Východ Republiky, október 1935 (I/19-26)
1935-10-22 / No. 19
2. str ana.________________________________________ Ožením sa s bytom. ,,Ožením sa so zariadenou izbou (podľa možnosti so zvláštnym vchodom a s užívaním kúpeľne).” Smiešne, čo? Satira a irónia len tak vanie z týchto slov, ale konštrukcia a smysel tejto donebavolajúcej vety vôbec neodporuje zákonom a pravidlám gramatiky početných písmomaliarov a majiteľov zariadených bytov. Je to púha uspokojivá odpoveď a odborne vyjadrený smysel či pochopenie pre zúfalé volanie papierových zdrapov, ktoré neforemnými a ťažkou rukou písanými literami revú do ulíc: Zariadený byt je na vydaj Voilá, tu to máme! Mestské dievčence úzkostlivé strežú každý významnejší pohľad „domových gavalierov” a príjemne sa tešia v nádeji, že príde deň ... hej... haj... príde ten vytúžený deň, keď sa... ach - - - vydajú. Ale čert nespí. Ako hrom z čistého neba, objavil sa na obzore silný konkurent: byt, ktorý je hotový sa vydať. Doslova tak. Hrozné čo? Hra dievčat (na vydaj) padá do hrobu. Zatlačil ju zariadený byt (s kúpelňou), ktorého je v každej ulici viac než dosť: Byt sa vydáva! Pred niekoľkými rokmi, za starých zlatých časov, hltali sme oznamy tohoto kalibru: j,Mladé, 19ročné dievča je ochotné sa vydať za staršieho gentlemana so zabezpečenou existenciou. Veno 100.000 Kč.” A dnes? .Zariadená izba so zvláštnym vchodom a kúpeľňou je od 1. novembra na vydaj.” (Toto je pravda text, zbavený pravopisných chýb. Ten pôvodný text zhorel od hanby). Dnes sa v meste vydávajú len byty. Dievčence sú len pasívne pozorovateľky tejto komédie. Režisérmi tohoto chaosu sú naši ctení páni písmomaliari a majitelia domov. Páni a dámy! Nadišiel čas, aby ste precitli. Ak vám čuší svedomie ako diera pod záplatou, dajte sa upozorniť, že sa byty nevydávajú, ale prenajímajú. Uvedomte si, že nemá každý tak silný žalúdok, aby zniesol vaše „krasorečnenia” a jazykové kotrmelce. Samo Papp. Časové citáty. Viac je hodná 30%ná účasť na československej suverenite pevnej, ako 100% suverenity slovenskej, ktorá by trvala tak dlho, kým by niektoré cudzie ministerské rady nerozhodly inak. Milan Hodža: Z prednášky 9. mája 1934. EMIL RUSKO Besednica. Návrat. Očí Tvoje, oči moje, cez stáročia ste blúdily, tisíce hviezd pochodily. b neba ste sotva našly. Vôľa moja, vôľa Tvoja, do chrámu sa obe stroja, do chrámu pre pieseň svätú, lásku našu s kríža sňatú. jubsiejný kongres Slovenskej ligy. ol. Trnava, 21. októbra. — Slovenská liga oslávila 19. a 20. októbra 15 rokov svojej plodnej činnosti v rámci XI. kongresu, ako najvyššieho svojho fóra. Pre tohoročný jubilejný kongres bola zvolená Trnava, chystajúca sa k osláveniu 300. výročia tmavsaej univerzity. Kongres zahájil za účasti vyše 200 delegátov z celého Slovenska, predseda dr. M. Bella, prezident Zemedelskej rady pre Slovensko, ktorý spomenul činnost Slovenskej ligy od jej prvopočiatkov až po dnešok. Súčasne naznačil jej program do budúcna, ktorý vidí v pokračovaní v starých osvedčených metcdách, akými sa: dosiahlo' .dnešných úspechov. Otvorene sa postavil proti nosen ú bilagu ututlanosti, ktorý väzí na našom živote v mnohých kútoch Slovenska i Podkarp Rusi ešte i dnes. Zdôrazňuje význam Slovenskej ligy, ktorá má učit milovat seba samých, má kriesiť národnú pýchu. Konštatoval, že dnes sa už musí počítať so Slovenskou ligou pri každom podujatí, ktoré smeruje na pole národa. Práca puritanizmu vo všetkom slovenskom denj so základom čisté nacionálnym, ktorá nezná náboženskej, ani