Národnie Noviny, október-december 1881 (XII/115-153)
1881-12-03 / nr. 142
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. ; Predplatná cena pre Rskúsko-Uhorsko na celý rok 12 *1., na pol roka 6 *1., na štvrtroka 3 zl. ftdčník XIL Redakcia, administrácia a expedícia v Bezmenné dopisy prijímajú Ba len od známych už dopisovateľov. Iíefcankované listy sa neprijímajú. Sobota 3. decembra 1881. Číslo 142. Štatistika a skutočnosť. „Sokat akar a szarka; de nem bírja a íarka.“ Maď. Ind. porekadlo. Všetko, aj tú najsvätejšiu vec, nadužíva človek, ked nad jeho skutkami nerozhoduje rozum, ale slepá, nezkrotená vášeš. Toto je pravda dejinami človečenstva i každodennou zkúsenosfou stvrdená. U nás radi by v najnovšom čase vykoristif aj štatistickú vedu a nadužiť jej suché počty k odôvodneniu životaschopnosti madarského plemena, a nasledovne aj k jeho oprávnenosti usadiť 6a v dedictvo nemadarských plemien. Výsledok najnovšieho spočítania obyvateľstva nenie ešte známy poťahom na jednotlivé rubriky popisných listov, a hľa, madarismus vytŕča už rožky z ústredného štatistického výboru, ktorý nemá náhlejšej práce, ako prízvukovať svetu malý zrast madarského obyvateľstva vo Spiši. V stolici tejto je 10.000 madarsky znajúcich a len 3550 madarských obyvateľov. Kto a jaki sú to tí spišskí Maďari, pridobre vieme, a naše národné svedomie je ohľadom nich docela spokojné. Je tu, okrem kňazského semenišfa, štátnej i konfe8SÍonálnej učiteľskej prípravovue a iných ústavov, 5 gymnásií, valný počet úradníctva, zemianstva atd. Všetko toto s madarskými pestúnkami a iným slúžobníctvora predstavuje spišských Madarov. Roľníkov, priemyselníkov a kup cov madarského pôvodu tu vlastne ani niet alebo len toľko, že jich ani nevídať. Ačkoľvek teda konečný výsledok spočítania obyvateľstva ešte neznáme a nasledovne ani dokonály úsudok o ňom utvoriť si nemôžeme, predsa chceme už teraz celkom priateľsky upo zornif tých, čo Spiš, Šáriš, Abauj a niektoré iné hornouhorské stolice za akési nedotknuteľné dorn ainy madarismu považovať zvykli a teraz zvlášte ohľadom prvej stolice nad pomerne dosť chatrným počtom tamejších Madarov s úžasom sa pozastavujú — abo aspoň na zadiveuých si zahrávajú — že sú vôbec v hroznom omyle, ked myslia, žeby voči Nemadarom na fórum štatistiky odvolávať sa mohli. Čo je vlastne štatistika? Je veda, ktorá na základe spoľahlivých dát a dľa dobre premyslenej logickej sústavy z väčšieho abo menšieho počtu nejakých bytností, zjavov, udalostí alebo skutkov isté následky odvodzuje, vypočituje a kombinuje. Tak na pr. zaznačí sa svedomité, koľko a jakých smrtných pádov udalo sa v istom kraji behom istého času, a z celého súhrnu vypočíta sa potom, koľko asi ľudí zomrelo následkom vraždy, samovraždy, nemocí, opilstva, i následkuje sa potom, aké sú v takom kraji zdravotné pomery, mravy atd. Rozumie sa, že štatistická veda neuie púhou hračkou abo kratochvíľeu pre rozmarných leňochov, ale má ten praktický cieľ, aby od vrchností a vplyv majúcich ľudí k polepšeniu zdravotných pomerov abo mravov primerané kroky urobené boly. Štatistická veda ako taká musí teda zakladať sa na skutočnosti a nesmie mat do činenia s imaginárnymi veličinami, s preludami politicko-národnej obrazotvornosti, s predsudkami módy, panujúcich náhľadov atd.; lebo len v tomto prípade je a môže