Pravda, január 1971 (LII/1-25)
1971-01-13 / No. 10
Ovocie rák a umu pracovníkov ŠM v Zem. Kostoľanodi Výsledky hovoria Tohto, roku pracujúci Štátneho majetku v Zemianskych Ko&toiannch v okrese Prievidza oslávia desiate výročie založenia ŠM. Keď na jeseň roku 1961 ohraničili kataster svojho gazdovstva, nikto by nebol veril, že sa im raz podarí majetok natoľko skonsolidovať, aby mohli začať žiť bez štátnych dotácií, pretože svoje imanie dali dovedna poväčšine z polí, na ktorých už inýclh omrzelo gazdovať, lebo výnos pôdy im nestačil ani na skromné živobytie. Ako sa však neskôr ukázalo, na vine nebola pôda, ale gazdovia. Táto skutočnosť sa zračí z výsledkov, ktoré dosiahli pracovníci ŠM v Zemianskych Kostoľanoch za desaťročné obdobie svojho hospodárenia. V čase založenia mal majetok šesť hospodárstiev,, z ktorých tri, v Cigli, Sebedraží a Zemianskych Kostoľanoclh, (prevzali delimitáciou od ŠM v Handlovej, ďalšie v Bystríčanoch a vo> Veľkej Lehôtke dostali po likvidácii úpadkových JRD a hospodárstvo v Lehote pod Vtáčnikom zriadili na pôde po súikromnohospoidáriaciich roľníkoch. Dovedna mali v tom čase 2897 ha poľnohospodárskej pôdy, z ktorej 1405 hektárov zaberali oráčiny. Keď si uvedomíme, že celý kataster majetku sa nachádza v podhorskej a horskej oblasti, a prirátame ik tomu ťažkosti, ktoré dostali do vienka tým, že väčšinu pôdy prevzali len s minimálnym vybavením živým a mŕtvym inventárom, ľahko dáme dovedna kalkulácie, z ktorých vychádzali obavy o možnosti zabezpečenia žiadúcich proporcii rozvoja výroby v intenciách štátneho plámu. Možno práve preto v prvých rokoch hospodárenia dochádzalo na tomto majetku k značným presunom pôdy, raz delimitáciou v prospech rozšírenia jeho chotára, inokedy zasa opačne. Takéto poskakováni® z miesta na miesto neprinášalo nič dobrého. Majetok dostával každý rok dosť vysoké štátne dotácie, pribúdali mu dlhy v štátnej banke, a pritom výsledky hospodárenia boli súce len na živorenie, nedávali jasné perspektívy zlepšenia situácie v hospodárení majetku ani životnej úrovne zamestnancov tohto podniku. 'Na lepšie časy sa začalo blýskať až po Toku 1965, keď sa s konečnou platnosťou ustálil pôdny fond majetku na 4910 ha poľnohospodárskej pôdy, z čoho pripadá 23Ô7 ha na oráčiny. Popri stabilizácii pôdneho fondu vyriešili súčasne aj obsadenie vedúcich miest schopnými a odborne vyspelými kádrami. Tieto opatrenia vytvorili základ, na ktorom dnes vidieť výsledky statočnej práce, za ktoré sa pracovníci majetku v Zemianskych Kostolamoch veru pred nikým nemusia červenať. •Napríklad v čase založenia majetku zberali z polí priemerne z Jedného hektára len 15 q obilia. Zemiakov nezobrali ani toľko, koľko vysadili, pretože priemerná úroda bola iba 26 q z hektára. Podobná bola aj úroda ostatných plodín. Naproti tomu zobrali vlani z poli priemerne z hektára 30,15 q pšenice, 30,7 q jačmeňa, 400 q cukrovej repy, 600 q kŕmnej repy, dobrú mali aj úrodu silážnej kukurice, viacročných krmovín a podstatne vzrástol aj zber sena z lúk. Ešte presvedčivejšie výsledky dosiahli v živočíšnej výrobe. V rolku 1962 nadojili od kráv priemerne 1730 litrov mlieka, váhové prírastky hovädzieho dobytka vo výkrme malí priemerne denne- len 31 Dg a -ošípané im denne priberali na váhe- priemerne len 22 Dg. A vlani? Od 955 kráv nadojili priemerne vyše 3400 litrov mlieka, jatočný hovädzí dobytok im denne priberal na váhe priemerne 79 Dg a ošípané 52 Dg. Tieto výsledky sa, pochoipite-Ine, odzrkadlili na trhovej produkcii majetku, a tým aj na zlepšení celkových hospodárskych výsledkov, plne zodpovedajúcich zámerom majetku, ktoré si vytýčil vo svojom konsolidačnom pláne v roku 1967. Vtedy hospodáril ešte s čistou stratou 3167 000 Kčs, v rolku 1968 ju znížil na 326 000 Kčs a o rok neskoršie na 133 000 korún. Vlani už dosiahol čistý