Roľnícke Noviny, február 1971 (XXVI/26-49)
1971-02-25 / No. 47
JUBILANT VC im začat rozprávanie o jubilantovi? Výsledkami, či cestou k nim? Najprv vart stručnou zmienkou o zrode jubilujúceho družstva. JRD Víťazný február so sídlom v Bolešove zrodilo sa pred desiatimi rokmi, zlúčením družstiev v Borčiciach, Kamentčanoch Slavnict a Sedmerovciach, čim vznikol celok s výmerou 1619 ha poľnohospodárskej pôdy■ Táto výmera zdá sa im dnes už malá, pretože chcú i naďalej zvyšovať výrobu a k tomu potrebujú väčšiu pôdnu základňu. Desať prácou zúročených rokov Bolo to prvé zlúčenie v okrese a vôbec na okolí (Bolešov je, totiž, na hraniciach okresu). Nebolo sa od koho učit, nebolo sa ani veľmi kde poradit, nebolo dost stavieb a ani strojov, pretože išlo o družstvá veľmi mladé, nerozvinuté — začali hospodárit iba roku 1958. Desat rokov nie je dlhý čas a predsa dnes, keď sa v JRD Vítazný február v Bolešove trochu zastavia a poohliadnu sa dozadu, vykonaná práca im napovedá, že tých rokov prežili vari aj viac. Veď postavili letné kravíny, matečníky, stodoly, kôlne dva nové kravíny, hnojiská, močovkovú závlahu, upravili všetky potoky, v Kameničanoch vybudovali sociálne zariadenie a vybetónovali cesty na dvore, atd. Hodnotu základných prostriedkov zvýšili za desat rokov o 16 mil. Kčs, tržby z poľnohospodárskej činnosti viac ako zdvojnásobili, tržby z výrobných činností takmer strojnásobili, odmeny predstavujú d>x>jnásobok a celkové výkony v uplynulom roku predstavovali vyše 18 mil. Kčs. Tržby z výrobných činností v roku 1960 boli 5,4 mtl. Kčs, úhrn odmien za minulý rok bol však 5,421 tisíc Kčs! Pritom poľnohospodárska výroba, má už skutočne slušnú úroveň. Napríklad vlani vyrobili 212 kg bravčového mäsa na hektár ornej pôdy (ornej pôdy majú 938 ha), po 698 litrov mlieka na hektár poľnohospodárskej pôdy a hoci ich nemožno porovnávat s „dolniackymi“ družstvami. predsa vlaňajšie hektárové úrody boli tu akoby dolniacke — 461 g cukrovej repy, 194 q zemiakov, 31,86 q pšenice a 36.7 q jačmeňa. Priemerná ročná dojivosť na kravu vzrástla za desat rokov o tisíc litrov mlieka. Odpredaj mlieka na hektár poľnohospodárskej pôdy vzrástol z 274 na 623 litrov, hovädzieho mäsa zo 49 na 82,6 kg a bravčového mäsa zo 40 na 124,5 kg. Družstvo sa nevyhýba novej technike. Ako prvé na Slovensku dedo do prevádzky vtacúčelovú sušičku BS-6. Stačí robit aj pre druhých. Napríklad pre PNZP dodalo 1600 q vitaminôznej lucernovej a bôbo-sennej múčky. Výrobou lucernovej múčky vypomohlo aj susednému štátnemu majetku. Družstvo poskytuje servis na tieto sušičky pre Slovensko a juhovýchodnú Moravu. Budúcnosť si žiada tiež svoje, najmä v starostlivosti o pôdu ďalšími rekultiváciami, závlahami (t. r. dávajú do prevádzky akumulačnú vodnú nádrž, ktorá umožní zavlažovat asi 200 ha ornej pôdy) a žiada svoje i v starostlixrosti o ľudí. Pozornosť odbornej výchove Stručný prehľad výsledkov desaťročnej práce by nebol úplný, keby sme si nenašli aspoň čiastočnú- odpoveď i na Hodni svojho mena otázku o ceste k výsledkom. Jedným z rozhodujúcich faktorov sa javí výchova ľuďt, ich odborná príprava na vykonávanie konkrétnych činností. V družstve túto výchovu považujú, za niečo veľmi prirodzené, samozrejmé (ono by to všade malo byt), no keď porovnáme ich prax s praxou iných poľnohospodárskych