Učiteľské Noviny, 1968 (XVIII/1-52)
1968-11-21 / No. 47
PNS 603 • CENA 40 HALIEROV 21 NOVEMBRA 1968 • ROČNÍK XVII. Tváre dneska Najskôr skutočný — naozaj nevy'myslený — obrázok z ulice: žiačik z materskej školy sa zohne naraz k zemi a zdvihne čosi blýskavého z chodníka. Tvárička sa mu rozžiari a s nadšením sa obracia na prvého, koho vidí, aby mu z delil svoju radosť: „Ujko, pozrite, čo som našiel!“ „Teta, pozrite, čo som našiel!“ A s pýchou ukazuje drobný odznak, ktorý odpadol komusi z klopy kabáta. Na odznáčiku dve miniatúrne tváre: Svoboda—Dubček. Tváre, ktoré už dlhé mesiace v rôznych záberoch a obmenách svietia z výkladov, z časopisov, z obrazoviek, z. múrov, z oblokov, z okien áut, autobusov i električiek; tváre a mená, o ktoré zavadí oko i ucho všade, hoci by i nechcelo. Zdalo by sa — pretože ich vidíme na každom kroku — že by mali byť už všednými. No jednako pozeráme na ne so záľubou, s potešením, s úctou, s hrdosťou, s nadšením i vzrušením. Je príznačné pre túto dobu a pre tento štát, že Jeho občania v naprostej a drvivej väčšine, starí i mladí, dospelí i deti. obracajú sa s úctou a láskou k predstaviteľom štátu a štátnych orgánov, k predstaviteľom komunistickej strany, k strane samej, a to celkom spontánne bez akéhokoľvek presvedčovania, bez akýchkoľvek ideologických kampaní, To tu ešte nebolo! A najmä mládež sa nadchýna pre predstaviteľov nášho nového života. Už žiaci základných škôl pozorne sledujú pojanuárový politický vývin, živo debatujú o politike v triedach, na chodbách, na uliciach, ba i na športoviskách. A na počudovanie — čo tu ešte tiež nebolo — rozmýšľajú súhlasne so svojimi učiteľmi t so svojimi rodičmi, lebo tentoraz aj rodičia sa zhodujú v politickom myslení s učiteľmi. Akosi zmizla povestná dvojkoľajnosť v tomto smere medzi školou a rodinou. Mládež mladšia i staršia miluje Svobodu, Dubčeka, pevne im verí a je ochotná všemožne ich podporovať. A jednako určitá časť staršej mládeže v niektorých našich mestách nemúdro vystúpila nedávno demonštráciami a pálením sovietskych zástav práve proti Svobodovi a Dubčekovi. Lebo takýmto vystúpením len sťažila ich sitäáciu, sťažila ich prácu, hodila im polená pod nohy. A to sa nemalo stať! Nie je celkom na vine ani táto časť mládeže. Každý má právo dať r na vedomie svoje city. Pravda, nie takýmto spôsobom. Mládež zažila v auguste veľký šok a veľké rozčarovanie. Zažila a videla i tragédie. Čítala a počula skreslené správy cudzích žurnalistov, o ktorých sa konkrétne a na vlastné oči mohla presvedčiť, že sú luhaninami. Mládež sa dala uniesť hnevom, podľahla nerozvážnosti, papierovej hrdinskosr; i vplyvom neprajníkov nášho nového života. Dala sa strhnúť, lebo nevidela dobre situáciu a nedovidela ani možné dôsledky svojich neuvážených činov. Mládeži treba hovoriť pravdu a treba ju aj poučiť. Treba ju poučiť aj o tom, že nežijeme vo vzduchoprázdnom priestore, že žijeme a spolunažívame a naďalej budeme nažívať so svojimi susedmi a spojencami, že sme sa rozhodli natrvalo v spojení s nimi a jedine s himi budovať socialistickú spoločnosť, že. napriek urážke a nepravdám musíme hľadať a nájsť nové nitky spolunažívania, že nemôžeme žiť a existovať bez kontaktov