastupujeme! Boh je s nami a On i práci našej, v jeho mene konanej, požehná, aby spočinulo na nej nie kliatba ale požehnanie. Aj uprostred skazy boja ako cez chmáry prebleskuje svetlo nádeje. Ovzduším raší nové slovo. Hovorí sa o novom usporiadaní života, o novom poriadku, o novej Europe i svete... Veríme, že i v tomto boji síl zmaru a života, dobra a zla, zvíťazí dobro a že nesmiernymi obeťami ducha i hmoty vykúpi sa nový život, krajší, úprimnejší, opravdovější, radostnejší a aj svätejší. Veľká je to viera, ale nie neodôvodnená. Človek mieni a Pán Boh mení. V jeho rukách stáva sa možným nemožné za obrátenie. Boh nechce smrti človeka hriešneho ani skazy sveta. V plnosti času poslal Syna svojho, aby vykúpil svet. Zachránil ho vtedy a zachráni ho i tento raz a z vajatania čias zrodí sa nový život. Nezabúdajme, aj v tomto zápase strašnom nejde len o to, kto zvíťazí. Celý beh udalostí má a bude mať hlbší srny sei. Boh súdil v pohnutých časoch a súdi i dnešný vek. V potope zanikal skazený svet, ale z nej vyšiel zachránený Noe a v ňom nový život. Zo Sodomy a Gomory, z ohňa a skazy, unikol Lóí zachránený a Boh sa priznal k nemu. Boh i tam, kde skaza buráca, tvorí nový život. A veríme tak i teraz, ale nezabúdajme, že ho tvorí a chce tvoriť v nás a skrze nás a tu chce, aby sme boli, ako to pekne vyjadril apoštol, jeho pomocníkmi. Sme a máme byť Božími pomocníkmi, nezabúdajme na ioľ Sme povolaní k takémuto vznešenému poslaniu. A v tomto povolaní, poslaní uberáme sa znova do práce, do nejž nás, ako tam v Pánovom podobenstve, On sám na svoju vinicu povoláva. Do práce, ktorá má nám raz nielen zaistiť každodennú skyvu chleba, kus osobného blaha, zisku a šťastia, ale i blížnvm naším. Len takáto práca, ktorá iným prospieva, je požehnaná, lebo len v takejto a z takejto rastú a tvoria sa nové hodnoty. Kto len shromažďuje a netvorí, uberá iným, tvorí si svoje z cudzieho, ale to nebude požehnané. Vedomosti žiaka, ku ktorým neprišiel poctivé, nebudú mu nikdy prospešnými i keď si nimi spomôže k úspešnej skúške. Falošné zlato nie je pravé. Len to, čo sme poctivé nadobudli, získali, k čomu sme sa statočnou prácou dopracovali, zostane naším a vtlačí našej bytosti pečať trvalého svojrázu. A tak je to v duchovnom i v hmotnom ohľade. Do takejto práce, uvedomme si, pozýva nás i v týchto časoch Pán. Do nej zvú Vás i starší vaši priatelia, milá mládež naša: Do práce v rady nového rodu, znovu zrodeného v Kristu. K statočnej práci a k poctivému úsiliu prizná sa i Pán a požehná ju. Nuž znova do práce v Božom mene! Ivo Ten: SpOfftitiamS Hď Martina íZázusa. Pred piatimi rokmi ôsmeho augusta náhle vyhasol a doplápolal časný život človeka, ktorého skon bolestne precítil celý slovenský národ. V ten deň napísali do breznianskej matriky umretých meno Martina Rázusa. Zaplakala nad ním rodina, zaplakali príbuzní, známi, priatelia, zaplakala Vrbica, Lipt. Sv. Mikuláš, Panská Bystrica a celé Slovensko, lebo v ňom zomrel nielen politik a vodca, ale zomrel v ňom aj báspik, revolučný básnik a spisovateľ, kňaz, buditeľ a človek. Zomrelo v ňom „svedomie slovenského národa“. Na Martinovi Rázusovi sa doslovne vyplnilo ono staré: až strom padne, vtedy najlepšie vidíme jeho dĺžku. Odišiel nám v ňom bojovník slovenskej pravdy, muž širokého rozhľadu, zomrel v ňom muž práce. Rázus vyrástol v evanjelickom prostredí mikulášskej Vrbice, ktoré sa v celom jeho diele mnohonásobne odzrkadľuje. Pečať úprimného evanj. presvedčenia nesie každá jeho sbierka básní, každá jeho kniha. Čo nehy sa tají v jeho spomienkach na domov a nábožnú evanjelickú matku, keď ešte po rokoch počuje: „... hlas Váš slenklý do niti v tej - S Bohem já chci zacíti..." Nie je možné poprieť, že evanjelická duchovná pieseň mala významné miesto nielen na prebudenie, ale i vytvorenie básnickej osobnosti Rázusovej. Mladý evanjelický kňaz už pri vstupe do literárneho sveta si vyhradí zvláštne miesto. Je od počiatku sám a prichádza ako hotová duchovná osobnosť, vykryštalizovaný a tak oprávnený, že bez neho si nevieme predstaviť ďalší vývoj. Rázus chápe poéziu predovšetkým ako hovor medzi básnikom a národom. Podľa neho má byť básnik burcovateľom národa, národným prorokom, nositeľom viery a nádeje v lepšiu budúcnosť, v lepší život. Subjektívnym spôsobom vyjadruje túžby všeľudské, humanitu, pacifizmus. Jeho láska k ľudstvu nie je len veľký výkrik. Zákonite vyrastá z citu najsubjektívnejšieho, zo súcitu lásky k svojim najbližším, ubiedeným a ponižovaným, rozrastá sa na lásku k ponižovanému národu slovenskému a dorastá v cit najkrajší, bezhraničnú lásku k ubie 2