podnikov, tak vidíme, že je to niečo, čomu hodno věnovat niekoľko riadJcov navyše. Voľakedy aj tu dojili ručne. Keď však mali prechádzať na dojenie strojmi, tak poslali štyri dojičky, opravárov a skuplnárov z maštali na tri týždne na Majetok stálej poľnohospodárskej výstavy v Nitre na zaškolenie a na oboznámenie sa s technikou! Nemohlo sa tm potom stať to, čo sa napríklad stalo v Leštínách na Orave, kde práve prechod do novej maštale so strojovým dojením sa prejavü poklesom priemernej ročnej dojivosti skoro o 700 litrov mlieka a vyradením tých najvýkonnejších dojníc! (Toto prirovnanie uvádzam preto, aby som aj tým v Bolešove naznačil, že to, čo sa im zdá byt akoby prirodzeným' preto sa o tom vraj netreba zmieňovať, a tak celkom prirodzeným nie je — pozn. I. V.). Podobne postupujú aj pri ostatných profesiách. Žeriavnikov a nakladačov školili v príslušnom podniku, zváračov v Príbovciach. kombajnistov na STS. S Okresným dopravným strediskom v Považskej Bystrici majú zmluvu na školenie všetkých traktoristov a využívajú na to soboty. Skolenie je povinné a ide vlastne o doškoľovanie, o oboznamovanie sa s novými predpismi a aj s technickými novinkami. Majú svojich učňov — opravárov a elektrikárov a tí chodia do Učňovskej školy o Púchove. Pät družstevníkov absolvovalo skrátenú formu štúdia na SPTS. Teraz prihlásili elektrikára na špeciálne pomaturitně štúdium, ktoré organizuje Energetický Inštitút v Prahe. Školné je 1500 Kčs a považujú ho za osožný vklad do človeka. Družstevnú školu práce nahradili aktívmi, a to podľa výrobného zamerania. Posledne poriadali taký aktív 10. februára a bolo na ňom 35 dojičiek a ošetrovateľov. Účastníci vypočuli si prednášky a pripomienky zástupcu mliekarní, veterinára, insemlnätora, prijali konkrétne úlohy, prekontrolovali splnenie pätnástich úloh z predošlého aktivu a stanovili si úlohy nové, ktorých plnenie skontrolujú na ďalšom aktíve asi o mesiac. Ani táto forma nie je všade niečím „prirodzeným“. Z naznačeného vyplýva, že v družstve venujú naozaj veľkú pozornost výchove ľudí a že teda i tento moment v nie malej miere ovplyvňuje nakoniec výrobu. Starostlivosť mimopracovná Na vzťah k družstvu priaznivo pôsobí tiež skutočnosf, že družstevníci dostali už všetko za vnesený živý t mŕtvy inventár. že už štyri roky im príjem zabezpečuje pevná odmena, že dostávajú úhradu za dovolenku, že kúpeľná liečba, rekreačná starostlivost o družstevníkov a ich deti a niektoré ďalšie opatrenia v sociálnej starostlivosti stali sa nepísaným zákonom. Uznanie za prácu poteší vždy. Aj preto boli milo prekvapení starodôchodcovia, ľced Ich drutstemíct pozvali medzi seba na posedenie. Teraz by ho radi uskutočnili zase. Pri oslavách desaťročia a súčasne i „menín“ vyše sto ľudí dostalo odmeny vecné t finančné a aj čestné uznania. Alebo taká drobnôstka: Pokiaľ majú vo výkone vojenskej základnej služby niektorého svojho pracovníka, tak mu na vianočné sviatky pošlú aspoň knihu a po návrate z vojenčiny mu prispejú k nástupnému príspevku. Tým, ktorí narukujú pred skončením hospodárskeho roka, odložia podiely a vyplatia im ich hneď pri prvej dovolenke. Je len prirodzené, že postupne vybavujú jednotlivé dvory hygienickými a sociálnymi zariadeniami a nové objekty bez týchto zariadení ani nestavajú, že stavajú byty a pomáhajú tým, čo sa sami