Pravda, apríl 1971 (LII/77-101)
1971-04-22 / No. 94
Slovenský komorný orchester jubiluje Veľkým potleskám přivítalo početné obecenstvo na pódiu koncertnej siene Slovenskej filharmónie naše význačné komorné teleso preslávené dema i v zahraničí, Slovenský komorný orchester. Každé vystúpenie tohto súboru znamená sviatok, no toto bolo obzvlášť sviatočné: SKO oslavuje desiate výročie svojho umeleckého pôsobenia. Desať rokov nie je vela v živote umeleckého telesa. No v takej mladej hudobnej kultúre, ako je slovenská, je to dôvod na radosť i zamyslenie. O to viac, že práve v oblasti interpretácie komornej hudby máme značné medzery a dlho sa nám nedarilo stabilizovať komorné súbory tak, aby sa mohli úspešne zaradiť medzi význačné komorné telesá české i zahraničné. Preto popri staršom Slovenskom kvartete je Slovenský komorný orchester našou pýchou a radosťou. Keď listujeme v kvalitne vypravenom (T. Písecký] a dobre zostavenom (V. Horváth) jubilejnom bulletine, môžeme mať skutočne radosť. Za krátkych desať rokov vyše 300 koncertov v 18 európskych štátoch, v najvýznačnejších hudobných centrách, akými sú Moskva, Paríž, Londýn, Rím, Stockholm, Budapešť, Belehrad, Sofia, Berlín a iné, to sú výsledky za desať rokov viac ako obdivuhodné. Najmä keď si k tomu prečítame kritiky z týchto miest, oplývajúce superlatívmi u nás celkom nezvyklými. Slovenský komorný orchester si získal 1 Prahu, čo je pre slovenské teleso úspech hádam najväčší. Pri takejto bilancii sa však treba zamyslieť. Koľko úmornej práce, vytrvalosti. obetavosti, odriekania a sebazapretia je za týmito výsledkami. Každého člena telesa, no najmä umeleckého vedúceho a zakladateľa Slovenského komorného orchestra zaslúžilého umelca Bohdana Warchala. Je dušou a morálnou 1 umeleckou zábezpekou súboru, ktorého členovia sa už niekoľko ráz vymenili. Vo svojej vášnivej zaujatosti hudbou a umením, vo svojej pracovnej disciplíne, ľudskej 1 umeleckej poctivosti, vtlačil pečať svojej osobnosti celému súboru a svoje zanietenie prenáša na každého člena súboru. Toto zanietenie posilňovalo, keď v začiatkoch ešte pracoval aj v orchestri SF. A keď konečne v roku 1966 docielil súbor osamostatnenie, skoro sa rozpadol, lebo členovia nechceli orchester SF opustiť. Možno neverili v budúcnosť SKO a orchester SF im poskytoval pocit existenčnej istoty. Ale Warchal veril, a preto staval nový súbor s celkom mladými členmi, odmietal lákavé ponuky Prahy a pustil sa do nového boja. V mladých hudobníkoch našiel adekvátnych partnerov pre svoje nadšenie a umelecké snahy, bezpečné možnosti pokračovať na ceste za najvyššími umeleckými métami. Jubilejný koncert Slovenského komorného orchestra nás plne presvedčil, že súbor patrí medzi popredné svetové telesá a je dôstojným vyslancom slovenskej hudobnej kultúry. ANNA KOVÁŘOVA Spätný pohľad na knižnú žatvu Patríme k tým krajinám, ktoré za obdobie socialistického budovania dosiahli vysokú životnú a kultúrnu úroveň. Dokumentuje to aj rozsiahle vydávanie kníh, naša knižná kultúra. Aj tohto roku v Mesiaci knihy usporiadali vydavateľstvá prehliadku najlepších vydaní z minuloročnej produkcie na nedávnej výstave Knižná žatva. V tejto súvislosti sme požiadali o krátky rozhovor dr. Mateja Andrása, riaditeľa Slovenského ústredia knižnej kultúry. Otázka: Vyznačoval sa tohtoročný Mesiac knihy a výstava Knižná žatva niektorými osobitnými znakmi v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi? Tohtoročnú Knižnú žatvu sme venovali 50. výročiu založenia KSČ. Ukázala verejnosti nielen výsledky edičnej činnosti posledného roku, ale obsahovala aj diela, ktoré pomáhali strane po jej vzniku i v priebehu celého polstoročia jej revolučnej činnosti. Vstupný areál zobrazoval jednotlivé ma j významnejšie etapy v histórii a živote strany. Boli tam vystavená diela klasikov marxizmu-leninizmu, ďalej diela, ktoré vznikli v organickom spätí s činnosťou KSČ. V tejto časti boli vystavené knihy, ktoré vyšli na Slovensku k storočnici narodenia V. I. Lenina, 25. výročiu oslobodenia ČSSR a k 50. výročiu založenia KSČ. Vlastná časť Knižnej žatvy pozostávala z kníh, vydaných na Slovensku v roku 1970. Každé vydavateľstvo