zisk vyše 640 000 Kčs. Pravda, ešte nehospodári bez stabilizačných dotácií, no v roku 1972 chce, ako mi vravel riaditeľ tohto podniku Ing. Jozef Kozák, stáť na vlastných nohách, inými -slovami, chce plne zabezpečiť svoje gazdovanie vlastnými prostriedkami. Za výsledky, ktoré oprávňujú pracovníkov ŠM takto hovoriť o svojich perspektívach, vďačia predovšetkým zlepšenej starostlivosti o pôdu. Každoročne dávajú značné finančné prostriedky na rekultiváciu pôdy, pričom sa snažia čo najviac -rozšíriť ornú pôdu, aby si do konca tejto päťročnice vytvorili dostatočný priestor na výrobu celého množstva o-bilia na úplné pokrytie vlastných kŕmnych bilancií. Ďalej ročne intenzívne hnoja okolo 700 ha lúk, čo sa očividne odzrkadľuje na zvýšení a skvalitnení úrody sena a je prvým predpokladom úspešného rozvoja chovu hovädzieho dobytka. V živočíšnej výrobe vidia záruku úspechu v racionalizácii chovu hovädzieho dobytka. Špecializujú sa na výrobu mlieka a mladý dobytok. V oboch prípadoch chcú vyu-žiť prírodné podmienky najmä zintenzívnením výroby krmív na -pasienkoch, ďalej senážovaním lúčnych porastov a, pochopiteľne, týmto záujmom venujú aj značnú časť investičných prostriedkov. Ďalej s-a podujali, že v prvých rakoch päťročnice postavia na svojom majetku združený hydinársky podnik, ktorý bude zabezpečovat celú produkciu konzumných vajec v okrese Prievidza. Ich zámery však -narážajú na nedostatok vlastných investičných prostriedkov. Napríklad len kravín pre 300 dojníc, ktorý by potrebovali postaviť, stojí 8 miliónov korún a na strojové vybavenie potrebujú ročne oikolo X 200 000 korún. Zatiaľ však môžu ročne preinvestovať z vlastných prostriedkov len okolo 4 mil. korún. Pritom ročne s-plácajú 800 tisíc až 1000 000 korún investičných úverov, takže na reprodukciu im vlani ostali 3 milióny korún. Preto musia každú korunu starostlivo obracať.aby peniaze vložili tam, kde im prinesú -najväčší hospodársky efekt. Touto zásadou sa riadia nie-le-n pri využívaní investícií, ale aj v prevádzke. Úsporné opatrenia sa však nie vždy stretnú s pochopením radových pracovníkov, pretože družstevný sektor v poľnohospodárskej výrobe má teraz viac možností zaplatiť ľudí, ďalej v okolí majetku je veľa priemyselných podnikov a -najhoršie ovplyvňujú pracovnú morálku najmä ponuky zárobkových možností z -rôznych podnikov v českých krajoch, ktoré neraz prichádzajú lanáriť pracovníkov rôznymi výhodnými platovými podmienkami. Toto značne zvyšuje nároky n-a riadiacich pracovníkov a vyžaduje od nich, aby na každom pracovisku uplatňovali princípy -rozumne odôvodnenej -organizácie práce. Možno povedať, že zatiaľ s-a im to darí. Vidieť to jednak z dosiahnutých výsledkov a najmä zo splneného socialistického záväzku, ktorý prijali n-a počesť 25. výročia -oslobodenia našej vlasti Sovietskou armádou a 100. výročia narodenia V. I. Lenina. Jeho splnením dali na verejné zásobovanie výrobky v hodnote 704 750 korún. Podobným smerom sa uberá pracovná iniciatíva i tohto roku. Pripravujú socialistický záväzok, ktorým chcú dôstojne privítať 50. výročie založenia KSČ. EDUARD FaSUNG Pod štítmi Tatier trávia svoju zimnú rekreáciu tisíce odborárov. Zotavovňa Morava v Tatranskej Lomnici patrí medzi tie najvyhľadávanejšie. Snímka Pravda » NA NOVOM BRATISLAVSKOM SÍDLISKU Garáže bez starých nešvárov? Recept nielen pre Karlovu Ves ® Dôsledne proti čiernym stavbám # Plechové garáže nie sú riešením Garáže do suterénov obytných domov Bratislava (tm) — Nedostatok plodí nešváry — a popri bytoch sú takým semenišťom dnes aj garáže. Najmä vo väčších mestách, špeciálne v Bratislave. Mat auto, je ešte aj dnes nielen celoživotným snom mnohých rodín, ale aj investícia z celoživotných úspor. A stačí niekedy jedna noc — aby ste našli auto vykradnuté. Nehovoriac o sústavnom „hnití“ vozidla pod holým