Národnie Noviny, október-december 1884 (XV/116-153)

1884-11-08 / nr. 132

nációnál liberálov, ku ktorým v istých prípadoch môžu sa pridružiť socialisti. Posledných je dosial 9, ale poneváč pri náhradných volbách majú ešte veiké vý­hľady, možno povedať, že stredná strana bude záležať asi zo (30 hlasov. Jestli svobodomyselná strana, ktorá ozaj zteučená \yšla z volebného boja, náhradnými volbann doplní sa na GO členov, a jestli zo 69 kon­­servativcov len 40 ostanú vernými svojej doterajšej opposícii bismarckovským íeformám, tak pri spolu­pôsobení 14 Elsasanov a 5 Welfov, gruppá rozhod ných protivníkov kancellárových reform môže počítať 136 členov. Medzi týmito dvoma gruppami bude stáť pevné centrum počitujúce už teraz 96 členov. Po prevedení náhradných volieb iste zrastie na 100 hlasov. Centrum teda, táto katolícka strana nemeckého snemu, bude rozhodovaf vo všetkých otázkach a Wiudthorstovi zostane možnosť ďalej vyjednávať s Bismarckom. Tre­bárs hlava centra ani nevypovie otvorený parlamen­tára)’ boj proti kancellárovi pre odstránenie Kumber­­landakého princa z prestolu brauhschweigského, eko­nomická vnútorná politika Bismarckova zvíťazí- až vtedy, jestli centrumú urobia sa značné ústupky. Ako vidno, položenie nezmenilo sa. Nový parla­ment, ako i predošlý, nebude mat stálej väčšiny a kancellárovi ostane boj s najrôznejšími snahami. Jestli Bismarckovi nepodarí sa ani teraz previesť svoje zamýšľané ekonoiničné reformy, on natiahne strunu zahraničnej politiky. Novému snemu bude treba medzi iným riešit otázku sedemročného roz­počtu vojenského. Známo je ešte, akými prostriedkami previedol Bismarck posledný raz schválenie tolioto rozpočtu. Officiosné časopisy boly spustily články o zahraničných nebezpečenstvách, hroziacich Nemecku. Pri terajšom politickom položení Európy, po skier­­niewickej schôdzke a s touto temer súčasnom diplo­matickom sblížení Nemecka s Francúzskom bude treba vymyslet niečo iného. Koloniálne súperníctvo s Angliou príde mu tu velmi vhod. New-York, 5. nov. Blaine, kandidát republi­kánov na predsedníctvo Spojených Štátov, dostane v štáte novo-yorkskom do 10.000 hlasov väčšiny Republikánske časopisy ujisťujú, že víťazstvo Blainea je zabezpečené, demokratické zas to isté tvrdia o svo­jom kandidátovi Clevelandovi. New-York, 6. nov. Demokrati očakávajú, že v komore budú mat väčšinu 40 hlasov. Väčšina Blaineova v štáte novo-yorkskom ostane bez ďalších následkov. Blaine pravdepodobne zvíťazí i v štátoch Novéko Anglicka, vyjmúc Conm-cticutu. Ten samý výsledok očakáva sa v štátoch: Colorado, Kansas, Minnesota, Nebraska, Ohio, Pennsylvania a Wisconsin. Cleweland víťazí v štátoch : Delaware, Florida, Georgia, Kentucky, Louisiana, Maryland, Mississippi, Missouri, Newjersey, Severná a Južná Karolina, Tennesee, Texas a Západná Virginia. Výsledok je pochybný vo Virginii, Indiane, Michigane a Illinoise. Z Kalifornie, Oregonu a Nevady výsledok ešte nie jc známy. — o 9y,. hod. Virginia a Indiana volily demo­kraticky, Michigan a Illinois republikánsky. — o 1. hod. popol. Zprávy z ďalších okresov novo-yorkského štátu sú priaznivé pre Clevelandu. Väčšina za Clevelanda očakáva sa Londýn, 6. nov. Návrhy Norihbrooka sú nasle dujúce: Anglia na istý čas prevezme garanciu za egyptskú nožičku; výdavky okupačnej armády ponesie Anglia; konečne prevezme garanciu novej požičk) na zaplatenie