Národnie Noviny, október-december 1881 (XII/115-153)

1881-12-03 / nr. 142

Politický prehľad. ------2. decembra. Starosti politiky Rakúsko-Uhorska sa množia. Turecko dosial v otázke bosenského branného zá­kona len preto nepodalo svoj protest, poneváč od­rádzali ho od toho zástupcovia veľmocí a z druhej strany žiadalo vo Viedni odročenie nováčenia. Avšak táto žiadosť porty bola zamietnutá a ona teraz už chystá svoj protest. Carihradské časopisectvo zvláštnu pozornosti ve­nuje bosenským záležitostam. Deň za dňom rozpi­suje sa o brannom zákone, agitujúc proti prevedeniu nováčenia. Nová bosenská vláda vysvetľuje si však stav veci v ten smysel, že je to púha manipulačná stránka otázky, ku ktorej má vraj plnomocenstvo od berlín­skeho kongressu. * * * Bismarck svojím zvláštnym, rezným spôsobom osvedčil, že chce zavŕšiť takzvaný kultúrny boj. Od­povedajúc v parlamente na dotaz Virchova, vyslovil sa: „Úplnú pravdu má predrečník, že kulturkampf má i svoju politickú stránku a že cirkev znamenala zavše nielen mravný, lež i politický obsah. Kon­­fessionálny boj neviedol bych nikdy, a boj proti cirkvi započal som z iných príčin. Nebol som nedô­sledným. Každý boj má svoj vrchol a ja boj s poli­tickými stránkami nepovažujem za niečo stáleho: môj cieľ je i tu mier. Ak teda mám výhľadu dnes na pokoj, tak povinný som napomôcť ho. Avšak tre­bárs bych chcel ďalej viest boj, bol by som prinú­tený upustiť od neho, lebo spojenci moji z tej doby, ked započal sa boj, opustili ma a svoje ďalšie pri­činenie závislým urobili od podmienok, ktoré nemôžu sa prijať.“ Zajímavé je ďalšie osvedčenie Bismarckovo, na­koľko vidíme z neho smýšľanie jeho ohľadom vládnej formy. „Politiku v ríši prevádzanú •— odpovedal taktiež na námitky Virchova — musím ja repräsen­­tovat, avšak ja repräsentujem len politiku cisárovu. Veľmi nemiestne je odvolávať sa na anglické pomery, lebo anglická, historicky vyvinutá ústava, podstatne líši sa od nemeckej, ktorá je písaná, robená ústava. U nás práva, ktoré cisárovi náležia, v ústave sú určite opísané a cisár náš nedá si odňať právo, žeby k svojmu nemeckému ľudu nemecky hovoril, a ja zo svojej strany hotový som svojím menom contrasigno­­vat toto prejavenie mienky a zastupovať ho v celosti. To je politika cisárska. Nebol som prítomný, keď tu po prvýraz zpomínala sa prestolná reč cisárova; preto i teraz zvláštnym prízvukovaním konštatujem, že cisár Vilhelm nedá si odňať právo, žeby mohol hovoriť k svojmu ludu. Ked roku 1862 vstúpil som do ministerstva, postaviac na kocku svoj život a ma­jetok, vtedy vedomie a dôvera, že kráľ tvorí pevný bod vo vláde, primalý ma vstúpiť do služby. Videl som, kráľ potrebuje slúžebníka, nikto ma nepredišiel, len málo kto držal so mnou, vtedy som povedal: tu som. Ešte i dnes tento royalismus je hlavným zá­kladom môjho úradovania. Len to neverte, že cisár nepozná situáciu; pozná ju veľmi dobre. Keď však čoby sa zradná rusofobia i spriateliť vedela konečne s minulosťou, lebo súc semitismom prepáchnutá, ktorý „za to, čo bolo, nič nedá“, nevie sa nijako vmysleť vo veľkú budúcnosť! Zato to fŕkanie jedu « a zlosti. Cez veľké, v prastarom štýle stavané Spaské vorota prejde sa na kremeľské námestie. Veľký kre meíský dvorec uvíta