nebom. V starších sídliskách projektanti neveľmi pamätali na garáže, na priestory pre autá. Bratislave teraz pribúda pekné, moderné sídlisko — Karlova Ves. Zašli sme si za vedúcim odboru výstavby ObNV Ing. Pavlom Poliakom. ■ Súdruh vedúci, okolo vás vyrastá pekné nové sídlisko s moderným švihom. Ako sa už priamo v projektoch pamätalo na autá? Predovšetkým treba spomenúť umiesťovanie garáží priamo v suterénoch obytných domov. Z dôvodov finančných, ide síce najmä o bytovky družstevné, ale i tak to gídlis-ku pomáha. Týmto spôsobom máme postavených do 300 garáží. V projektoch sa- rátalo aj s niekoľkými de-siatkami garáži zhotovených tradičnou radovou zástavbou. Pra-v-da, záujem je oveľa väčší. ■ Mohli by ste to konkretizovať? Nevybavených žiadostí máme 543 a naďalej každým dňom pribúdajú. Projektant skúmal ďalšie možnosti, hľadal nové priestory pre garážovanie. Už sa začalo stav-ať 119 podzemných garáží a vo výhľade Je výstavba ďalších 176 garáží v Kútikoch. Niečo z tohto počtu sa bude stavať svojpomocne, zvyšo-k však dodávateľským spôsobom. BI Sídlisko 'Karlova Ves sa skladá síce z Kútikov, ale aj z novšej časti — R-ovníc. Aká je situácia tu? Momentálne horšia. V tejto časti s pol druha tisíckou bytov je zatiaľ vyriešených iba 28 garáží. Projektanti ešte navrhujú postaviť 40 podzemných garáží a- v priebehu 3—4 rokov je vo výhľade výstavba veľkokapacitnej garáže pre 500—600 áut so servisom. BI Netreba vari zdôrazňovať, že záujem je predovšetkým o svojpomocnú výstavbu, ktorá prinajmenej o polovičku lacnejje šia — pohybuje sa okolo 10 000 korún. A práve tu vznikajú snahy získať pozemok pre garáž za každú cenu. S bytmi sme si už vedeli ako-tak poradiť, garáže na prísny poriadok ešte len čakajú. Podľa akých kritérií prideľujete garáže, resp. chcete prideľovať pozemky na vašom ObNV? Je to skutočne ten najh-á-klivejši bod. Dlho sme uvažovali o kritériách. Dlžka čakania, čas podania žiadosti tým rozhodujúcim kritériom rozhodne nemôže byť. Veď noví nájomníci, ktorí na sídlisko stále prichádzajú a do okrsku Rovníc II. sa budú sťahovať ešte niekoľko rokov — by takto boli automaticky vyradovaní. Preto 9-členná komisia pri odbore výstavby, ktorá návrh predkladá Rade ObNV — a tá ho až schvaľuje! — prihliada a rozhoduje podľa týchto kritérií: 1. Stupeň spoločenskej dôležitosti žiadateľa, ako aj jeho pomoc orgánom štátnej moci pri riešení problémov spoločnosti, ďalej zdravotné dôvody (invalid) i to, či vozidlo potrebuje na výkon svojho povolania, funkcie (napr. niektorí údržbári, aby v rámci zabezpečovania služieb pri haváriách mali vozidlo poruke atď.) 2. V prípade, že ide o Iudi rovnakých zásluh, resp. profesie, pri prideľovaní pozemku môže potom rozhodovať aj čas podania žiadosti. 3. Je celkom samozrejmé, že každý uchádzač musí vlastniť motorové vozidlo s registračnou značkou. ■ Zdá sa, že ste problém chytili za správny koniec, najmä to schvaľovanie Radou ObNV by malo byť dobrým preventívnym opatrením. Na druhej strane však takáto prísnosť — neplodí čierne stavby? Doteraz máme dva prípady a naše rozhodnutie je jednoznačné: odpratať! Nemôžeme pripustiť, aby si niekto svojvoľne postavil garáž, kde uzná za vhodné. Aj keď súčasné štúdie a projekty už nepripúšťajú ďalšiu výstavbu garáží, nechcel by som tvrdiť, že je to definitívna bodka. Chcem ešte spomenúť takúto vec: máme niekoľko žiadostí a návrhov, aby sme aspoň do výstavby velkogaráže povolili provizórne, napr. plechové garáže. V meste sú s tým veľmi zlé skúsenosti a aj preto to u nás absolútne neprichádza do úvahy. BI V tlači, konkrétne i v našich novinách, už odznel návrh, aby sa robili kryté parkoviská, prípadne aj strážené. Určite by to majiteľom áut bez garáží veľmi pomohlo. Co si o tom myslíte? Odstavných parkovacích plôch bude na tomto sídlisku dosť. Sami sme uvažovali o