Slovenské Pohľady, 1888 (VIII/1-12)
1888-06-30 / No. 6
Turö. Sy. Martin, dňa 30. júna 1888. Odrodilci. Činohra v 5 dejstvách. (Dokončenie.) Dejstvo III. (Ulica. V prostred javišfa medzi radmi domov stoličná budova. Počut rečnenie zo stoličného teremu, pretrhované tu i tu výkri- kami: Sláva mu! Živio!) Výstup 1. Z brány stoličnej vystúpi Pavlov, pod pazuchou vedúc Dolinského. Dolinský. Nože mi ty, brat môj, rozpovedz už, čože sa to tu stalo od tej krátkej doby, čo som bol domov nakukol? Pavlov. Tak ty, braček, nevieš, ako nás previedol pán velžupan cez lavičku? Dolinský. Akožebych mal vedet? Pri poslednej porade boli ste prijali moju náradu, aby sme na najbližšom valnom stoličnom shromáždění našu slovenčinu za úradnú reč v obvode tejto čistoslovenskej stolice povýšenú mat žiadali. Uspokojený a uradovaný, že moja nárada došla u vás súhlasu, a vzhladom na to, že tu žiaden iný národ nebýva, okrem slovensky, a že i intelligencia u nás zväčša verne pridŕža sa národnosti slovenskej, o dobrom výsledku temer napred ujištěný, odišiel som domov do blízkej dedinky, chtiac si svoju domácnosť trocha poobzerať, a dnes ponáhľal som sa do Dvoruíc, abych i ja slovom a výkrikami prispel k víťazstvu slovenčiny, a tu — Pavlov. A tu od tej doby staly sa podivné veci — Dolinský. Ale, pre Pána Boha, jaké veci? Pavlov. Ale takto nás prelhať, prekabátiť — to je zlostná podlosť, diabolská perfídnosť! Dolinský. Nože, brat môj drahý, prosím ťa, upusť máličko od ustavičných výkrikuíkov a sdeľ mi, čo je vo veci? Pavlov (ako čoby nebol dopočul predloženú mu otázku). Počuj! to Voľného plnohlasuá reč. Statne bráni právo národa svojho; ale je to, bohužiaľ! už len posledná batteria, kryjúca čestné zpiatkovanie. (Zdnu počuť bromovité: Sláva mu!) Vidíš, aká silná je naša strana, a predsa dnes nič nevykoná — Dolinský. Ty snáď nevčasné pochybuosti chováš v srdci svojom, brat môj; prečo žeby sme dnes s uašou náradou nemali preniknúť, keď je i pravda, i početná iutelligencia i množstvo prítomného ľudu po našej strane? Pavlov. Toho jednoduchou príčinou je, že to pán velžupan nechce mať. Dolinský. Nuž ale veď snáď žijeme v ústavnosti? Pavlov. Hahaha! V ústavnosti, ale odrodilskej. Ale už počuj. Páu velžupan dozvedel sa o našich snahách. Dolinský. Nuž veď sme tajnosť z toho nerobili, robiť nechceli? Pavlov. Nie! nie! Teda dozvedel sa, ako hovorím, o našich suahách, a dal nás k sebe zavolať na priateľský rozhovor — my neváhali a šli; verili sme úlisným slovám, ktoré hovoril k vyslanstvu, náličným slzám, ktoré v ten čas utieral si z očí — Dolinský. A či snáď velžupan naraz zmenil svoje smýšľanie? Pavlov. To hneď uvidíme, jaknáhle sa skončí zasadnutie ; už sa i tak zvečerieva, dlho už nemôže trvať. Vypovedanie nám z účasti na vyslanstve do Pešti išlom bolo len predihrou dnešuej drámy odrodilskej podlosti. Následkom pozvania šli sme teda včera k veľžupanovi. A on súc vľúdnym a na oko potešeným, pustil sa s nami do priateľského rozhovoru, rozberajúc našu národnú záležitosť s patrným záujmom, a vyzpytujúc sa nás o uašej nárade ohľadom povýšenia slovenčiny na úradnú reč, s líčenou podielubravosťou zkúmal: jako to mienime urobiť? máme-li rovnako s nami smýšľajúcich v tak veľkom počte okolo seba, jaký vyhľadáva sa k prevedeniu našej nárady? kto budú rečníci na našej strane? s jakými dôvodami vystúpia? známe-li to, či budeme mať protivníkov a mocných-li proti sebe? atď., a my, blázoukovia, dôverujúc mu viac, akoby nám opatrná prozreteľnosť bola radila, sdělili mu všetko. On zo svojej strauy sľuboval podporu a tešil sa z toho, že i Slováci tak dôrazue vystupujú v záležitosťach národnostných práv svojich. Tak sme v najkrajšej nálade a s najlepšími nádejami opustili byt jeho, zimničnou netrpezlivosťou očakávajúc svit dnešného ráua. Dolinský. Ja v tom vo všetkom nevidím ešte rozumnej príčiny k vyjavovaným pred tým vzdychaniam nad ztrateuým — Pavlov. Ani my nič zlého netušili — ale dnes — 16