nás. Rozkladá sa na vrchu kre­meľského chlumu v podobe štvoruholníka. Hlavuia fassada obrátená je na juh k Zamoskvoriečiu, vý­chodným bokom svojim spojený je s Granitovým pa­lácom, západným opiera sa na Oružejnú palatu, o ktorej mi prichodí neskôr prehovoriť. Vnútri tohoto štvoruholníka stojí stará cerkov „Spasa na boru“ a tak zvaná „imperatorskaja ploščaď“. Okrem veľkého dvorca zastavaný je kremeľský chlum mnohými, všetko monumentálnymi staviskami. Je to celý systém pa­lácov a chrámov, medzi ktorými najväčší je Uspenský sobor. Okrem toho sú tam cerkvy: Roždestva Bogo­­rodici, Voskresenia Lazara, Sv. Jekateriny, Slovuščsgo Voskresenia, Raspiatia, sobor Spasa, sobor Spasa Preobraženia, cerkov Pečerkaja, Blagovieščenský sobor. Každý z nich má za sebou svoju históriu a skrýva vo svatinách nesčíselne mnoho starinných pamiatok, o ktorých nemožno rozpisovať sa v krátkych náčrt­koch týchto. Všetky tieto chrámy nesú na sebe známku staroby. Na širokom námestí vyčnieva zlatostrecbá zvo­nica Veľkého Ivana. Pod ňou na murovanom piedstale pochybujete, môžete upraviť adressu na cisára, aby prepustil prekľatého kancellára. Vďačne budem pro­­stredkovaf, aby prijaté bolo vyslanstvo, ktoré adressu ponesie.“ Posmešne vypočítajúc množstvo strán v ne­meckom parlamente sediacich, pokračoval: „Väčšie zlomky majú nároky, abych s nimi šiel; ovšem, keby moje presvedčenie v úplnej harmónii bolo s ktorou­­koľvek z týchto frakcií, pripojil bych sa k nej, keby som mohol predpokladať, že s ňou v spojení dostaviť môžem ríšu. Kde je však takáto frakcia? Mne do­stala sa za podiel tažká úloha, balansirovať a laví­rovať medzi všetkými frakciami, ktoré sú v boji po­stavené. Pri troch stranách ešte možné je dohodnutie, pri piatich je už celkom nemožné, lebo tu s koalí­ciami máme do činenia.“ * * * Varšava, 1. dec. Z Orla vyhostili 400 židov, poneváč nemali oprávnenia k stálemu bydlisku. Kijev, l. dec. Ruský minister premávky nariadil direkciam juhozápadných železníc, aby mu predložily sóznám v železničnej službe postavených židov Myslí sa, že ministerstvo nariadi prepustenie židov zo služby. Nihilistické pohyby. (Dokončenie.) Za druhé i v samých niadrach Ruska nachádza sa mnoho cudzinstva, ktoré bolo navyknuté od čias Petra I. hrať panský zástoj v ruskej zemi. Tisíce a tisíce biednych existencií, nemohúcich vo svojej vlasti prísť ku chlebovej postati, našlo tam chlieb vo vlastnosti inštruktorov, guvernérov a guvernantok, ktorí veru nesoäilili prirodzený vývin mládeže, ale odtŕhali ju od domácej pôdy, bili jej do hlavy cudzie pochopy, ba veľmi často siali nenávisť proti ruskému menu a ruskému ľudu. Že títo parasiti neboli vstave ešte viae zkazy nasiať, jako nasiali, treba pripísať silnej ruskej prírode, ktorá sa prebije i cez kunštovnú kôru vyučenej ľahostajnosti, keď prijdu nebezpečné časy. Falošná táto guvernantská výchova je tiež jed­nou príčinou neobyčajného, nezdravÍ3tého zjavu medzi ruskou mládežou. Za tretie, trebárs bezsporne treba vyznať, že istý diel mládeže nassal do seba nezdravého vozduchu, veľká mýlka bola by obviňovať mládež vôbec. Pre­važná väčšina ruskej miádeže je horúco oddaná svojej vlasti a svojim seriosnym štúdiám, takže sotva ktorá nemecká universita vykáže toľko prísne