malo na výstave svoj stánok. Okrem toho zvlášť výrazne umiestnili vydavateľstvá vo svojich stánkoch knihy, ktoré vydali áj v minulosti a boli zo spoločenského hľadiska najvýznamnejšie. Výstavu doplnili ukážky politického plagátu. Otázka: Zaujíma nás, či sa výrazne prejavuje proces politickej konsolidácie na vydavateľskej činnosti a s akými konkrétnymi výsledkami? Prirodzene, proces politickej konsolidácie významne ovplyvnil celú prácu vydavateľstiev minulého roku, ktorá bola podrobená dôkladnej analýze. Odhaľovali sme nedostatky, ídeovopoílitické chyby a omyly edičnej politiky. Preverovali sa edičné plány i rozpracované rukopisy a veru bolo1 potrebné vyradiť alebo odložiť. vydanie viacerých kníh, ktoré obsahové neboli v súlade s potrebami politickej konsolidácie alebo ktoré by mohli narušiť politickú líniu strany. Po tejto stránke bol proces konsolidácie vcelku zavŕšený. Pravda, ostáva druhá a náročnejšia úloha: uspôsobiť Celú edičnú politiku v najkratšom možnom čase tak, aby pozitívne a zaangažované prispievala k realizácii kultúrnej politiky strany. Ide najmä o oblasť spoločenskovednej a politickej literatúry, ale aj napríklad prekladovej beletrie, kde treba posilniť socialistický charakter edičnej činnosti. To sú úlohy, ktorých realizácia si vyžiada dlhšie obdobie. Cesta od rukopisu pôvodného diela alebo od prekladu cez redakciu a tlačiareň trvá predsa často i viac rokov. Otázka: Ktoré edičné činy, diela vydané v roku 1970, hodnotíte ako podstatný prínos pre rozvoj slovenskej knižnej kultúry; ktoré z nich prispejú k dôstojnému osláveniu 50. výročia vzniku KSČ a môžu nás solídne reprezentovat aj na medzinárodných knižných veľtrhoch. Aj popri omyloch a chybách, ktoré sa vyskytli v edičnej činnosti minulého roka, zjavili sa mnohé pôvodné diela, ktoré možne smelo označiť za cenný prínos do našej národnej kultúry. Nebudem hovoriť o pôvodn»j krásnej a detskej literatúre. Poroty odborníkov zhodnotili literárnu produkciu našich popredných vydavateľstiev a ocenili najvýznamnejšie novinky. To je, myslím, všeobecne známe. Chcel by som skôr upozorniť na oblasť našej vedeckej a odbornej literatury, V ktorej možno .pozorovať výrazný kvalitatívny vzostup. Vyšiel napríklad trojzväzkový Atlas topografickej anatómie hospodárskych zvierat v angličtine pre export do USA a v tomto roku sa pripravuje exportné vydanie francúzske. Dielo už predtým vyšlo v ruštine, nemčine, maďarčine a poľštine. Pozoruhodný je aj rozvoj slovenskej odbornej lekárskej literatúry. Dokončilo sa vydanie Veľkého rusko-slovenského slovníka v 5 zväzkoch. Vyšiel Atlas slovenských hlások, ojedinelé dielo, ktoré sa v celoštátnej súťaži o najkrajšiu knihu umiestnilo medzi prvými. Vysokú úroveň. si udržiava naša ilustračná tvorba, najmä v detskej literatúr®. Jej zásluhou naše knižky pre deti vzbudzujú už tradične pozornosť na medzinárodných veľtrhoch a výstavách. Odzrkadľuje sa to, prirodzene, aj v exporte. I keď pomaly, predsa sa rozrastá, aj naša encyklopedická literatúra a do série odborných náučných slovníkov pribudli hodnotné diela, ako napríklad Malá encyklopédia fyziky alebo Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež a ďalšie. Významným prínosom i podnetom ja vydanie statí a prejavov súdruha G. Husáka a štvorzväzkového výberu z publicistiky súdruha L. Novomeského. Blížiace sa 50. výročie vzniku KSČ podnietilo, prirodzene, všetky vydavateľstvá, aby v rámci svojej špecializácie prispeli k dôstojným oslavám tohto výročia. Výsledky práce a úsilia vydavateľstiev z minulého roku sa, pravda, prejavia až teraz. Rozhovor viedol: JOZEF VEĽKÝ Premiéra nového poľského filmu Filmový podnik mesta Bratislavy v spolupráci so Slovenským filmom a Gencráinym konzulátom PĽR uviedol v kine Slovan premiéru nového poľského filmu Mária, Anna. Tematicky vychádza film zo súčasnosti, ale jeho dej pretkáva retro spektíva vojny. Veľmi živá konfrontácia dvoch diametrálne rozdielnych časových období utvára veľké možnosti pre dynamický rozvoj dejového procesu. Na jednej strane pohľad na rozrumené Poľsko, na nesmierne utrpenie ľudu, na strane druhej budovateľský elán, hernizmus no vej socialistickej