Slovenský Východ, november 1928 (X/251-275)
1928-11-01 / No. 251
Slovenskú Vijclio d Ročník X. Číslo 251. V Košiciach, vo štvrtok 1. novemhra 1928. _____Za 80 kal. Ceny cukru v Košiciach. in. Košice, 31. októbra. U mestského notárskeho úradu t Košiciach bola porada, na ktorej boly ustanovené najvyššie prípustné ceny cukru v Košiciach. Prítomní boli zástupci úradu pre znemožnenie úžery, policajného riaditeľstva, živnostenskej banky, Sväzu veľkoobchodníkov, grémia obchodníkov a zástupcovia mesta. Po veľkej debate boly ustanovené nasledujúce ceny eukru v malom: Kryštálový cukor 6.30 Kč. Kockový cukor v bedniach 6.70 Kč. Kockový cukor v krabiciaeh 6.60 Kč, Práškový cukor 6.60 Kč. Policajné riaditeľstvo vyzýva občianstvo mesta Košíc, aby samo dbalo na dodržiavanie týchto cien a aby ich prestúpenie oznamovalo hneď policajnému riaditeľstvu. Spoločník veľkobytčianskyck vrahov na slobode. 5k. Bratislava, SI. októbra. Pokračovanie porotného pojednávania proti veľkobytčianskym bankovým lupičom prinieslo veľké prekvapenie. Ako známo, obžalovaný Markl tvrdil stále, že Balogh je nevinný a že s ním nespáchal vraždu na Nirschim, ale že so sebou mal istého Karcsiho. Teraz sa podarilo policii objaviť tohoto Marklovho spoločníka v osobe 21ročného Karola Sebestína, ktorý bol zatknutý. Keď sa objavil v súdnej sieni tento nový spoločník, Markl hneď zavolal: „To je ten, čo so mnou tú vec previedol”. V dôsledku toho bol Balogh prepustený dnes na slobodu. Kto je demokratickým občanom. Definícia ministra dra Beneša. - Bolesti, ktoré treba chápal. Minister zahraničia dr. Beneš urobil prejav o demokracii, v ktorom medzi iným hovoril: „Občan demokracie je občanom, vedomým si svojej veľkej dôstojnosti ľudskej svojho druha, človek mravne, spoločensky, kultúrne, ideove vyrovnaný, človek s ideálmi vyššími, nežli len denný spor a tie alebo oné záujmy, človek, chápajúci vývoj spoločnosti historicky, majúci historický srny sei čo sa týka minulosti a budúcnosti, človek, žijúci sub specie aetemi tätig, človek, idúci životom so zdvihnutou hlavou a majúci otvorené srdce ku všetkým bolestiam a radostiam tohoto života. Je to človek, ktorý zná a vidí, ktorý o svoje záujmy bojuje v. rámci týchto veľkých mravných ideí a už preto používa vo svojom politickom boji prostriedkov mravne prípustných, spoločensky slušných, vysokej mravnej úrovne, zachovávajúc aj v boji rešpekt a toleranciu k odporcovi. Naša republika sama prežíva boj o demokraciu silnejšie, než sa zdá. Bojuje oň a dobojuje ho víťazne. Ostatné tri roky jej politického života sú priamo klasickým dokladom tohoto boja, a kto vie pozorovať, vidí už dnes, že tí, ktorí sú nositeľmi a obhajcami týchto princípov a tejto filozofie, svoj boj už vyhrali. A vyhrajú ho úplne, Záchvaty fašizmu, komunizmu, politického konjunkturadizmu, záchvaty politického, a kultúrneho znásilňovania, nedostatok citu pre štát a celkové potreby národa, pusté štvanie proti odporcom, ktorých sme tu a tam boli svedkami, to všetko sú len bolesti a choroby detstva, ktorých treba ľutovať, ktoré však treba chapať. Republika má ešte len desať rokov. Je treba v dobrom boji