politickej diferencovanosti, musí byt heslom každého ligistu. Poďakujúc sa úradom a všetkým, ktorí sa účastnia na tak krásnych plodoch 15- ročnej práce, spomenul zomrelých členov, ktorých pamiatka bola uctená vstáním. Potom boly vymenované komisie a poslané pozdravné telegramy prezidentovi Republiky Masarykovi, ministrovi školstva a nár. osvety dr. Krčmárovi a krajinskému prezidentovi Országhovi a prečítané písomné pozdravy * vypočuté pozdravy zástupcov centrálnych miestnych úradov i korporácií. Zo zprávy hl. tajomníka, dra V. Bresíenského, bolo badat, ako Slovenská liga v dobe, ked sa cíti všeobecná kríza spolkov i hospodárska, vykazuje vzostupnú tendenciu. Slovenská liga má 18.764 členov. Ich počet od minulého kongresu vzrástol o celých 5139. Na pečlivost o menšinové školstvo sa vydalo vyše 20 mil. Kč. Zriadilo sa 9 ludových škôl s 11 triedami, 1 meštianka, 2 opatrovne, vedľa 9 rozšírených. Pripravuje sa zriadenie škôl: 18 ludových, 2 mešt. a 4 opatrovní. Slovenská liga konečne môže povedať, že jej finančná základňa je pevná. Stavba Národného domu spôsobí, že ústredná správa, srdce celého ligistického hnutia, bude mať všetky podmienky ku zdarnému plneniu svojich ťažkých úkolov. V činnosti organizačnej sa pokročilo natolko, že Slovenská liga má dnes 356 sborov. Rozprava o zprávách funkcionárov bola značne živá. Časť delegátov zaujala opozičné stanovisko s niektorým členom ústrednej správy ligy. V rušnejšom prostredí sa odohraly volby novej ústrednej správy, pri ktorých väčšinou hlasov, pri podaní protikandidátky, v ktorej sa žiadala iba zmena osoby hl. tajomníka a správcu financií, bol znovu zvolený za predsedu dr. M. Bella, za podpredsedov rad význačných činiteľov politického i kultúrneho života slovenského života, hl. tajomníkom dr. V. Brestenský, hl. tajomník obeh. komory v Bratislave, vedľa iných, ktorí boli v ústrednej správe i roku minulého. Rad novozvolených funkcionárov pod vlivom útokov nepatrnej menšiny, sa vzdal. Kongres však ich rezignácie nevzal na známost a je isté, že dnes je k tomu, už vzhľadom k pohnutým dobám, najmenej dôvodov, aby sa odstavovali z poľa národa osvedčení pracovníci, ktorí ho viedli v dobách najkrušnejších a vedú i dnes. Zatiaľ bol odovzdaný prápor miestnemu sboru Slovenskej ligy v Trnave a večer bola akadémia. Deň 20. októbra bol vyplnený dopoludnia bohoslužby a verejným sprievodom s manifestačným shromážděním ľudu. 22. X. 193*. DíTtma ItPisyunlyAtCa KUPUJE LEN MALÚ FIASKU HORKEJ V001 I C«J M pif i I« i IE NAJ OBSAŽNÉ J Ši A A PRETO NAJLACNEJŠIA LOJZO JANZA, KOŠICE Nad Afrikou hrmí. Afrika stará Dávno minulý doby, kedy národy africké, a to či už domorodé, alebo prisťahovalé, žily si tu slobodným životom. Takmer nevyčerpá teľné prírodné bohatstvá Afriky boly od počiatku koloniálnych expanzií europských veľmocí hlavným záujmom výbojných výprav, ktoré síce končily koncom XIX. storočia, ale ako vidíme, nie navždy. História jasne ukazuje, že v kolonizačnej politike niet základných práv ľudských, niet výsad, ktoré by boly zachovávané vtedy, keď sa jedná o územné výboje a záujmy tak zvaných materských štátov. Jasne, zreteľne, ale aj smútne ukázala nám to Veľká Británia na prípade Búrov. Boli to bieli kolonisti, usadení od počiatku XVIII. storočia pri rieke Oranžskej a pri Transvalu. Spokojní roľníci a pastieri národnosti holandskej a francúzskej. Británia uznala od prvopočiatku ich staré práva a dovolila im, aby si vo' vnútrozemí Afriky zakladali samostatné