Obzor, 1867 (V/1-36)
1867-07-15 / No. 20
154 shotovený pod názvom: „Kristus kráčajúci po mori“ (le Christ marchant sur la mer): celá tvár Spasiteľova, obzvlášte ústa jeho, sú tak verne vyobrazené, že na prvý pohľad čujeme z nich slová: „já som, nebojte sa!“ — Okrem nepočetných, všakové výjavy a príbehy súkromného života predstavujúcich malieb, sú tam i znamenité obrazy dejepisné. Vidíme tam ku pr. veliký obraz, ktorý vystavil mladý krakovský umelec Matejko, totiž snem varšavský roku 1773; z novejšej doby môžeme spomenúť krvavú bitku u Solferína dňa 24 jún. 1859 so všetkými jej hrúzami; ruský ale umelec ľvanov nad mieru žive vyobrazil strašlivý boj u Sebastopolu dňa 8 sept. 1855, jehož následkom Rusi južnú čiastku tej pevnosti opustili. — Medzi znamenitými obrazmi, výjavy súkromného života predstavujúcimi, sú daktoré kusy, pred nimiž jedenkaždý po- Zastaví sa so spravedlivým podivením. Taký obraz vystavil na pr. Hamon pod názvom: la voliere (klietka): jedno dievča sype zrno kuratám, a plátno na jej košeli, v ktorej zrno drží, tak je klamlivé, že sme sa museli zasmiať, keď jeden pán dotknúl sa prstom obrazu, aby sa presvedčil, či to plátno nie je prilepené. Podobne krásny je obraz ruského umelca Popov-a zo života novgorodského kraja: sú to 3 deti, ktoré v najkrutejšej zime sánky ťahajú, majúc v tváričkách svojich biedu a rozžialenosť prenikavo vyrazenú; Sokolov ale žive tu vyobrazil maloruského, podnapilého svatobníka. — V anglickom oddiele vidí pozorovateľ na rozličných obrazoch tiež podivuhodné napodobnenie samej prírody; tak menovite na dvoch, žatvu predstavujúcich obrazoch sú všetky čiastky tak utešene vyvedené, že keď človek na ne za chvíľku hľadel, zdá sa mu, jako keby skutočné snopy pšeničné boly o stenu. pribité. — Amerikáni majú vo svojom, veľmi zanímavom oddiele vystavenú prekrásnu a podivne živú podobiznu neb. presidenta Abrahama Lincoľn-a. — "Kamenopisné či lithografické obrazy sú tiež veľmi vkusné a tak čisté, že jich od najlepších, na oceli . rytých obrazov ani nerozoznať: slovom: je tu ne- slýchaná, nevídaná bohatosť výtvorov mmeleckých, tak že človek ani nevié nasýtiť sa jich obzeraním a dosť naobdivovať obratnosť ruk y ľudskej, ktorá to všetko vyviedla. [tem ale, musí to človek — videť! V talianskom oddiele málo je výtečnejších obrazov: za to ale Taliani svojimi sochárskymi výtvormi nad všetky iné národy vynikajú. Dôkazom “toho pripomíname sochu z karrarského mramoru, predstavujúcu nám krásnu Charlottu Corday, ktorá francúzskeho revolúčneho zúrivca Marat-a dňa 13 júlia 1793 v kúpeli nožom usmrtila a za tento skutok štyry dni pozdejšie, totiž 17 júl. guillotinou zťatá bola. Vidíme ju sedeť na stoličke, rukama na | operadle založenýma, s tak živým výrazom krásnej tvári, že každý z nej vyčíta, jak ďaleko, veľmi ďaleko ona myšlienkami svojimi zasahuje; záhyby jej šiat sú tak umelecky vykresané, že vo vzdialenosti pár krokov nedajú sa od skutočnej tkaniny rozoznať, vyšívaná spodná sukňa tak vyzerá, jakoby ju bola najšikovnejšia ruka „štikovala“ — ba ešte len i pančochy či štrimfle sú tak verne na| podobnené, že každý suk osobitne videť, áno i to rozoznať možno, že nie sú z vláknatého pamoku (pavlny), ale z hladkej everny ľanovej. Strany oddielu starožitností, s výstavou týchto umeleckých výtvorov najbližšie spojeného, pripomíname, že krajina uhorská je v ňom prebohate zastúpená tými článkami, ktoré direkcia nár. museum v Pešti do Paríza poslala: avšak jednotlivé kusy oddieľu tohoto, jakožto vätšiemu obecenstvu menej prístupné, pripomínať nebudeme. DOPISY. Z Kosmáloviec, v tekovskej župe. Najvýbornejšie víno dochováva sa v tekovskej stolici na hore malo - kosmáloveckej, na tak zvanej Pipíške, ktorý vrch blízko pri Hrone, na pravej strane tejto rieky, asi 1, hodiny zdola Sv. Benedika leží. Veľmi sladké hrozná rodia sa tam, nie len pre polohu vrchu, vinohradom prajnú, ale i preto, že voľakedy slávna rodina grófska Migazzi sem až hen zo Sriemska vyberané druhy révu hroznového dávala donášať a sadiť. No, známo je víno kosmálovecké pre jeho dobrotu nielen na Slovensku, ale i vo Viedni v kruhoch majetnejších, u prednejších ohchodníkov s vínom, a najviac u veľmožov viedeňských. Pred nekoľko rokmi pekný peniaz utržili veľkoa malo-kosmálovčania, za túto plodinu, ked ešte lepšie úrody bývaly vo viniciach , avšak asi od 12 rokov, trebas jich nektorí i usilovne obrábäli, vo svojej nádeji skoro každoročne sklamaní boli, preto i na dochovanie vína predošlú veľkú pilnosť vynakladať zameškávali. Už časté neprajné povetrie, už suchota pálčivá, boly prekážky očakávaného síce, ale neobdržaného ovocia pracovitosti. K tomu, že tak usilovne nepracovalo sa pri réve tomto výbornom, jako pred tým, nádobno pripočítať i tú okolnosť, že majitelia zo svojich viníc ešte po dnes dežmu (desiatok), a to dosť veľkú musia dávať z toho, čo horko ťažko sebe dochovali. Bolaby tedy súrna “) potreba, aby už raz i v ohľade tomto bývalí poddaní voľnejšie hýbať sa, a sebevedome, že celkom pre sebä pracujú, vo svojom majetku gazdovať mohli. Robily c kroky k vyrovnaniu a odkúpeniu dežmy *) V čísle 33 minulého ročníku (str. 263) spomínali sme, že valné shromaždenie uhorských vinárov v Pešti túto otázku dôkladne pretriasalo, a že uhorskému spolku hospodárskemu naložilo: zakročiť u krajinského snemu, oby záležitosť odkúpenia doterajšej dežmi z vinohradov čím skôr zákonne bola rozriešená. Red.