Slovenský Východ, apríl 1921 (III/75-99)
1921-04-12 / No. 83
12. apríla 1921, ____________________________________SLOVENSKÝ VÝCHOD._____________________________________________3. strana. i*a novú pleseň. Pod titulom »Otec a syn* prináša Wew. 1. Júsimík» zaujímavá •asovú draka s Slovensku, ktorá ta prinášame: jfcíue bolo, tam bolo; na upäti nebotyčných ľauei pi i nrejivom onnútu aozunaa sišia sa siovensaa rodinka a starý otec začal rozpravat rozpráv*y o ziaiycn Casocn, aae noiy za araia noica, keú za groš bola ovca, o tom, aao krásne sa žilo v detainee, ako ten peknoaucny lua si zachoval svoju slovanskú samobytnosť, svoje mravy, po otcocn zaeuene, svoju povahu, rec, život, piesne, kroje a výšivky. Vonku vetrisko besnil, ani Co by boia čertova svatba, ale vatra veselo blčala a drobné deti ocu nespušt aly so starého otca, až sa im dych zastavoval. A starý otec rozprával ďalej o tom, že pod Tatrami, v tých krásnych doiinacn, kde úzkym strieborným pásom sa vinie bystrotoký Váh, penistý Poprad i vrtký Hernád, kde mohutné lesy ešte do nedavna ako ťažký hodvábný piášť pokrývaly zem, stála kolíska mohutného slovanského plemena, zkadiaľ slovanský rod ako ľudská povodeň zalial nekonečné stepi sarmatské roviny medzi Bielym a Čiernym morom a keď mohutnou vinou sa prevalil cez hory-doly, zarazil sa iba o príboj Tichého oceánu. A ďalej rozprával starý otec o tom slovenskom moste, ktorý spája západných Slovanov so slovanským východom, o tom slovenskom zrkadle, v ktorom odráža sa staroslovanský mrav, náboženský cit, romantizmus, idealizmus a konzervativizmus. A keď tak starý otec rozprával, vošiel jeho syn, ktorý sa nedávno vrátil zo Sibíra. Prišiel z dážďa a z plušti a keď otvoril, do izby vrátil sa sveží vetrík, ktorý rozdúchal i ohník na ohnisku, sám sadol si a počúval, ako sa patrí na mladšieho, ke d'starší rozpráva. A keď starý otec dohovoril, syn začal: Ked som bol v cudzom svete, často som si spomínal na tie naše staré povesti, a bývalo mi clivo u srdca. Prešiel‘som celý slovanský svet až po ten Vladivostok, poznal som Čechov, Poliakov, Rusov, bojoval som bok po boku s poloslovanmi. Ale darmo som tam hľadal to Slovanstvo, o akom my snívame. — Bola by to pekná vec, keby kolíska Slovanov bola pod Tatrami, a nerád sa lúčim s tou myšlienkou, ale keď som videl to velikánske Slovanstvo, darmo som hľadal pod Tatrami miesto, kde by sa slovanská kolíska mohla pomestiť My verili sme v Slovanstvo a nechybíme, keď ,búdeme i naďalej v Slovanstvo veriť. Ale buďme opatrní. Nateraz sa presvedčujeme, že bude to ešte dlho, veľmi dlho trvať, kým všetko Slovanstvo pochopí svoju povinnosť držať za jedno. My vidíme, že brat Poliak využíva ťažkej chvíle brata Rusa a odřezává mu v jeho chorobe kusy ruskej júle. Na juhu vidíme ostrý spor medzi Slovanmi. A my sami, či chápeme, čo by sme boli bez najtesnejšieho spojenia s bratmi Čechmi? Či nesvádzame všetky ťažkosti mladého štátu, rastúce z nespokojného hľadania nových spoločenských a politických foriem, a často i z našej vlastnej lebavostl, na svojho suseda? A neverme tiež, že sme tak veľmi slovanskí. Čítal som u nebohého historika Křižku, že sme pohltili na milion nemeckých kolonistov. A naše susedstvo s uraloaltajským plemeňom niekoľko storočí bolo tak tesné, že len pomocou českej kultúry a knihy sme zachránili