indemnity a zmazanie závislých dlhov. Northbrook osvedčil, že Anglia len prijatím, týchto návrhov vyhne ťažkosfam s mocnosťami a zachová svoj prestiž v Egypte. Paríž, 6. nov. Po blokáde Formosy lord Gran­ville prišiel ku Waddingtonovi a osvedčil, že násled­kom tejto blokády môžu medzi Angliou a Francúz skom vzniknúť povážlivé ťažkosti. Čína pristala by vraj na pokojné vyrovnanie, keby Francúzsko nežia­dalo sutiunu, ktorú ona zaplatiť absolútne n e je v stave. V záujme všetkých je, aby sa Francúzsko pokonalo. Londýn, 6. nov., o 7. hod. večer. Posledné zprávy hovoria, že víťazstvo Clevelanda je zabez­pečené. • Hereegovinskí uprchlíci. Dopisovateľ „Nov. Vremeni“ zo sídla Čiernej Hory sdeíuje: Kým ruské a inostranné časopisectvo zaujaté je uvažovaním vše možných kombinácií politických, vyvolaných skiernie­­wickou schôdzkou, rakúsko uhorská vláda, nemajúc dosť na legálnom rozšírení berlínskej smluvy dotyčné Bosny a Hercegoviny, pomaly rozprestiera svoje vý­bojné zámysly i na Čiernu Horu. Zaplaviac vojskom zaujaté dve provincie a okružiac čiernu Horu celým radom fortov, kladie ruku i na vnútorné záležitosti kniežatstva. Po poslednom hereegovinskom povstaní do 800 uprchiíkov so svojimi hlavármi našlo si útočišťa na čiernej Hore, menovite v Nikšiči a jeho okolí. Ne­šťastníci títo mohli ešte existovať, kým boli blízko svojej rodiny, odkiaľ dostávali akú-takú pomoc. Au­­strijská vláda, použijúc svoj politický vliv na knie­žatstvo, po tieto dni (dopis datovaný je 24. okt.) žiadala, a síce pod záminkou zabezpečenia svojej hranice, aby uprchlíci vysťahovali sa do okresov ďalej ležiacich. Dozvediac sa o hroziacaj jim biede, uprch­líci sobrali sa v Nikšiči, kde podali kňazovi Ňiko­­lovi petíciu, v ktorej vyložili svoje biedne položenie, nemožnosť ďalšieho existovania v prípade ďalšieho presadenia; aby čierna Hora raz na vždy bola zba­vená materiálnych a diplomatických starostí, žiadali kňaza, aby jich presadil do Ruska. Podobné petície môžu povstať len v stave beznádejnom. Želajúc dia možnosti vyrovnať dielo, kňaz osobne prišiel do Nikšiču. Vyjednávanie skončilo sa tak, že časť týchto nešťastníkov bude predsa len presadená Z nich 120 osôb, medzi ktorými sú: Stojan Kova­­čevič, pop Teodor Deretič, serdar Pero Tungus a náčelník sboru Vasa Bui pôjdu do Dulcina, z voj­vodov ešte Tripko Vukalovič, Tripko Gurbatič a Ilia Stvanovič do Podgorice. — Tento zdanlivé neznačný fakt má za sebou mnolm smutného. velký vplyv Austrie na Čiernu Horu. Jasne ukazuje Táto napriek svojim sympathiam k liercegovincom musí používať proti nim prísne miery. Dopisovateľ končí: „Hľa, prečo vravíme, že bez odkladu bolo by nám obrátiť pozornosť na taký stav vecí.“ Domáce zprávy. V rakúskej delegácii interpelloval dr. Mattuš ministra Kállaya v otázke Bosny a Hercegoviny. Kállay má, ako spoločný minister financií hlavný dozor nad administráciou okupovaných krajín. Od­povedal, že pomery v tých krajinách sú zo dňa na deň priaznivejšie. Vojenské stráže inusejú byt ešte vždy silné, „poneváč zbojníctvo neutíchlo.