Národnie Noviny, január-marec 1880 (XI/5-37)
1880-02-14 / nr. 19
sultánovi dokázal, že také nariadenie previesť, znamenalo by celé námorníctvo desorganizovat a nespôsobnou urobiť k či-Qosti, podarilo sa, aspoň k odročeniu tohto protianglického úmyslu nakloniť sultána, — ale na každý prípad je to charakteristické videť, v ktorom tábore hľadá teraz sultán svojich skutočných nepriateľov.“ Anglická vláda obáva sa vypuknutia vážnych nepokojov v írsku, preto nepretržene vysiela značné vojanské oddiely na tento zelený ostrov. 84 pluk je už tam, a jiné pluky postupujú za ním. V parlamente odoprený bol veľkou väčšinou dodatok irských členov parlamentu ku adresse. A to zapríčinilo ešte väčšie rozhorčenie v kruhoch irských. * * * Viedeň, 11. febr. „Presse“ píše: Medzinárodnia agitácia, s Angliou na čele, zavedená je proti rakúskouhorskému cukrovému priemyslu. V Auglii, a menovite v Liverpooli, Hülle, Leedsi, Manchestri, odbývajú sa od mesiacov shromaždeuia, ktoré majú za cieľ agitáciu proti zahraničnému cukrovému priemyslu. — Berlín, 11. febr. Prusko predložilo spolkovej rade návrh, aby 30. § zákona o socialistoch zmenený bol v tom smysle, žeby platnosť tohto zákona až do 31. marca 1886. roku predĺžená bola. Londýn, 11. febr. („N. fr. Pr.“) Leon Say príde ako francúzsky veľposlanec do Londýna , na miesto Pothuana. Cetinie, 11. febr. Situácia stala sa zase vážnejšou. Zprávy z Prizrenda ozuamujú, že albauská liga privoluje síce odstúpenie kresťanmi obývanej Kuči-Krajuy ale nie v tie jiné územia, ktoré Čierna Hora žiada vo vynáhradu za Gusiuiu a Plavú. Italský kon3Ul v Skadii je o tom uvedomený. Čierna Hora okres Kuči Krajnú nedrží za dostatočnú vynáhradu za Gusiniu a Plavú, a nástojí na územie prirknuté jej berlínskou smluvou, jestliže jej nebude priznatá jiná dostatočná územná vynábrada. Italské prostredkovanie je tu až na ďalej pristavené. Sredec, 11. februára. Liberáli budú mať značnú väčšinu v novej národnej skupštíne. Tunajší ruský diplomatický jednateľ Dávidov šiel na dvamesačňé dovolenie do Petrohradu. Do turecko-bulharskej kommissie k upraveniu majetkov vakufa, vyslala bulharská vláda Burmova, bývalého ministra vnútorných diel a Cankova. Viedeň, 12. febr. Potvrdzuje sa, že rakúskouhorská vláda ohľadom na hroziace vyslovovania sa Italie irredenty k ochrane hraníc a pohraničného obyvateľsva sosilnila posádky v južnom Tyrolsku, a síce až na ten stav mieru, ktorý tam bol pred odchodom vojska k okupácii Bosny a Hercegoviny. S politickými poťahmi k italskej vláde, ktoré ako predtým i teraz sú úplue nedotknuté, dobré a korrektné, toto nariadenie nemá ničoho do činenia, poťahy tieto podržia j ich priateľský charakter ako predtým, čo i z toho vídať, že italská vláda rakúsko - uhorským veľposlancom hneď uvedomená bola o zamýšľanom nariadení, a prijala ho v tom inoffensívnom smysle, v ktorom zamýšľané bolo. Berlín, 12. febr. Dnes zahájený bol ríšsky snem prestolnou rečou, ktorú precital gróf Stolberg. Jej obsah sdelíme budúcne. Teheríin, 12. febr. („R. Off.“) Perská vláda navrhla vraj menovanie europejskej kommissie k ustáleniu severnovýckoduej hranice, a tejto proti územiu Attreka, a zamýšľa na jar vojansky obsadiť Seistam prípadne Herat. Povesti tieto nie sú ešte stvrdené. Anglia zná vraj dokonale úmysly perské, a súhlasí s nimi. pleticháril. Článok p. Adamovej je tým zajímavcjší, že pisatelka pri svojich dôverných pomeroch ku muohým vynikajúcim francúzskym štátnikom mohla byť do všelijakých vecí zasvätená. Adam-ová líči vo veľkých ťahoch celú štátnickú činnosť kn. Bismarcka. Na jednom mie3te poukazuje, že to bol Bismarck, čo prvý upozornil italskú vládu (r. 1868), že dobytie Trentina musí byť jej najprednejšou úlohou. Pred vypuknutím východnej války mal Bismarck rozhodný úmysel, započať novú válku proti Francúzsku, alebo — ako sa pisatelka vyslovuje — „novú prechádzku do Paríža.