slovanskosť svojej reči. To celkom jasne dokazuje i taký predpojatý človek, ako je Czambel. Hovorme teda len toľko, koľko je pravda: slovenčina vyvinovala sa pomalšie než slovanská reč v Čechách, okrem toho sme bezprostrednými súsedmi niekoľkých Slova, nov, preto slovenčina je bližšia slovanským jazykom než viac odchýlená sestra česká. Vážme si tejto blízkosti, ale neverme panenskej neporušenosti našej reči, menovite nie tej reči, akou hovorí a píše dnešný Slovák, či školovaný či neškolovanv. Otec hovorí o tom, že sme slovanským mostom, Ano, sme, ale nezabúdajme, že iba pre Čechov. Rus, keď chce hovoriť s Juhoslovanom, ide cez rumunský most, keď chce hovoriť so západom, ide cez Poľsko, ale tá kolíska Slovanstva mu neleží v ceste. Len Čech potrebuje náš slovanský most, ak nechce byť od pravého Slovanstva odtrhnutý. V tom je náš slovanský význam — pre Čechov. Otec, spomínaš i naše slovanské mravy, náboženstvo, život, samobytnosť. V čom je naše náboženstvo slovenské? Neveríme v starých pohanských bohov slovanských, a slovanskej bohoslužby Cyrillo-metodskej tiež nemáme. Slovák je alebo katolík, alebo luterán. Sú Rím alebo Augsburg slovanské mestá? Kde sú naše slovanské mravy a život? Či sme si zachovali svoj zádružný život? Nič. Sem-tam niečo, viac ako Česi, ale v podstate málo, veľmi malo. A keď za chlebom sa .tratíme po širom svete, čo sme chodili hľadať do slovanského Ruska: samobytnosť, svojráz? Bohužiaľ nie, len zárobok, a nakoľko sme si všimli ruskej samobytosti. teda len preto, ze svojou väčšou zaostalosťou nám obľahčovala zárobok. Ten hlad, ktorým trpí slovenský ľud, korení práve v našej zaostalosti, v tom, že nevieme dosť rýchlo sa prispôsobiť novému-životu, novým technickým prostriedkom, ktoré uľahčovaly našu prácu, novým soc. pomerom, ktoré by miernily trenice medzi jednotlivými vrstvami. Máme mnoho ľudí, ktorí sa nemohli vyslobodiť zo svojej zaostalej samobytnosti a primalo tých, ktorí mohli by použiť moderné vzdelanie v prospech slovenského ľudu. Preto státisícami utékáme do kraju, kde stariny vôbec nieto, do Aemriky, kde práve pre našu zaostalosť len v najťažších robotách si zarábame chlieb. Starinu si chrániť, svoju národnú bytosť sl brániť — to mohlo byť úkolom včerajška, kým sme ešte neboli slobodní, kým ešte zvonka nám hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Ale teraz, keď aspoň vonkajší tlak prestal, hlási sa o slovo nový vnútorný poriadok, túžba po lepšej budúcnosti, snaha o nové spoločenské sriadenie. Nebojím sa o našu národnú budúcnosť, keď vidím ten náš nový rezký život v úradoch, na železniciach, v obciach, v župách a menovite v školách. Len vtedy by som' sa bál, keby sme z prílišnej lásky k starine zabúdali na nové potreby Sme noví ľudia a preto si žiadame novú pieseň. Štátné občianstvo a domovské právo« Ako nový zákon o Čs, št. občanstve a o obecnej príslušnosti do života vstúpil, vyskytly sa vo veíhom počte prípady, kde musely byt staré nadobodnuté domovské práva pod revíziu vziaté. Tak aj bol to pád posl. Surányiho, o ktorom čs,, madarské a nemecké noviny podaly nesprávné zprávy ako by už bolo definitívne rozhodnuté o jeho príslušnosti. Požiadali sme preto košického mešíanostu dra, Mutňanského o authentické informácie; pán starosta nám stav legislativy v tejto veci vylíčil takto: Poslanec