Tatranský Slovák, 1944 (IX/1-41)
1944-01-01 / nr. 1
Ročník VIII. — Číslo 1. Ružomberok, NOVY ROK 1944. Týždenník Župnej organizácie HSLS v Ružomberku ZAKLADATEĽ: ANDREJ HLINKA Zem života Keď zapadala Slávov sláva, územie, na ktorom prebýval slovenský človek, stalo sa územím rabstva a poroby. Ale toto územie nikdy neprestalo byť svedkom znásobenej nádeje, neohrozenej viery a hromadiacej sa sily. Národ slovenský rozprávkami o víťazstve dobra nad zlobou neprajníkov uľavoval si v smútku a v bôľnoskočnom nôtení svojráznych piesní čakal na veľké rátanie. V uponižovaní a gniavení vedel i zuby stisnúť a sovrieť päste, ale skoro vždy, keď silou proti presile mával si vykonať veľa, bránil svoju pravdu zbraniami práva v jednote ducha. A nedal sa. I keď s našej dedičnej role úrodu vždy svážali do cudzích stodôl a cudzí neprajníci s nezmerateľnou pažravosťou hltali naše plody, roduverné sily odhodlane a nebojácne stavaly sa na ochranu slovenského duchovného a národného bytia. Lenže vtedy ešte ukrutnejšie preukazovala sa pažravosť nenajedencov a spupná hltavosť cudzích nežičlivcov. So slovenským národom začalo sa násilne, zúrivo. Radlinský v Priatelí školy a literatúry z roku 1861 na strane 58 píše: „Keď .. . latinčina, ktorá vyše 800 rokov všetky národy uhorské v láske, svornosti, pokoji udržiavala, v roku 1836 zo snemu, zo stoličných úradov a sborov vyvržená a namiesto nej maďarčina nielen do predošlých hraníc tamtej zákonne uvedená bola, lež i šľachtou a krajinskými ustanoveniami a prevrátenými pochopmi a stotožňovaním „Magyarország” so slovom „Uhorská krajina”, „Maďar” so slovom „Uhor”, „magyar nyelv” so slovom „uhorská reč”, podporovaná, poza odbor latinčiny, poza hranice aristokratickoabsolutistického systému až do národnieho života miserae contribuentis plebis slavicae, do jej národných škôl, áno kde tu i do jej chrámov a tak ďalej, násilne siahať počala, aby tak národ maďarský na počet malý a od príbuzných kmeňov osihotený (isolovaný), maďarisovaním iných národov bol rozmnožený; a keď všetci tí, čo k prevedeniu tohoto maďarizačného systému pomocnú ruku podávali, boli chlebom, službou, úradom, vyznačením atď. upohodlnení, tí ale, čo sa svojmu národu spreneveriť nechceli, áno jeho práva reči a národnosti statne zastávali, utiskovaní, prenasledovaní, za zradcov vlasti a panslávov vyhlásení boli: tu sa začalo zemanstvo a mešťanstvo, vyššie duchovenstvo i niektorí z nižšieho kňazstva za svoj slovenský pôvod hanbiť a odnárodňovať a tu má svoj pôvod to predtým neznáme slovo „odrodilec” .. . Slovenský národ bol ohlupovaný a vykorisťovaný. „Mimo biednej Haliče nenie v našej monarchii tak ubiedeného ľudu, tak opusteného kraja, jako naše Slovensko. Už dávno neozývajú sa holé stráne ani polia ľúbezným spevom, ktorý kedysi na horách a nížinách sa rozliehal. A nad čím mal by sa tešiť slovenský ľud? Či snáď má sa tešiť z toho, že jeho materinský jazyk vylúčený je z úradu, zo školy atď.? Či snáď má spievať, keď nemá čo jesť, keď na mnohých stranách nemá ani kde by hlavu sklonil, nemá svojej chatky, ani role, ani lúky, ani sadu, a vláda ani jednou babkou neprispieva ku jeho slovenskej kultúre, ku jeho pomoci, ku jeho kultúrnemu zveľadku?” Takto žiali v Osvaldovom Tovaryšstve slovenský šľachtic a nebojácny katolícky kňaz, ktorý sa nebál o svoje postavenie a česal na všetky strany krivdu, ktorá sa stávala slovenskému človekovi. A keď mu toto zakázali uverejňovať vo vlastnej domovine, utekal so svojím bôľom za hranice a v reči iných národov dával najavo svoj hnev a bôľ nad tým všetkým, čo s nami robili tí, ktorí sa považovali za „panský národ”. Lenže Slovensko i napriek tomuto všetkému ostalo zemou života. Hrdinskou a nebojácnou. Slovenská vec vždy mala a našla svojich posvätencov. Nezničiteľný génius slovenského kolektíva vždy si vedel vyhľadať chlapa, ktorý v národnom zápale nikdy neprestával hlásať slovenské právo na slobodu, na kultúrny život, na celý výnos z národa role dedičnej. „Jedno, či z tŕnia alebo z vavrínu mu bola uvitá koruna na hlavu, vždy sa našiel chrabrý hlásnik slovenského slova, ktoré veštilo a privolávalo príchod nášho vykúpenia. Bernolák ho prvý odporúčal z list schúleného ľudu a urobil z neho nástroj našej pravdy. Madunický obor, Hollý, vzkriesil ním zapadlú minulosť a zahrmel v zmierajúcu púšť prorocky, mohutne: Ešte Slováci žijú a budú žiť navždy so slávou! Herold Slovanstva, Kollár, objal nás v mohutnú náruč Slávy, aby sme sa v nej, ako v prepevnej obruči, cítili mocnými a uspolčili pre veľké poslanie. A prišiel Štúr, titan života cesty tŕnistej, ktorý, zapálený Hollého národným a Kollárovým slovanským zápalom, s mladistvým elánom zvestoval od Tatier k Dunaju začiatok slovenského prebudenia a národnej jari. V jeho zápätí vtrhli slovenskí hrdinovia slova a meča, na čele s Hurbanom, do boja za slovenskú slobodu. A ďalej, skoro cez celé jedno storočie slovenZ podnetu riaditeľstva Ružomberských textilných závodov úč. spol. v Rybárpoli bol postavený pred hlavným vchodom do továrne prvý vianočný stromček dňa 23. m. r. Pri tejto príležitosti bola prevedená vianočná nádielka. Dňa 24. dec. m. r. shromaždilo sa asi 150 chudobných detí zamestnancov firmy za prítomnosti riaditeľa rím.kat. ľudovej školy v Rybárpoli Jána Zachara, uč. Chmelkovej z opatrovne, riaditeľa ev. a. v. školy v Ružomberku Zdenka Pastora, riaditeľstva továrne, závodných výborov RTZ a dôstojného pána Rybára, ského nacionalizmu, tiahol sa ešte rad rodoľubov a borcov, ktorí napĺňali veľkú mieru obetí.” (T. J. Gašpar: Veľký rok, str. 10—11.) Ale ani na druhej strane nespali. S veľkou posilou, s uvedomením si moci a vlády, vedeli začiatky slovenského prebúdzania zaraz v začiatkoch zaraziť. A to tak, že mnohým, aj tým odvážnejším slovenským ľuďom prešla chuť púšťať sa, ako sa hovorí, s pánmi do roboty. Zaraz prišli šikanovania, perzekúcie, žaláre, pozbavenie chlebíka a mnohí utiahli sa do pozadia a čakali, tŕpli a hynuli. Vo vlastnej biede a mizérii slovenskej. Konkrétnych prípadov mohli by sme vyrátať na celé stovky. No ani popri týchto nezdaroch a celkom pokrižlikovaných nádejách ani v jednom statočnom a šľachetnom slovenskom srdci nevzklíčilo semienko pochybnosti, že pravda, ale najmä životná vôľa slovenského národa z tohto všetkého víťazne vybŕdne, lebo i napriek tomuto všetkému ostalo Slovensko i naďalej zemou života. 1 popri všetkých šikanovaniach, perzekúciách, žalárovaní, palicovaní, špiclovaní a mučení, i popri ubíjaní na tele a na duchu, slovenský človek neodpadol. Vydržal. Zo slovenských rodín pochádzajúca študujúca mládež a v nich už s dobre zasiatym semienkom slovenského rodoľubstva a lásky k Bohu, vedela i v sieňach jej nežičlivých škôl nakŕmiť svojho ducha vedami osožnými, pri prenasledovaní jej ducha sa priamo zaocelil a ešte hlbšie si do srdca uložila osud slovenského človeka, ešte šľachetnejšou láskou ho obopriadla, a keď sa po vyštudovaní niekde uchytila, aby si zarobila na svoj potom pokropený každodenný chlebíček, robilo sa okolo nej jasno, toto jasno sa stále viac a viac kondenzovalo okolo nej a pri takomto znásobenom jase pobádali potom i tí, čo vari už i pochybovať začali a čo sa ich hádam i zúfalstvo začínalo chytať, že: Slováci