Svet Socializmu, leden-červen 1971 (IV/1-26)
1971-02-23 / No. 8
Dvadsiateho tretieho februára si celý Sovietsky zväz i ostatné socialistické krajiny pripomínajú významný sviatok — Deň Sovietskej armády. Armády, ktorá ochránila základy prvého socialistického štátu sveta, rozdrvila nemecký fašizmus a dnes pevne stojí na obrane socialistického tábora a mieru vo svete. Začiatkom tohto mesiaca navštívil ČSSR na pozvanie ÚV SČSP jeden z predstaviteľov generality Sovietskej armády, armádny generál D. D. LEĽUŠENKO, podpredseda Spoločnosti sov.-čs. priateľstva. Počas svojej návštevy prijal aj redaktorov Sveta socializmu Schreibera a A Zagara a poskyJ. tol im krátke interview: Súdruh generál, vaše meno je našim občanom známe predovšetkým ako veliteľa tankových vojsk, ktoré oslobodili Prahu. Táto pražská operácia znamenala koniec druhej svetovej vojny. Aké sú vaše spomienky na túto operáciu? Po skončení berlínskej operácie sme si všetci vydýchli. Äno, skončila sa vojna, prežili sme ju, zvíťazili. Každý by sa bol najradšej rozbehol domov. Ale vtedy sme dostali rozkaz k novej operácii. Znel stručne: Oslobodiť Prahu! Bola to čestná úloha. A dodnes sa pamätám, akí sme boli radi, že sa nám podarilo túto operáciu uskutočniť v čase o polovicu kratšom, ako sa v rozkaze pôvodne predpokladalo. Namiesto šiestich — za tri dni. A nebola to ľahká úloha. Krušnohorie, na každom kroku protitankové zátarasy, pancierové päste, pasce, priekopy, míny. Ale my tankisti hovoríme: „Kde prejde jeden tank, prejde aj armáda!" A tak sa naše tanky bez ohľadu na tieto prekážky rútili na pomoc Prahe. Prvý šiel dnes už občanom Prahy povestný Gončarenkov tank, ktorý aj prvý narazil na nepriateľa. Zviedol nerovný boj s jedenástimi nemeckými tankami, z toho tri boli povestné pantery. Nezabudnem na mesto Žatec. Tu pri prvom „Nazdar!“ sme pochopili, že obyvateľstvo je naším spolubojovníkom a že už sme blízko slavianskej Prahe. Odteraz sme sa museli obávať len záludnosti zvyškov nepriateľských síl. Na nemeckom území sa ešte našli fašizmom otrávení fanatici, ktorí, hoci vedeli, aké nezmyselné je ich konanie, strieľali z pancierových pästí do našich tankov. No južne od Krušnohoria to už bolo ovzdušie družby a obyvateľstvo nám pomáhalo všetkými možnými spôsobmi. A ešte niečo mi pripomína Žatec. O pol tretej v noci zo 7. na 8. mája sa do nášho zovretia dostal akýsi nemecký štáb. Hovorím „akýsi“, lebo v tej rýchlosti, ako sme sa ponáhľali do Prahy, sme mu nevenovali ani veľkú pozornosť. Keď priviedli zajatcov, prekvapilo ma, že medzi nimi bolo deväť generálov, z toho traja generálplukovníci. Bol to štáb poľného maršála Schörnera, ktorý chcel preniknút na západ. Sám Schôrner o tom vo svojich pamätiach napísal: „V noci zo 7. na 8. mája sa môj štáb presúval smerom od Jároméra do priestoru Karlove Vary. No prelom ruských tankov celkom neočakávane zničil môj štáb a ja som prestal veliť vojskám." A tu sa vlastne skončila druhá svetová vojna — pražskou operáciou, v ktorej významnú úlohu zohrali naše tri arnriád-ne fronty: I. ukrajinský, II. ukrajinský, ktorý šiel z juhovýchodu, а IV. ukrajinský front, ktorý šiel z východu. V zostave IV. ukrajinského frontu musíme zdôrazniť významnú účasť Československého armádneho zboru pod velením armádneho generála Ludvíka Svobodu, ktorý si získal veľkú vážnosť na svojej bojovej ceste od Buzuluku až do Prahy. Spomínam na mnohých vašich ľudí, na pražských povstalcov, na väzňa z nemeckého koncentračného tábora Františka Součka, ktorý sa ponúkol našim tankistom ukázať cestu do Prahy. A šiel ta práve na Gončarenkovom tanku. Pri Mánesovom moste v