spoločnosti. Spätosť sú časnosti s minulosťou zabezpečujú starí frontoví bojovníci, ktorí v dnešných ča soch na seba prevzali budovateľské úlohy nového Poľska a ústredná ženská posta va — vo vojnových rokoch Mária a teraz v úlohe jej dcéry Anny. Náročnú dvojitú úlohu majstrovsky stvárnila BARBARA BRYLSKÄ, ktorá spolu s režisérom JANOM RYBKOWSKIM a vedúcim výroby filmu RISZARDOM KOSZYNSKIM tvorili delegáciu, prítomnú na premiére. Ako vyjadril súdruh Rybkowski, ideový zámer filmu spočíva v snahe oboznámiť mládež s nedávnou históriou nielen Polska, ale celej pred štvrťstoročím bojujúcej Európy. Pravda, určitý citlivý zostrih by mohol ešte viac zvýrazniť dramatický akcent dejového vývinu a zosilniť aj jeho spoločenský dosah. Jednako však úsilie poľskej kinematografie môže byť z viacerých aspektov poučením aj pre našich tvorcov tohto umeleckého odvetvia. ský— PRAVDA Leninský ibsak jednoty strany Ubehlo iba njakcľko dní od skončenia práce XXIV. zjazdu strany sovietskych komunistov. Grandiózne plány výstavby materiálnotechnickej základne komunizmu, slúžiace podstatnému zvýšeniu životnej úrovne sovietskeho ľudu — ako ich schválil zjazd vo forme smerníc pre deviatu päťročnicu — vyvolávajú u všetkých pokrokových fudí nielen sympatie a zaslúžený obdiv, ale podávajú konkrétne dôkazy historickej skutočnosti: ukazujú, čo dokáže pracujúci ľud, oslobodený od vykorisťovania, vedený marxisticko-Ieninskou stranou robotníckej triedy. Je tu živý dôkaz toho, ako práve socialistický spoločenský poriadok zmnohonásobiíuje tvorivé sily fudu a uvoľňuje priestor pre prudký rozvoj výrobných síl, najmodernejšej vedy a najvyspelejšej techniky i pre harmonický rozvoj ľudskej osobnosti. Ak sa dnes všetko pokrokové ľudstvo s úctou a obdivom díva na Sovietsky zväz, kráčajúci rozhodným krokom ku komunizmu, ak nepopierateľné výsledky heroickej práce sovietskych ľudí berie doslova dych jeho a našim nepriateľom, nejde tu o zoskupenie šťastných náhod ani o mimoriadnu priazeň osudu. Nevyčerpateľným prameňom sily, inšpirátorom a organizátorom všetkých víťazstiev sovietskeho ľudu je Leninova strana, jej ideová, organizačná a politická jednota. Celoživotná teoretická.! politickoorganizátorská činnosť V. I. Lenina je nerozlučne spätá s jeho neustálou starostlivosťou o zachovanie jednoty straníckych radov ako hlavnej záruky víťazného boja vykorisťovaných más proti kapitalizmu a úspešného budovania socialistickej a komunistickej spoločnosti. Už pri vzniku boľševickej strany začiatkom nášho storočia kládol Lenin mimoriadny dôraz na ideovú jednotustrany, ktorá sa od existujúcich sociálnodemokratických strán, združených v II. Internacionále, odlišovala predovšetkým svojou ideovou principiálnosťou a revolučnou dôslednosťou. Na návrhy niektorých ruských socialistov,' združených vtedy v Ilegálnych krúžkoch, aby sa zvolal zjazd, kde sa založí socialistická strana, odpovedal Lenin argumentáciou, ktorá je zdanlivo paradoxná: aby mohlo nastať politické zjednotenie — najprv sa treba rozhodne názorové oddeliť od pravých i „ľavých“ oportunistov — ekonomistov, národnikov i anarchistov. Ak mala v cárskom Rusku vzniknúť robotnícka strana, schopná viesť masy proletárov a roľníkov do víťaznej socialistickej revolúcie, musela byť vnútorne, ide-ove jednotná, názorové a organizačne pevná. Takúto stranu vybudoval V. I. Lenin nesmiernym úsilím v období, keď všetky ostatné európske robotnícke strany boli celkom v zajatí reformlzmu a revizionizmu. Po víťazstve Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie nastali pre vládnúcu komunistickú stranu najťažšie roky: zúrila Intervenčná a občianska vojna v zaostalej krajine, dostavil sa nedostatok základných potravín a surovín, hospodárstvo mladej republiky sovietov bolo zruinované. Zvrhnutej buržoázií a bielogvardejcom sa začiatkom r. 1921 s pomocou zahraničných imperialistov podarilo zneužiť nespokojnosť časti obyvateľstva a vyprovokovali otvorenú vzburu námorníkov v Kronštadtskej pevnosti. Najhoršie však bolo, že v tejto katastrofálnej situácii sa vnútri komunistickej strany zjavili rozličné frakčné skupinky a zoskupenia — inšpirované Trockým a jeho spolupracovníkmi — ktoré pred blížiacim sa X. zjazdom strany predkladali straníckej verejnosti dokonca vlastné platformy. Kronštadtskú vzburu čoskoro zlikvidovali účastnící X. zjazdu, ale hlavná pozornosť V. I. Lenina smerovala k likvidácii nepriateľa vnútri strany.