Slovenský Východ, december 1933 (XV/274-297)
1933-12-01 / No. 274
JcdFný politicky nestranný deník na Slovensku Vytli 4 dra denn*. BRATISLAVA ^jgRWl HB _ Ä mm <pa Viedniho dňa 30 hal.. ~ Slovensky Východ s~ Telefon 51.8**. Jgjjř |||ř 400.5(52. — Ponžiranie KOSICE “ —------------------------------------------------------------------------— ------------------------------------------ 32.1880V.-19KI. Tlaít 52573° Roc. XV. Čís. 274. V piatok 1. decembra 1933. Za 30 hal. ^i^Któie.iacli. Minister dr. Milan HODŽA, predseda Československo-juhoslovanské j ligy: K štátnemu sviatku bratskej Juhoslávie. Až do roku 1917 opieraly sa všetky rozvrh;, slovanskej spolupráce na silné národné Rusko Teraz, čím dlhšie budé národné Rusko vylúčené z medzinárodnej súčinnosti, tým ťažšia zodpovednosť padá na nás, Slovanov západných t južných. Nebuďme, pravda, Slovanmi len podľa hesla alebo zo sentimentality, nech nám je slovanstvo vo všetkých snahách. o novú civilizácii: a politiku programom konkrétnym a akčným To znamená dôsledné odstraňovanie všetkých rôznic psychologických a hospodárskych, ktoré uám dnes ešte hatia tesnú a sústavnú našu spoluprácu s Juhosláviou, Poľskom a Bulharskom, Na prvom mieste spomínam Juhosláviu nielen preto, že sme s ňou v Malej Dohode organizovaní do jednotného politického a za chvíľ® aj hospodárskeho bloku. Vedľa našej bezpodmienečnej solidarity a srdečného bratstva spája nás s Juhoslovanmi celý úsek novodobej tradície juhoslovanskej a československej To je jednak naše politické súručenstvo i posledného desaťročia pred vojnou, súručenstvo vo vždy nerovnom, ale vždy rovnako húževnatom spoločnom našom boji o vlastnú svobodu proti cudzím. Ale nadovšetko je to spoločne prelievaná krv vo svetovej vojne. Z vojny zostane dejinám celý rad legendárnych zjavov hrdinstva. Ale akokoľvek dlhý bude teňte rad, na prvých miestach v ňom sotrvá srbský vojak, ktorý premáhal desaťnásobnú presilu ktorý zachraňoval armádu pochodom albánskym, a ktorý sa vrátil rnstiť sa a víťaziť v septembri 1918 na balkánskej fronte. A dôstojne sa družil k hrdinovi srbskému československý legionár, ktorý s Milanom Štefánikom z väzenských táborov tvorí odbojnú armádu, ktorá v Srbsku a po celej Europe kriesi z mrtvých samostatnosť národa, ktorá si od studeného realistu, Angličana Lloyda Georgea, vynucuje obdiv a nadšenie, ktorá tak, ako kedysi Cavourových 10.000 Piemonťanov, dáva svojmu národu aktívnu legitimáciu na rovnocenné miesto medzi víťaznými národmi sveta. Priatelia, Slováci a Česi a Juhoslovania, toto je neskonale viac, než súručenstvo zbraní, než súručenstvo v záujmoch, neskonale viac, než všetky písané úmluvy a pakty. To je ešte viac, než spoločné pohnutie duší nad hrobmi srbskými u nás a nad hrobmi slovenskými a českými na pôde srbskej. Viac preto, že sa v ňom spája v jednu neslýchané mohutnú mravnú hybnú silu tragika s víťazstvom, národné poníženie s národným vzkriesením. Veľká časť nášho národa odovzdávala sa pc svetovej vojne svojho rodu duchovnej pohodlnosti, v domnienke, že po vyvrcholení bojovnéhc telánu vo svetovej vojne mimovoľne vstupujeme do doby pacifizmu. Z tejto ospalosti brutálne zobudil aj našich pacifistov a indiferentov znovuzrodivši sa válečný povyk u našich veľkých súsedov. Vďaka tomuto rinčaniu šab-ľami vracia sa nášmu národu ako jednotnému morálnemu celku pevné odhodlanie oživiť ducha československej žižkovskej a legionárskej brannosti. Sme národom vysokých mravných tradícií a vieme, že poslúžime mieru svojmu a svetovému najlepšie, keď budeme tak'silní, že i najvýbojnejgí náš súsed bude pociťovať pre seba, vážne nebezpečie v každom pokuse dotknúť sa nás, našich hranič, našej štátnej bez nečnostl Pätnásty juhoslovanský národný sviatok oslávime najdôstojnejšie, keď si pripomenieme, že nielen na našej spoločnej práci, ale aj na našich spoločných zbraniach spočíva to, čo je i nám i Juhoslovanom najdrahšie, naša krvavo vykúpená národná svoboda. DOGOLJUB JEVT'Č juhoslovanský minister zahraničia JEHO VELIČENSTVO KRÁĽ ALEXANDER I. A KRÁĽOVNÁ MARIA Univ. prof. dr. M. MURKO, predseda Slovanského ústavu v Prahe: Tradícia stykov slovensko-juhoslovanských. Prvý december je sviatkom sjednotenia Slovincov (bohužiaľ, len väčšej časti), Chorvátov a Srbov bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie so Srbskom a čiernou Horou v jedno kráľovstvo, ktoré v r. 1929 dostalo i úradne meno Jugoslavia, takže bola na slovanskom juhu uskutočnená aspoň časť Slávie slovenských básnikov, hlavne Jána KoV.