Katolícke Noviny, 1971 (LXXXVI/1-52)
1971-05-23 / No. 21
ATOLÍCKE OVINY 21 Na krídlach mája Podmanivá melódia piesenky sa nesie ponad nádejou zelenajúce sa polia, nesie sa ako majestátny chorál... Privieram oči a zdá sa mi, íe Je to pieseň tisícov pred jaskyňou Panny Márie, a ja som jeden z tých, čo čaká na uzdravenie... Tam, na skalnom útese belie sa jej nežná postava, cítim dobrotivý pohtad Matkiných očú a o ušiach mi znejú slová starých materí, ktoré nás učili od mala milovat tú, o ktorej nebolo počul, íe by nebola vyslyšala.,. Myšlienky sa hojdajú v tiahlej melódii milej piesenky, ai sa dotýkajú slnkom vybozkávaných stien malej kaplnky, pri ktorej sa zastavujú ľudia cestou na pole alebo z poľa, aby vzdali svoj hold svätej Panne panien .., Matka premilá, Matka předivná, Matka dobrej rady ... Oroduj za nás! Ešte sme bolt len deti, ani na kľučku sme nevládali dočtahnut a ui sme tú Matku poznali. K nej sme chodievali, k nej nás dvíhali upracované ruky našich materí, a do detských uší šepkali čarovné slová o Matke, akoby tušili, že raz, keď živé ústa zmlknu, keď raz tie zrobené ruky znehybnejú, sem prídeme. pod staré obrazy, ku sochám detstva, k Matice, ktorá neumiera, v ktorej budú žit stále tie, čo musia umierat... Panna mocná, Panna dobrotivá, Panna verná ... Oroduj za nás! Co by z nás bolo, keby sme nemali teba, Máripl Nie, ty nemohla si mat vymeraný čas od kolísky po hrob! Ty si ui pred pahorkami zrodená. Ty si od večnosti ustanovená, od počiatku, prv ako bol povstal svet... Nebolo ešte horských priehlbní, nebolo ešte žriediel s chrliacimi vodami — a ty st bola tu. Boli sme deti, s otvorenými ústami sme sali rozprávania zbožných mate rí a v kútiku svojich detských sŕdc sme túžili prist tak raz pred tvoju jaskyňu v Lurdoch, byt kdesi blízkoblízučko, keď pôjde procesia a — vi diet zázrak... A pritom sme zabúdali že tu si všade. Ze si tu, s nami, s našimi bolesťami a radosťami. Aký je človek. O svetoch blúzni a ty mu unikáš! Zrkadlo spravodlivosti, Stolica múd rostt, Príčina našej radosti... Oroduj za nás! Nikto nikdy nezráta verše a melódie, obrazy a sochy vytvorené na tvoju oslavu. Ale najkrajší obraz, naj krajší verš, najkrajšie slovo o tebe je to, čo sme vsali do seba s materin ským mliekom, slovo, ktoré nám bolo prvou uspávankou — veď ktože by sa bál, keď je pri ňom Matkai — slovo ktoré nás naučilo k tebe sa utiekal Slovo, ktoré nás ubezpečovalo, že ty nás nikdy neopustíš! Uzdravenie nemocných, Útočiště kresťanov, Potešenie zarmútených, Po mocnica kresťanov ... Oroduj za nás! Májové slnko skrýva sa za obzor, posledná včielka sa ponáhla do úľa z dedinských dvorov ozýva sa nesme lý gagot žltučkých húsát. Spoza kop ca, čo sa múdro pozerá na dediny rozložené pod ním ako na otvorenej dlani, vanie májový vetrík... A v ňom sa hojdá melódia piesenky o te be Mária... F. Zámocký „Aby všetci jedno boli...“ (Jn 17, 21). To je krátky obsah Ježišovej modlitby za jednotu Cirkvi pred svojím umučením. Išlo mu o jednotiaci moment myslenia, o zjednocujúci zámer v konaní, o združujúcu silu lásky. ježíš Kristus nielen ako vševediaci Boh, ale aj ako človek — dobrý psychológ. poznal, že každá ľudská spo iočnost, aj napriek svojej početnosti vo svojej rôznorodosti podlieha slabosti, pochádzajúcej z roztrieštenosti v názoroch, nálady rôznych pováh, z neukojených osobných nárokov a po žiadaviek. A tento poznatok nemohol nepredvídať aj u svojej budúcej Cir kvi, ako u spoločnosti založenej síce ním ako Bohočlovekom. ale pre ľudí, z ktorých sa skladá. A preto sa za jednotu jej členov tak vrúcne modlil k svojmu nebeskému Otcovi, práve v