Obzor, 1872 (X/1-36)
1872-11-25 / No. 33
s ZE IN ) SE ca SD 2 | s. pH EO pre hospodárstvo, remeslo a domáci: život. cesta ČÍSLO 33. V Skalici, dňa 25 novembra 1872. ROČNÍK X. SA Tento časopis vychádza : | | 5, 15 a 25 kazdeho mesiaca. | Reklamácie u svojej pošty. | | w= ==8 TT ky vet = = Predplatná cena s poštou: | |celoročne 3 zl. polročne 1" zl. Jednotlivé čísla 10, kr. Remeselnícka ces Turecko a Egypt do Zeme Svätej. Sdeluje Daniel Šustek, stolár. (Pokračovanie z čísla 32). 4. Pomeškanie v Afrike. - Po návrate od pyramíd ešte z Carihradu mne známy Bavorčan, Anton Jost z Augsburgu, došiel | sem a odhodlal sa, že pôjde so mňou do Azie, menovite do Zeme Svätej a do Jeruzalema: poneváč on ale svoj pass jakosi nedostával: prinútený som bol, vydať sa na cestu sám, s tým sľubom, že sídeme sa v Ismaile. Dňa tedy 21 jan. 1871 pohol! som sa z Kahýri s vlakom, rušajúcim na východné strany. Okrem strojníka vlak vedúceho a nektorých pomocníkov jeho, bol som ja sám Europčan medzi Arabmi a Murínmi. O poludní dorazili sme na stanicu Zagazig, z kädial jedno krídlo železnice vedie do Mansuri. Ja sedím pohodlne a dumám o tom, čo som už skúsil: o chvíľku rušáme ďalej a. dorazíme na prvú stanicu. Úradníci, obzerajúc tu bilétky pocestných, ked i moju požiadali do ruky, počnú arabsky rozprávať medzi sebou, a potom zpitujú sa i mňa čosi, bezpochyby že kam idem? Nerozumiac z jich reči ani slova, opakujem: [smail, Ismail! ale oni ukazujú mi rukama, že nazpak ísť musím. To bola veru „galiba“ dve hodiny cesty nazpak stúpať, a môj vlak medzitým kto vie kam? Stúpam tedy pešky nazpät a pri jednej dedine, chcejúc si oddýchnuť, sadnul som na zem. Sotva ale že ma nektoré arabské deti zazrely, strhnul sa krik, a zo | svojich dier hrnúly sa ku mne húfy nahých a polonahých detí, medzi nimi cele odrastlé dievčiny a | šuhajci, ktorí obklopili ma s krikom: bakšiš frandži! ha ŠK i | bakšíš! (darčok Europčan, darčok!) Čo robiť? Ja | bych bol nektorým dal bakšiš päsťou, ale toby | bolo znamenalo život na kocku položiť, lebo už i starí Arabovia počali na ten krik a lomoz vycho| dif z dier svojich, čakajúc jako divá zver na dobrú korisť. V nebezpečnom položení tomto uznal som za najlepšie, pobrať päty na plecia a zutekať. Ale ten kfdel za mnou s krikom: bakšis, bakšiš! a keď videli, že z toho preca nič nebude, odprevadili ma hodný kus za dedinu hrudami a kamením. K rvácajúc z dvoch rán stúpal som dalej, ale nemal som za zle tyto surovosti ľudu polodivému, hlúpemu a nemravnému; iba to mi hnedhy napadlo, že pre takéto „cestovateľské skúšenosti“ nebolo mi | treba ustávať sa do Afriky; mohol som i doma, vo vlasti našej, vybrať sa minulého roku dňa 27-ho sept. do Nitry, nuž i tam boloby sa mi dostať mohlo takýchto arabských surovostí od ľudí, ktorí meno kresťanov a „slobodných občanov“ nosia, len že v tomto druhom páde bolbych sa o proti zbojníckej luze i ja bakšíšom tvrdých pästí mojich preukázal. — V takýchto, nepriam milých rozpomienkach dostal som sa šťastne do Zagazig-u nazpak, a prenocoval som tam, platiač za chudobnú večeru 38