Surányi nadobudnul si domovskú príslušnosť mesta Košic po 1. januáru 1910 totiž 1, decembra 1919 a preto v smysle §u 9. zák, 236 z r, 1920 sb, z. a n„ ktorý zákon podľa intencií mierovej smluvy s Nemeckom, Maďarskom a Rakúskom štátné občianstvo zreguioval, má si podat žiadost o čs. štátne občianstvo, ktorá bude ododatá ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska do prepadnej lehoty, ktorá bola ustanovená nariadením č. 601 z r, 1920 sb, z, a n, do 31. decembera 1921. Na základe tohoto § 9, zák, 236 má sa však do vypršania tejto prepadnej lehoty považovat za čsl. štátneho občana, Tento zákon 236, zrušil platnost bývalého madarského starého zákona č, XXII z roku 1886, ktorý boí na území Slovenska až do žívotavstúpenia zákona č, 236 z r, 1920 do 16, júla 192C v platnosti a na miesto tohoto zákona madarskéhc vstúpil do života čo sa záležitosti príslušností týka, starý ríšsky rakúsky zákon č, 222 z r, 1896 Podľa tohoto rakúskeho zákona domovské práve dosiahne ten čs. štátny občan, teda i na Slovensku, ktorý po dosiahnutí plnoletosti nepretržite 10 rokov bydli dobrovoľne v jednej obcí a počas tejto doby nebol verejnému zaopatreniu na ťarchu (t. j- nedostával peňažnej alebo hmotnej podpory od obci.) Kdežto starý madarský zákon č. 22 z r. 1886 žiadal k automatickému dosiahnutiu domovského práva 4 ročný stály pobyt a znášanie po čas tejto doby obecných tarch a mravnú bezúhonnost alebo mal právo.žiadať ten madarský štátny občan, ktorý dva roky býval nepretržite v jednej obci a znášal po čas tejto doby obecné ťarchy, domovské právo od obci. malí Tí, ktorí od 28, októbra 1918 1. januára 1910 nepretržité domovské právo v daktorej obci, ležiacej na úze m Čs. republiky, tí sa majú považovat za čs, štátnych občanov (1, bod 1. ě zákona č 236 sb. z. a n,), Čo sa štátnych úradníkov týka, bod 4. tohoto § hovorí, že tí, ktorí od dňa 28. októbra 1918 mali pred týmto dňom právo domovské v daktorej obci bývalej monarchie rakúsko uhor skej, ktorá leží mimo Čs. republiku, stali sa skutočnými úradníH.ami alebo sriadencami (pošta, telegraf, železnice atd.) čs. štátu, alebo niektorého čs. štátneho ústavu, alebo podniku, sú čs. štátnymi občaumi. V smyslu § 15, zákona 236, z roku 1920 tieto osoby, ktoré sa stali skutočnými štátnymi úradníkami atd., majú právo domovské v tej obcí, v ktorej je jím vykázané trvalé sídlo úradne alebo služobné, Košická mestská rada nariadila následkom týcbto nových zákonov a nariadení o štátnej príslušnosti, že všetky t. zv. domovské listy, potažné svedectvá o domovskej príslušnosti od 1. januára 1910 až do 1. februára 1921 skrze mestskú radu vydané, budú revidované, že či zodpovedajú ustanoveniam nových zákonov a nariadení, Táto revízia sa už vo väčšej čiastke previedla, BOLISLAV BRATISLAVSKÝ: Chválospev. Pod sviatočným príklopom azurových sfér s tou lampou čudesnou spievali sme Te Deum ja sám a matka Príroda Radosť jásavá, veliké z nového života Prírodu matku i Človek* syn* blahom opojila a splynúť im dala v sladkom súzvuku 0, veľký Živote, čo nikdy nezanikneš — lebo sa večne v Človeku i v Príroda obnovuješ------Tebe spievali srna nadšena tan chválospev.... 