Nedeľná Pravda, júl-september 1979 (XII/27-39)
1979-07-06 / No. 27
6. VII. 1979 Kčs 1,ROČNÍK XII. ■ V službách človeka str. 3 rihodia sa stretnutia, na ktoré sa ťažko zabúda. Aj človeka rozčúlia, znepokoja, rozosmejú. Občas sa k nim vracia, pripomína si ich priebeh, vyvrcholenie, hľadá v nich trvalé poučenie, aby sám nepochybil, nestúpil vedľa a nepošmykol sa. Zemplínska šírava. Na mierne sklonenom svahu sa rozkladala pestrofarebná paleta stanov, staníkov a stančiskov... Blízko nich parkovali autá so štátnymi poznávacími značkami z celej republiky. Páľava uberala chuť do jedla i do reči. Po zotmení, keď sa po táborisku rozblikali ohníky, ľudia mali k sebe bližšie. Nadväzovali sa kontakty. Reči sa viedli najprv všeobecne a potom sa stočili na prácu, život, rodinu. Iba jedna rodina sa vždy izolovala, urobila si vždy svoj oheň, zábavu -zdalosa, žesi celkom vystačí. Susedovi sa prihodila nepríjemnosť. Večer si zabudol kúpiť cigarety. Ten blízky neznámy ich mal na stoličke niekoľko škatúľ. - Neboli by ste taký dobrý,-sused ukázal na škatuľky - nepredali by ste jednu... - No prepáčte, - ohradil sa neznámy a urazene odvrátil hlavu. Na prihodu by som dávno zabudol, keby nemala pokračovanie. Rozpršalo sa. Stanov na lúke rapídne ubúdalo. Kým my sme si pomáhali navzájom - a boli sme hotoví rýchlejšie ako náš izolovaný sused, predsa vyrazil skôr. Nám vystal čas aj na výdatný obed, kým on sa náhlil polohladný. Ďaleko nám neušiel. Asi desať kilometrov za Michalovcami sme ho dobehli. Jeho auto stálo na kraji cesty, stopoval. - Nemáte zdvihák, prosím vás? Môj sa zasekol. - No prepáčte, — odpovedal som mu jeho slovami. Keď sa nerozpamätúval, dodal som, - my sme sa predsa vídali desať dní od rána do večera... - Človek niekedy nevie, čo robí... Veta vyletí len tak z úst. Ani sám nevie prečo, nestiahne ju, neodvolá. Takú zadubenosť si sám sebe nedokážem vysvetliť... Po výmene kolesa s prepichnutou vzdušnicou nemala jeho vďaka konca. Ba ešte aj sľúbil, že napíše ďakovný list do Zákruty. - Mohol si zobrať aspoň adresu, - počul som za chrbtom. - Načo? Zaiste má pamäť na čísla... Stratil sa v ostrej zákrute a potom za horami-dolami. Vari nikde inde sa nezíska lepší prehľad o pohnútkach stretávania sa - ako na táboriskách. Postaršia žena, ktorá ani raz nevkročila do vody, tvorila protipól izolovaného suseda. Prechádzala od stanu k stanu, od rodiny k rodine. Keď nadviazala kontakt, zoširoka rozprávala svoj rodokmeň, životopisy troch synov, neviest, dvoch dcér azaťov. Školami a titulmi, úspechmi a zahraničnými cestami narábala ako žonglér s kartami. Tretí raz sa dostala asi do polovice hodinovej slovnej povíchrice, keď sused, čo nepochodil s nákupom cigariet, dobrú dušu prerušil. - Keď ste nám rozprávali minulý raz, Alžbeta sa vydala za Karola, elektroinžiniera a teraz hovoríte, že jej muž sa volá Adam a vedie stavebné práce v zahraničí. Predtým prežila tri roky v Indii, kým teraz ste ju umiestnili do Sýrie... Nehnevajte sa, to sa mi vidí prinajmenšom čudné. Vám nie...? Neskôr