ona byť užitočnou vedou. Áno štatistika musí byť nestranná až k bezohľadnosti a vyznačovať sa neuprositeľnou logickou prísnosťou. Proti takej logickej prísnosti prehrešil sa slovutný hvezdár a štatistik belgický Quetelet; lebo v diele svojom jednajúcom o štatistike mravov chcel dokázať, že ako všetko na syjete, tak aj mravné skutky ľudské podliehajú nevyhuutnému zákonu prírody: poneváč vraj všetky, Die síce po jednotlivých čiastkach, ale v celom velikánskom celku človečenstva z času na čas v rovnakom počte sa vyskytujú. Že je takéto ponímanie docela nelogické, to tuná dokazovať nepotrebujem; že je však aj záhubné a človeka znižujúce, po neváč svobodu ľudskej vôle úplne podkopáva, je na bielom dni. Takáto bľa je štatistika bez svetla rozumu! Najkomickejší zástoj ale hrala by štatistika ako slúžka madarismu. Povedal ktosi, že najväčším nepriateľom Madarov je štatistika. Pred stavme si teda, že jim nepriateľ tento spať nedá, ako kedysi ten povestný „duch“ našich ústavov, a že jednoho pekného rána uvidíme vo výkazoch s!, uh. štatistického úradu len jednu reč maďarskú a z ostatných iba tak máličko a mikroskopicky drobno, že to bez ozbrojeného oka nik neprečíta: čože z toho bude nasledovať? — kolská, parallelne s illinskou ulicou vychádzajú na „krásnu ploščaď“, veľký to trojuhelník, ktorého jeduu stranu tvorí múr carského Kremľa. Na pravo zdvíha sa nedostavené ešte mestské museum v ruskom štýle, v prostriedku ploščadi je pamätník Minínov a Požárskeho, slávnych obhajcov Ruska v 1612 roku. Minin, jednoduchý mäsiar novgorodský, spolu s vrchným veliteľom ruských vôjsk, kňazom Požárskym, osvobodili vlase od cudzincov i vnútorných rozbrojov. Syn ľudu a vysoký šľachtic stoja tam na jednom a tom samom granitovom piedstali, vzory občianskej statočnosti a spolu symbolom jednoty a celistvennosti národa, ktorú neruší rozdiel stavu a zamestknania. Na lavo zvláštny, a pre cudzinca prekvapujúci pohľad, sobor Vasil j a Blaženého. Založený ešte Ivanom Grozným, musel byt mnoho a mnohoráz prestavovaný a mnohými bočnými prístavkami opatrený. Ináč nedá sa vysvetliť nepravidelnosť starožitnej tejto stavby. Prešlé stoletia hľadia z rozličnoútvarných baní a stien. Asi tridsať baní blýska sa v jasnom slnku, a každá druhého a druhého útvaru. I barvy jích sú pestré: jedna je pozlátená, druhá zelená, tretia modrá; mnohé nosia viacero farieb. Na jednej vinú sa okrasy špirálkou, iná je štíhla, zase iná rozkladá sa na široko. Jako jich barva a Snáď nás tu potom ako Slovákov už nik viac nenájde? Oj nie, my budeme aj naďalej svojím jazykom Pána Boha chváliť a k národu svojmu sa priznávať; my popri všetkej chudobe — a čo by nám chlebový kôš na samý Kriváň vytiahli — budeme hrdí na svoju reč a národnosť, a kedby nás oni aj svoju mluvu naučili, eh bieo, budeme viac vedet, avšak od svojej noodstúpime nikdy. Nájdu sa zaiste aj rozumní, ďalej od nosa hľadiaci ethnograíi, čo nás tu i potom vyhľadajú a rozprávať budú svetu o štatistických čudách v Uhorsku. Jediným živlom nateraz najviac lahodiacim maďarskému vkusu je židovstvo, a dopustíme, že madarismu slúžiaca štatistika bude mat na ňom hojnú žatvu; len pochybujeme, žeby to k dobrému poslúžilo. Kde sa v panskom kaštieli žid často obšmieta, tam to dobre nevyzerá. Nemyslíme veru, žeby „assimilácia“ židovstva bola pre