— k likvidácii trakcií a k utvoreniu ideovej, organizačnej a Na jeho návrh prijal zjazd z pera V. I. Lenina osobitnú rezolúciu O jednote strany, ktorá nestratila nič na svojej aktuálnosti ani po polstoročí a ktorá plne platí aj v podmienkach vyspelej socialistickej spoločnosti. Za rozhodujúcu podmienku akcieschopnosti revolučnej strany považoval Lenin priam monolitnú zom knuíosť jej radov, ktorá musí vyplývať z jednoty názorov členov na všetky zásadné otázky politického a hospodárskeho vývoja socialistického štá tu. Tá podmieňuje a utvára vôľu k ruz bodnutiu konať podľa prijatých uzne sení, teda smeruje od jednoty názorovej k jednote revolučných činov. V. I. Lenin sa po celý svoj život všetkými prostriedkami usiloval zabrániť akýmkoľvek akciám a prúdom, ktoré by mohli podkopať jednotu komunistickej strany, a tým oslabiť jej vnútornú disciplínu a z nej prameniacu akcieschopnosť. V rezolúcii X. zjazdu KSSZ O jednote strany bolo prijaté na Leninov návrh rozhodnutie okamžite rozpustiť všetky trakčné zoskupenia v strane a pre zavedenie prísnej disciplíny v strane, ako i pre dosiahnutie čo najväčšej jednoty pri odstraňovaní akýchkoľvek prejavov ľrakcionárstva dostal ústredný výbor strany od zjazdu splnomocnenie, aby v prípadoch porušenia straníckej disciplíny, znovuoživenia alebo pripustenia ľrakcionárstva používal i voči členom ústredného výboru všetky stranícke tresty až po vylúčenie zo strany-Skúsenosti z nášho nedávneho vývoja ukázali, že hlavnou metódou antisocialistických síl pri deštrukcii socializmu boli pokusy vnútorne oslabiť a rozložiť komunistickú stranu ako vedúcu silu socialistickej spoločnosti. Hlavným smerom náporu bBli útoky na ideovú a organizačnú jednotu strany, čím ochromili jej akcieschopnosť, a tým i fungovanie celého politického systému socializmu. Pravicové křidlo vo vedení strany po jannári 1908 pripustilo ideový rozklad strany: vnútri KSČ sa pod rúškom „demokratického socializmu“ zjavovali takmer denne najrozličnejšie antimarxistické teórie a politické platformy, ktoré boli v zásadnom rozpore so zásadami teórie marxizmu-leninizmu. Vinou pravičiarov sa KSČ vnútorne rozložila, strácala charakter revolučnej strany. Zdravé sily, ktoré existovali aj v podmienkach psychického teroru pravičiarov, boli príliš rozptýlené, izolované, a preto samy nemali dosť síl, aby mobii úspešne čeliť a zastaviť kontrarevolučný proces, jedinou záchranou pred poslednou fázou kontrarevolúcie bola internacionálna pomoc socialistických štátov, ktorá súčasne utvorila podmienky pre zjednotenie zdravých síl v strane o. spoločnosti. Túto potenciálnu možnosť nebolo však možno zmeniť na skutočnosť, pokým na čele strany vládli pravicoví revizionisti. Až po aprílovom pléne OV KSČ v r. 1969, keď do vedenia strany zvolili čestných marxistov-leninistov, mohol sa začať zložitý proces obnovy jednoty strany. Už vtedy, pri nástupe dnešného vedenia strany na čele so s. Husákom, sa ukázala v praxi jeho principiálna vernosť zásadám marxizmu-leninizmu a naozaj leninský prístup k riešeniu katastrofálnej situácie v strane a štáte: ako prvoradú úlohu vytýčili obnovenie jednoty strany, obnovenie jej revolučného charakteru. V konkrétnych podmienkach roku 1969 uplatnilo nové vedenie KSČ tvorivým spôsobom leninskú zásadu: aby sme sa mohli zjednotiť — najprv sa musíme rozhodne názorové oddeliť a organizačne rozísť s pravicovými revizionistami. Taká bola jedna zo základných myšlienok Listu OV KSČ základným organizáciám k výmene členských preukazov v r. 1970. \t zložitom a náročnom procese ” očisty sa zjednocovali zdravé sily strany na ideových zásadách marxizmu-leninizmu a proletárskeho internacionalizmu. Iba tak bolo možné postupne dosiahnuť názorovú jednotu ako nevyhnutný predpoklad jednoty akčnej, politickej. Najprv sa musel začať diferenciačný proces, realizovaný v priebehu pohovorov, aby potom mohol postúpiť proces konsolidačný