politických, hospodárskych a kultúrnych. Aby sa podobné výčiny už neopa kovali, treba poučiť mládež, že terajšie vedenie štátu a strany, robí všetko, čo je v jeho silách, aby za daných podmienok zabezpečilo pokojný rozvoj našej vlasti i blaho občanov. Že teda treba počúvnut výzvy našich popredných politikov k rozvahe, k uvedomelému pokoju a snaživej práci. Že týmto spôsobom podporíme a uľahčíme ich úsilie. Nechcem sklznút do ošúchanej frázy: „... a je teda úlohou učiteľov, aby počúvali mládež ... atd.“ Nemám kompetenciu klásť komusi úlohy. Som ešte pomerne mladý učiteľ a bez každej funkcie. Sám přijímám úlohy a, verte, snažím sa ich podľa svojich síl a možností plniť. Chcem plniť úlohy, ktoré ml vytyčuje naša strana a vláda. Neberte, prosím, tieto tisíckrát zdiskreditované a do vetra hádzané slová tentoraz ako frázu. Chcem plniť úlohy tejto našej strany a vlády, na ktorých čele stojí Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský, Hasák. Napokon si jednako myslím: Každý rozvážny a rozmýšľajúci učiteľ, ktorý pozná politickú situáciu, objasňuje ju aj svojim žiakom. Dnes sa nevyhne učiteľ dialógu s mládežou, dnes sa nevyhne otázkam svojich žiakov. A ak mu na nich záleží a záleží mu aj na blahu ľudu a vlasti, vtedy žiakov aj náležíte usmerní. Vlastným vzorom, múdrym slovom, nenúteným, presvedčivým a taktným spôsobom, J. N e m č o k Historický medzník slovenských odborárov Dnes sa schádza I. zjazd Slovenského odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy. To je historická udalosť. Historickým je každý prvý ziazd tým, že začína novu' etapu hnutia. Snemovanie najpočetnejšej zložky inteligencie národa však vždy možno právom pokladať za podstatnú súčasť jeho dejín a tým za historické. Význam historičnosti je podfarbený aj rokom, kedy naša vlasť oslavuje zlatú svadbu spolužitia národov a národností, žijúcich v našej vlasti. V tomto zmysle tento zjazd je aj súčasťou procesov rodiacej sa Slovenskej socialistickej republiky, pretože bude aktívnou zložkou jej politického a spoločenského systému. Je všeobecne známe, že odborové hnutie ako súčasť politického systému najmä v období po druhej svetovej vojne stihali obecné vplyvy posilňovania či oslabovania tendencií k federalizácii či k unitarite nášho štátu. Je preto logické, ak s odborovými zväzmi počíta rodiaca sa republika ako s jednou z najvýznamnejších síl, o ktorú sa môže oprieť, pretože ony i ona sú navzájom sebarealizačne spojené. Uznanie tohto taktu nás vedie k tomu, aby sme sl navzájom povedali a do hĺbky uvedomili, že dnes niet nič vážnejšie, ako úsilie o prispenie k tvorbe nového politického systému, a to tvorivou pedagogickou výchovnou prácou v boji o socialistickú federatívnu republiku. Učitelia, vedci a ostatní pracovníci škôl a vedeckých ústavov, ktorých delegáti dnes snemujú, majú radi svoju prácu, majú radi túto vlasť, majú radi deti tejto spoločnosti. Ako hnutie sme súčasťou rodiacej sa republiky tak v povinnostiach ako aj nárokoch. My nemáme, nechceme a z vlastného vnútra nemôžeme meniť túto vlasť. Nebola a nie je pre nás výmenným artiklom. Zjazd nášho zväzu je už sám osebe udalosťou, ktorá výrazne dokumentuje demokratizačný proces našej spoločnosti všeobecne