zakrytí parkovísk, ale — kto to má financovať? My na to' peniaze ozaj nemáme. A navyše ešte stráženie — nuž to by situáciu natoľko skomplikovalo a majiteľom parkovanie tak zdražilo, že sa mi to nevidí reálne. Pravda, ak by sa nejaká organizácia na to podujala, z našej strany námietky nebudú. B Teda záverom: aké poučenie cíti a pociti toto nové, dalo by sa povedať panenské sídlisko z trvalých nešvárov a bolestí svojich bratislavských predchodkýň? Tri časti sídliska s približne 4 tisíckami bytov sú už hotové. Počítame, že auto pripadne na každý tretí byt, čo je takmer svetový štandard. Nie každý, čo má auto, chce ho aj garážovať, a to buď z dôvodov finančných (cena garáže v Bratislave je 10 000 až 25 000 Kčs) alebo praktických (vzdialenosť garáže od domu pri dennom používaní auta). Keď ši počet áut a záujem prerátame s možnosťami garážovania, s akými sa uvažuje v štúdiách a projektoch — v tomto novom sídlisku — na rozdiel od iných starších bratislavských sídlisk, mali' by sme dosiahnuť takmer svetový štandard. Samozrejme, nie hneď a nie podľa želania: mať garáž priamo pod Oknom. To je prakticky neuskutočniteľné. Henrietka a Oľga Motto: Keď vidíš opitého muža, odvráť tvár. Keď ale zbadáš opitú ženu, zaplač. Staré príslovie. Vyrástla v rodine, kde bola centrom pozornosti. Všetkých. Pre starostlivého otca, mamu, ktorá nepracovala len preto, aby jej mohla venovať všetku materinskú lásku, aj pre babičku, ešte dosť mladú, aby s ňou chodila na prechádzky, výlety, rodinné návštevy k tetkám a bratancom. Prečo by nie. Narodila sa po dvanástich rokoch manželstva, keď už rodičia, neverili, že raz aj v ich byte sa ozve detský plač. Veril ale lekár, ktorý matku liečil a jedného dňa si hrdý otec doviezol z nemocnice nielen vyliečenú manželku, ale aj malú Henrietu. Tak jej napísali do rodného listu, ale doma ju každý volal len naša bábika. Naše všetko. Keď mala pol roka, ťažko ochorela. Prudký zápal pľúc doniesol so sebou rad komplikácií, takže dievčatko takmer neprestávalo brat lieky. A poriadne schudlo. Jedného dňa sa babka požalovala na prechádzke známej panej, že Henrietka nepriberá. 0, ľahká rada. Aj ona mala so svojou Oľgou také starosti a pozrite sa dnes. Je mocná ani chlapec. Medzi rečou prezradila, že dcére začala dávat po chorobe červené víno. Od toho dieta zosilnie. Babka ešte v ten deň kúpila fľašu toho najlepšieho. Henrietke dala len pol pohára, ale aj to stačilo, aby sa dievčatko rozkašlalo a s odporom skrivilo tvár. Myslelo, že jej chcú nanútiť nový liek. Rôznymi trikmi ju ale babka presvedčila, že víno treba vypit. Dnes, zajtra, pozajtra. Každý deň. Po mesiaci už Henrietka sama hľadala po obede pohár, aby jej babka naliala víno. Po plnom pohári spala celé popoludnie. Doma, keď sa skončilo leto, otec na takú liečbu síce chmúril tvár, ale keď ho presvedčili, že dcéra pribrala dve kilá, nepovedal nič. Keď začala Henrietka chodit do školy, mala za sebou už dlhé dni, v ktorých po každom obede dominoval plný pohár vína. Zaostávala. Nadarmo jej rodičia priberali na pomoc domácich učiteľov, babka i otec hľadali známosti v škole, nestačila. Už ráno myslela na svoje víno, za ktorým prichádzala sladká malátnosť a spánok. Musela prejsť do osobitnej školy, ale ani tam neprospievala. Keď jej na pokyn lekára, ktorému sa po dlhom čase priznali, ako dcéru liečili vínom, prestali alkohol dávat, Henrietka hľadala všelijaké možnosti, aby sa k známej fľaši dostala. Potajomky i verejne skočila k almaře a rovno z fľaše si upíjala, kým jej ju nevytrhli z úst. Sny o vysokoškolskom štúdiu padli. Henrieta sa začala učit len remeslu. Ale nie dlho. Ukradla kamarátke peniaze a opila sa na internáte tak, že k nej museli zavolat lekára. Rodičia, citliví na svoju povesí, ju zobrali domov, ale dcéra, teraz bez pracovného pomeru, všetky svoje