Slovenský Východ, január 1921 (III/3-25)
1921-01-13 / No. 10
& IIL ročnik. ;; felo 10. DENNÍK Košice, 13» Jaguára 1921, mm WHJD NESTRANNÝ ORGÁN VÝCHODNÉHO SLOVINSKA A PODKARPATSKEJ RUSI VYCHODÍ DENNE OKREM PONDELKA VYDAVATEĽ ČÍSLO ZA 50 HAL., REDAKCIA A ADMINISTRÁCIA V KOŠICIACH, J^N KUDLÄCEK. V NEDEĽU A SVIATOK ZA 60 KAL. T0RDÁSSY-H0 ULICA, ČÍSLO 3, II. POSCHODIE. ZODPOVEDNÝ REDAKTOR IľpTTMka72' K “nTceľf rok 144^! pTe Ä Telefon č. 206. - Číslo poštovej spořitelně 400'562. HUGO fFILLA. s donáškou 14 K mes. - Do cudzozemska 24 K mes. Program. Mott Ako hovorím o štáte, nie je pre mňa štát to najvyššie a najsvätejšie, ale len pro* striedkom k cieľa. A ten cieľ je pravda.» »Mojim ideálom je mier. Musíme sjednať tento mier, potom bude sjednaný v celej Europe.» Prezident Masaryk k Hlučínskej deputácii. Nová doba vyžaduje nových názrov, vyžaduje nových zásad — jedným slovom, vyžaduje revíziu celého spoločenského sriadenia ťudskej spoločnosti. Doba poválečná ukázala, tou cestou, ktorou sa ľudstvo až dosiaľ bralo, nemožno isť ďalej, že treba zrevidovať všetko čo až dosiaľ bolo pravdou a zákonom a že treba chyby napraviť. Táto revízia je požiadavkom doby a ľudstvo nesmie sa báť a siahnúť trebárs i na veci, ktoré boly jemu dosiaľ sväté. Najpálčivejšou otázkou je názor na štát, Tu treba previesť čím najskorej revíziu, lebo od nej závisí šťastie i spokojenost’ ľudstva. .Čo je to štát? .Štát je súhrn ľudí, žijúcich na istom” území, spojených spoločnými záujmami v organicko—mravnú osobnosť. Štáty delia sa rozlične dľa formy vlády, z ktorých najdokonalejšou formou je forma republiky, ktorá dáva každému občanovi možnosť, aby svoju vôlu vyjadril a keď väčšina občanov má tú spoločnú potrebu a lebo vôlu — túto vo forme zákona uviesť v platnosť. Lež nie je to len vola väčšiny, ktorá definuje štát (na pr. demokratický, aristokratický ráz štátu), ale i idea, ktorú ten ktorý štát chce uviesť v platnosť, a cieľ, ku ktorému ide. Moc bola ideou štátu nemeckého a pre splnenie tejto idey vyvolal svetovú vojnu. Každý štát má istú ideu a cieľ a dejiny štátu potom sú bojom za túto ideu a cieľ. Taktiež naša republika má istú ideu a istý cieľ, čili ona ide istou cestou, aby dosiahla istého úkolu, ktorý si vytkla celou svojou minulosťou a ktorá je je jurčená ako jednemu členovi celého ľudstva. Spýtajme sa, aká je táto idea nášej republiky a aký je jej cieľ. Odpoveď na tieto otázky dal pred niekoľkými dňami sám prezident Masaryk, keď hovoril k deputácii z Hlučínska a Tešjnslca. Ideálom Československej republiky je mier, cieľom pravda. Nie sú to slová len prezidenta Masaryka, nie je to snáď len jeho osobný názor — nie. Pozerajme na celé dejiny československého ľudu a uvidíme, že prezident Masaryk týmito slovami charakterizoval smysel dejin týchto, teraz opäť spojených a slobodných národov — slovenského a českého. Tieto národy nikdy zo svojej vôle nerobily vojny a keď museli bojovať, bojovaly vždy len pre pravdu a mier. Spomeňme len husitských válek a spomeňme len revolúcie v roku 48. na Slovensku pod vedením Hurbana, Štúra a Hodžu a spomeňme len posledných bojov vo svetovej vojne za oslobodenie týchto národov. Za čo bojovaly? Za zväčšenie územia, nebo za nadvládu nad cudzími národy? Nie. Za pravdu, spravodlivosť a mier. Lebo bez slobody a spravedlivosti nemôžu byť mieru. A dnes prezident Masaryk tieto dve idee, mier a pravdu, robí najväčšími ideami slobodnej republiky československej. Mier a pravda. Dve veľké slová. Ale nie len slová, prezident Masaryk ukazuje i cesty, ktorými ku mieru a pravde možno isť: »Buďte uistení, že