Nedeľná Pravda, október-december 1978 (XI/40-52)

1978-10-06 / No. 40

Kčs 1 ROČNÍK XI. ■ Nepriateľ alkohol str. 6-7 6. X. 1978 Priznanie vel kého divadelníka divákovi ■ Energetické zdroje budúcnosti str. 10 4 0 specifikou živej hmoty je podľa bioló­gov to, že na trochu pevných látok sa viaže veľké množstvo vody, potom sa človek, ako vrchol živého tvorstva vyznačuje tým, že sa na jeho krátky život viaže obrovské množstvo otáznikov a úloh. A ešte aké otázniky! Čím som, kto sú tí okolo mňa? Aký môžem a aký mám byť? Čo môžem a čo mám robiť, o čom hovoriť a ako to vysloviť? O čo sa usilovať a vôbec prečo? Má to všetko zmysel a per­spektívu? Na každé ako a prečo, súvisiace so vzťahom - ja a svet - ponúka život množstvo alternatív. Každý z nás ide niektorou z možných ciest, aj keď si ju nezvolil vedome. Buržoázne spoločenské podmienky hlboko defor­mujú vzťah človek a svet. V tomto svete, tvrdí jeden smer buržoáznej filozofie, je úplnou márnosťou usi­lovať sa o niečo svojského, byť osobnosťou, odliš­nou od iných. Tvoj názor, tvoj hlas zostane bez ozveny, prehluší ho konvenčná verejná mienka, tvoja vôľa, tvoje želanie sú lístkom vo vetre veľkých spolo­čenských prúdov a hnutí, ba sám si kedykoľvek zastupiteľný a nahraditeľný, ani tu nemusíš byť a svet sa nezachveje ani nezmení. Akéže city a etické dobro . . . Pozri sa na boháčov - sú šťastní, lebo sa nezdráhali konať zlo, vykořisťo­vat'. No ty si chceš napriek tomu zachovať česť? Dobre, ale nerátaj s úspechom v živote. Zostaneš osobnosťou: zvláštnym čudákom, nepodobným ostatným .. . Technika a jej manažérsky systém môže za všetky deformácie osobnosti - volajú zase z tábora antikul­­túry - preto sa treba oslobodiť spod nadvlády vedy, VOJTECH VESELÝ ktorej výdobytky olúpili ľudstvo o šťastie a fyzický hlad nahradili hladom ducha. A ako dosiahneš šťas­tie? Keď oslobodíš z pút svoje pudy, svoj podvedomý svet, svoju fantáziu a oddáš sa vidinám. Z takýchto a podobných hlbín odcudzenia dvíha človeka a jeho vedomie socialistická spoločnosť. Je to zdĺhavý, obťažný a zložitý proces. Vedomie člove­ka súčasnosti je zrkadlom našej spoločenskej sku­točnosti. Tak ako náš život, ako to v prechodnom období medzi dvoma epochami ani inak nemôže byť, je pretkaný úspechmi i ťažkosťami, napredovaním i ústupmi, aj vedomie obsahuje oblasti úplne proti­chodného charakteru. Ten istý človek, ktorý vyni­kajúcim spôsobom vyrieši vedeckú úlohu, je schop­ný doma, kde ho nikto nevidí, správať sa voči rodine grobiansky. Alebo, ako sa to stalo nedávno v jednej samoobsluhe potravín, vysokoškolsky vzdelaná a dobre situovaná žena sa obzvlášť rafinovaným spôsobom pokúsila odcudziť cenný tovar. Koľko falošných alternatív, koľko zastaralých ste­reotypov tu čaká na nápravu a prekonanie! Najpočetnejší je hádam tábor tých, čo hovoria: dajte mi svätý pokoj, ja mám svoje starosti... A za­kuklia sa do svojho súkromia, do sveta svojich drob­ných záležitostí. Takým márne budete rozprávať o čomsi takom ako sú spoločenské záujmy, solidari­ta, súcit - ako keby nič nepočuli. Ničivé zemetrase­nie na druhom konci republiky by ich vzrušilo menej ako nepatrný škrabanec na kapote ich vlastného auta. Múdry