pustia do stavby rodiného domu. Myslíme si, že i tento krátky pohľad poodkrývá „rúško tajomstva“ doterajších výrobných a hospodársJcych výsledkov JRD Víťazný február so sídlom v Bolešove, ktoré sa navyše nachádza v najpriemyselnejšej časti okresu (na druhej strane Váhu' ie Dubnica v susedstve Nemšovä a ani do Trenčína, Púchova, či Považýcej Bystrice a Lednických Rovní nie je ďaleko) a má teda čo robiť, aby obstálo „v konkurencii". Jozef PLEVÄK, ekonóm družstva Imrich VENCLIK, redaktor RN Foto: E. Karaba JRD VÍŤAZNÝ FEBRUÁR BDLEŠOV • Predsedom zlúčeného družstva je už od jeho vzniku Augustin Kvasniea. Ešte predtým bol rok predsedom |RD v Bolešove. 0 |oze! Dzurko, výrobný námestník: 0 Pavel Predanéry je podpredsedom „Aj do živočíšnej výroby prichádzajú a súčasne i agronómom družstva a rôzne novinky a ľudí treba s nimi má teda nie malý podiél na pekných stále oboznamovať, o ľudí sa starať.“ výsledkoch v rastlinnej výrobe. DESAŤROČNÉ JUBILEUM BOJNICKEJ NEMOCNICE V službách zdravia Významné míľniky rozvoja zdravotníctva na Hornej Nitre sú spojené s bojmi a víťazstvami robotníckej triedy a pracujúceho ľudu. Pamätný rok nástupu Gottwaldove] línie v KSČ, rok 1929 priniesol otvorenie prvého ústavu zdravia v Prievidzi, v ktorom je dodnes poliklinika s ordináciami obvodných lekárov. Víťazstvo nad fašizmom umožnilo nášmu zdravotníctvu rozvinúť tvorivé pracovné kontakty so sovietskymi lekármi. Po februári 1948 konečne uzrela svetlo sveta od oslobodenia pripravená koncepcia rozvoja socialistického zdravotníctva v Československu. V Prievidzskom okrese bola v 30-tych rokoch tohto storočia iba malá banská nemocnička v Handlovej, ktorú zriadili v roku 1924. Jej osadenstvo tvorilo niekoľko lekárov, ktorí sa za pomoci úzkeho kádru zdravotných a sociálnych sestier v súkromných ordináciách a v poradniach dobročinných spolkov starali o zdravie obyvateľov. Ľudia na okolí sa pamätajú najmä na lekárov Cvikotu staršieho a mladšieho, na zaslúžilého lekára MUDr. Júliusa Beniača Spomínajú na MUDr. J. S. Neumanna, zdravotnú sestru Jolanu Vavrovú a ďalších. Súčasné zdravotníctvo rozvíjajú v okrese skúsení pracovníci. Najstarším z nich Je MUDr. Jozef Paule, ktorému Rada ONV udelila diplom za zásluhy o výstavbu siete zdravotníckych služieb na Hornej Nitre pri príležitosti jeho jubilea do Prievidze prišiel práve pred 30 rokmi... MUDr. J. Paule v spolupráci s dr. J. Beniačom, dr. A. Kupcom, dr. J. Macom a ďalšími uvádzal po roku 1951 do života myšlienku social izáQie lekárskej starostlivosti. Zriaďovanie lekárskych obvodov v obciach a v závodoch narážalo od začiatku na rôzne problémy, či už na nedostatok vyhovujúcich priestorov alebo nedostatok zdravotníckych kádrov. Otázka dochádzky z miest na pracoviská, ubytovanie a stravovanie zdravotníckych pracovníkov bola dlho najväčšou ťažkosťou ich stabilizácie. V posledných rokoch, vďaka pochopeniu miestnych národných výborov, tento problém aspoň ako-tak vyriešili. Vystaval sa rad zdravotných stredísk i bytov pre lekárov a zdravotné sestry. Spomeňme aspoň Oslany, Dolné Vestenlce a Valaskú Belú. Po vydaní základných zdravotníckych zákonov v rokoch 1951—1952 a najmä po dokumente strany a vlády o opatreniach v rámci ďalšieho rozvoja zdravotníctva začalo v Prievidzskom okrese systematické rozširovanie zdravotníckych