všetky národy v tomto štáte musia pri tej príležitosti prácou spolupôsobiti a nikto nemá byť utlačovaný kultúrne, hospodársky ani národnostnej- To je cesta nášej vnútornej politiky, po ktorej už republika ide. A v uskutočnení tejto vnútornej politiky leží i uskutočnenie úkolu, ktorý je osudom daný Československej republike: aby zavedla mier v celej Europe. Jestli pozeráme na mapu Európy, vidíme, že ono centrálně postavenie Československej republiky určuje i jej úkol, aby bola totiž štátom, ktorý udrží mier v Europe. Bez mieru v československej republike nebude mieru v Europe. — Lež nie len že prezident Masaryk vyslovil a určil cieľ a ideál nášho štátu, on tými slovami prvý vyslovil také idee, ktoré až dosiaľ žiadnému štátu neboly základnými smernicami jeeo politiky., Až dosiaľ mier a pravda boly pojmami, s ktorými mohli beztrestne laborovat’ filozofovia a teoretikovia, nikdy však diplomati a štátnici. A teprv prezident Masaryk nie len že slov tých používa, ale om im dáva charakter celej politiky štátnej, robí ich smernicou politického a kultúrneho života mladého nášho štátu. A v týchto ideách leží už to, čo povedal som na začátku: revyzia dosavádneho spoločenského sriadenia ľudskej spoločnosti, revízia, ktorá nesmie sa spokojit’ len teóriami, ale práve tieto teorie musia uviesť v život, musia ich urobiť nie len krásnymi frázami, ale skutočnosťou. Aby však týchto ideálov sa ľudstvo dopracovalo, musí v pvom rade sa zbaviť násilenstva, túžby po moci a nadvláde, lží a nepravdivosti. Aby mohla sa ich zbáviť, musí zmeniť svoj názor o štáte. Štát až do dneška bol ochráncom nespravedlivosti, ako na pr. Rakúsko, lebo Nemecko. Štát neuznával právo na slobodu náboženskú, národnostnú a hospodárskú, preň mier bol slábosťou lebo nemožnosťou vojny a pravdu upravoval dľa svojich potrieb. A to preto, lebo štát bol cieľom, nie pravda a mier. Ale štát dľa slov prezidentových má byť len prostriedkom a prostriedkom k dosiahnutia vyšších ideálov. Čili inakšie reečno, každý občan musí prácou, pravdou a mierom zaistiť kľud a blaho svoje a svojich spoluobčanov, aby všetci mohli pracovať svojim spôsobom k dosiahnutiu všeľudských cieľov, pre blaho sveta. Pretc tie slová, že » štát je mi len prostriedkom», neznačí, že štát nie je potrebný, naopak práve štál musí byť, ale taký štát, ktorému bude ideálom mier a cieľom pravda, lebo len v takom štáte bude panovať sloboda, pravda a spravodlivosť. A to je práve ten ideál nového štátu, to jť krok k uskutočneniu nového pojmu štátu, ku ktorému pojmu ľudstvo dojde, až bude prevádzal onu revyziu pojmov, ktoré až dosiaľ boly mu najväčšími a najsvätejšími Ale revízia tá nemôže urobiť sa náhle, nemožno cez noc zmeniť sta a tisícročné názory ľudstva nemožno náhle zmeniť dosavádne formy spoločenského súžitia ľudstva. Keby lekár človekovi, ktorý si zlomil nohu, vzal palisu o ktorú sa opiear pri chúdzi, tak dlho, dokiaľ opäť noha nie jť zdravá, nevyliečil by ho nikdy a urobil by mu zbytočnú a veľkú bolesť. Musí ho liečiť a len potom, keď noha už je srastená a zdravá, pomaly mu palicu môže brať. A tak i s ľudskou spoločností. Trebárs je mnoho vecí špatných, predsa sé lepšie než chaos a revolúcia. Toho si je náš štát vedomý a v prvom rade náš prezident Masaryk, a toho musí si byť vedomý aj každý občan nášho štátu, musí si byť vedomý ideálov a cieľov svôjbo štátu. Potom »každý občan môže prispeť k europskému mieru», ako hovoril prezident Masaryk k deputácii z Hlučínska a Těšínská. Košice, 12. januára 1921 M „Kto «vháňa Cechov so Slovenska, kope hrob Slovensku.