a v odboroch špecificky. Tento demokratizačný proces má niekoľko rovin vzťahov. Za najvýznamnejšie roviny považujem vzťah medzi odbormi a stranou, medzi zväzovými orgánmi navzájom, medzi odborovým zväzom a partnerskými orgánmi štátnej správy a napokon medzi zväzom ako celkom a medzi zväz tvoriacimi časťami. Týmto vzťahom treba venovať na tomto snemovaní mimoriadnu pozdrnosf. Nazdávam sa, že je možné aspoň v stručnosti formulovať naše stanoviská. Predpokladám, žt zjazd ich obohatí o nové myšlienky a námety v takom rozsahu, že nový Ústredný výbor odborového zväzu v rámci celospoločenského hľadania nového modelu politického systému bude môcť tento dialóg, prebiehajúci v našej spoločnosti, podporiť a jeho vyriešenie v podstatnej miere aspoň v niektorýui* otázkach, spadajúcich do jeho kompetencie, aj výrazne ovplyvniť. K prvej rovine vzťahov. Odbory a komunistická strana sú dve samostatné organizácie s vlastnou členskou základňou, vlastnými stanovami a pod. Oba tieto organizmy majú spoločný cieľ — rozvíjať a upevňovat socialistické spoločenské zriadenie. Politický systém centralistického demokratizmu viedol v mnohom k zjednodušeniu vzťahov medyi straníckou a odborovou organizáciou. Vedúca úloha strany v štáte, politickej strany voči štátnemu mechanizmu, sa v mnohom prenášala do vzťahov me-JUDr. JÁN VOJTKO, CSc., predseda prípravného výboru dzi stranou a odbormi tak, že odbory mali byť a v mnohom aj boli iba prevodovou pákou, cez ktorú sa prenášali rozhodnutia funkcionárov. Tým dochádzalo k opakovaniu sa tej istej činnosti, ktorá pri existujúcich komunikačných prostriedkoch v tak kultúrnej spoločnosti, akou je naša, bola viac na tlmenie než na rozvíjanie socialistickej spoločnosti. Január vnáša do týchto vzťahov — do vzťahov globálnej celospoločenskej organizácie — nové prvky. Namiesto opakovania, rozdrobovania straníckych rozhodnutí odbormi, vzniká tvorivá iniciatíva, ktorá je v porovnaní s prenášaním rozhodnutí oveľa problémovejšou a náročnejšou na vyjadrenie a zovšeobecnenie v činnosti spoločenských organizmov. Zreálnenie postulátu, že v socializme je sám ľud nositeľom všetkej moci, pozitívne ovplyvnilo život oboch organizácii. Život v nich sa stal zaujímavejším, príťažlivejším, a to nielen jednotou, ale aj svojou rozpornosťou. Zaujímavé boli všetky stránky rozporov, pretože iba cez ne sa rozvíjal proces posilňovania progresívnych prvkov našej spoločnosti. Z nášho poznania — ako súčasníkov tohto procesu — vyplýva, že progresívne sily spoločnosti, v strane i v odboroch boli a sú aj dnes schopné zabezpečiť našu cestu socialistického vývoja. Naším presvedčením bolo a zostáva, že nebol nutný vonkajší zásah v takej podobe, akej sme boli jeho svedkami v noci na 21. augusta. Domnievame sa, že odborové orgány i náš zväz zaujali v tom pre naše národy takom ťažkom období správny postoj. Z analýzy pojanuárového spoločenského vývoja u nás vyplýva, že v spoločnosti budujúcej socializmus a komunizmus je dosť priestoru pre vyžitie sa pre oba sociálne orgány. To je snáď jeden z najvážnejších poznatkov, z ktorého treba vychádzať v ďalšej práci odborového zväzu. Pritom sa nezriekame práva opierať sa o takú spoločenskú silu, o takú mozgovú