ešte žijú a budú žiť navždy! Toto zdôrazňujeme si pri vstupe do nového roku. Peter Galan. duchovného v Rybárpoli. Riaditeľstvo fmy venovalo deťom vhodné darčeky z textilných článkov a peňažné sumy. K shromaždeným prehovoril J. Hruška, sociálny referent RTZ a poďakoval sa Ján Zachar, riaditeľ miestnej školy. Program bol spestrený reprodukovanou hudbou vianočných piesní. Ozaj príkladný čin, ktorý zvlášť v dnešnom čase treba oceniť. Riaditeľstvo Ružomberských textilných závodov úč. spol. správne chápe požiadavky čias a má záujem o sociálne cítenie s tými najslabšími. pre mladého človeka, ktorý ešte nemusí počítať roky a žije si bezstarostne z denných a iných krátkodobých očakávaní a napnutí, znamená len večer radosti, v ktorý všetky žilky sú inervované na veselosť. Ale ak si už pred rokmi nechal za sebou tridsiatku — 0 starších ani nehovoriac — a prekročil si už — i keď ešte nie životný — ale iste už časový horizont života, nezbavíš sa na Silvestra miešaných pocitov. Pocítiš tiež nábeh k akejsi bezstarostnej veselosti, ba si prístupný 1 akejsi dobrodružnosti, ale keby si si pozornejšie všimol, odkiaľ tá tvoja veselšia nálada, keby si išiel za jej posledným prameňom do svojho podvedomia, zistil by si, že tá tvoja silvestrovská veselosť má čosi z veselosti „šibeničnej” a je ničím iným, ako núdzovým východiskom z akejsi stiesnenosti, ktorá ťa na Silvestra nadíde. Na Silvestra človek otvorí oči nad tým, že zasa jedna z tých časových jednotiek, v ktorých zažívaš a ktorými meriaš svoj život, nenavrátite!ne zapadla do mora minulosti. Cítiš i to, ako chytro a bezvýznamné sa ona minula. I zmocní sa ťa vôľa zastaviť, zadržať alebo aspoň spomaliť ten čas, aby ti tak chytro neplynul a neplavil ťa tak skoro ku prístavu večnosti. Až akási zúfalosť sa človeka chytá. Ale darmo. Človek sa rezignovane vzdá vo svojej bezvládnosti nad časom a tokom života v jeho prúde a povie si: Nech príde, čo má prísť. A tu sa začína, rodí ten šibeničný humor. Človek, ktorému sa vyšmykla situácia z ruky, zvykol rukou kývnuť na všetko a bezstarostne sa oddá svojmu osudu. 1 tá silvestrovská veselosť je ako by takým kývnutím ruky nad situáciou, ktorú nemôžeš zvládnuť. Na Silvestra napína človeka tak trochu i zvedavosť, čo tá nová časová jednotka života, čo ten nový rok donesie. Ale len čo začneš nad tým hútiť, zasa zbadáš, aký si i tu bezvládny a nemôžeš odtiahnuť oponu, za ktorou je tajnosť budúcnosti. Zasa len kývneš rukou a aby ťa nemrzeli] zlé pocity, snažíš sa ohlušiť ich veselosťou. Znova si vybŕdol z nemilej situácie čímsi šibeničným. Všetka takáto šibeničná silvestrovská veselosť je však len pudovým, irracionálnym vyrovnávaním duševnej situácie. Akási pomoc a teda i akési právo je to, ale lepšie urobíš, keď si na Silvestra spôsobíš radosť lepšiu, ktorá pochádza z dôstojnejšieho prameňa. Keď sa tak zamyslíš nad skorou plynulosťou života a zarazí ťa to, nechci zastavovať čas alebo spomaľovať jeho tempo. Načo sa zapodievať nemožným! Život sa predlžuje a čas sa spomaľuje hodnotami života, ktoré tvoríš svojou osobnosťou a svojim činom. Právom sa hovorí o dobrom človekovi, že i keď žil krátko, predsa prežil dlhý vek, lebo ten krátky život bol cenný, presýtený hodnotami. Žiť dlho a nakoniec sa mrzieť, cítiť trápne, že ten život nemal ceny a smyslu, načo to? — Preto na Silvestra môžeš byť nielen veselý, ale môžeš zažiť i veľkú vnútornú radosť, ak sa tak trocha zamyslíš nad tým, čo, aká vlastnosť, aké nesprávne počínanie ti vše oberá roky života o jeho cenu, hodnotu, /M i S<?SSJTa*■*“"* Silvester Vianočná nádielka v Ružomberských textilných záyodoch