vytrvať. Preto s kľudom, s optimizmom a s radosťou do ďalšej práce”. Významné uznanie „Slovenskému Cadu“ a „Vesne“. Košice predbehly Martin i Bratislavu. pisy, Košice, 31. októbra. — Naše časoľudovýchovný týždenník „Slovenský Ľud” a belletristicky mesačník „Vesna” po uznaní ich širokou verejnosťou, ktorá prejavila svoj záujem tým, že oba časopisy v desaftisícoch odoberá, došly zaslúženého kritického uznania v poslednom čísle revue „Prúdy”. V štúdii o slovenskej tlači po prevrate píše dr. V. Pražák: „Vedľa tohoto bratislavského ľudovýchovného podniku („Nedeľné čítanie”) přihlásily sa k práci v tom istom obore veľmi skoro Košice. Tam už od r. 1921 vychádza samostatný týždenník „Slovenský Ľud”, ľudovýchovný, vzdelávajúci a obrázkový časopis, vydávaný „Patriou” za redakcie košického kultúrneho pracovníka a spisovateľa Vincenca Návaru. Časopis je určený širokým ľudovým vrstvám, a prenikol najmä tiež do kruhov legionárov: koná dobre svoje poslanie výchovné, majúc svojou nízkou cenou (číslo za 20 lhal.) otvorený prístup i tam, kde často časopisy tohoto druhu ani neprenikävajú. Je písaný ľudové prístupnou formou a naplnený tématmi, ktoré ľud zaujímajú a vedia upútať, takže od svojho počiatku našiel plné oprávnenie a pevné zakotvenie.” „Dobrým nábehom k zábavne-belletristickému illustrovanému mesačníku neodvislému je košická „Vesna”, vydávaná Jánom Griinwaldom, za redakcie Vincenca Návaru. Jej úkolom je premknúť aj do nižších, hospodársky slabšie situovaných vrstiev slovenských, a za nepatrný obnos predplatného 24 Kč dať ľudu výpravou a obsahom hodnotný list zábavne-výchovný, podobne ako svoje už priamo osvetové poslanie koná medzi ľudom tým istým vydavateľstvom vedený „Slovenský Ľud”. V tom ohľade Košice predbehly Martin i Bratislavu, postrehnúc zavčasu veľké medzery slovenského časopisectva.” Takéto uznanie robí všetku reklamu zbytočnou a dokazuje, že dobre pracovať možno ai mimo centrá. Slávny pohreb Martina Kukučina. Prejavy v Trnave a Žiline. - Pohreb v Turí. Sv. Martine. šk. T u r č. S v. Marti n. 31. októbra- — Dľa stanoveného programu privezená bola mrtvola Martina Kukučina z Bratislavy do Turčianskeho Svätého Martina. Vozeň s nápisom: „Slávny slovenský spisovateľ Martin Kukučín”, bol odopnutý najprv v Trnave, kde mesto, kultúrne a telocvičné spolky a korporácie vzdaly mrtvému poctu. O jeho vyznáme prehovoril profesor žižka. Potom pokračovala rakev zosnulého v ostatnej ceste cez Nové Mesto nad Váhom, Trenčín do Žiliny, kde o Kukučínovom význame prehovoril profesor Ruppeldt a zástupci spolkov položili na rakev početné vence. Pozostatky mrtvého spisovateľa očakával celý Turčiansky Sv. Martin na čele so starostom Jánom Fraňom. Smútočného prejavu zúčastnily sa veľké davy občianstva a žiactva, ktoré stálo vo špaliere až ku kostolu. Odpoludnia o 14. hodine konal sa pohreb, pri ktorom celebroval biskup dr. Marián Blaho. Po obradoch išiel sprievod špalierom obecenstva na hrobitov,! kde spevácky spolok slovenských učiteľov zaspieval chorál: „Hojže Bože!” S M. Kukučinom sa rozlúčil tajomník Matice Slovenskej profesor Klačko. Za krajinský úrad v Bratislave prehovoril