kapacitu, akou je komunistická strana vždy vtedy, keď úlohy budú nad naše vlastné sily. Nepotrebujeme však prežité praktiky, ktoré by z nás robili poloorganizovaných, polouvedomelých, takzvané páky a pod., pretože socialistická individualita je len vtedy socialistickou, ak je celou, plnoprávnou a tvorivou bytosťou. Nie sme a nechceme byť strane ani konkurenčnou ani opozičnou organizáciou, ale chceme byt spolunositeľmi zodpovednosti za dlhší rozvoj našej spoločnosti tým, že budeme rozvíjať i ochraňovať profesionálne záujmy učiteľov, vedcov a ostatných pracovníkov nášho zväzu. Druhou rovinou vzťahov v tvorbe subjektivity nášho zväzu sú partnerské vzťahy voči štátnym orgánom. Dnes je nám viac-menej zrejmé, že predjanuárový politický systém partnerstvo odborovej organizácie voči štátnej správe — a najmä citeľné na rovine slovenských národných orgánov — nevyžadoval a mnohé pokusy oň zo strany odborovej organizácie objektívne znemožňoval. Odborová organizácia bola viac-menej vo vleku toho, komu vlastne mala robiť vecného kritika a oponenta. (Pokračovanie na str. 2.) V sobotu 16. novembra 1968 na SVŠ Jura Hronca v Bratislave na Novohradskej ulici povereník SNR pre školstvo dr. MATEJ LÚČAN v prítomnosti hostí, rodičov a žiakov odhalil bustu akedemika Jura Hronca, ktorého meno škola nesie. Po slávnostnom akte bola beseda profesorského zboru s rodičmi a hosťami. Foto: Ľ. Sedílek Anketa Učitelských hot ín Uvažovali bez delegačky Obrodný vplyv Januára nemohol obísť ani najväčšiu organizáciu pracujúcich občanov ČSSR — Revolučné odborové hnutie. Predchádzajúce roky zanechali v členoch ROH nedôveru, skepsu, zatrpklosť. Celú právomoc ROH, ako je tá dobre známe, postupne prevzal všeodborový aparát a ten suverénne rozhodoval i o odborových zväzoch. Odborové zväzy boli dobré nanajvýš na organizovanie sprofanizovaného záväzkového hnutia a formálneho súťaženia. Násilné dosadzovanie predsedu ÚVOZ pracovníkov školstva, vedy a kultúry na poslednom zjazde zo strany vyšších orgánov síce nevyšlo, ale to iba zásluhou odhodlania a odvahy delegátov tohto zjazdu. (Bol to jediný prípad v našom odborovom hnutí, čo na zjazde OZ nanucovaný funkcionár pri hlasovaní neprešiel.) Stovky rezolúcií s hlasmi tisícov členov Odborového zväzu, adresované v tomto roku na ÚVOZ, mali jeden spnločný rys: žiadali samostatnú činnosť pre svoj odborový zväz a vyššiu právomoc pre volené orgány. Členovia ROH v školstve a vede chcú odborársky pracovať a žiť vo svojom Zväze, zbavenom formalizmu, byrokracie a pasivity. Od januára prakticky až dodnes, do započatia rokovania Slovenského zjazdu Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy, vynaložili zväzové odborové orgány veľké úsilie, aby naplnili požiadavky členov zväzu konkrétnym obsahom. S veľkým ohlasom sa stretli dokumenty ÚVDZ, najmä Návrh akčného programu OZ a Návrh stanov OZ, uverejnené v Učiteľských novinách. Naša anketa, ktorú sme robili vo Východoslovenskom kraji bez plánovitého výberu účastníkov, nastoľuje niektoré veľmi závažné námety. Slovenský zjazd iste i k týmto zaujme stanovisko a odpovie na otvorené otázky. Pravda, ani Slovenský zjazd nevyrieši všetko, ale veríme, že ukáže cestu, ako prostredníctvom