tej najpohnutejšej chvíli pred svo jím utrpením. ježišovi išlo ponajprv o jednotiaci moment myslenia. Svojím prorockým duchom videl do ďalekej budúcnosti svojej Cirkvi a do života jej zložiek, líčiacej a počúvajúcej. Videl rôznosť a rôznorodosť ideových systémov, z ktorých niektoré budú súhlasiť s jeho Božou náukou. Iné však budú sa s ňou diametrálne rozchádzať. A ďal šie zas jej budú protirečiť. A nakul ko od myšlienok nie je ďaleko k či nu, muselo mu záležať na tom, aby členovia, jeho spoločnosti aj v jedno tlivých ideových základoch sa zjedno ruvali. Princípy jeho náuky sú cha rakterű božského. Sám sa vyslovil: „A slovo,. ktoré odo mňa počúvate nie je moje. ale Otcovo, ktorý ma poslal“ (Jn 14. 24). Pravdy od Bolia prostredníctvom ježišovým zjavené sú nezmeniteľné, a vo svojom trvaní a záväznosti stále platné. Preto mu tak záležalo, aby ony boli zasiate do najhlbších koreňov jeho bohoľudskej spoločnosti a trvalo v nej prinášali duchovný úžitok. Preto dal príkaz svojim apoštolom: „Iďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Kristovo evanjelium ako posolstvo radostnej zvesti vykúpenia, malo du chovné spájať všetkých lodí dobrej vôle bez rozdielu akýchkoľvek predošlých názorov a ideových rozdielov, národností alebo náboženstiev, jedno však, čo Kristus ud každého, no chce patriť do jeho Cirkvi a vyznával jeho evanjelium, vyžaduje, je vnútorné obrátenie, obnova myslí a sŕdc a túžba po jednota a nim a s jeho Cirkvou. ježišovi v jeho modlitbe o jednotu išlo aj o zjednocovací zámer v ľudskom konaní. On vyžaduje od kaž dého člena svojej náboženskej spo ločnosti, aby predovšetkým ľudsky zmýšľal, cítil, konal. Každý človek mu je ľudským bratom. V každom teda treba vidiel akoby jeho samého V chudobnom a trpiacom treba vidieť chudobného a trpiaceho Krista. A tak mať s ním súcit a poskytnúť mu pumoc. Nepýtat sa na jeho pôvod, ani názor alebo náboženské presvedčenie. Stačí zistiť, že je v telesnej ale bo mravnej biede a ochotne mu poradiť a veľkodušne pomôcť. Tak sa vytvorí vzájomná jednota sŕdc. kto rá sa upevňuje ľudským súcitom a kresťansky prejavenými skutkami mi losrdenstva. Konať po ľudsky, akoby každý človek bol naším rodným, krv ným bratom. Starať sa o jeho zdravé životná prostredie, o jeho optimistic kú náladu v skleslosti, nezištne mu dopomáhat k ľudsky spokojnému a usporiadanému životu, to všetko sú počiny, ktoré sú hodné ocenenia Všetky tie skutky sú na úrovni kreš ťanských čností, lebo vedú k spoje niu vďačných sŕdc, k priateľskému spolunažívaniu ľudí. prípadne aj ináč názorovo rozdielnych. Tak sa vytvára jednota sŕdc ľudsky cítiacich a konajúcich dobro bez uniformity názorov alebo náboženského presvedčenia, čo sú často zakotvené iba v rozume, ale nepresakujú do vôle a srdca. ježišovi v modlitbe o jednotil ku nečne muselo ísť najmä o zjedno cujúcu silu lásky. Hnev rozdeľuje láska, porozumenie, pokojné nažíva nie spája, zjednocuje, oblažuje. Lás ka je spojivom dokonalosti (Kol 3 14), hovorí veľký apoštol Kristovej lásky sv. Pavol. A pokračuje so že laním: A pokoj Kristov nech vládne vo vašich srdciach, lebo na to ste boli povolaní v jednote tela Kristovho a buďte za to vdačni! (3, 15). Podľa neho láska je cesta k spojeniu s Bohom „nadovšetko“. Lebo v nej niet pýchy. V pravej láske niet mravnej slabosti, lebo ona čerpá silu z jednoty s milovaným a najmä z prameňa božej lásky i Boha, ktorý je Láska (jn 4, 8). Láska viedla prvých kresťanov, n ktorých je známe, že „všetci ostávali pospolu a všetky veci mali spoločné“ (Sk 2, 44), lebo „mali jednn srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32). Láska