učiacich sa študentov špecialistov, jako trebárs ktorá ruská uni­versita. Ruský študent nemá zaľúbenie v hrách na buršácke spolky a v nosení kánonov a cerevisa. On je opravdovým študentom. Avšak opravdový študent je tiché stvorenie; pracujúce a učiace sa študenstvo roztratené po bibliotékach a laboratoriacb nemá chuti ani vôle k demonštráciám, b protidemonštráciam ale nemá času a príležitosti. Spolkovitost, tento dobrý hromozvod mladistvých búrok, leží celkom ľadom na ruských universiticb, a tak ten nakazený zlomok mládeže, šumiaci a kričiaci počuť veľmi hlasno, čo zavdalo podnet k upodozrievaniu mládeže vôbec. Zlé elementy hľadajú a nachádzajú si forum, dobré ele­menty, zákonné a statočné fóruma nemajú. Zato tá stojí chlopom veľký zvon Ivana s vyrazeným bokom. Tam on stojí ticho a majestátne, odsúdeuý k večnému mlčaniu. Veľkosť tohoto obrovského zvona prekvapí človeka, bárs bol opisami dosť pripravený na tento pohľad. Odrazená čiastka jeho boku položená je vedľa piedstalu, hrúbka odrazeného kusu na zlomenine robí vyše rýfa, pravda na tom mieste, kde je zlomenina najtlstejšia. Z mnoho nápisov zachoval som si: Sej kolokol .... na závode moskovskago 2 gildy kupca Michaila Gavrilova, Bogdanovom masterom“. Potom novší nápis: „Kolokol sej vylit v 1733 godu pove­­leniem gosudarini imperatrici Anny Ivanovny. Prebyl v žemli sto i tri goda ....“ v ďalšom písaní pre trhnutý som bol trochu prizvedavým pánom. Okolo zvona treba urobiť 44 krokov. Ozrutné srdce jeho leží pod ním, ťarchou svojou napolo vryté v kremeľ­skú pôdu. Už sotva kedy bit bude do bokov zvona: museli by celý zvon preliať. Na vrchu zvonu pripra­vená je veľká vkusná koruna, čo veľmi zvyšuje a a zpríjemňuje pohľad na túto opravdivé ruskú pa­miatku. Rusi vôbec sú veľkí milovníci zvonov. Tuším sa nemýlim, ked tvrdím, že samo Rusko má toľko zvonov, jako celá ostatnia Europa. Pohodlnými schodami vyšiel som na slavnú Iva novu kolokolňu. Je to vysoká väža, postavená na naj­vyššom mieste Kremľa a má dve bane, jednu širšiu, zato nižšiu, druhú o mnoho štíhlejšiu a vyššiu. I tu mnoho zvonov, zavesených kol dokola v otvoroch. Najväčší medzi nimi, Ivan, o voľačo menší, jako jeho tichosť dobrých a ten šum poblúdených a na krivú plochu postavených. Mládeži imponuje hlasná frásn, najmä jej menej vyvinutému zlomku. Slová „svoboda“, „humanita“ a konečne niektoré socialistické frásy našly si pohodlný vchod do jej stredu. Avšak pritom všetkom treba robiť rozdiel medzi touto frásovitou mládežou a naozajstnými anarchi­stami zlodejami, siahajúcimi po revolvere a dyna­mite. Od nás, zďaleka hladiac, ľahko pomiešame jedno s druhým, čo je veľká chyba. Mládež petrohradská bez rozdielu, či oddaná bola fráse a či prísnemu študiumu, súčastnila sa na pohrabe Doätojevského takou vrelosťou citu, na po­hrabe onnoho Dostojevského, ktorý bol prvým zá­stupcom čisto ruského smeru, dokázala u rakve veľ­kého spisovateľa svoju úctu pred manami patriota a opravdivého konservatives, že už tým jedným faktom objavila, jak krásne city horia vo väčšine mladist­vých sŕdc. Celkom druhé je zlodejská sajka, pracujúca re­volverom a dynamitom. Je to nie čisto ruská šajka, V jich strede nájdete tie najrozličnejšie elementy; nevdojak napadne človeku