zariadení a prehlbovanie služieb. V okrese stále ešte chýba nemocnica. Vážne prípady odvážali sanitky do susedných okresov. Mohutný rozmach banského, energetického, chemického a nábytkárskeho priemyslu, rozvoj poľnohospodárskej výroby a i rast počtu obyvateľstva si vyžiadali výstavbu nemocnice. Nový moderný nemocničný objekt vyrástol v Bojniciach. Postavil ho n. p. Priemstav v Prievidzi a viacerými dodávateľmi zodpovednými za špeciálne vybavovanie objektov. Novú bojnickú nemocnicu dali do užívania práve pred 10 rokmi v rámci osláv Februárového víťazstva pracujúcich. Na začiatku mali ťažkosti s obsadením miest lekárov a zdravotných sestier aj napriek tomu, že im vyšlo v ústrety bývalé Povereníctvo zdravotníctva, ako aj nfekoťko ústavov národného zdravia. Len vďaka trpezlivej agitačnej a presvedčovacej práci riaditeľa MUDr. J. Pauleho možno ďakovať, že sa jadro odborníkov a sestier udržalo pohromade. Pri začiatkoch bojnickej nemocnice stáli okrem dr. Pauleho aj ďalší ako MUDr. Anton Kudláček, MUDr. Alojz Kupec, MUDr. Miroslav GOtzl, MUDr. Fridrich Kamenický, MUDr. Andrej Kukura a ďalší. Dnešný život nemocnice je poznamenaný problémami vyplývajúcimi z jej ďalšieho rastu. No ani tieto ťažkosti nezabraňujú lekárom a ostatným pracovníkom nemocnice dôstojne osláýiť jubileum — 50 rokov KSČ. Pri tejto príležitosti prijali záväzky, ktoré sú zamerané na ich ideový a odborný rast, na lepšiu liečebnú a preventívnu starostlivosť pri účelnejšom hospodárení s materiálom, na rozvoj bezpříspěvkového darcovstva krvi a pod. Hodno spomenúť tak významné predsavzatia, ako je záväzok MUDr. Jozefa Jakubisa a Heleny Vrábľovej, ktorí vyšetria všetkých „nerizikových“ pracovníkov ŠM v Sebedraží, alebo záväzok detského oddelenia bojnickej nemocnice, v ktorom sa jeho pracovníci zaviazali uskutočniť kurzy pre budúce matky vo všetkých obvodoch okresu. Aj poľnohospodárski pracovnici majú veľmi blízko k osadenstvu nemocnice. Dlhá bola cesta od prvých patronátnych stykov zdravotníkov a družstevníkov v Bojniciach po cieľavedomé a systematické pracovné kontakty v celookresnom meradle. Dnes sa spoločne podieľajú na lekársko-hygienickom prieskume životných a pracovných podmienok na dedinách. Zdravotníci poriadajú pre pracovníkov ŠM a členov JRD prednášky o chorobách prenosných pliesňových ochoreniach kože a pod. Bojnická nemocnica je pomerne mladá — veď práve v týchto dňoch, keď si všetok československý ľud pripomína 23. výročie slávneho Februárového víťazstva pracujúcich, oslavuje svoje desaťročie. No a} tak získala dôveru a uznanie obyvateľov Prievidzského okresu. Tí nielen v plne] miere využívajú jej služby, ale aj napomáhajú všetkými svojimi silami ďalšiemu jej rozvoju. Tým rozvíjajú socialistické zdravotníctvo, ktoré do života uviedol Víťazný február. MUDr. Juraj SZANTÖ Do smrti oddaný strane Ťažko by sa dali porátať všetky tie dni a hodiny. Za toľko rokov je ich už neúrekom. Boli to napokon hodiny pracovného voľna. Ostatní ich využívali plným dúškom podľa svojej vôle. Ale oni, príslušníci jednotky Ľudovej milície na Štátnom majetku v Bajči svoje voľno venovali osobitnému poslaniu. V tom čase, po roku 1948, strana nabádala k ostražitosti. aby sa nikomu nepodarilo zmariť výdobytky robotníckej triedy, aby sa nikomu nepodarilo zmariť výdobytky robotníckej