v strane i spoločnosti. Výstižnú charakteristiku dvoch etáp konsolidačného procesu strany podal na mestskej konferencii strany v Bratislave člen Predsedníctva ŰV KSČ a prvý tajomník ÜV KSS s. Jozef Lenárt: V prvej etape konsolidácie išlo predovšetkým o principiálny diferenciačný proces, ktorý sa na Slovensku začal vlastne už vystúpením s. Husáka v druhej časti mimoriadneho zjazdu KSS v auguste 1968 po jeho návrate z Moskvy a pokračoval zápasom o realizáciu novembrovej rezolúcie r. 1968, aprílové plénum ŰV KSČ v r. 1969 až do decembrového pléna 1970, keď ÜV KSČ podal vedecké zhodnotenie krízového vývoja v strane a spoločnosti od XIII. zjazdu KSČ. V tejto etape konsolidácie si mimoriadna situácia vyžadovala aj použitie mimoriadnych foriem — v rámci pohovorov s každým členom sa strana zbavila pravicových revizionistov, ale aj karieristov a formálnych členov. V priebehu tejto prvej etapy sa naša strana rozišla nielen politicky, ale aj organizačne s pravicovými silami. Až potom, v druhej etape konsolidácie bolo možné vytýčiť leninsky chápanú zásadu jednoty strany, vtedy prebiehala etapa zjednocovania zdravých síl v strane na zásadách marxizmu-leninizmu a v duchu línie ÚV KSČ. Nemožno zabudnúť, že okrem Poučenia decembrové plenárne zasadnutie ŰV KSČ prijalo mimoriadne významnú Rezolúciu o aktuálnych otázkach jednoty strany, ktorá čerpá z myšlienkového bohatstva Leninom navrhnutej rezolúcie na X. zjazde KSSZ v r. 1921. Rezolúcia ÜV KSČ tvorivým spôsobom rozvíja leninský odkaz i teóriu marxizmu-leninizmu v otázkach jednoty strany a podrobne charakterizuje leninský obsah tejto jednoty. Marxisti-leninisti nikdy nechápali jednotu strany samoúčelné ani ako stav raz navždy daný, ale ako neustále prebiehajúci proces vnútorného upevňovania názorovej jednoty na princípoch marxizmu-leninizmu. Je to teda trvalý proces vytvárania uvedomelej jednoty všetkých organizácií a orgánov s jediným centrom — Ústredným výborom — na základe > dinej Ideológie, jedinej a pre všetkých členov strany rovnako záväznej, uvedomelej disciplíny, ktorá uschopňuje celú stranu disciplinovane plniť prijaté uznesenia Ústredného výboru. Inak povedané: organizačná jednota musí viesť k jednáte politickej a akčnej, ktorá sa prejaví v dôslednom plnení línie strany. Ide teda o jednotu slova a činu, o jednotu revolučnej teárie a revolučnej premeny spoločnosti podľa zásad vedeckého socializmu. Práve táto charakteristická črta leninského obsahu jednoty strany sa obchádzala a zaznávala najmä v období od januára 1968 do apríla 1969. Počas svojej päťdesiatročnej existencie bola naša strana — s výnimkou rokov 1968—1969 — vždy pevnou súčasťou medzinárodného komunistického hnutia a plnila svoje internacionálne povinnosti v jednote s celým hnutím. Práve táto internacionálna stránka jednoty však súčasne znamená aj veľkú zodpovednosť KSČ pred celým medzinárodným komunistickým hnutím, ktoré právom očakáva od nej rozvoj teórie i praxe výstavby socializmu v Československu. Dnes, keď nesmierne vzrástli nároky na realizáciu naliehavých koncepčných problémov v oblasti stabilizácie a dynamického rozvoja čs. ekonomiky, vystupuje do popredia vysoká ideo logická náročnosť a politická pripra venosf a akcieschopnosť našej strany. Boj prott ideovému dedičstvu pravicového revizionizmu vo vedomí ludu a proti jeho možným recidívam ostáva i nadalej hlavnou úlohou celej strany vo sfére Ideologického zápasu, kam sa presúva triedny boj v rámci národnom i medzinárodnom. Práve skutočnosť, že antisocialistické sily použili u nás metódy ideologickej diverzie a vnútornej erózie strany nás núti k tomu, aby v masovopolitickej práci neprestal zápas proti pravicovému nebezpečenstvu ako hlavnému nepriateľovi. Leninsky chápaný obsah jednoty strany nepripúšťa nijakú možnosť povyšovať individuálne záujmy a kritériá nad záujmy a kritériá strany a spoločnosti, ktoré stanovuje politická línia, daná Ústredným výborom strany. Spomínaná rezolúcia X. zjazdu KSSZ už v r. 1921 dôrazne upozorňovala celú stranu, že je veľmi škodlivé a vonkoncom neprípustné akékoľvek frakcionárstvo, ktoré aj vtedy, „keď majú predstavitelia jednotlivých skupín