“ Ale v týchto svojich úmysloch bol Bismarck kn. Gorčakovom prekazený, ktorý otvorene Francúzsko zastal (ako to aj novšie odhalenia, menovite Peyramontovo, dokázaly). Bismarck vyhodil sieť, keď uasnoval východnú válku, ktorá na istý čas Rusko a Rakúsko dostatočne zamestknala. Bismarck to nasnoval, že nepripravená ruská armáda musela hranice prekročiť. Dvojsmyselnosť Bismarckova slávila za ten čas triumfy. Po každej porážke, ktorú Rusi utrpeli, boly v Berlíne úlisné lamentácie a po každom víťazstve ruského vojska posielal berlínsky dvor veľkolepé gratulácie. Ked ale malo sa sobrať ovocie, jaké Rusko zaslúžilo, bol tu hued Bismarck so svojim berlínskym kongressom, aby obstribal Rusom cenu j ich válečného pochodu. Tento kongress mohol sa len tak uskutočniť, že Bismarck dával tie uajlživejšie sľuby a to nielen Rusku, Ked Corti z Ríma ku kongressu odchádzal, privolal mu minister Za nardelli na stanici: „Pamätaj, že je Trentino naše!“ Ked sa Bismarck o tom dozvedel, povedal: „Možno, že som vám Trentin prisľúbil, ale vy ho len vtedy dostanete, ked to mojim cielom zodpovie.“ Na berlínskom kongresse sa konečne Rusku oči otyoriiy. Tam presvedči! sa Gorčakov, že ho Bismarck ustavične len zavádzal. Pisatelka myslí, a iste že má pravdu, že aké koľvek spolčenie sa s Bismarckom je rovné nebezpečenstvu, preto že nemecký kancéllár, ako Machiavelli a Fridrich Veľký, len také smluvy drží, ktoré slúža jeho záujmom, jeho politika že je plná lží a intrík a výlučne ta namorená, veľmoci radradom soslabiť a konečne nemecké svetové panstvo založiť. Ale preto nájde sa ešte u slovanských národov dosť naivných a „vynikajúcich“ politikov, čo hotoví sú spojiť sa aj s Bismarckom cieľom „hájenia“ svojich špeciálnych záujmov a čo nevidia, že jediná spása slovanských národov leží v moci a sile Slovanstva a že ktokoľvek iný pracuje na j ich záhube! Nemci a židia. Je známe, že v novších časoch Nemci vypovedali priateľstvo židom; menovite v Berlíne vyvinul sa z toho opravdový takmer boj a započali ho s takým rozhorčením, ktoré musí nás tým viac prekvapovať, ked vezmeme do ohľadu, že Nemci vyhadzujú židom ua oči medzi iným i to, že nechcú vliať sa do nemeckého národa, z druhej však strany tú okolnosť, ktorú každodenne i u nás pozorovať môžeme, že židia práve nemeckú reč najväčšmi si obľubujú. (5i si Nemci týmto spôsobom väčšmi získajú židov, neideme tu rozoberať, ako ani to, nakoľko sú snáď oprávnené nápady Nemcov na židov. Považujeme to však za svoju povinnosť dnes, keď židovská otázka všade, kde židia vo väčšom počte žijú, do popredia sa stavia, ba ked aj maďarské časopisectvo s pozornosťou prenasleduje nemecký protížidovský boj, aspoň v krátkosti regestrovaf jeduo druhé. „Ellenőr“, ktorý celé dlhé dva články venuje nemeckému boju so židmi, pripomína, že u nás v Uhorsku môžeme sa spokojue zapodievať s oboznamovaním uemecko-židovského „hecu“, poneváč u nás židovstvo netvorí osobvtnú triedu. Príčinu, prečo Nemci vypovedali priateľstvo židom, nachádza „Ellenőr“ v „hrubom, násilnom a pyšuom ráze Nemcov,“ ktorí sú síce veľký kulturný národ, vedia preukázať veľký pokrok na poli školstva, vedy, vzdelanosti a zvlášte vojenskej vedy, nevedia však utvoriť spoločenskosť, poneváč „hranatosť, ktorá pri každom jích hnutí uráža, nedovoľuje, aby sa kto k ním priblížil.