sily sústredila len na to, aby sa mohla niečoho napit. Už to bolo jedno, či je to víno, alkohol, alebo iný destilát. Ak doma nič nenašla, ukradla peniaze, vlakom odcestovala do susednej dediny a tam sa opila. Jedno ráno ju nenašli v jej izbe. Odišla z domu. Vracala sa len vtedy, keď mala dotrhané a špinavé šaty, keď nemala ani korunu, za ktorú by si mohla kúpiť aspoň pivo a k tomu rožok. Babka, tichá, možno sama seba obviňujúca ticho zomrela, otec sa potajomky trápil, až jedného dňa sa strhla medzi rodičmi zvada: Kto je vinný? Henrieta sa opitá smiala v druhej izbe na starostiach rodičov. Dokonca im stihla medzitým ukradnut aj niekoľko stovák a bez rozlúčenia odíst. Takto žila niekoľko rokov, liečila sa, ale bezvýsledne, dostala sa do konfliktu so zákonmi, až jedného dňa zničená prišla domov. Matke sa zdala, aj pri opitosti, ktorá dcéru obkrúžila, akási zmenená. Tajne dúfala, že sa s ňou niečo stalo a všetko sa ešte obráti na dobré. Dcéra sa okúpala a vošla do svojej izby, že bude spat. Keď k nej matka o hodinu vošla, s hrôzou sa jej rozšírili oči: ich kedysi malá, slastná a veselá Henrietka, ktorá bola len trošku chudšia od ostatných detí, bola mŕtva. Obesila sa. □ TO LEN PO PRVOM . .. Malá ťažké detstvo. Otec sa rád pozrel na dno pohárika a vtedy v dome vyčíňal. Matka ich obyčajne aj s bratom brávala za ruky a nocou utekali k tetke na dolný koniec dediny. Keď už chodili do školy, v akejsi detskej odvahe sa raz na záhrade pri starej hruške s bratom zaprisahali, že nikdy nezoberú do úst ani pohárik pálenky. Nechcú byt takí ako ich otec, ktorému sa smeje celá dedina, keď vyspevujúc á merajúc cestu do šírky kráča domov. Brat, starší a rozvážnejší sa vyučil za montéra a začal pracovat. Oľga ešte chodila do školy a vždy patrila medzi najlepšie žiačky. Kde-kto jej hovoril, aby pokračovala v štúdiu. Poradila sa s bratom, lebo utrápená mama viacej polihovala, ako chodila na vlastných nohách. — Choď, — povedal jej. — Keď budeš niečo potřebovat, pomôžem ti. Neboj sa, dost zarobím pre oboch. Aby dokázal, že to naozaj myslí vážne, kúpil jej oblečenie za viac ako dve tisícky korún a desat stokorunáčok jej odčítal, aby mala niečo na začiatok. Mesto ju prijalo so všetkými starostami študentov. Ale nedala sa ničím iným rozptyľovať, len školou a učením. Kamarátky sa jej posmievali, ale Oľga nedbala. Cítila sa zodpovedná voči bratovi, ktorý jej pravidelne posielal peniaze, aj keď sa už oženil, i voči matke, ktorá po otcovej smrti žila . sama na dedine. Keď dokončí štúdium, zoberie ju k sebe a dá jej zabudnúť na všetko, čo prežila pri otcovi. V tretom ročníku urobila jednu z najtažších skúšok na výbornú. Dievčatá šli úspech osláviť a na dlhé nahováranie sa podvolila aj ona. — Raz predsa môžeš, nie?! — núkali jej koňak. — Uvidíš, zabudneš na všetky starosti pri štúdiu. Treba sa predsa uvolnit, odreagovat! Vypila a striaslo ju. — To po prvom vždy tak, — radili skúsenejšie. — Hneď treba druhý! Druhý, tretí, a ešte jeden... Veď je to celkom príjemné. Akoby vstupovala do iného sveta. Zdá sa voľná, ľahká a akoby ju nohy samy niesli v tanci. Od toho dňa nikdy neodoprela, ak ju volali zabavit sa. V " nasledujúcom semestri sa síce známky zhoršili, ale nebrala to ako katastrofu. Potom sa zoznámila s Riekou, ako volali Filoménu. Zo štúdií ju vylúčili pre neprospech, ale nemala dost odvahy vrátiť sa domov a všetko povedať rodičom. Kým sa dalo, ponevierala sa po internátoch, potom už celkom verejne sa dala vydržiavať rôznymi mužmi. Oľga jej bola dobrou kamarátkou. Predsa jej brat posielal každý mesiac niekoľko stovák. Zoznámila ju so svojimi kumpánmi a potom už každý večer chodili spolu. Zábava sa vždy rozprúdila okolo polnoci. Oľga sa tešila, že pozná iný svet ako tvrdé štúdium, semináre, cvičenia a zase dokola to isté. Katastrofa prišla v