je teda tým jednotiacim tmelom a zdrojom duchovnej energie a sily, ktorá nehladf na peknú tvár, ala na dobré srdce. U nej nerozhoduje múdry rozum, ale ochotná a dobrá vôľa iného porozumieť. Ona sa nepýta na titul a spoločenské zadelenie, jej stačí ľudský pôvod a hoci aj najmenší dôvod a potreba, aby milovala a pomáhala. A to ja vzácno a ľudsky i božsky záslužné, lebo Boh ako čistá láska chce, aby všetci boli spojeni v láske. Ľudia si však musia uvedomiť, že bez vzájomnej lásky niet porozumenia a bez toho nemôže byt vo svete pravý pokoj. Ide predovšetkým n ve riacich v Krista, ktori s ním tvoria jedno mystické telo, s ktorým sú zrastení ako mnohé údy. S ním v rozličnosti tvoria jednotu. A tak ako jednotlivé údy podrobujú sa rozkazom hlavy a cítia, čo cíti celé telo. konajú, čo mu je na prospech a s ním sa vo všetkom zjednoenjú, tak je to aj v Cirkvi. Pekne o tom píše Apoštol: „Ako telo je jedno, a má mnoho údov, ale všetký údy tela tvnria jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. I my všetci sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo, či Židia a či Gréci, či otroci a či slobodní. A všetci sme boli napojeni jedným Duchom“ (1 Kor 12, 12—13). V tom bol teda zmysel a význam ježišovej modlitby o jednotu v Duchu, pravde a láske A v tom ho teda iiiáine vo svojich modlitbách o du chovnú jednotu nasledovať, ale najmä v jeho láske k ľudským bratom *a usilujeme ho napbdobňovať. Dr. Michal Krovina Ročník 86 ♦ 23. mája 1971 ♦ Cena 50 hal. ednota v rozličnosti Zhrešil som... zanedbávaním dobrého...“ Chcel by som upozorniť na jedno charakteristické slovo z kajúceho aktu terajšieho začiatku sv. omše. Okrem hriechov, ktoré sme spáchali myšlienkami, slovami, skutkami, vyznávame sa i zo zanedbávania dobrého Keďže to už odriekame spamäti celkom mechanicky, ani si neuvedomujeme význam toho slova, v ktorom sa javi pozitivny ráz kresťanstva, na ktorý sa pozabudlo upozorniť. Doteraz sa preexponovávala negativna stránka, prejavujúca sa slovami: nezabiješ, nezqsmilníš, nepokradneš .. Ale nezabiješ, nezosmilniš, nepokradneš, je rozhodne málo na to, aby sme/ boli kresťanmi ako sa patri. Kresťanstvo je tiež, a hádam predovšetkým — preukazovanie dobra, využitie každej príležitosti na konanie, hoci toho najnepatrnejšieho dobra. A čo, ak sme tú príležitosť konať dobro, ktorá najčastejšie býva i povinnosťou, premeškali? Vtedy si to treba prinajmenej uvedomiť, cítiť sa vinným, ľutovať, že sme túto príležitosť zanedbali. Zanedbali sme byť... svedomitým otcom, matkou, mužom, ženou ... svedomitým robotníkom, predavačom, le károm ... svedomitým vedúcim, vy chovávateíom ... svedomitým kresťanom, a vôbec človekom... Sám život denne prináša veľa príležitostí vykonávania nejakého dobra. Dobro rozmanitého druhu a v rozmanitých prejavoch stále čaká na realizovanie v konkrétnych životných situáciách. Žiaľbohu, často, až pričasto ho nespozorujeme .. V jednom zo svojich podobenstiev rozprával Pán Ježiš o nešťastnom clo vekoví, ktorého cestou z Jeruzalema do Jericha prepadli zbojníci, dokali čili ho a v takom stave nechali pri ceste. Prechádzal tade židovský kňaz, ale obišiel ho. Nezbadal,, hádam ani nechcel zbadať, možno mal čosi dô ležité vybaviť, ponáhľal sa. Premárnil príležitosť vykonať dobro: zanedbal povinnosť byť človekom. Podobne si počínal levita. Človekom sa ukázal až tretí pocestný — Samaritán. Najpravdepodobnejšie ani tento kňaz ani levita nepatrili k tým, ktorí zabíjali a kradli, a predsa sa od nich Pán ježiš dištancuje, neschvaľuje ich počínanie. To znamená, že primálo je — nekradnúť a nezabíjať, aby sme si už vyslúžili