“ — Nevieme, ako by sa Nemci poďakovali „Ellenőrovi“ za charakteristiku o nich vyslovenú, keby ho totižto — čítali. Preidúc na samú vec, treba nám predovšetkým konštatovať, že dosavádny boj Nemcov proti židom javí sa doposiaľ v mnohých brošúracb a spisoch, teda dosial chvála Bohu len na — papieri, Ale tento, ked aj nekrvavý boj vedie sa tak rozhorčene, bezíútostne a s takým jedom, aký sotva bolo kedy pozorovať. Nemeckí nepriatelia židov neznajú šetrenia v ničom a keď aj uznajú, že sú predsa len aj medzi židmi výnimky a že aj medzi židmi možno nájsť nemeckých patriotov, hneď dokladajú k tomu, že i ten Patriotismus je len náličnica, že jích úprimnosť je klam a jích vstúpenie a obrat medzi statočných ľudí je len k tomu cieľu, aby týchto zničili. Sú to hrozné obžaloby a my ešte raz dokladáme, že my nechceme súdiť o tých veciach; nemeckožidovský boj nech si vybojujú Nemci a židia šatni. Medzi najostrejšie nápady treba počítať brošúru pána Egona Waldegg. Tak na pr. píše: „Semitské peňažné moci vydaly rozkaz, aby sa všetky aj najrozhorčeuejšie hlasy nemeckého národa, pozdvihnuté proti úžerníckemu židovstvu buďto veľkopanský zamlčaly alebo učinily smiešnymi.“ Na druhom mieste uvádza citáty z talmudu, ktorý „káže prenasledovanie a nenávisť, kdežťo nový zákon káže lásku.“ — „Žid má právo — cituje Waldegg z talmuda — považovať každého iuoveriaceho teda aj kresťauov za nízko pod sebou stojaceho, držať za zvera, má právo nás olúpiť, oklamať, ba aj zabiť, jestli — perse j est li sa tým dákemu nebezpečenstvu nevystaví a má vôbec k tomu sily“ .... „Môže zviesť aj ženu kresťana, jestli sa mu to páči, poneváč dľa nebo manželstvo kresťanov nič neplatí“ atd. Po uvedených a ešte celej kope iných citátov pýta sa Waldegg: „Či nieje to prirodzené, že židovský národ natoľko líši sa od nášho vo svojom myslení, vo svojom duchu a vo všetkom?“ Preto vyzýva ten pán vo svojej brošúre každého k „boju“ ; „ale nie k boju bez víťazstva, ale v tom pevnom presvedčení, že naša pravdivá vec musí zvíťaziť, že musíme vyhodiť semitov z postavenia, nie pomaly a postupne, ale rýchle, naraz musíme jich zpät vrhnúť do pôvodnej jích biedy.“ Po tejto filipike obracia sa pôvodca brošúry pioti vyslancom, ktorí vo sneme zasedajú, uvádza jich dia mena a naraoza, aby títo v prvom rade boli vyhodeuf, potom však všetci, ktorí stoja so židmi v rodinnom sväzku, alebo ktorí sú odvislí od židov. „Tým samým právom, s akým vystúpila vláda s vyminečnými nariadeniami proti červenej internacionáli, žiadame aj my výminečné zákony proti zlatej internacionáli“ — volá pôvodca a potom dopodrobna rozoberá, následkom akých klamství sbobatli židovskí bankári, akým spôsobom vyludzujú peniaze z vačkov ľudu a končí svoju filipiku slovami: „Komu nezíde tu na um príslovie: veľkých zbojníkov nechajú utekať, a len malých vešajú?“ Na túto posledniu sadu poznamenáva vláduy „Ellenőr“ — ktorý uverejňuje obšírny výťah z Waldeggovej brošúry — toto: „Ver’ je tomu tak, pane Waldegg.