skúšobnom období. Učenie odkladala zo dňa na deň. Ešte dnes s Riekou pôjdem, povedala si, ale zajtra už nie! m bi A opát to isté utešovanie. Ani jednu skúšku neurobila v termíne. V opravných termínoch to isté. Aby na všetko zabudla, opojenie alkoholom jej prišlo vhod. Dokonca napísala bratovi, či by jej ^nemohol poslat viacej peňazí. Teraz ich potrebuje, lebo si chce do posledných ročníkov kúpit zahraničnú literatúru. Brat poslal, ale keď sa to opakovalo, jedného dňa sa rozhodol, že odbočí pri návrate domov z montáží a pozrie, ako sestra žije. Celú noc ju čakal pred internátom, ale vrátila sa až ráno, celkom opitá s mužom, ktorý ju doslova vytlačil z taxíka, aby ho ďalej neotravovala. Hneď tam ju udrel po tvári svojou tažkou rukou a odišiel. Zatvrdil sa a viacej neposlal ani korunu. Oľga sa niekoľkokrát pokúsila na kratšie i dlhšie obdobie prestal s alkoholom a věnovat sa vážne štúdiu. Veď jej spolužiačky už promovali a teraz odchádzali na svoje prvé pracoviská* Deň, dva, týždeň vydržala, potom začala od začiatku. Už nepotrebovala ani Rieku, sama chodila do známeho podniku a vycvičeným pohľadom hodnotila mužov, ktorí boli ochotní sa s ňou zabávať. Vylúčili ju zo štúdia aj z internátu. Menila bydliská, aj zamestnania, pretože po niekoľkodňových absenciách ju všade prepustili. Z času na čas odcestovala do iného mesta, kde ju menej poznali. A jej život, dlhá nit, sa stále viacej pretkávala uzlíkmi alkoholu. Už nechcela nič, len pit. Keď mala jasnú chvíľku a zamyslela sa nad dňami svojho šťastného štúdia na začiatku vysokej školy, aj na matku, ktorá trpela aj za nich pri otcovi, aby na tieto myšlienky skoro zabudla, vracala sa k alkoholu. Deň za dňom, stále... až ju jedného dňa odsúdili ako príživníčku. Keď vidíš opitého muža, odvráť tvár. Keď ale zbadáš opitú ženu, zaplač. Čo na jednej strane básnici ozdobili najkrajšími epitetami veršov — ženskú krásu, vie majster alkohol zmeniť v klbko nešťastia. Ťažko sa o tom píše. Každý osud je bolestivý. Ale treba o tom hovoriť. Nie v záujme ľahkej senzácie, ale s mementom varujúcim a poúčajúcim. JÁN ŠTIAVNICKÝ PRAVDA Dôvera v hodnotné umenie Jednou z hlavných úloh nového vedenia Slovenského filmu (ako aj celej čs. kinematografie) popri konsolidácii pomerov v hranej ä dokumentárnej tvorbe bolo a je opätovné uvedenie filmov socialistických krajín do slovenských kín. Ešte koncom roku 1989 uvádzali sa filmy týchto krajín, najmä filmy sovietske, veľmi zriedkavo. Ich opätovný návrat na naše plátna bolo treba začať z bodu takmer nulového. Prečo bola taká situácia, čo sa urobilo pre nápravu a aká je situácia dnes? Niektorí ľudia otázku veľmi zjednodušujú, 'keď tvrdia, že na príčine je august 1968 a bojkot sovietskych filmov, ktorý nasledoval. Takéto tvrdenie je zjednodušené, a teda nepravdivé. Naopak pravdou je, že už niekoľko rokov pred augustom 1968 mal počet uvádzaných filmov zo Sovietskeho zväzu i z niektorých socialistických krajín klesajúci trend a tak to bolo i s ipočtom návštevníkov na týchto filmoch. Na príčine je jednak nákupná politika, riadená centrálne z Československého filmu, a jednak protisovietska propaganda, ofenzívne vedená už roky zastretými formami. Čím menej s.a kupovalo filmov z krajín socializmu, tým viac rástol počet filmov dovezených zo Západu, často s veľmi nekritickým výberom. Vplyvom filmových novinárov, ktorí sovietsku filmovú tvorbu vo väčšine obchádzali, alebo aj zhadzovali, dôvera k týmto filmom klesala v druhej polovici šesťdesiatych rokov. To, ako sa písalo o filmoch z východnej Európy, bolo súčasťou celkovej atmosféry v kultúrnej oblastí. Informovanosť o výdobytkoch sovietskej vedy a kultúry bola u nás mizivá, zato sa zveličoval každý nový jav na Západe. •Náš divák a čitateľ vedel o každom novom škandále J. Kennedyovej, zato mladý človek sa málo