triedy, a oni vedeli, kde je ich miesto Dodnes však málokto o nich vie. Riaditeľ Štátneho majetku v Bajči Anton Kostanko potvrdil slová predsedu celozávodného výboru KSS Karola Kmeťu, keď hovoril o Jánovi Gregorovi, ošetrovateľovi hovädzieho dobytka, Karolovi šestákoví, technikovi rastlinnej výroby, traktoristoch Vendelínovi Cser- o geovi, Jánovi Pšenákovi, Ladislavovi Majerovi a ďalších príslušníkov ľ'M, ktorí si vzorne plnia všetky svoje povinnosti. Sám však skromne pomlčal o tom. že je nositeľom odznaku „vzorný strelec". Videlo sa mi, že riaditeľ je právom hrdý na vzorný kolektív svojich zamestnancov, ktorí navyše obev tavo plnia svoje povinnosti aj radoch Ľudovej milície. Vlastne by sa dalo povedať, že ie v tom akási zákonitosť, lebo každý príslušník armády strany si popri svojej práci pokladá za svoju morálnu povinnosť nezaostávať ani na tom úseku, ktorý je dôležitý pri obrane výdobytkov socializmu. Bolo to ešte v roku 1949, keď sa na Štátnom majetku Bajč sformovala jednotka Ľudovej milície. Jedným zo zakladajúcich členov ie ,aj Ján Pšenák. Hoci je už na dôchodku, nevie oddychovať, ak dakde potrebujú jeho pomoc. Zastihli sme ho na hospodárstve Aňala, keď mal práve kdesi namierené na svojom traktore. Äno, bol medzi prvými, čo vstúpili do radov Ľudovej milície — vravel. Pokladal to za svoju prvoradú povinnosť, lebo ako hovoril, sám najlepšie kedysi na vlastnej koži pocítil, čo znamená kapitalistické vykorisťovanie. Zahľadel «a kamsi do diaľky, keď spomínal na svoje mladé roky. Vtedy im práca začínala zarovno s vychádzajúcim slnkom Vraj ak človek nebol v takom čase už na „tabli“, poslali ho domov. No málokto mal vtedy bicykel a preto už za tmy utekali do práce, aby nezmeškali a nevyhodili ich. Pravda, dnes si také voľačo — najmä tí mladí ako hovoril, nevedia ani predstaviť. Neprežili podobné trampoty na ktoré sa on dobre pamätá a preto si nedokážu uctiť socialistické zriadenie. Nikto však nespomína rád na trpké časy. Aj Ján Pšenák radšej prehodil „list“ na veselejšiu tému. Je šťastným otcom štyroch detí a má už sedem vnukov. Keď začal rozprávať o svojej najmladšej dcére, na chvíľu stíchol a zohol hlavu v zadumaní. Až potom uprel na mňa svoj sivobelasý zrak a s dojatím hovoril: „Ja by som sl to nikdy nebol pomyslel, že budem mať dcéru, čo bude maturovať“. On, voľakedajší námezdný pracovník u veľkostatkárov, dnes traktorista na dôchodku, má dcéru maturantku! Také voľačo sa mu kedysi ani len nesnívalo a predsa Vďaka tomu, že strana a robotnícka trieda pevne drží vo svojich rukách moc, za ktorú mnohí sovietski vojaci i naši najlepší synovia položili svoje životy, vďaka tomu mohla najmladšia dcéra Jána Pšenáka vychodiť školy a maturovať. Veľa životných skúseností má súdruh Ján Pšenák. Mohol by rozprávať celé histórie. Nikdy však nezabudne na prvé stretnutie so sovietskymi vojakmi, keď im dali najesť a zafajčiť si. Nemôže sa pritom ubrániť dojatiu, ak začne spomínať, ako kedysi nebolo zvykom, aby taký človek ako on, dostával penziu. A pritom si znova nezabudne poťažkať na to, že dnešní mladí ľudia nevedia si ceniť a vážiť čo dnes majú. Čistý a ušľachtilý ako kalená oceľ je starý komunista a príslušník ĽM Ján Pšenák. Presvedčivé a úprimné holi jeho slová, keď hovoril: „Ja budem verný a oddaný strane až do smrti!“ PAVLA SAUČINOVÄ