uznanie u Krista. Hoci sa už o tom v evanjeliovom podobenstve nič nehovorí, ale nazdávam sa, že ani židovský kňaz, ani le víta necítili vinu, že čosi zanedbali. Veď oni toho človeka nezmrzačili, ani mu neublížili... Podobné situácie, keď mámime príležitosť, či povinnosť vykonať dobro, vyskytujú sa často v našom živote. Aktuálnosť toho podobenstva je priam až zarážajúca. Príslušníci verejnej bezpečnosti, aj šoféri i cestujúci poznajú prípady dopravných nehôd, keď človek v bezvedomí, v rozbitom aute, najmä v noci, ale pri veľmi rušnej ceste, i viac ako 4 hodiny čakal na svojho „Samaritána“. Ako často „kňazi“ a „leviti“ v dnešných užívateľoch ciest priznávajú sa k vine, pochádzajúcej zo zanedbávania dačoho? Či príduc na sv. omšu a odriekajúc zo zvyku: „Vyznávam sa ... že som zhrešil... zanedbávaním dobrého,“ pripomínajúc si tieto všetky situácie zanedbávania niečoho, cítia sa naozaj vinní? A či nezabúdajú na to, že na Poslednom sude Kristus nás bude súdiť práve z toho, čo sme neuro bil i v? ]an Sivtak Šťastný a nešťastný človek Kto chce byť šťastný, vyrovnaný a spokojný, musí sa vyporiadať s otázkou každodenných povinností. Každý z nás ich má. Doma, v spoločnosti, na pracovisku. Povinnosti má otec, matka i dieťa. Máme povinnosti voči spoločnosti, voči štátu, mestu alebo dedine, v ktorých bývame. Aj každé pracovisko, kde sme uzavreli pracovnú zmluvu, na základe ktorej sme v pracovnom pomere, vyžaduje od nás isté povinnosti, ktoré menujeme pracovnou náplňou. Šťastný je človek, ktorý plní svoje každodenné povinnosti. Aj keď ho namáhavá práca unaví, spokojne sa u kladá k odpočinku. Vie, že splnil úlohu, na ktorú je povolaný. Vie, že svojimi silami prispel ku spoločnému dobru všetkých, ku zvýšeniu úrovne svojej rodiny i blížneho. Svojou drobnou prácou dvíha spoločné a verejné blaho. Sám sa cíti tehlou vo veľkej budove spoločnosti. Uvedomuje si, že nežije prázdnym životom. Je osožný a prospešný. Nešťastný človek je, ktorý zanedbáva svoje povinnosti. A je to veľmi zlé vysvedčenie pre človeka, keď mu dávajú do posudku: zlý práčov ník, bez pracovnej morálky, bez pomeru k pracovisku, nedodržiava pra covný čas, neskoro nastupuje do prá ce a včas ju opúšťa, nevyužíva celý pracovný čas, odbehuje z pracoviska, vyrušuje pri práci iných. Smutné je skutočne, ak niekto chce brať plat a odmeny bez práce a zásluhy. Chce vlastne, aby iní pracovali aj namiesto neho. Môže byť taký lenivec nazvaný spravodlivým v zmysle našej kresťan skej mravouky? Môže byť taký veriaci človek v priateľskom pomere * Bohom? Dedičom Kráľovstva nebeského a diefatom Božím? Neprehrešuje sa každodenne zanedbávaním dob rého? Áno. A to určite ťažko, ak je taká nesvedomitosť pravidelná a sústavná. Keď hovoríme o každodenných povinnostiach, myslíme na všetky povinnosti na akomkoľvek pracovisku. Myslíme na roľníkovu prácu, ktorý v jednotnom roľníckom družstve alebo štátnom majetku pracuje v poínohospodárstve, aby dorobil chlieb a po traviny pre celú spoločnosť. Aké uznanie a pochvalu si zaslúži, keď pracuje aj za sfaženýsh podmienok! Nie menej dôležité sú povinnosti pracovníkov nášho vyspelého priemyslu, v ktorom sa vyrába to, čo slúži na zlepšenie podmienok života, na skutočné pozdvihnutie jeho úrovne. Koľko hrdinov práce vidíme aj na tomto úseku! Ako sa obetujú za vštekých tí, ktori pracujú pod zemou, aby všetci ich spoluobčania mali stále svetlo a teplo. A našu vďačnosť si zasluhujú aj tí, ktorí v nedeľných a nočných sme náľh pracujú na zabezpečenie spojov a dopravy. Všetko uznanie si zasluhujú aj pra rovnici našej obi hodnej siete. Pravda, (Dokončenie na 2. str.)