dr. Igor Dula, za ministerstvo osvety inšpektor Oříšek a za spolok slovenských spisovateľov Štefan Krčméry. Po zaspievaní piesne: „Kto za pravdu horí”, bola rakev spustená do zeme za všeobecného pohnutia, Predĺženie hospodárskej výstavky v Košiciach. Pre velký záujem, javiaci sa o hospodársku výstavku, usporiadanú štátnou vyššou hospodárskou školou, predlžuje sa táto ešte na deň 1. novembra. Výstavku dosiaľ navštívilo 31 exkurzií školských, celkový počet návštevníkov robí v utorok večer 8200 osôb. Minister dr. Hodža o školských otázkach. J. S. Praha, 31. októbra Minister školstva a národnej osvety dr. Milan Hodža pozdravil včera účastníkov pedagogického týždňa, poriadaného československou obcou učiteľskou v Prahe. Vo svojom prívet« poukázal minister na nútnosť reformy celéhe systému nášho školstva a za najdôležitejší problém reformy považuje vytvorenie jednotného typu školstva, aby tak škola dovŕšila sjcdnovací problém oslobodeného štátu. Vytvorenie jednotného typu škôl na Slovensku a Podkarpatskej Rusi bude úkolom ťažkým a najlepšie jeho riešenie vidí minister v pozemčení škôl. Potom prijal minister zástupcov sväzu učiteľstva Československého k informačnému rozhovoru. Zdôraznil, že reforma učiteľského vzdelania dospieva ku svojej realizácii Začali sme s holýma rukama a vybudovali sme silný šfáf. Z jubilejného prejavu pána prezidenta republiky. Desať rokov ie máličko v dejinách, ale mnoho v živote ľudí. Keď som sa pred desiatimi rokmi vracal domov do oslobodenej republiky, užil som slová, -ktoré sa mi draly na jazyk: že je to ako pohádka. Keď ale pozrem dnes zpäť na tých prvých desať rokov, riekol by som zase pohádka — zázrak. Začínali sme s holýma rukama, bez armády, bez štátotvornej tradície, s rútiacou sa valutou, za hospodárskeho rozvratu, za obecného úpadku kázne, s dedicťvom dualizmu, s i red en tou vo vlastných hraniciach, uprostred štátov, zmietaných otrasmi zprava aj zľava: my, tiesnení malými prostriedkami, odvyknuti vládnuť, málo naklonení poslúchať, skoro neznámi svetu. A predsa spi e obstáli v tejto zkúške a obstáli čestne; dali sme obnovenému štátu ústavu, zorganizovali srne administratívu a armádu; čelili sme hospodárskej tiesni, národnostnému boju a medzinárodným konfliktom. Naše úkoly bývaly ťažšie, než sme si priznávali; a predsa sme vybudovali štát, ktorý požíva dôvery za hranicami a —- čo je ešte dôležitejšie — dôvery nás samých, nás všetkých; po tej zkúške desiatich rokov môžeme kľudne pokračovať vo svojej tvorčej politickej práci. Je to úspešný kus vývoja. Dnes už nie je štát niečo mimo nás a proti nám; nám teraz nič -nebráni, aby sme si ho zariadili čo najlepšie. Máme Braňo Jamnický Na dušičky Žltý li«t jasene trepotal umdlene ku chladnej zemi. Stromov rad k emiteru je chladný, nemý Kríž krížu díva sa do tvári, plam sviečok do duše sa vpija, žiari podobou spomienok i myseľ omámi. Tu leží deva, — tam vojak neznámy Tu kľačí s prosbou vna rte starena, opodiaľ pri hrobe bez kríža modlí sa žena a slzy roní ťažkou kvíľbou pre'5-' ->-?