dopočul o sovietskom balete, ktorý obdivuje celá Amerika. A odklon od socialistického umenia v bratských krajinách, a teda aj od filmov, najmä sovietskych, bol výsledkom niekoľkoročnej, trpezlivo a dômyselne vedenej psychologickej propagandy, ktorej súčasťou je aj zamlčiavanie a prekrúcanie. Pritom napríklad filmy sovietske, poľské alebo maďarské mali u slovenských divákov značnú obfuhiu. Patrili medzi najhranejšie vôbec. Také diela ako žeriavy tiahnu, Balada o vojakovi, Čisté nebo, Ivanovo detstvo a iné patria dodnes medzi nezabudnuteľné filmy. Uvádzanie sovietskych filmov má svoje príčiny najmä dnes, keď naša pôvodná tvorba prekonáva určitú ideovú krízu a keď je nedostatok najmä diel zo súčasnosti. Hoci film patrí do zdrojov každodennej zábavy divákov, najmä mladých, nevyčerpáva tým zďaleka svoje poslanie. Naopak, ako najmasovejšie umenie má film nesmierny výchovný dosah, ktorý si socialistický štát uvedomuje' a chce ho plne využívať. Film nielenže nemôže vnášať do hláv mládeže chaos, nihilizmus a bezvýchodiskovosť, ale musí prichádzať so svojim aktívnym vplyvom na morálny profil človeka. Sovietske filmy vo svojej veľkej väčšine pestujú v divákoch také prvky socialistickej morálky, ako je láska k vlasti, úcta k človeku, aktívny vzťah k práci, k vede, zmysel pre krásu. Sovietske filmy pomáhajú utvárať zdravý vzťah k životu, nefalšovaný, z viery v človeka prýštiaci optimizmus. Vyzdvihujú pokrok minulosti a nastoľujú problémy očisťovania dneška od akéhokoľvek meštiactva a mravnej degenerácie. Preto najmä dnes, keď nám ide o upevňovanie morálnej a politickej jednoty našich pracujúcich, potrebujeme tento aktívny prínos sovietskej filmovej kultúry. Aby sme odstránili nedostatok sovietskych filmov v našej sieti kín, zvýšili sme predovšeťkýip nákup týchto filmov, keď už predtým začal sa zvyšovať podiel filmov ostatných krajín. socializmu v našich kinách. V ZSSR ročne vyrábajú vyše 120 celovečerných umeleckých filmov, z ktorých približne polovicu ponúka vývozná organizácia Sovexportfilm na filmový trh. (Vzhľadom na špecifické profily niektorých filmov, adresovaných predovšetkým divákovi sovietskemu, často iba v danej republike, alebo aj pre nižšiu umeleckú úroveň, časť filmov neurčujú na vývoz a hrajú sa iba v ZSSR.) Z týchto približne šesťdesiatich filmov vyberá a kupuje sa zhruba polovica podľa umeleckej hodnoty toho ktorého obdobia. Do tohto stavu, teda nákupu ročne vyše 30 sovietskych celovečerných filmov, dostali sme sa znovu aj my rokom 1970 a približne na tejto úrovni kupujú sovietske filmy aj ostatné socialistické krajiny, vrátane tých, ktoré majú väčší počet obyvateľstva. Okrem toho zvyšujeme nákup krátkych dokumentárnych, reportážnych, vedecko-populárnycih a detských filmov. V najbližších mesiacoch možno teda očakávať, že po dodaní, otitulkovaní alebo odubbovaní uvidíme ďalšie zaujímavé sovietske filmy ako aj filmy z ostatných socialistických krajín. V roku 1970 urobila Slovenská požičovňa filmov, spolu s pracovníkmi kín a inými organizáciami niekoľko akcií, ktoré prispeli k obnoveniu dôvery a ku zvýšeniu návštevnosti na filmoch socialistických produkcií. Boli to. predovšetkým Dni leninských filmov organizované v jarných mesiacoch. Bola to po rokoch prvá organizovaná akcia tohto druhu a zúčastnila sa na nej najmä školská mládež. Z týchto filmov mal priaznivý ohlas najmä film Kremeľský orloj. Ďalej to bolo v máji uvedenie prvých dvoch dielov sovietskej filmovej panorámy Oslobodenie. .Na tento film, ktorý možno hrať iba v kinách so 70 mm projekciou (týchto kín je na Slovensku zatiaľ 13], sa doslova hrnuli najmä mladí diváci, pre ktorých filmy 0 poslednej vojne sú už atraktívnou históriou. Film Oslobodenie videlo dosiaľ 133 683 divákov a jeho tretí diel uvedieme v slovenských panoramatických kinách v najbližšom