“ Rozvoj pomerov bude aj ďalej priaznivý, tým viac, že máme po svojej ruke čiernu Horu, kde sa boli uprchlíci usadzovali. Potreby okupovaných krajín sú teraz hodne väčšie, poneváč musel sa rozmnožiť počeť ba­­gatellných súdov. Školstvo napreduje; dosial je tam 140 ľudových škôl a 115 nových má sa založiť. „Pol. Korr “ oznamuje z Pešti, že vyslanec Gromon má sa stať štátnym sekretárom v minister­stve honvédstva. S objasnením našej zahraničnej po­litiky sú vraj uhorskí delegáti úplne uspokojení, a aby Rusko nič zazliť nemohlo, vystane aj zamýšľaná iuterpelláeia ohľadom zborenia a či vlastne nezho­renia bulharských pevností. Gróf Andrássy zjavil sa v delegácii, aby vraj tak podvrátil chýry, že on te­rajší smer našej zahraničnej politiky neodobruje. Prehiad časopisov. „Pesti Napló" píše: „Za Bosnu platí Uhorsko každý rok-1,997.000 zl., Bosna nenesie ani groša. Bosna nepatrí k Uhorsku. Začo dáva Uhorsko toľko peňazí na Bosnu? Nečítame, že Bosna stála pri oku­pácii 198 millionov; z tohto pripadá na Uhorsko 63 roillionov. Okrem toho i železnice staviame pre Bosnu. Brod-serajevská trat stála 88/io millions, mostarská 1 Vio millions; na železnice vydali sme 10 millionov, z čoho padá na Uhorsko 3'/2 milliona. Na tieto že­leznice doplácame ročne 307.000 zlatých, lebo po nich nechodí ani tovar, ani cestovateľ. Pri týchto dátach divno nám prichodí skvelá reč Kállayova o okupovaných zemiach a jíeh budúcnosti. Mohli sme sa potešiť nad železniciami, ktoré chceme stavať v skalách hercegovinských. Jedna pôjde zo Sarajeva do Mostani cez veiké hory, druhá cez Dalmáciu z Metkoviča do Dubrovníka, tretia z Mostam do Nevesinie u hranice čiernohorskej, štvrtá zo Sarajeva pôjde do Nového Pazaru — až po Salóniky, piata od Doboju až po Tuzlu a odtiaľ do Zvorniku. Tak je, na karte je každá železnica pekná, niet rozdielu medzi deficitom a nedeficitom. No v skutočnosti je stavanie deficitných železníc najdrahšou passiou štát­nika. Lebo tu vyhadzuje sa kapitál, ktorý nedáva žiadne úroky, ba ešte potreba dokladať na udržanie železnice, aby prázdne vozne mohly sem a tam be­hať po koľajach. A na bosenských železniciach je to tak. Chéf stanice má sa zblázniť od radosti, keď vidí jednoho cestovateľa na celom vlaku. A tieto železnice BESEDNICA. Konkurrent i môjho chaiiviiiisfiiu. Pekná vec je „konkurrencia", ale len na poli priemyslu, no nie na poli chauvinismu. Tam dielo trpí svobodným priemyslom a konkurreneiou. Každý si myslí: ja mám pravý prostriedok, ja vykonám dielo, a nechá stáť jedine možný a pravý prostriedok môj. Nuž dobre, veď uvidíme, kam zájde sa! Ráčite byť na omyle, p. Demosthenes, jestli na zdáte sa, že mňa zastrašíte, ked hovoríte, že musím ešte niečo horšieho vynalezuút, ako „kutya tót“, ktorým niektorí fušeri z môjho cechu uznávajú za dobré, predkladať múdrosť svoju na obdiv sveta. Ni­­koliv, ja som za to len arcichauvinistom, že znám jediný spôsob pomaďarčenia Slovákov. Ale nie za to, žebycb rovnal sa tým spomenutým, ktorí tiež myslia, že predkladaním tej svojej múdrosti vykonajú dielo, ku ktorému požadujem tú spomenutú maličkosť. požadujem ju nie raz na vždy, aby ste sa p. Demo­A sthenes nemýlili, ale toties quoties, každoročne, po­kiaľ dielo neprevedie sa. Ináč nebude nič. Z niečoho niečo, z ničoho nič! Tí, pane môj, čo myslia predkladaním svojej múdrosti dielo vykonať, ku ktorému ja jedine uka­zujem cestu: tí istí, pane môj, sú moji „konkurrenti“. Ale nie nebezpeční, lebo ani to nevedia, že psici ešte lepšie vedie bavkaf, a predsa havkotom. blavkotom svojím neprinúťa k ničomu Slovákov, najmenej k od­­vrženiu reči. A či to tak myslíte, p. Demosthenes, že poneváč tí moji konkurrenti sú tak srdečne nemotorní, aby tedy som ja tú laskavost mal a za nich sa „hanbil“ ? Ej, už ste to pochodili, na dobrého ste sa obrátili Ja sa za tých hanbiť? Ej, to nebude! Potom by ch sám narádzal, aby páni hvezdári umiestnili ma nie do súhvezdia „holubice“, ani „Orióna“, ani „medveďa“, ale do súhviezda „osla“. Neviem síce kde je to, ale páni hvezdári vynašli by to. A tam by miesto moje bolo, kebych hanbil sa za tých konkurrentov. Na,opak: „Figulus figulum odit!