naše stany obchádzala veľkým oblúkom. Keď našla novú obeť a začala zvučným hlasom s rodinným príbehom, to bol pokyn zaliezť do vody a plávať poriadne ďaleko od brehu. Čas dovoleniek je aj príležitosťou na veľké predsavzatia, začiatkom iného, lepšieho osobného života. V našej stanovej kolónii im všetci závideli. On vyzeral na tridsaťpäť rokov, jeho žena o päť rokov menej. Deti, jedenásťročná Ivetka a mladšia Marienka, boli ustráchané, vykoľajené, utiahnuté, so smutnými očkami. Ženy poštuchávali mužov, podpichovali ich. - Pozri sa, Dušan, ako si ju šanuje, obskakuje. Chodí nakupovať, deťom nosí zmrzlinu, robí sódu a čistí zemiaky. Aj riad poumýva... To je tu desať ráz ťažšie ako doma! - Musel sa veľmi previniť voči žene a deťom, keď verejným sebaponižovaním ukazuje, ako hlboko klesol.. Kazí normy všetkým ostatným. Žena pokračovala ticho vo výčitkách. Dušan ju prestal počúvať. Vstal zo stoličky. Cez plecia si prehodil uterák, aby ho muchy neštípali. Zašiel k šachistom. Už štvrtý deň hrali partiu za partiou, pili pivo za pivom. S pešiakmi ťahali ako s dámami, nevnímali, kto má figúrky akej farby. Preto sa nikto pri nich dlho nezdržal. Keď čierny matoval bieleho strelca (I - vari prvý mat v dejinách šachu) víťaz zvýšil náskok a upravil stav zápasov na 46:12. A budeme sa stretávať Manželská idyla v stane naproti trvala len do nasledujúceho večera. Tichý, poriadny muž nevydržal. Už sa dosť zapieral a pretvaroval. V Rybárskej kolibe sa potúžil, pred Stanom nadával. - Mňa s riadom trápiť nebudeš... Čo si o mne myslíš? Manželia rýchlo odhodili masku, hádali sa ako doma v kuchyni. Prúd vyhrážok a urážok sa převaloval z jednej strany na druhú. Vyústil do násilného činu. Muž vytiahol z vrecka nožík a otvoril ho. Na stane prerezal kotevné šnúry. Stan sa zosypal. Deti noc dospali v aute. „Vzorní" manželia sa ráno nevládali nikomu pozrieťdoočú. Náhlivo sa pobalil i a ufujazdili. Mohli by sme hovoriť o ďalších postavách z kolónie, ukázať ich charakter a akcii. Napríklad, nebolo by od veci zmieniť sa o mladej žene, čo vždy zdôrazňovala ceny nábytku v obývacej izbe, spálniach, ceny obrazov a troch televízorov, brúsených váz a piatich súprav pohárikov... Ďalší sa vyťahoval známosťami. Iný rozprával o hostinách, ktoré preňho nachystali. Pripravujeme sa na cesty. Predpokladáme, že nadviažeme nové známosti. Aký by mala ináč dovolenka význam? Vari na Zemplínskej šírave nebolo „normálnych” ľudí? Akoby nie! Neodťahovali sa, neizolovali. Dokázali sa porozprávať o akejkoľvek téme. A pritom sa ani nevtierali do pozornosti, ani sa nevyvyšovali. Preto sa o nich nedajú rozprávať nijaké historky. A predsa v rozhovoroch s nimi sa človek presvedčil o nevyhnutnosti a význame kontaktov, výmeny názorov a skúseností. Človek sa cítil spokojnejší, silnejší, pookrial. Hrialo ho a oduševňovalo, že človek stretol človeka. Keď sa budeme cez leto stretávať, nemali by sme zabudnúť na zmysel stretnutí. Byť človekom - to hľadáme na iných, to druhí očakávajú od nás! Snímka P. Meluš JÁN SÍLEŠ