republiky, ale čím viac sa zem zveľaďovala, čím viac bolo náležíšť zlata a diamantov, ktoré títo pilní kolonisti objavili, tým viac trápily Britániu všetky povolené výsady. Až došiel konec: Roku 1877 anektovala Británia republiku Transvalskú, z čoho vznikla vojna, trvajúca skoro štvrť storočia. Bola to nerovná a urputná vojna, v ktorej celý svet obdivoval hrdinstvo a húževnatosť Búrov, až roku 1901 padla ich republika do rúk anglických, aby sa roku 1907 stala čiastkou Spojených štátov juhoafrických. Ani iné samostatné kraje starej Afriky neboly na tom lepšie. Roku 1930 napadli Francúzi sultána alžírskeho a donútili ho ku kapitulácii. Potom dosadený bol vojenský guvernér, ktorý sa nemilosrdne pomstil za všetky starosti, ktoré Alžír zapríčinil Francii. Po štyriciatich rokoch dostal potom Alžír civilného guvernéra, ostal však navždy pod panstvom francúzskym, iba roku 1909 dostalo sa mu rozpočtovej samostatnosti. Tunis padol skoro bez boja. Vraj titulom „potlačovania otroctva a námorného lupičstva”. Tiež v roku 1830, avšak ponechali mu vládcu. Ale ani to nie na dlho. Zámienok našlo sa vždy dosť, a keď sa potom Francia uvoľnila platiť od roku 1902 tunisskému bejovi civilnú listu ročných 2 miliónov francúzskych frankov, prevzala všetkú moc do svojich rúk. Posledné padlo Maroko. Začalo Španielsko, ktoré vypravilo sa samozvané k prenasledovaniu „lupičských bánd” (veľmi osvedčená zámienka k vojenským operáciám zachovala sa do dnes: viď posledné príklady Mandžusko Čína), za ktoré výpravy potom žiadalo nemoža nú náhradu, „len” 190 miliónov pesetas. Potom prišla Francia, ktorá bedlive hľadala príležitosť. I táto sa dostavila: Deväťdesiatročný islamský fanatik Ma-al-Ainin sa chcel podľa starého zvyku pokloniť sultánovi. Putoval s kŕdľom veriacich z juhu na sever. Zakročil francúzsky generál, ktorého sa vec mimochodom řečeno vôbec netýkala. Výsledok: Poldruhého tisíca mrtvých, mnoho ranených, v,zbúra obyvateľstva, ktoré pobilo jedno krídlo francúzskeho vojska do posledného muža. Zakročila Francia a Španielsko a v roku 1912 dostáva marooký sultán za svoju trónnu moc smlúvne 3 miliony peset ročného odbytného. Afrika nová Zostaly v nej iba dva štátôčky bez europského jarma. Na západe bezvýznamná republika oslobodených černošských otrokov, Liberia. Na severovýchode prastará Habeš, ktorá víťazne zo všetkých štátov afrických do dnes vzdoruje nadvláde belochov. Tým nie je povedané, že by s nimi nemala skúsenosti. Po habešskej revolúcii, ktorá nastolila kráľa kráľov Theodora II., vyjednávala Habeš s Angiiou o vojenské spojenectvo proti Egyptu a Turecku. Vyjednávanie sa nezdarilo a habešský kráľ počal prenasledovať Európanov, až v roku 1868 uväznil v skalnej pevnosti Magdala francúzskeho vyslanca a anglického konzula. Anglia vyslala 12.000 mužov, z ktorých len polštvrta tisíca došlo živých k pevnosti. Kráľ prepustil zajatcov, ale veliaci generál sa tým neuspokojil Vyrazil s indickými batalionmi proti pevnosti túto dobyl, ale kráľa živého nezastihnul: zastrelil sa, keď útočníci prekročili hradby opevnenia. Tento kráľ bol a ostáva jediným panovníkom na svete, ktorý zahynul samovraždou Taliansko na obzore. Taliansko dostáva kolonizačné chuti pomerne najneskoršie. V roku 1896 vypravuje do Habeša armádu za vedenia generála Baratiera, aby podmanila a anektovala Habeš. Menelik postavil sa na odpor s primitívnymi zbraňami 90.000 domorodcov. Talianské operačné skupiny boly jedna po druhej napádané a do posledného muža povybíjané, alebo