“ Darmo je: konkurrencia byt musí. Veď som ja dost nerád. Keby tej nebolo, už by môj spôsob kvitnul. Ale pre takých nemotorných konkurrentov nespomenú naň. Lež darmo je, keď, ako rečeno, kon­kurrencia musí byt. I Pán Boh má konkurrenta. Nemci totižto tak hovoria. — Koho? Nuž čerta. Lebo vraj kde Pán j Boh postaví si chrám, tam čert postaví si kaplnku. Oni vedia to nebodaj z praxi! Ako tedy ja nemal byeh! Teraz sa mi i Jeho Excellencia pán minister­­predseda nechtiac stal konkurrentom Hovoril, že po­­odpiluje výrastky svobody. Ledva vyriekol, už tu celý chorus mojich šikovných konkurrentov zpustí triumf: no teraz vraj už tí Slováci pomaďarčení budú! Tí ľudkovia za jedno nevedia, o čom je reč! Veď je tu nie reč o Slovákoch a j ej ich pomaďarčení!' Veď ked Jeho Excellencia hovorí o svobode a o od- i pilovaní jej výrastkov: tedy reč je o svobode a o od-j pilovaní jej výrastkov. A tak že sa na to strojí a nie j na inšie! Za druhé nevedia ani to, že ked pán minister strojí sa na odpilovanie výrastkov svobody, tedy ne­zostane mu času na madarisáciu. Nevedia povážiť, aká to činnosť: chceť odpilovať výrastky svobody a neuznajú, že vedia tejto iná nemožná A darmo sa naňho spúšťajú miesto na mňa. Odpilovať výrastky svobody, nenie odpilovať ko­náriky zo stromu. Pravda, keby to bola tá svoboda, čo v New-Yorku v prístave stojí, 30 m. vysoká, čo jej medzi nožnými prsty, či ako, človek vraj poho­dlne stojí. My pohodlne ani nestojíme, ani nesedíme, ani neležíme — v ničom. Keby tá svoboda z New Yorku mala výrastky, tak ľahko bolo by opilovat tieže. Ale ked tá z toho New-Yorku nemá výrastkov, ako potom a akej svobode poodpilovat výrastky ? Že nemá výrastkov, to znalci potvrdzujú, ktorí vyhlásili ju za velice súmerné, ba práve umelecké dielo, ro­biace čest lejárni, z ktorej vyšla? Ako tedy na tej aké výrastky odpilovať? „Ved to nie svobode z New-Yorku 30 metrovej“, vraví chorus chauvinických časopisov, „ale svobode národností!“ A myslia — naivno! — že tým menšiu prácu uvaíujú na bedrá Jeho Excellencie. A to vskutku tisíc ráz väčšiu! Ľahko by to bolo odpilovať výrastky svobode, kde jich jest na nej. Ale kde jich niet — ako že jich budeš odpi ovat? Nebolo by fažko odpilovat výrastky na svobode ani tam, kde jich niet, len si by tá svoboda mala uši, nos, hlavu, ruky, nohy. Nuž tieto uši, nos, hlava, ruky, nohy vyhlásily by sa za výrastky a odpilovaly by sa. Ba áno ani vtedy nebolo by ťažko odpilovat výrastky svobody, keďby ani hlavy, ani rúk, nôh ne­mala, ale mala by aspoň „torso“ Nuž ten „torso“ vyhlásil by sa za výrastky svobody a rozpiloval by sa na márne kusy. Ale keď svoboda nemá ani hlavy, ani ruky, ani „torso“: tam už odpilovat „z nej“ výrastky, bude krutou prácou, ktorú nezávidíme nikomu. A úbohá svoboda národností je taká, čo nemá ani hlavy, ani slávy, ani päty, ani ruky, ba ani „torso“. Lebo keby mala aspoň „torso": bol by sa už leu

Next