prvý spev Puškinovej básne „Bratia razbojniki“. Jich spojuje jedna páska: rozvrat a zlé svedomie. Posilu ale a prostriedky nachádzajú u nesčíseluých vrahov Ruska a Slavian­­stva vôbec. A tak na jednej strane nečinné a k nečinnosti odsúdenné dobré živly, na druhej strane činné a zá­­kernicky vraždiace výhodky ľudskéj spoločnosti; k tomu ruská bezstarostnosť a privelké povedomie bezpeč­nosti a sily — to jedno k druhému zvýšilo význam tak nazvaných nihilistických pohybov. Bezstarostnosť ruská je naozaj bez príkladu a je výpiyvom tej ši­rokej natúry. Tak po atentáte v zimnom dvorci po­čali prísnejšie prehliadať passy ľudí, bývajúcich v sa­mom dvorci, teda v bezprostrednej blízkosti čara. I naši', že tam vyšše 100 ľudí žije bez passov, kdežto v celom Rusku zavedený je prísny passový systém! Prístup k úradným vysokým osobám je v Rusku veľmi ľahký a prostý; to všetko ľahko dá sa použiť zlodejom k prevedeniu šum tropiacich výčinov. Ne­treba žiadnej silnej revolucionárnej stránky, netreba žiadnej sily k prevedeniu atentátu. Niekoľko ztrate­­ných osôb, pre ktorých život nemá ceny, môže ohro­­žiť život dôležitej osobnosti, a tak narobiť šumu. Pritom všetkom ale sám život tečie svojím citým prúdom! Ani len hrozný zločin prvého marca, vražda samého čara, nebola vstave narušiť poriadok jednej jedinej petrohradskej ulice, tým menej pokoj mesta a ešte najmenej ruskej deržavy. Všetky tieto tak zvané nihilistické pohyby neidú ani z ľudu, ani z kruhov ruského bohatého meštau­­stva, ani z kruhov dvorianskych a aristokratických. Toto stojí, trebárs nemožno zaznať, že ruská tak zvaná intelligentná mládež s úľubon hodila sa na pole negácie a tak potratila pod nohama pevnú pôdu. Presadiť sily blúzniace o marných negá­ciách na pevnú, národniu pôdu, a onná starší drusa pod väžou, je opravdový obor medzi všetkými zvonami tejto zemegule, a pritom je celý a v plnom účinkovaní. Neskôr, pri „kreš to vom chode“ (cirkevnej slávnosti v pamäť vyhnanie Fran­cúzov r. 1812) mal som česť počuť jeho hlas, zvláštne to šťastie, lebo on nenie veľmi prajný so svojím hro­mom. Kremeľské námestia naplnené^ boly massami národa, jaké som nikdy nevidel. „Čiapkami by človeka zahádzali“, jako hovoria Rusi, chcejúc obrazne vylíčiť veľkú kopu ľudu. Stá a stá nádher­ných koruhev vialo vozduchom, stá a stá zvonov pestro­­hlasých miešalo zvuky svoje do nádherných tónov cirkevného spevu. A do tohoto šumu valily sa z bora ozrutné vlny dutého hrmenia, rovno človeka k zemi tisly. Tak cítil si to trasenia sa celého vozduchu, ba tuším i tá zem otriasala sa pod nohami tisícov. To bol Veliký Ivan. Nezapomenuteľná to scéna, ne­­zapomenutefná smes zvukov! Avšak, odchýlil som sa. Okolo väze Veľkého Ivana tiahne sa kol do kola galleria. Z gallerie výhľad na Moskvu. Málo mu po­dobných nájdete. Neznám inšieho výrazu, trebárs snáď zdať sa bude otrepaným, jako: tu more do­mov! Ale nie domov jednotvárnych, nie pravidelné čiary parallelných a kolmo pretínajúcich sa ulíc, ale malebná smes palácov, domov, domkov, kostolov, kaplnôk, časoveň, fabrík, závodov, zahrád, parkov! Nadto nadovšetko, ponad vlnobitie života, nad več­ným ruchom, nad nedohľadným morom stavísk, vy­pína sa chrám Spasiteľa so štyrmi zlatými kupolami,

Next