madarismu šťastlivé voleným prostriedkom k tomu, aby nesplnilo sa proroctvo Veszelovszky ho; bo židovstvo je veľmi nespoľahlivým spojencom. Ono drží obyčajne s tým, čo je hore. Koleso času krúti sa medzitým tak, že čo je dnes hore, zajtra bude dolu, a naopak. Okrem toho môže sa stať, že židovská lahôdka v maďarskom žalúdku nebezpečne zaľahne; a ked raz žalúdok dobre netroví, môže ľahko vzniknúť choroba, ktorú nevylieči ani paprika ani sám Galenus. Nás Slovákov nepomýlia žiadne výkazy štatistiky, čo stojí v službe madarismu a sostavuje jich na základe popisujúcich výborov, jichž údovia stoja často pod vplyvom terrorismu a tu i tam celkom svevoľno pokračujú, ako na pr. v jednom nemecko slovenskom meste, kde učitelia celú školskú mládež nemajúcu ešte takmer ani pochopu o maďarčine, za Madarov zapísať dali. Naše jestvovanie spočíva Da skutočnosti, a nie na tabellách štatistických. Kedykoľvek teda vidíme patrónov madarismu divif sa nad tým, že napriek všetkým drahoplateným madarisaČDým apparátom sme ešte vždy len takí, akí sme bývali, rozpomeňme sa na maďarské porekadlo napísané na čele tejto krátkej úvahy a — nedajme sa! •—š— BESEDNICA. Cestovné obrázky. VII. V pohostinnom dome rusko-slovenskom — môj „chozjain“ totiž Slovák má manželku Rusku z čistého moskovského zrna — oddýchol som si z dvojdňovej a dvojnočnej cesty, ale nie dlho. Bol krásny, teplý deň, tak že som bez zimníka mohol na ulicu. Čer kaský pereulok, v ktorom som býval, kypí obchodným životom, V tejto ulici nachádza sa velký bazar, „obščestvenným dvorom“ nazvaný, ktorý stal sa obetou požiaru. Z ulice nezbadáš ani stopy kata strofy, zničivšej tovaru za tri milliony rubľov. Prejdúc Gez bránu, prídeš na prostranstvo, pokryté popolom a ssutinami, tu tmolili sa niekdy kupci, prišli zo štyroch strán sveta. Onedlho vyzdvihnú na tom samom mieste nový bazar.... a znovu zakypí „dvor“ ruchom obchodným. Pereulok ústi do Nikolskej ulice, neobyčajne živej. Po hladkom asfalte' tmelí sa nepriehľadná rada vozov, vozíkov i kočov, trotoire tvoria dve čierne linie prechodiacich ruských kupcov. Niútvar, tak rozličná je i jich veľkost. Steny chrámu majú tiež pestré okrasy, iba starobou šedé. Pohľad na nepravidelnú, pritom ale najvýš interessantnú stavbu túto, je niečo celkom nového pre západného cestovateľa. Naše moderné mestá rovnajú sa jako vajce vajcu, už tento jediný chrám dáva Moskve výraz osobytnébo, zvláštneho a samorostlého. On dodáva starej matuške individuálnosť, ráz. Popri starom chráme Vasilja vedie cesta ku „S pas ký m vo rota m“, ktoré majú nielen význam vchodu do Kremľa, ale spolu sú i národnou svatinou. Cez bránu túto neprejde žiadeu Rus s pokrytou hlavou. Celá Moskva bola v rukách nepriateľa, pyšný výbojca sídlil už v Kremli, vníduc ta početnými druhými bránami. Spaské vorota nedobyl meč cudzinca. Ba ani len svetlo pred ikonou v prúčeií brány nevyhaslo pod panstvom výbojcovým. V pamät obrany udomácnila sa pekná obyčaj strhnúť klobúk pri prechode cez túto, národnej pamiatke svätú bránu. Lož je, žeby strhanie klobúkov dialo sa na rozkaz alebo stálo pod policajnou dohliadkou. Stalo sa ono nutnosťou jedine jednomyslnostou a vôľou národa, proti ktorej pravda len hlupák by sa spieral. Avšak rusofobská klebeta nenechá nič v pokoji, čo je milé -• skému národu a upomíua ho Da veľkú m'"