sluha, hovorí sa v jednej starej anekdote, keď sa ho opýtali, aké bude počasie, nepozrel sa na oblohu, ale na pána, aby z jeho tváre vyčítal, aké počasie očakáva. Dnešní „mudrci života“ sa mu podobajú. Tiež dôkladne kalkulujú a zvažujú každý úsmev, každé gesto, hnev i srdečnosť, to všetko je u nich nástrojom na dosiahnutie nejakého vlastného cieľa, má svoju premenlivú cenu na myslenej burzič­­ke ich vzťahov s ostatnými ľuďmi, od ktorých za každú hodnotu - a často aj pseudohodnotu -očaká­vajú protislužbu. Hádam najhúževnatejšie sa tu držia zvyšky a neraz aj nové výhonky malomeštiactva, živené akousi dru­hou miazgou. Kým v minulosti so všetkou energiou zveľaďovali jeho vyznavači svoje neveľké súkromné vlastníctvo, teraz, keď je už zrušené, oddávajú sa s rovnakou vášňou mamonu osobného imania. Zís­kať a mať, hoci aj nestatočnou cestou, to je ich životné krédo. Světonázorově sa pritom nevyhraňu­­jú, neangažujú sa-ja nepolitizujem,hovoria-azdu­­chovnej kultúry vystačia s produktmi nižšej úrovne, niekedy aj s gýčom. Majú aj svoju kozmopolitickú odnož, holdujúcu západnémuštýluživotapohŕdajúc všetkým národným. Z toho všetkého vidieť, že na krátky život človeka sa v našej spoločnosti naozaj viaže okrem otáznikov aj obrovské množstvo úloh. Predovšetkým: čo s pasívnymi „pozorovateľmi“ života, sledujúcimi úsilie ostatných ľudí, väčšiny pracujúcich, zo svojho pohodlného kresla? Nedá sa inak - nájsť ich, hovoriť s nimi, vzbudiť u nich najprv záujem o širšie dianie okolo nich. Potom ukázatjže život, prežitý v aktivite, v spoločenstve ostatných je plnší,hodnotnejší, intenzívnejší ako v ústraní. No najviac úloh je na poli individualizácie človeka. Od človeka, spútaného zvecnenými závislosťami má socializmus urobiť cestu k slobodnej individualite, k harmonicky, všestranne rozvinutej osobnosti. V tomto úsilí o seba nie je na prekážku prirodzený egoizmus ľudí, naopak, keď našu spoločnú vec uro­bíme aj vlastnou, osobnou záležitosťou jednotliv­cov, ich cieľom, sme na tej najlepšej ceste. A v našich spoločenských podmienkach to možno dosiahnuť, veď celospoločenským záujmom nie je nič iné ako podstata záujmov jednotlivcov. Pre pracujúceho človeka napríklad zásada socializmu „každý podľa schopností, každému podľa práce" hovorí akoby priamo z duše. A ďalšie princípy socializmu, ako je spoločenská rovnosť a spravodlivosť znamenajú v očiach občanov to, po čom už dávno túžili, za čo aj bojovali: aby každý vstupoval do života s rovnakými šancami, aby mohol uplatniť svoje schopnosti, aby nebolo privilégií, protekcie, nezodpovednosti, aby platil zákon. V tomto zápase o seba, ktorý socializmus nielen umožňuje, ale priamo vyžaduje, je potrebný každý. Nie je zastupiteľný, ani odpočítateľný, jeho hlas neostane bez ozveny a skutok bez stopy. Individuál­ne znaky každého človeka, jeho sklony, tempera­ment, zdedené, či získané vlastnosti, nálada, charak­ter, výraz i gesto, to všetko len obohacuje celok. Chceme, aby každý mohol prežiť svoj život tak, ako sa naozaj oplatí žiť, keby to bolo možné znova a znova - v aktivite, neúnavne lúštiac otázniky a rie­šiac úlohy, ktoré sa viažu k životu. Snímka Ľ. CH RIAŠ TELO VÁ

Next