é Ó, jak kruté ie spomínanie!! CLAUDE JONQUIERE: Jasenný vietor. Z francúzskeho preložila Z. Lenková Dokončenie „úbohý jasenný vetre, ako ťa .musely tiet» kruté slová bolieť!” vravela súcitne dievčina. „žiarlivosť, ktorá sa ma zmocnila, spôsobila, že som zadul rozzúrenou silou”, odpovedal jasenný vietor. „Vyrážal som rozhorčene mohutné vzdychy pred pravouhlou, banálnou budovou, v ktorej jažily sa neforemné stroje, tak ošklivé pri porovnaní s mojimi gracioz;nými, koketnými mlynmi, z ktorých každý — ako sa zdalo — vzťahoval ráme až k nebesom”, zem, ktorú urobila bohatou a krásnou príroda a ľudská práca; máme národy nadané a deine, ktorí sa môžu druh od druha mnoho učiť a ktorí prírodou a históriou sú.určení k harmonickej súčinnosti; a márne dejiny, ktoré nás zaväzujú k vzostupu a pokroku. Tých desať rokov pokojného, silného vývoja ukázalo, že si naše územie postačí, že jeho občianstvo má schopnosti k -samostatnému štátnemu životu; náš Štát so cťou obstál a obstojí vo svetovom závodění o pokrok ľudstva, čo sme dosial vykonali, je nám dané, aby sme to udržali a zdokonalili; čo sme dosiaľ neurobili, jc nám uložené, aby sme to vykonali. V čom sme chybyli, z toho sa učme; kto zabúda zkúsenosť zlú, ztráca dobrú. Máme všetci z tých desiatich -rokov zkúsenosť bohatú. Zbudovanie republiky naozaj demokratickej je aik-t veľkej viery: viery v právo a spravodlivosť, viery v dejinné poslanie, viery v budúcnosť. Tú vieru máme a preto môžeme oživiť ducha radosti a lásky, s ktorou sme pred desiatimi rokmi stanuli na prahu svojho vlastného domova. Vtedy sme boli jed-nomyseľnejši, za to dnes nás je viacej. Vtedy sme videli’pred sebou raj na zemi; ale raj na zemi nie je nikdy hotový a ukončený, je v nás ako dobrá vôľa, ako vzájomná služba, ako smäd po spravodlivosti a predovšetkým ako láska, účinná láska k našim spoluobčanom a ku všetkým ľuďom dobrej vôle. Máme svoj Malá Lisetta sa hlboko zamyslela „Hradská”, pokračoval jasenný vietor, „bola niemenej nahnevaná. Pozr sa na mňa”, — vravela, „ako som stál« drtená a ruvaná autami, rozvrátená ťažkými vozidlami”. Sverila mi, že tiebc mohutné a mocné stroje přišly k uárr z miest. Vďaka týmto ohromným sekačkám a žacím strojom, ktoré, poháňané sú elektrinou, senoseč aj žatvy sú teraz rýchlo skončené, čo sa týka hroznov prichádzajú priamo do miest k mechanickému pripravovaniu vína! (Aké tc hrozné slová!) Však beda! Predošlé zvyky a obrady, tak milé Bacchovi, ich viacej nedoprevádzajú”. „Aké to zlo, tieto stroje!” pridružila sa k jasennému vetru v ozvene malá Lisetta. „A toto zlo nezhoršovalo sa s roka na rok. Nové stroje nahradily úplne mojich priateľov roľníkov. Ich synovia šli do miest, aby sa tam naučili znať starosť uprostred víru mesta. Ako ich nenávidím, tieto stroje -monotónneho hluku, ja, ktorý milujem nadovšetko bujnú fantáziu! Ako nenávidím tieto bezduché stroje o hranatých, prísnych uloch, ja, ktorý rozvinujem ladným gestom šerpy mladých dievčat’ a rozhúpavám kvitnúce ratolesti; ja, ktorý vzdúvam v pohyblivé vlny kľudnú hladinu jazier a riek; ja, ktorý sklaniam vrcholky stromov, aby sa shliadaly v zrkadle fontán.” Lisetta _ premýšľala ďalej, „Hú, hú ...!” fučal vietor. „Tiež plynúce mraky ponosujú si na tieto stroje,