novej organizačnej štruktúry zväzu k riešeniu pristupovať. Účastníci ankety odpovedali na jedinú otázku: „Čo by mal riešiť Slovenský zjazd OZ v Žiline Ddpovede boli takéto: MARGITA POTOCKOVA, riaditeľka ZDŠ na Plzenskej ulici, Prešov: Mala by sa riešiť otázka spoločenského postavenia učiteia a jeho zodpovednosti za prácu. Okrem iného je to otázka investičnej výstavby škôl, bytov pre učiteľov, o čo by sa mali zaujímať aj odbory, hoci to nie je priamo ich úloha. No jednako to súvisí. Súvisí s tým napríklad kvalifikovanosť učiteľov. A s tou zas sú-visí odmeňovanie za sťažené pracovné podmienky. Rozdiely v týchto odmenách by mali byť väčšie, výraznejšie. Veď okrem ťažkých pracovných podmienok vykonávajú učitelia v odľahlých oblastiach všetku osvetovú činnosť. V tomto ohľade sme veľa dlžní starým dedinským učiteľom, ktorí neraz v službe ľudu nechali svoje zdravie. Dobre by bolo tiež prešetriť otázku mamutích ZDŠ, ktorá by sa dala riešiť buď odčlenením 1—5, alebo ustanovením zástupcu pre nižšie ročníky. ŠTEFAN VOSKÁR, riaditeľ ZDŠ 1— 5, Nováčany, okres Košice: Právd dnes bol náš OVOZ rozdelený na dva: pre Košice-mesto a Košice-vidiek. Pri tej príležitosti sme si vypočuli mnohé požiadavky našich členov, o ktorých by sa malo hovoriť na zjazde. V prvom rade ide o učiteľské byty. I keď sa vedľa školských budov stavajú bytovky pre učiteľov, tieto nebývajú pripojené na ústredné kúrenie, takže učitelia musia neraz nosiť uhlie až na štvrté poschodie. Nebolo by hádam neprekonateľnou prekážkou tento nedostatok v budúcich projektovaných stavbách odstrániť. Po stránke učebnej sú tieto námietky: na matematiku vo vyšších ročníkoch ZDŠ sa kladú veľké požiadavky, no napriek tomu pri prijímacích skúškach na výberových školách sa často požaduje látka, ktorá sa na ZDŠ nepreberá. V učebniciach by sa mali učebné osnovy rozpracovať na mesiace, aby sa na všetkých školách zaručene postupovalo rovnakým tempom. Tretia námietka sa týka liečebných poukazov. Ide o to, aby sa poukazy dostali do pravých rúk. Doteraz nimi disponovali okresné odborové rady, ale naši členovia sa domnievajú, že by ich mala skôr prideľovať Komisia národného poistenia pri OVOZ. OOR prideľovala poukazy tak, že jeden pripadal na 36 členov, ale rovnako dostala organizácia len jeden, i keď bolo členov až 50 alebo i viac. Som presvedčený, že orgány nášho OVOZ by poukazy rozdeľovali spravodlivejšie. ALBÍNA DIABELKOVÄ, nnsiteľka Radu práce, učiteľka ZDŠ v Trebišove: Bola by som rada, keby sa pričinením ROH odstránilo z našich škôl „nočné“ vyučovanie. Deti v neskorých popoludňajších hodinách sú už vyčerpané, ospalé, obhrýzajú si nechty od nervozity. Stále ich musíme volať k zachovávaniu školskej disciplíny. Učím už takmer tridsať rokov a — akokoľvek nerada — konštatujem, že dnes je v tomto ohľade situácia najhoršia. Kedysi sme uvažovali, či je lepšie striedanie po týždni, alebo po mesiaci, dnes už o tom nemôže byť ani reč, lebo sústavne učíme popoludní. Hádam najviac to cítim ja — elementaristka a môj drobizg. Je pravda, že aj byty sú potrebné, ale výstavbu školských budov pokladám za prvoradú. Keby sa toto vyriešilo, urobilo by sa pre učiteľov ä žiakov veľa. (Pokračovanie na str. 2.)