ára. Tento pamätný den moze byť opravdovým sviatkom i všetkých Čechov a Slovákov, ktorí s Juhoslovanmi bojovali počas svetovej vojny za spoločné ciele a vytvorili si svoje štáty, ktoré sa staly i prvými spojencami. Bolo to v duchu starých stykov a tradícií, v ktorých i Slovensko hralo dôležitú úlohu. Bude úlohou historikov ukázať, čo všetko spájalo Slovákov s Juhoslovanmi v minulých storočiach, a najmä v XIX. a XX. veku. Tak sa v Trnave v protireformačnej doba tlačily knihy pre časť Chorvátov, pravoslávni uhorskí Srbi študovali na evanjelických lýceách na Slovensku, iä v Bratislave, Pavel Jozef Šafárik zdarné pôsobil na srbskom gymnáziu v Novom Sade a pripravoval sa tam na svoju všeslovanskú vedeckú činnosť v Prahe, Ján Kollár hlásal evanjelium slovanstva i osobne Srbom i Chorvátom v Budapešti, Ľudovít Štúr ich okúzľoval v Bratislave a mal písomné styky aj so Slovincami, mladí slovenskí vlastenci hľadali pomoc a nadšenie v stykoch s ablegátmi Chorvátska a Slavonic na uhorskom sneme a s napätím sledovali boje Chorvátov o ich práva atď. Po dobytí samostatnosti československej a juhoslovanskej sa rôzne tieto sväzky uvoľnily alebo celkom přerušily. Preto je dnes naliehavou úlohou putovať najužšie vzájomné styky medzi Československom a Juhosláviou nielen na poli kultá^eira- a politickom, ale aj na poli ho-podárskom. Daj Boh. aby po ťažkých a zodpovedných všedných prácach boly národné sviatky československé a juhoslovanské každým rokom radostnejšie. Prezident T. G. Masaryk o Juhoslovanoch a o nás. Proti Srbsku sa štvalo a najmä viedlo sa to štvanie sústavne záhrebským procesom. Ako v Nemecku pomery koncom decembra (1908) sa posudzovaly, vidno dobre z debaty v berlínskom ríšskom sneme; rečník (dna 11. decembra) vidí v rakúskom zbrojení dôkaz, že Rakúsko- Uhorsko chce ísť proti Srbsku. Záhrebským procesom mal byť poskytnutý dôkaz, že v Srbsku je stredisko veľkosrbskej a revolučnej propagandy protirakúskej, anexia mala byť ospravedlnená ako nutný akt sebaobrany. Dnes vie celá politická verejnosť, možno povedať európska, že podklad záhrebského procesu bol falošný — to dokázalo vedenie procesu samého, to dokázal proces Friedjungov, na ktorom obvinenia, ktoré sa uvádzaly tiež v žalobe záhrebskej, boly preukázané za hrubý podvod. Proces záhrebský končil škaredým fiaskom protisrbskej štvanice, rovnako jako proces Friedjungov. (Reč v pléne rakúskej delegácie vo Viedni 8. novembra 1910.) Súvislosť dôležitej otázky juhoslovanskej s československou a poľskou je daná spoločným nebezpečím, plynúcim z pangermánskeho plánu centrálnej Európy, smerujúcej nielen k zachovaniu Rakúsko-Uhorska, ale aj Turecka. Juhoslovania na juhu sú čo Čechoslováci a Poliaci na severe — hrádzou proti nemeokej a maďarskej agresii. S Juhoslovanmi Slováci teraz nesúsedia, ale Slováci kedysi susedili priamo, až vpád Maďarov do bývalej panonie oddelil oba národy; teraz len slovenské oázy siahajú až k Srbom a sú české kolonie v Chorvátsku Napriek tomu, že Česi a Slováci nie sú súsedmi Juhoslovanov, ich politická a kultúrna, v poslednej dobe tiež hospodárska vzájomnosť je veľmi živá; vzájomnosť literárna je intímna, politická súčinnosť bola daná spoločným parlamentom. Juhoslovania dobre pochopili, že samostatný československý štát je i pre nich životnou otázkou; lebo Nemci a Maďari sa tlačia proti nim so severu v spojenom šiku, usilujúc o panstvo na. Balkáne a na Adrii. (Nová Evropa, 1920, str. 180—181.) Naše priatelenie s Juhoslovanmi, začaté dávno pred vojnou a utvrdené Malou Dohodou, odpovedá vzájomnej potrebe; sme odkázaní na východ a juh, k moru... Keďže Bismarck povedal, že pánom Európy je, kto ovláda Čechy, postrehol so svojho imperialistického a pangermánskeho stanoviska svetové položenie nášho národa a štátu uprostred kon- BELEHRAD — KRÁĽOVSKÝ ZÁMOK, DR. PF Y P-LAV GRISOGONO, juhoslovanský vyslanec v Prahe.