zajaté. To bol konec talianskeho poku-Su a to bola hanba italského vojska, o ktorej hovoril celý svet. Odo dňa tejto porážky šírený je názor, že je povinnosťou všetkých Talianov smyť túto národnú hanbu, od tohoto dňa zýva bezodná priepasť nenávisti medzi Talianskom s F besom. Keď lev stretne korisť. Talianský kapitán Cimmavuta v novembr. roku 1934 takto poučuje svojich domorodých vojakov v Somálsku: „Vy, Somálci, ste ľvi; a keď lev stretne na svojej ceste korisť, vrhne sa na jej hrdlo a zabije ju. Učiňte tiež tak! Čô nevideť prídu naše lietadlá a tanky s guľometmi. Až tu hudú, nebudete muset’ bojovat s Habešanmi, lebo stroje, ktoré sa nezadržitelné rútia po zemi. a lietajú vo vzduchu, budú na ne stačiť samé. Potom uvidíte, čo dokážem Rozmliaždim Habešanov ako zrnká kávy!” Takto přísahaly oddiely Cimmarutove 11. decembra 1934, teda v čase, keď na hraniciach Habeša úradovala miešaná rozhíaničovacia ko misia anglicko-habešská. Ale šesť dní pred touto krvelačpou prísahou zahájila vojenská hliad ka talianska bez jedinej výstrahy paľbu a tankami i lietadlami napadla výpravu miešane, komisie u Ual-Uale. Stalo sa tak v čase, keď Habešania spali pod stanamí, alebo pásli von ku kone. Na habešskej strane bolo 107 zabitých a 45 ranených. Tomuto vraždeniu prizeralo päl anglických svedkov. Svedectvo, ich vodcu, podplukovníka E. H. M. Clifforda je spoľahlivým dokladom o začiatku konfliktu a osobe útočníka Kde je pravda3 Dojednanie medzi Talianskom a Habešom z roku 1897 a smluva z roku 1908 stanoví v prospech Talianska pobrežné pásmo maximálne, šírky 180 míľ. Iné hranice neboly stanovené ale s touto fixiou obe strany až do dnes súhlasily. Osady Ual-Ual a Wardair, kde sa laňajšie výpady oddielov kapitána Cimmaruta udialy, ležia nado všetkú pochybnosť na habeš skom území, pretože sú 240 míľ od pobrežia, teda až 60 míľ vo vnútri Habeša. Dnes je teda právo na strane Habeša, moc na strane Talianska a hlavná starosť o zabránenie boja na stráne Veľkej Britanie a Francie lebo tieto tri európske veľmoci zaviazaly sa smlúvou z roku 1906 k tomu, že ich záujmy budú vždy riešiť tak, aby sa nedotkly územnej integrity Habeša. Podľa tej istej smlúvy nemá v žiadnom prípade jedna zo si-gnatárnych europských vlád zasahovať do habešských vecí bez predbežného dorozumenia sa s ostatnými dvoma podpísanými mocnosťami. Dr. ALFRED FUCHS: Dominikán medzi židmi. Noviny už písaly o nedávnej schôdzi pražských židov, protestujúcich proti norimberským rasovým zákonom, na ktorej hovorili rečníci všetkých konfesií a ktorá bola navštívená najmenej dvoma tisícmi účastníkmi, väčšinou, pravda, židmi. Nemienim referovať o schôdzi, ktorej obecenstvo naslúchalo ako starozákonným parabolám a talmudickým príbehom rabína, tak i učeným rečiam moderných sociologův a novozákonných kresťanských teologov. Chcem vylíčiť len svoj dojem, keď ako prvý rečník vystúpil dominikán P. Silvester Braito v bielom rúchu, s ružencom za pásom, privítaný frenetickým potleskom. Nie je to zaiste ponajprv v dejinách rádu, čo dominikán stál pred židmi. Veď v stredoveku boli židia často nútení štátnou mocou poslúchať kresťanské kázne, ktoré obyčajne obstáravali dominikáni. V Ríme stojí dominikánsky kostol pred samotnými bránami bývalého geta. Ale je tiež známo, že židia poslúchali tieto kázne veľmi neřádi a keď na niektorých z nich padol los, aby navštívili kresťanský chrám a vypočuli kázeň, zalepovali si uši voskom. Kto' čítal Brodovho „Reubeniho”, dozvie sa o tom všeličo. Je však