Svet Socializmu, leden-červen 1971 (IV/1-26)

1971-02-23 / No. 8

Dvadsiateho tretieho februára si celý Sovietsky zväz i ostatné socialistické krajiny pripomínajú významný sviatok — Deň Soviet­skej armády. Armády, ktorá ochránila základy prvého socia­listického štátu sveta, rozdrvila nemecký fašizmus a dnes pevne stojí na obrane socialistického tá­bora a mieru vo svete. Začiatkom tohto mesiaca navštívil ČSSR na pozvanie ÚV SČSP jeden z pred­staviteľov generality Sovietskej armády, armádny generál D. D. LEĽUŠENKO, podpredseda Spo­ločnosti sov.-čs. priateľstva. Po­čas svojej návštevy prijal aj re­daktorov Sveta socializmu Schreibera a A Zagara a posky­J. tol im krátke interview: Súdruh generál, vaše meno je našim občanom známe predovšetkým ako veli­teľa tankových vojsk, ktoré oslobodili Prahu. Táto pražská operácia znamenala koniec druhej svetovej vojny. Aké sú vaše spomienky na túto operáciu? Po skončení berlínskej operácie sme si všetci vydýchli. Äno, skončila sa vojna, prežili sme ju, zvíťazili. Každý by sa bol najradšej rozbehol domov. Ale vtedy sme dostali rozkaz k novej operácii. Znel stručne: Oslobodiť Prahu! Bola to čestná úloha. A dodnes sa pamätám, akí sme boli radi, že sa nám podarilo túto ope­ráciu uskutočniť v čase o polovicu krat­šom, ako sa v rozkaze pôvodne pred­pokladalo. Namiesto šiestich — za tri dni. A nebola to ľahká úloha. Krušnohorie, na každom kroku protitankové zátarasy, pancierové päste, pasce, priekopy, míny. Ale my tankisti hovoríme: „Kde prejde jeden tank, prejde aj armáda!" A tak sa naše tanky bez ohľadu na tieto prekážky rútili na pomoc Prahe. Prvý šiel dnes už občanom Prahy povestný Gončaren­­kov tank, ktorý aj prvý narazil na ne­priateľa. Zviedol nerovný boj s jede­nástimi nemeckými tankami, z toho tri boli povestné pantery. Nezabudnem na mesto Žatec. Tu pri prvom „Nazdar!“ sme pochopili, že oby­vateľstvo je naším spolubojovníkom a že už sme blízko slavianskej Prahe. Odteraz sme sa museli obávať len záludnosti zvyškov nepriateľských síl. Na nemec­kom území sa ešte našli fašizmom otrá­vení fanatici, ktorí, hoci vedeli, aké ne­zmyselné je ich konanie, strieľali z pan­cierových pästí do našich tankov. No južne od Krušnohoria to už bolo ovzdu­šie družby a obyvateľstvo nám pomáhalo všetkými možnými spôsobmi. A ešte niečo mi pripomína Žatec. O pol tretej v noci zo 7. na 8. mája sa do nášho zovretia dostal akýsi nemecký štáb. Hovorím „akýsi“, lebo v tej rých­losti, ako sme sa ponáhľali do Prahy, sme mu nevenovali ani veľkú pozornosť. Keď priviedli zajatcov, prekvapilo ma, že medzi nimi bolo deväť generálov, z toho traja generálplukovníci. Bol to štáb poľného maršála Schörnera, ktorý chcel preniknút na západ. Sám Schôrner o tom vo svojich pamätiach napísal: „V noci zo 7. na 8. mája sa môj štáb presúval smerom od Jároméra do prie­storu Karlove Vary. No prelom ruských tankov celkom neočakávane zničil môj štáb a ja som prestal veliť vojskám." A tu sa vlastne skončila druhá svetová vojna — pražskou operáciou, v ktorej významnú úlohu zohrali naše tri arnriád-ne fronty: I. ukrajinský, II. ukrajinský, ktorý šiel z juhovýchodu, а IV. ukrajinský front, ktorý šiel z východu. V zostave IV. ukrajinského frontu musíme zdôrazniť významnú účasť Československého ar­mádneho zboru pod velením armádneho generála Ludvíka Svobodu, ktorý si zís­kal veľkú vážnosť na svojej bojovej ceste od Buzuluku až do Prahy. Spomínam na mnohých vašich ľudí, na pražských povstalcov, na väzňa z ne­meckého koncentračného tábora Františ­ka Součka, ktorý sa ponúkol našim tan­kistom ukázať cestu do Prahy. A šiel ta práve na Gončarenkovom tanku. Pri Má­­nesovom moste v Prahe