Prahe došlo k spomenutému nerovnému súboju s jedenástimi nemeckými tankami. Tu zahynul poručík Gončarenko. Ostatní členovia posádky boli ranení. Keď vyťahovali z horiaceho tanku ranených tankistov, chýbal mladší mechanik Filipov. Až o desať dní sme ho našli — v jednej z pražských nemocníc. Kto ho zachránil? Mladá zdravotná sestra Jarmila Hausdorfová neváhala vyniesť z horiaceho tanku ťažko raneného Filipova a dopraviť ho do nemocnice. Preto pražská operácia nie je pre mňa len víťazným zakončením Veľkej vlasteneckej vojny, ale aj spomienkou na nespočetné hrdinstvá a obete tisícov drobných ľudí, ako i na hrob poručíka Gončarenka na Olšanskom cintoríne v Prahe. Súdruh generál, takmer celý svoj život ste prežili ako vojak, môžete povedať, ktorých významnejších operácií počas Veľkej vlasteneckej vojny ste sa zúčastnili? Ťažko povedať, ktoré sú tie významnejšie, lebo žiadna bitka nie je bezvýznamná. Keď Nemci prepadli Sovietsky zväz, velil som práve v pohraničnej oblasti. Nemcom stúpala sláva do hlavy z úspechov „bleskovej vojny" v Poľsku, Skandinávii a v iných častiach Európy. Mali modernú bojovú techniku aj skúsenosti. My sme skúsenosti vtedy ešte nemali. Získavali sme ich práve v tomto boji. A nie náhodou nemecký náčelník generálneho štábu Geider už 15. júla, po necelom mesiaci bojov, vo svojom denníku napísal: „Na východnom fronte stratila nemecká armáda stotisíc mužov a 41 percent tankov. Rusi bojujú na smrť." Vtedy Nemci ešte netušili, že ruský človek bojuje za svoju slobodu. Nechcel cárizmus, a preto proti nemu bojoval. Fašizmus znamenal návrat k cárizmu, a preto bojuje proti fašizmu. Ďalšie ťažké boje som prežil pod Moskvou. keď Nemci zo svojich štyroch tankových armád vrhli tri na Moskvu a k tomu všetku svoju elitu na zemi i vo vzduchu. Rozkaz nevydať Moskvu sme splnili. Bol som vtedy ranený. „Vojaci Červenej armády,“ vyzval nás vtedy J. V. Stalin, „na vás sa díva celý svet ako na jedinú silu, ktorá je schopná zničiť zločinné hordy fašistických okupantov. Splňte veľkú historickú úlohu. Plňte odkaz našich veľkých predkov od Alexandra Nevského po Kutuzova. A posilní vás víťazná zástava veľkého Lenina.“ Šiesteho decembra 1942 som velil Tridsiatej armáde. Prerazili sme nepriateľský front do hĺbky 17 kilometrov. Nebol to len čiastočný úspech, lebo do ofenzívy nastúpilo už osem armád. Ďalší deň sme ukoristili dve bojové zástavy. Nemecký generál Blumenfield pochopil význam bitky pod Moskvou. Napísal: „Od výsledku bitky o Moskvu závisí náš život i smrť. Keď nás Rusi porazia, nezostane nám nijaká nádej.“ Ani nezostala. Bojoval som aj pri Stalingrade. To už bol zlom vo vojne. Ďalšiu bojovú cestu poznáte — na Berlín a Prahu. A opäť musím spomenúť vašich hrdinov. Ešte na našom území bojovali Ján Nálepka i Otakar Jaroš, ktorému ako prvému občanovi inej krajiny udelili po bitke pri Sokolove titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Záverom dovoľte, aby sme sa spýtali, aké sú vaše dojmy z terajšej návštevy Československa? » Som rád, že tentoraz som prišiel práve ako vedúci našej delegácie na otvorenie Múzea kapitána Nálepku v Smižanoch. Videl som, ako sú tamojší občania na neho hrdí. A akí hrdí sú vaši ľudia vôbec. Na svoju krajinu, na celý socialistický tábor, ktorého sú dnes pevnou súčasťou, čítil som vedomie spolupatričnosti a istoty, ktorá spočíva v našej vzájomnej spolupráci. Tak ako sme po celú vojnu spoločne bojovali, musíme dnes spoločne budovať a stáť na stráži mieru. SLOVO K DNEŠKU Spoločne sme bojovalispoločne budujme Armádny generál ZSSR D. D. LEĽUŠENKO odpovedá na otázky Sveta socializmu SVET SOCIALIZMU/8