najlepšiu snahu zachovať jednotu strany, v skutočnosti neodvratne vedie k oslabeniu svornej práce, čo využijú naši triedni nepriatelia v prospech kontrarevolúcie“. (V. I. Lenin: Spisy, slov. vyd., zv. 32, str. 221.) Majúc na zreteli tieto pokyny V. I. Lenina) nechceme preceňovať výsledky, dosiahnuté v konsolidácii na ideologickom fronte, avšak najmä nemožno prepadnúť netrpezlivosti, ktorá rodí nežiaduci radikalizmus. Podobný prístup — nezávisle od osobného želania — objektívne rozbíja jednotu strany, oslabuje jej akcieschopnosť, odvádza pozornosť a sily od plnenia uznesení na konsolidáciu pomerov, a tým vlastne nahráva zámerom antisocialistických síl. Naša strana potrebovala nemálo síl a času na to, aby sa zbavila chorých častí svojho organizmu, napadnutého pravicovým revizionizmom. Teraz musí predovšetkým naberať životodarnú miazgu pozitívnej činnosti a získavania pracujúcich pre svoju politiku, aby priniesla vytúžené plody — zvýšenie životnej úrovne ľudu a pokojný život vo vyspelej socialistickej spoločnosti. Naša strana sa nemôže neustále zaoberať Iba svojimi vnútornými problémami a spormi, jej hlavnou úlohou je získavať masy pracujúcich pre pozitívnu, tvorivú prácu, ktorá jediná je zárukou šťastnej budúcnosti našich národov vo veľkom socialistickom spoločenstve pod záštitou Sovietskeho zväzu. Obdobie príprav XIV. zjazdu KSČ je dôkazom — a potvrdili to aj nedávne okresné a krajské konferencie našej strany — nebývalej pracovnej aktivity a budovateľskej iniciatívy pracujúceho ľudu miest i vidieka. Zjazd strany uzavrie túto etapu nášho vývoja a vytýči nové, oveľa náročnejšie úlohy v oblasti ekonomiky, politiky, vedy, vzdelania i kultúry a umenia. Aj pre naše pomery platia slová L. 1. Brežneva na XXIV. zjazde KSSZ: „Čím širší je rozmach našej budovateľskej činnosti, čím zložitejšie problémy musíme riešiť, tým vyššia je úloha a zodpovednosť komunistickej strany, ktorá ide na čele más.“ Základnou zárukou i v našich československých podmienkach — ako to dosvedčujú aj polstoročné dejiny a činy KSČ — je leninsky pochopená a realizovaná ideová, politická, organizačná a internacionálna jednota strany, ako ju vytvoril a uskutočňoval V. I. Lenin, ktorého 101. výročie narodenia si dnes spolu s celým pokrokovým svetom pripomíname. Univ. prof. dr. JÁN KVASNIČKA, CSc. Č ©m y nás nauciS rok 1968?B Teraz, po zlikvidovaní pravicovooportunistických síl a v čase, keď sa upevnená strana pripravuje na svoj XIV. zjazd, treba skoncovať s oportunistickou blahovoľnosťou, vyvierajúcou z falošnej domnienky, že v takej miere, ako rastú naše sily, sa nepriateľ stáva povoľnejším. Tento od základu nesprávny názor, ktorý sa rozširoval za novotnovskej éry, je čisto pravibiarsky. Kdekomu pravičiari nahovárali, že sa nepriatelia stanú čochvíľa priateľmi. Komunisti nesmú veriť takýmto rečiam, odpočívať na vavrínoch a hovieť si. Komunisti nepotrebujú od nikoho blahovoľnnsf. ale skutočnú ostražitosť, aby sa nám do strany névlúdili cudzie, nepriateľské a falošné živly, ako sa to stávalo v minulosti. ® Poučenie z Éjin Od čoho sa však stane ostražitosť takouto účinnou? Ostražitosť členov strany sa dosiahne výchovou. Dejiny strany nás učia, že víťazstvo proletárskej revolúcie nie je možné bez revolučnej strany proletariátu, zbavenej oportunizmu, nezmieriteľnej ku kompromisníkom a kapitulantem, revolučnej voči buržoázii a jej štátnej moci. Lenin od samého začiatku, čo sa začal zaoberať robotníckou stranou, to učil komunistov. Lenin znamenite vedel hneď od za čiatku, že nechať proletariát bez takejto strany, znamená nechať ho bez vedenia. Len takí svitákovci mohli vykrikovať, že stranu potrebujú iba negramotné národy Ruska, ale západné národy, ktorých proletariát je vysoko vzdelaný, sa zaobíde aj bez vedúcej strany, vie sa politicky riadiť aj bez strany. Je to táranie horšie sociálnodemokratovštiny! A dejiny nás učia, že takýmito táraninami vychovávaná a vedená robotnícka trieda iba sníva o „sociálnych reformách“, ale bojí sa revolúcie. Fakt je, že robotnícka trieda a všetok pracujúci ľud sa takouto výchovou môže dostať do kapitalistického vykorisťovania. Ak sa chce vykorisťovania