pravdou, že v dobe prenasledovania židov v stredoveku, v časoch, kedy kresťanstvo bolo často zaměňované so- slepým fanatizmom, boli to práve pápežovia a svätci typu svätého Bernarda, ktorí sa židov zastávali. Boly doby, kedy pápežovia hájili židov dokonca proti dominikánskej inkvizícii. Boli však práve v ráde dominikánskom i svätci, ktorí svojimi kázňami a svojimi dobrými skutkami získali veľké množstvo židovských duší pre cirkev. Stredoveku je totiž nutno priznať jednu vec. I keď prenasledoval židov ako vrahov Kristových, i keď v dobách križiackych výprav vojsko niekedy na nich skúšalo svoju statočnosť antisemitizmu. Prenasledoval židov pre vieru, ale nie pre rasu. Keď žid zmenil svoje smýšľanie a stal sa kresťanom, bol rovnocenný všetkým ostatným. Nikto ho neprenasledoval pre i eh o pôvod, teda pre okolnosť, za ktorú nikto nemôže. V tom stál stredovek vyššie, než dnešné hitlerovské Nemecko, ktoré neuznáva kresťanstvo židov pokrstených a ktoré sa snaží donucovat’ cirkvi, aby upieraly židom krst, ktorému nátlaku časť nemeckých protestantov opravdu podľahla. Na to všetko som si spomenul, keď som videl dominikána stáť v sieni ústavu, kam sa tiež isté ešte nikdy predtým žiaden mních nedostal, totiž V siení pražskej plodinovej burzy. A ešte nikdy biele rúcho dominikánske nebolo tak pôsobivé, ako v tomto neobvyklom prostredí. Ale nebolo to len rúcho mnícha-kazateľa, boly to predovšetkým jeho slová. P. Braito získal svojich poslucháčov hneď prvou vetou: „Miluj svojho bližného, ako seba samého”, ktorú označil ako základný kresťanský motív. Bližným je nám každý, ale zvlášť ten, kto trpí. Kresťania sú podľa slov tohoto populárneho kazateľa povinní zastať sa svojich židovských bratov. Spomenul zásluh židovstva o udržanie čistého jednobožstva, ktorá viera pojí židov a kresťanov. Ukázal na pomer milosti a prirodzenosti a vylíčil, ako s tohoto hľadiska katolícke bohoslovie posudzuje rasu. Príslušnosť k rase nie je podstatou človečenstva. Prirodzené vla-stnosti, teda i vlastnosti rasy boly dané .človeku k tomu, aby ich zúšľachtil a tohoto zušľachtenia je schopné každé plemä. P. Braito zdôraznil kresťanský uni-verzalizm-us proti rasovej a národnostnej výlučnosti. Odsúdil menom kresťanstva rasovú pýchu, ktorá povyšuje sama seba nad všetky ostatné národy. Nie sme púhymi živočíchmi. Viac, než krv a rasa platí duch. Sme b-atwi a nesmie nám byť ľahostajná bolesť žiadneho brata. Nad hranice a priestory národnostné a štátne pnie sa jednota obecnej pospolitosti dietok jedného Otca a jednej jeho lásky. V tom sme všetci spojení. „Pomáhajte i brat on idúcim vzdialene od nás po spoločnej ceste, aby po nej mohli ísť pokojne, nikým neohrožovaní. Lebo veríme so svätým Pavlom, že my sa raz všetci sídeme a že si raz všetci podáme ruky my, ktorí sme vyšli z náručia jedného Otca a do náručia ktorého všetci, trebárs rôznymi cestami, smerujeme! Staň sa!” Tak hovoril dominikán k židom. Ešte nikdy snáď žiaden dominikán nedostal u židov potlesk tak spontánny. A podobné schôdze sa konaly i v iných europských štítoch, kde i kardinálovia sa ujímali židov, prenasledovaných v Nemecku. Medzi prvými bol kardinál Verdier. Hitlerovi sa podarilo spojiť smery najrôznejšie, a to nielen vo vedomí spoločného nebezpečia, ale i vo vedomí spoločných kultúrnych hodnôt. Bol to Hitler, ktorý dostal dominikána až do plodinovej burzy medzi židov a ktorý vedel spôsobiť, že židia si tentoraz nezalepili uši voskom, ale poslúchali napnuté, aby im ani slovo neušlo.