0. IV. 1021 Chýrnfk. Večný život. Obraz ľudského života — bytia je zobrazený v prírode, ktorá sa práve zaoda odievat do svojho nádherného rúcha, do svojho čarokrá»ného kustymu, ktorý je vždy módnym a mkdy sa íudom neznechutí, tak práve ako nezostarne, lebo nevidiiemá ruka Prezretesnoati ho stále obnovují bez tuho, že by sme to inohii zbadat uašuui slanými ocar.i, ktoré málo z toho vidia, cu by chcfcly videí. • Jar onlaží Dás svojou krásou, vôňou a spevom, zahyň nespočetnými ta bami a ked príde jeho čas k odcuodu, vybledne jeho krasa a zmizne. Ľudsky zívui vynorí sa z neznáma, prespieva. preplače svoju krátku put a vráti sa tam odkiaí bol prišiel: do Neznáma. Kým však Jar je len samým smiechom a s tým i zmizne, — ľudský život, ako bolo už i podotknuté, musí zakusit po svojom vynorení sa z mih Neznáma, dobré i zlé. Bojuje a vitazí alebo prehráva, pretancuje väčšiu čiastku svojho pobyiu na zemi, alebo pretápe v tme biedy- a utrpenia. Ale jeho odchod býva vždy viacejmenej bolestný j je to akýsi proces zmeny z jednej kapdoly života do druhej. Ale tak, ako tá, Jar sa večne obnovuje, ako tá Jar je nesmrteľná a nemôže trvale zamknúť, tak i ten ľudský život podriadený je tejto obnov«, Domnelá smrť, neznačí koniec život«, ale len jeho obnovu. — Ľudia, ktorí neveria vo večný život, vo svoju nesmrteľnosť, fažko hrešia proti svojej ľudskej dôstojnosti, takí Iudía by zaslúžili osud. bezduchej žuly. Rozdávajte. Najkrajším činom čloVeka je, ked môže rozdávat, ked môže svoju lásku k bližnému ukazovať aj v skutočností, ked môže svoje dobrodenie urobit skutkom. Preto sa nám páči osobnost Kristova v náuke, že vidíme, ako on všetko, čo mohol, rozdal: a neboly to len statky svetské, ale bola to v prvom rade láska ku všetkým ľudom a k všetkému tvorstvu, ktorú rozdával plnými rukami. A jeho láska bola preto taká ktásna, že nežiadal si odmeny za svoju dobrotu, že nežiadal za svoju činy uznania. Aj my by sme ho mali nasledovať v tomto smere, aj my mali by sme rozdáva! svojim blížnym svoju lásku, pomáhat im a byt íui tak najlepšími priatelím. Nežiadat odmeny za svoje dary, nežiadal uznania a úcty, ale rozdávat len preto, že našou prvou povinnosťou je toto rozdávanie. Rozdávat svoju dušu a žiadal len toľko, aby každý kto môže, rozdával viacej ano my. Rozdávat zo svojich prebytkov majetkových, rozdávat zo svojich prebytkov duševných — to mal by si urobit kázdý človek životným úkolom. A rozdávať rád, rozdávat s láskou a radostou. To je najkrajšie vyplnenie ľudského života. Výsledok sčítania ľadu v Bratislave, dľa niektorých zprav nie je ešte zistený, a dľa iných zprav je nasledujúci: Celkový počet je -84.724 obyvateľov z ktorého je 34.724 Slovákov a Cechov, 24.623 Nemcov, 19.670 Maďarov, 3194 Židov a zvyšok 2461 cudzích štátnych príslušníkov, takže Cechoslovakov je 46 proc. t. j. temer polovica obyvateľstva mesta. Tyto údaje nie sú však zaručené, lebo dľa iných odhadov Slováci a Česi budú mať v Bratislave nadpolovičnú väčšinu. — Kultúrnou povinnosťou všetkých tunajších československých obyvateľov a všetkých československých ústavov je, aby podporovali Sl vensk- Nár dné divaŕtl . Ako s i dozvedáme plní tunajšia spoločnosť túto svoju najsvätejšiu povinnosť a s radosťou môžeme konštatovať. Že Slovenská banka, Slov. roľnícka banka, Pražská úvěrná banka a Českosloveská priemyselná banka v pochopení dôležitého úkolu Slov. Národného Divadla povinnosť svoju splnily sezouným predplatením. Dúfame, že aj ostatné tunajšie pe-