zbaviť, musí si vytvoriť nový typ marxisticko-leninskej strany, ktorá rozpracuje stratégiu a taktiku triedneho boja a zorganizuje víťaznú revolúciu proletariátu nad buržoáziou. Takouto stranou je jedine 1 e - ninská komunistická strana. No strana zbavená oportunizmu ešte nestačí na to, aby sa robotníctvo vymanilo spod vykorisťovania buržoázie. Aby strana mohla splniť úlohu vodkyne robotníckej triedy, aby mohla byť organizátorkou proletárskej revolúcie, musí ovládať najpokrokovejšiu teóriu robotníckeho hnutia — marxizmus-leninizmus. Sila tejto teórie je v tom, že umožňuje stra ne orientovať sa v situácii, pochopiť vnútorné súvislosti udalostí a predvídať ich, rozpoznať nielen to, akým smerom sa vyvíjajú, ale aj to, kam sa musia vyvíjať v budúcnosti. # Za tvorivý prístup k marxizmu-leninizmu Mohlo by sa zdať, že ovládnuť marxistickoleninskú teóriu znamená svědomitě sa učiť jej jednotlivé závery a poučky, a naučiť sa v pravom čase ich citovať. Takýto názor je však celkom nesprávny. Ovládnuť marxisticko-leninskú teóriu vôbec neznamená naučiť sa naspamäť všetky jej poučky a závery a lipnúť na každej jej litere. Treba sa naučiť rozlišovať medzi jej literou a podstatou. Ovládnuť marxisticko-leninskú teóriu znamená osvojiť si jej podstatu a naučiť sa ju uplatňovať v rozličných praktických revolučných situáciách. Ďalej to znamená vedieť obohacovať túto teóriu novými skúsenosťami revolučného hnutia, vedieť ju rozvíjať a zdokonaľuvať a nebáť sa nahradiť jej niektoré poučky a závery, ktoré už zastarali, novými poučkami, ktoré zodpovedajú novej historickej situácii. Len takýmto chápaním marxisticko-leninskej teórie sa vyhneme, aby sme ju nedogmatizovali. Lebo táto teória nie je a nikdy nebula dogmou, ale bola a je návodom na činnost. Z Lenina sa práve takýmto tvorivým prístupom k teórii marxizmu stal tvorca leninizmu, NIN a Akademik L. SZÁNTÓ t. j. tvorca marxizmu na vývinovom stupni monopolistického kapitalizmu. Co by sa bolo stalo so stranou po Októbrovej revolúcii a s marxizmom, keby bol Lenin lípnul na litere marxizmu a nebol by sa odvážil nahradiť jednu zo zastaraných marxistických poučiek, že parlamentná demokracia je najlepšou formou pre diktatúru proletariátu, novou poučkou o republike sovietov! Strana by tápala, sovieti by sa dezorganizovali a marxizmus by utrpel vážnu ujmu. Alebo Marx- a Engels učili, že socialistická revolúcia nemôže zvíťaziť v jednej krajine. Tvorivým uplatnením metódy marxizmu Lenin dospel k poznaniu, že táto poučka už v monopolistickom kapitalizme neplatí, lebo vzťahy kapitalizmu sa tak pozmenili, že proletárska revolúcia môže zvíťaziť aj v jednej, oddelene vzatej krajine Co by sa bolo stalo, keby Lenin bol lipnul na litere marxizmu a nebol by, zachovávajúc jeho podstatu, skúmal a hlbšie odhalil povahu súčasného kapitalizmu? Proletariát by ostal bez vedúcej sily, marxistická veda by upadla a proletariát by sa bol dostal ešte do šialenejšieho postavenia: do fašistickej diktatúry! # Ciele pravicových oportunistov Pravicoví oportunisti v roku 1968 práve preto útočili na stranu, aby ju dezorientovali, aby proletariát zbavili jeho vedúcej sily, a tak dosiahli svoj skrytý cieľ: dostať robotníctvo do fašistickej diktatúry! Vymýšľali a kydali na stranu rozličné nehoráznosti o jej pravých úmysloch a zamlčovali svoje cieié. V ich propagande sa diktatúra proletariátu ukázala ako fašistická diktatúra. Ako je pritom možné, že pravicoví oportunisti s takouto falošnou propagandou predsa pomýlili značný počet dobromyseľných ľudí? Bolo to možné preto, lebo sa počas dlhých rokov trvajúcej vlády novotnovcov strana nezbavila do teórie marxizmu sociáldemokratmi vnesenej metódy, logiky a teórie poznania. Na tomto najnebezpečnejšom dedičstve sa zotrvávalo, pomocou neho pravicoví oportunisti vedeli svoje výmysly vnútiť teoreticky málo vzdelaným ľuďom. Nesmieme zabúdať, že Lenin považoval za prvoradú svojráznu črtu marxistickej teórie a praxe práve jednotu metódy, logiky a teórie poznania. Lenin učil, že bez materialisticko-dialektickej jednoty týchto troch črt správneho myslenia sa marxizmus deformuje na metafyzický spôsob myslenia. Metafyzickým spôsobom