“ Ešte rozhorčenejšie píše druhá brosúra, ktorú ale „Ellenőr“ nemenuj«. Táto chce židov doprosta zuičit a aby sa to tým Iahšie docielilo, roztriedila židov. * * * Bismarckovské pletichy. V „Nouvelle Revue“ potvrdzuje pani Adam-ová tú teraz už dosť dobre známu pravdu, že Bismarck nikdy s nikým úprimne nesmýšfal, ale že ustavične Myšlienky fašangové. Keď sa človek roztržitým stane, ked naopak vraví, činí, cíti; hovoríme o ňom, že fašanguje. Mnohý robí to cez celý svoj život, nepricbodiac ani k poriadnemu a správnemu mysleniu, ani cíteniu, tým menej čineniu. Žiak celý rok sa nič neučivší, soznáva si po zle vypadnutej zkúške s bolestným „mea culpa“ že celý tok — fašangoval. Naši štátnici, ked je poriadok z roka na rok utešecejší v krajine, ked sa i verejnoštátneho, i spoločenského a súkromného života závratníctvo lapilo; keď pokladnica štátna prázdna stojí, prichodia k tomu soznaniu, že tiež — fašacgovali. A kolko by som mohol takýchto fašangových myšlienok napísať, ani by mi priestor pod čiarou nestačil. Ja ale prechodím od myšlienok fašangových k citom. Keďže ale od citu je len jeden jedinký, aj to len taký maličký vrabčí skok ku skutkom; — bo čo srdce cíti, to ústa vravia, to človek koná, — bude z toho aj skutok. Za Peštou v tom okolí, kde teraz novú mestskú hôrku vymeriavajú, kde sa nové konské dostihy vykonávať budú, stojí vo štvorakom rade — sto domov. Celé mestečko, celá obec a má tuším aj svoj úrad osobitný. Kaviareň krásnu má, to viem, bo v nej sme odbývali fašangový „zárt körű mulatság“. Je pravda, že je už po popolnej strede, ale v „sto domoch“ môže byt fašanok — aj v pôste. Ked po hatvanskej a kerepešskej ulici bojoehtivé obecenstvo po hrdinsky lamjri bijúc a do policajtov skálim perúc — fašangovalo, o tom sa obyvateľom „sto domov“ ani nesnívalo; nuž prečo by oni nezafašangovali si teraz v pôste, keď sa v meste — vo veľmeste prosím — obyuleným, o fašangu už len sníva? Je to i tak „zatvorená spoločnosť.“ Predstavte si utešenú královnu plesu, s dlhým povlekom, z ktorého každý na nohách niečo odniesol, predstavte si zo sto — sme v sto domoch — tanečníc štyridsať, ktoré nemajú s kým tancovať, a hanbu na stranu, vykrúcajú sa medzi sebou, strkajúc ostatné tancujúce obeceustvo, pridajte k tomu „spoločnú večeru“ couvert a 1 zl. 50 kr., ku ktorej sa len každý desiaty dotisnút mohol, a z tých desiatych zase len každý piaty niečo obliznul — a máte fašanok v pôste hotový. A potom nemá mať človek i v pôste fašangové myšlienky. O ja jich mám na dostač na celý rok! Počujte len ďalej. Ja si vám tej zatvorenej zábave k vôli dám spraviť na conto oblek nový a vysoký klobúk, vulgo pinč vypiglovať, za 50 kr. A šaty ešte nezaplatené a už jich temer potrebovať nemôžem. Žalovali sa toľkí, že sa nenasýtili, — nevdačníci — a tu môj frak až plával v masti, tak ho kelnery šikovní na miesto šalátu vyoblievali. Moju vestu nik viacej na bielo uevypere a môj cylinder škoda bolo dať piglovat, nikdy ten takú piglovačku nevydržal, uežli v tej garderóbe stodomovej, kde docela inú tvárnosť dostal, tak že tomu žiadno želiezko viac nespomôže — už ho vopred vidím, ako bude hrdo vrabce strašiť v konopách. A potom človek nemá mať fašangové myšlienky po fašangových pocitoch, ba i — skutkoch. Ale ked som sa vám vyžaloval, vysmiať sa vám nedám. Keď máš vraj škodu, o posmech sa nestaraj. Ja som si škodu moju nahradil, to jest za stodomovú posínú, zažil som inú skutočne veselú a vydarenú zábavu slovenskú, vo velmeste. Co sto domu blouduých hodlalo — zvrtla promenáda. — Vydarenú besedu a ešte vydarenejší ples dali vám Slováci na — Széchenyho promenáde. Je to tiež fašangový kúsok poviete, vo februári dávať besedu s plesom spojenú — na promenade. Ja veru tak. V Pešti sú v obyčaji promenáde koucerty v rcdoute a promenade besedy na Széchenyho rynku.