Evanjelický Posol Zpod Tatier, 1920 (X/2-12)

1920-06-01 / No. 6-7

130 Bude-li Pán chtíti. (Jak. 4. 15.). >eči majú svoje slovníky, ako národy svoje výstavy a múzeá. A ako v muzeume alebo na výstave najdeme mnohé, čo sa už prežilo a nedá sa dnes už potrebovať, tak i v slovníku pri tom alebo onom slove najdeme poznámku: »zastaralé«. To znamená, že voľakedy to slovo bolo v užitku, ale dnes sa už neužíva, dnes je už zastaralé, snád len — historickou pamiatkou. Takým slovom, takou výpovedou v slovníku mno­hých ľudí je i toto: »Bude-li Pán chtíti«. Užívali ho naši dobrí, starí otcovia, ktorí ho čítali v svojej Biblii, ktorú tak veľmi, nado všetko milovali. Ale duch ten akoby bol zmiznul. Dnes slovo toto v slov­níku, v ústach mnohých ľudí temer už nenájdeme. Už ho nevedia užívať. Už sa prežilo. Miesto toho hovoria: »Budem-li ja chcieť, urobím to alebo ono«. Čo je správnejšie? Položme vedľa seba obe výpovede a skúmajme, k čomu bola svetu jedna a čo priniesla svetu druhá. »Bude-li Pán chtíti« — v tomto je vyslovená veľká myšlienka, že človek žije vskutku len, vtedy, ak sa ne­­ohliada ani na pravo, ani na ľavo, ale ide vždy len za vôľou živého, svätého Boha. »Budem-li ja chcieť,« toto je smýšľanie malých, sa­moľúbych, svévolných ľudí, ktorým ide vždy len o to, aby uskutočnili svoje vlastné, ich rozmarom hoviace ciele. »Bude-li Pán chtíti,« toho sa držal na príklad Ján Hus, ked šiel do Kostnice vydať svedectvo pravde slovom i skutkom, hoc ho to i život stálo. Slovo to viedlo ho cestou tichého, hrdinského prenášania protivenství a sú­ženia tela i dučha až po hranicu, na ktorej dokázal prav­divosť a neporušiteľnú cenu slova toho. »p- ’.em-li ja chcieť«, pomyslel si pred 100 rokami Napoleon, idúc cez hromady mŕtvol a cez potoky krve a sĺz k svojmu trónu, hoc to museli tisíci a tisíci zaplatiť životom. Slovo to viedlo ho cestou bezohľadného násilia a trýznenia i vlastného národa až — k Waterloo, kde sa ukázala všetka márnosť úsilia budovať si šťastie — na nešťastí iných.

Next