čase. V letných mesiacoch uskutočnili sme v desiatich slovenských mestách tradičný Filmový festival pracujúcich, v ktorého rámci sme uviedli väčšinou filmy socialistických krajín. Len film Pán Wolodiewski videlo 95 884 divákov, film Biele slnko púšte 37 005 divákov a podobne to bolo aj s ostatnými. Filmový festival pracujúcich ukázal, že ľudia idú na filmy socialistických produkcií, ak sa vhodne uvedú a propagujú. Dosial najúspešnejšou akciou je minuloročný Mesiac československo-soviatske'ho priateľstva. Vo viacerých mestách usporiadali Dni panoramatického sovietskeho filmu, prehliadky filmov o Októbrovej revolúcii, prehliadky detských filmov zo ZSSR a; podobne. Premiérovo sme uviedli desať filmových noviniek. Najväčší ohlas a návštevnosť má film Veľvyslankyňa na klasickom formáte, ktorá u našich divákov víťazi predovšet* kým veľkým hereckým umením a šarmom pôvabnej Julie Borisovovej. Dosiaľ tento film na Slovensku .videlo 30 534 divákov. Po ňom vedie tabuľku návštevností film Mŕtva sezóna, ktorý opisuje zážitky chýrneho so* vietskeho kontnarozviedčika R. Ábela. Ale a] filmy Celkom malá poviedka a Pri jazere stretli sa s milým prijatím slovenských divákov. Doslova horúčkovitý záujem je o atraktívny divácky film Cajkovskij, ktorý strhuje svojou hudbou a vynikajúcim výkonom známeho I. Smoktunovského. Len v bratislavskom panoramatickom kine Dukla museli premietanie filmu dvakrát predĺžiť a vo všetkých mestách, kde ho ukážkovo uviedli, dožadujú sa jeho návratu. Možm> povedať, že tak ako sa Dni sovietskej kultúry vydarili na koncertoch, výstavách a pod., plne sa vydarili aj v oblasti filmu. Dá sa teda konštatovať, ž© ľady sa prelomili a naši diváci dnes opäť chodia na hodnotné filmy zo Sovietskeho zväzu a z ostatných socialistických krajin. Pomery však nemožno pokladať zďaleka za plne konsolidované. Antisocialistická propaganda pracuje, všetko pokrokové zhadzuje a ironizuje. Jedným z mnohých hesiel nepriateľov bolo, aby naši ľudia, najmä mládež, bojkotovali sovietsku hudbu, divadelné hry, literatúru a filmy. Povedzme si otvorene, že na časť občanov, najmä mládeže, tieto heslá ešte stále pôsobia. Takých, čo si nevidia nos medzi očami, čo nechcú vidieť skutočné umelecké hodnoty, je však čoraz menej. Usilujeme sa vyberať zo sovietskych filmov a nášmu divákovi uviesť na plátna to najlepšie. Umelecká tvorba a jej kvality sa však nedajú ani v socializme naplánovať. Boli a budú, takisto ako aj u nás, filmy aj umelecky slabšie. Veríme však, že dôveira k socialistickému umeniu ďalej porastie. Sovietske filmy svojím známym humanizmom, svojou strhujúcou dramatično'sťou, svojou umeleckou 1 žánrovou pestrosťou, iste na celej čiare zvíťazia a budú pre všetkých blízke a drahé, znova a znova navštevované, tak ako kedysi. Podobne, ako boli a sú filmy našich tvorcov srdečne prijímané a nevídane masovo navštevované v Sovietskom zväze a v ostatných socialistických krajinách. V roku 1971 chceli by sme ešte výraznejšie pokročiť v plnení tejto úlohy Slovenského filmu — v uvádzaní nových socialistických filmov. Prvé kroky i predpoklady sme vykonali. Chceme získať aj ďalších divákov — to nie je otázka komerčná, ale vrcholne politická. Očakávame však v tomto výraznejšiu pompe národných výborov, ktorým kiná patria, pomoc organizácii ZCSSP i Socialistického zväzu mládeže. Pretože nám ide predovšetkým o to, aby kiná zapĺňala mládež. Socialistická výchova je prvoradou otázkou tak filmu, ako aj spomínaných organizácií. Film v rukách socialistickej kultúrnej revolúcie je nesmierne silná zbraň. Nuž ju všetci zainteresovaní lepšie používajme! PAVEL KOYŠ, riaditeľ Slovenského filmu Štúdio hraných filmov v Bratislave na Kolibe pripravuje nový film Hľadači svetla. Na tnímke Ľubo Roman v úlohe SS-mana>. Fotografia Václav Polák 13. JANUÁRA 19713 i*