“ „Ešte ra* o tých Slovenský politicko—hospodársky časopis »Považské Hlasy» vychádzajúci redakciou Jána Trnovskýho v Novom Meste nad Váhom uverejňuje v poslednom tento veľmi zaujímavý čísle článok pod nadpisom: Jehlicskova poľská akcia, Hlinkovsko-Jurigovská ľudová strana a mnohí horkokrevní Slováci po náhlom a krátkom opojení svobody, ked už plamienok oduševnenia v Martine 30. okt. r 1918 rozplamenený vyhasol a nastaly všedné ťažké dni života ťažkého, ktorí osvedčovali sa že nás už nič nerozdvojí, že sme od Šumavy k Tatrám jeden národ, ktorý má rovné práva no i rovné povinnosti, od istého času začínajú bočiť od bratov Čechov, jedni tvrdia, že »za každým Čechom stojí čert s mechom» — ako píše Jehlicska iní hlásajú: »Nech sa oni ztratia!» — totiž Česi zc Slovenska a iní zase píšu v prílišnej hrdosti a sebavedomo: Sme sebestační aj my Slováci, treba nám autonómiu vybudovať hneď, »keď iní môžu môžeme aj my, bratia Slováci!): „Volali sme na patn®c Cechov.“ Keď chceme rozlúštiť otázkn Čechov na Slovensku, musíme v mysli zájsť ku dňom bezprostredne po prevrate přišlým. Na jasné, rázne, sebavedomé osvedčenie Prahy zo dňa 28. oktobra prišla ešte trocha bajazlívá, nejasná, odvolávajúca sa na »vetev» odveta Martinská 30. oktobra. Čo v Prahe uzavreli, toho ši bol. povedomý celý národ český, 28. okt. bol výrazom duše českého človeka. Aj v Martine boli spolu predstavitelia a zástupcovia národa slovenského, lenže ľud slovenský, na maličké výnimky niekoľkých národne prebudených krajov, nevedel, čo sa robí, necítil oduševnenia žiadneho a vrhol sa, keď videl, že maďarskí žandári sa porozutekali, na Židov. Slovenský ľud v Židoch videl svojich nepriateľov néjväčších, ich majetky tedy rozchytal a rozvláčil, o povinnostiach svobody ani nesníval. Po úradoch sme mali raďom maďaronských pánov, ktorí necítili, nesúhlasili s Martinskou deklaráciou, a kde len mohli, pokuľhävali za »Nemzeti Tanäcs»-om peštianským. Hlásali, písali sine mnohí: Sme svobodni! Sme nerozlučiteľnou čiastkou Československej republiky, no sám ľud sa nevedel a nemohol osvobodit'. Tu přišly krušné časy neistoty a volali sme na pomoc Čechov. Ako dobrí bratia neuvažovali oni tak, ako mnohí Slováci, že sotvy sa z frontov navrátili, už musia zas na front, oduševnenie za krásne Slovensko rástlo v Čechách a my s radosťou vítali sme bratov našich, ktorí nám išli skutočne osvobodiť ta aaše Slovensko. Je pravda ,že menovite kraj podjavorinský dosť za včasu na volanie setníka Šimku vyslal svoju mládež do Gardy Slovenskej Slobody, ale přešly aj dva mesiace, kým mohol byť utvorený I. pluk slovenský. „Aké bolo Slovensko!“ Tak sa privtelilo pomocou českých a sloven ských vojakov Slovensko k československej re publuike. Aké ale bolo to Slovensko? Len sloven ské ono nebolo. Poukážem nie na úrady, ktoré dr žali mocne v rukách bývalí maďarskí úradníci ale spomeniem školy ľudové a stredné. Boly on: maďarské okrem niekoľkých evanjelických ľudových škôl. Gymnázia i s profesormi všetke samé stĺpy Maďaršágu. Nuž mohlo sa to trpeť na území Slovenska, aby sme tu mali samé maďarské stredné školy? Učiteľov — profesorov Slovákov nebolo, a ktorí boli, spolu by neboli stačili obsadiť jednu jedinú strednú školu, a bolo treba poslovenčiť 17—20 škôl. Nože si obzrime tú naše slovenskú, národnú ekklesiu i teraz po dvoch rokoch, a číro-čistú pravdu vyznajme: Sme m? Slováci schopní i teraz obsadiť naše stredné školy slovenskými učiteľmi? Máme my toľko ľudí schopných, ktorí by vedeli spravovať, riadiť a viesť výučbe stredoškolskú? Pozrime na súdobnictvo naše! Veď tam pi väčšine sedia bývalí maďarskí sudcovia! A tak ”