myslí buržoázia a maloburžoázia a v tomto myslení sa skutočnosť dialektika jednostranne odráža a vedie aj k zvrátenej praxi. Marxizmus-leninizmus vedie k takému spôsobu myslenia, v ktorom sa odrážajú súčasne obidve stránky skutočnosti: pokroková —reakčná, kladná—záporná, živá a mŕtva atď. Podľa marxizmu-leninizmu v skutočnosti je každá vec takáto dvojstranná, ale tieto dve stránky veci ijie sú len vedľa seba, hocikedy oddeliteľné od seba, ale súvisia navzájom a rodia a dopĺňajú a súčasne sa vylučujú a bojujú medzi sebou. Takéto spojenie dvoch protikladných stránok jednej veci menujeme: protirečením. Svet pozostáva z nespočetného množstva vecí rôzneho kvantitatívneho a kvalitatívneho stupňa a všetko toto množstvo vecí je takéto protirečivé. Pri poznávaní hociktorej protirečivej jednoty musíme rozoznať každý protiklad, zistiť jeho povahu, či je pokrokový alebo reakčný, postaviť sa na stranu pokrokového protikladu a napomáhať jeho boj. Tento boj protikladov je príčinou zmien celej protirečivej. jednoty. Keď boj vedie k víťazstvu pokrokového protikladu, tak sa vec, ktorú skúmame, mení v prospech pokroku, keď však v boji víťazí reakčný protiklad, tak sa vec mení na reakčnú. V boji protikladov sa veci vyvíjajú. Vo vývoji sa mení kvantitatívna zložka veci, ktorá, ak dosiahne určitú mieru, skokom zmení kvalitatívnu stránku veci. Ak nadobudne vec novú kvalitu, stane sa ona inou vecou. Obsahové je táto iná vec kvantitatívne a kvalitatívne bohatšia a zložitejšia, ako bola tá, z ktorej vznikla. Obsahuje všetko zo života a vývinu z prekonaného stupňa a okrem toho aj niečo nového. Napríklad: kapitalizmus je protirečivá jednota buržoáznej triedy a proletariátu. Tieto protiklady medzi sebou bojujú. Ich boj privádza kapitalizmus k takému stupňu, že stará jednota kvantity a kvality nie je ďalej udržateľná, skokom sa zruší, t. j. revolúciou a vznikne nová jednota kvantity a kvality: socializmus. Socializmus je však iná kvalita spoločenského spolužitia ako kapitalizmus. Preto vyžaduje od ľudí iné správanie, iné mravy, iné zmýšľanie a cítenie, ako to bolo za kapitalistických vzťahov. Pravicoví oportunisti si však túto objektívnu dialektiku spoločnosti, ktorú chceli zmeniť, nevšímali a riadili sa starodávnym metafyzickým spôsobom myslenia. To bol prameň ich bohapustých táranín a porážky a, naopak, garanciou ich porážky bolo, že na čelo strany sa dostali ľudia, ktorí sa dialektike rozumeli. Taký význam má dialektika v triednom boji, a preto ju Lenin nazýval dušou marxizmu. „S reformistami a menševikmi vo vlastných radoch — učí Lenin — nemožno zvíťaziť v proletárskej revolúcii, nemožno ju obrániť. To je zrejme zásadné. Názorne to potvrdili skúsenosti v Rusku a v Maďarsku... V Rusku boli mnohokrát ťažké situácie, v ktorých určite by bol zvrhnutý sovietsky režim, keby menševici, reformisti, malobaržoázni demokrati boli zostali v radoch našej strany..." To je ďalšia poučka. Isté je, že by u nás neboli mali pravicoví oportunisti za krátky čas také úspechy, aké mali, keby sa u nás nebolo tak naivne hľadelo na vstup do strany a na správanie sa v strane. Ked sa však u nás už roky hlásalo, že máme beztriednu spoločnosť, že jednou nohou stojíme už na pôde komunizmu a podobne, vo vhodnej chvíli sa táto domnienka ukázala ako úplne falošná. Ako však dosiahnuť ciel, ktorý sme spomenuli úvodom? „Pomer politickej strany k vlastným chybám je jedným z najdôležitejších a najlepších kritérií vážnosti strany a toho, či strana v praxi plní svoje povinnosti k svojej triede a pracujúcim masám. Otvorene doznať chybu, odhaliť jej príčiny, urobiť rozbor situácie, ktorá ju zrodila, uvážiť pozorne prostriedky, ako opraviť chyby — to je príznak vážnej strany, to je plnenie svojich povinnosti, to je výchova a školenie triedy a potom aj masy.“ Lenin dával takéto smernice pre výchovu a školenie triedy a masy fudu, aby sa z nich stávali členovia vážnej a spoľahlivej strany. V minulosti sa na toto leninské ponaučenie len vermi málo pamätalo. Ak nechceme, aby sa nedávna minulosť opakovala, tak to teraz a do budúcnosti musíme urobiť jedným z hlavných princípov výchovy triedy a más. 22. APRÍLA 1971