došlo k spome­nutému nerovnému súboju s jedenástimi nemeckými tankami. Tu zahynul poručík Gončarenko. Ostatní členovia posádky boli ranení. Keď vyťahovali z horiaceho tanku ranených tankistov, chýbal mladší mechanik Filipov. Až o desať dní sme ho našli — v jednej z pražských nemocníc. Kto ho zachránil? Mladá zdravotná se­stra Jarmila Hausdorfová neváhala vy­niesť z horiaceho tanku ťažko raneného Filipova a dopraviť ho do nemocnice. Preto pražská operácia nie je pre mňa len víťazným zakončením Veľkej vlaste­neckej vojny, ale aj spomienkou na ne­spočetné hrdinstvá a obete tisícov drob­ných ľudí, ako i na hrob poručíka Gon­­čarenka na Olšanskom cintoríne v Prahe. Súdruh generál, takmer celý svoj ži­vot ste prežili ako vojak, môžete povedať, ktorých významnejších operácií počas Veľkej vlasteneckej vojny ste sa zúčast­nili? Ťažko povedať, ktoré sú tie významnej­šie, lebo žiadna bitka nie je bezvýznam­ná. Keď Nemci prepadli Sovietsky zväz, velil som práve v pohraničnej oblasti. Nemcom stúpala sláva do hlavy z úspe­chov „bleskovej vojny" v Poľsku, Skan­dinávii a v iných častiach Európy. Mali modernú bojovú techniku aj skúsenosti. My sme skúsenosti vtedy ešte nemali. Získavali sme ich práve v tomto boji. A nie náhodou nemecký náčelník gene­rálneho štábu Geider už 15. júla, po necelom mesiaci bojov, vo svojom denní­ku napísal: „Na východnom fronte stra­tila nemecká armáda stotisíc mužov a 41 percent tankov. Rusi bojujú na smrť." Vtedy Nemci ešte netušili, že ruský člo­vek bojuje za svoju slobodu. Nechcel cárizmus, a preto proti nemu bojoval. Fa­šizmus znamenal návrat k cárizmu, a preto bojuje proti fašizmu. Ďalšie ťažké boje som prežil pod Mosk­vou. keď Nemci zo svojich štyroch tan­kových armád vrhli tri na Moskvu a k to­mu všetku svoju elitu na zemi i vo vzdu­chu. Rozkaz nevydať Moskvu sme splnili. Bol som vtedy ranený. „Vojaci Červenej armády,“ vyzval nás vtedy J. V. Stalin, „na vás sa díva celý svet ako na jedinú silu, ktorá je schopná zničiť zločinné hordy fašistických okupantov. Splňte veľkú historickú úlohu. Plňte odkaz na­šich veľkých predkov od Alexandra Nev­­ského po Kutuzova. A posilní vás ví­ťazná zástava veľkého Lenina.“ Šiesteho decembra 1942 som velil Trid­siatej armáde. Prerazili sme nepriateľ­ský front do hĺbky 17 kilometrov. Nebol to len čiastočný úspech, lebo do ofen­zívy nastúpilo už osem armád. Ďalší deň sme ukoristili dve bojové zástavy. Ne­mecký generál Blumenfield pochopil vý­znam bitky pod Moskvou. Napísal: „Od výsledku bitky o Moskvu závisí náš život i smrť. Keď nás Rusi porazia, nezostane nám nijaká nádej.“ Ani nezostala. Bojoval som aj pri Stalingrade. To už bol zlom vo vojne. Ďalšiu bojovú cestu poznáte — na Berlín a Prahu. A opäť musím spomenúť vašich hrdinov. Ešte na našom území bojovali Ján Nálepka i Ota­kar Jaroš, ktorému ako prvému občanovi inej krajiny udelili po bitke pri Sokolove titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Záverom dovoľte, aby sme sa spýtali, aké sú vaše dojmy z terajšej návštevy Československa? » Som rád, že tentoraz som prišiel práve ako vedúci našej delegácie na otvorenie Múzea kapitána Nálepku v Smižanoch. Videl som, ako sú tamojší občania na neho hrdí. A akí hrdí sú vaši ľudia vôbec. Na svoju krajinu, na celý socia­listický tábor, ktorého sú dnes pevnou súčasťou, čítil som vedomie spolupatrič­nosti a istoty, ktorá spočíva v našej vzá­jomnej spolupráci. Tak ako sme po celú vojnu spoločne bojovali, musíme dnes spoločne budovať a stáť na stráži mieru. SLOVO K DNEŠKU Spoločne sme bojovali­­spoločne budujme Armádny generál ZSSR D. D. LEĽUŠENKO odpovedá na otázky Sveta socializmu SVET SOCIALIZMU/8

Next